HP: New Generation – Kapitola 3 • OurStories.cz ~ naše povídky

Koč a nedostatok miesta

13.03.2017 (13:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 2× • zobrazeno 1038×

Kapitola 3

„Vypadnite!“ zrevala som na idiotov, ktorí sa bezohľadne tlačili dnu. Kruci, tí magori ma prvotriedne ignorovali! Aj keď bol koč prispôsobený pre šiestich ľudí, toto bol výnimočný prípad. S ich telesnými schránkami sme tu boli natlačení ako sardinky v konzerve!

„Ksakru, je tu málo miesta!“ zavrčal niektorý z nich, typovala som na McBaina.

„To je... spravte s tým niečo!“ pritakala Rose a akoby situácia nebola dosť zlá, koč sa pohol. Naše telá sa pohli zotrvačnosťou a ja som sa len tak-tak udržala na nohách... alebo lepšie povedané, niekoho ruky na nich udržali. Už-už som sa chcela poďakovať, ale v tom mi došlo, kto ma to vlastne „zachránil“ pred pádom na hubu. A ako som sa to dozvedela? Tie sté ruky, ktoré ma podržali, si ma teraz stiahli na kolená a objali okolo pása. Zajachtala som a prsty obtočila okolo silných zápästí.

„Krusinál! Pusti ma!“

„Nie,“ zatiahol pobavene Potter. „To by tu potom nebolo miesto.“

„Keď ťa odtiaľto vykopnem, bude ho tu tak akurát!“ zavrčala som a stále sebou trhala, no on nepustil. Jeho ruky boli ako zveráky. Kruci, fakt by som mala opäť začať cvičiť! Pritiahol si ma bližšie a ja som spravila to jediné, čo ma napadlo. Lakťom som mu vrazila do rebier. Zalapal po dychu a jeho zovretie povolilo. No, možno to so mnou nebude až tak stratené! Trhla som sebou vpred a dopadla na všetky štyri. Kočom sa roznieslo uznanlivý piskot.

„Úha, to je prdelka!“ zatiahol McBain veselo. Spražila som ho rozzúreným pohľadom a zaprskala od zlosti. Vyskočila som na nohy, ale moc dlho som sa na nich neudržala, lebo ten prekliaty koč prešiel cez asi polmetrovú jamu. To tu nevedia, že jestvuje aj niečo ako asfalt! Kruci, fakt som sa vrátila do stredoveku! Do riti! Aj tento krát sa po mne natiahli niečie ruky. Pevne si ma pritiahli k sebe, ale neobjímali ma tak ako Potterove. Ten ešte stále na opačnej strane sípal po dychu. Heh, musela som zasiahnuť solar! Juchú! Znova som sa chcela postaviť, ale zastavil ma hlboký hlas.

„No tak, Jack, fakt je tu málo miesta,“ naliehal Sean. Ticho som zavrčala, ale on pokračoval. „Prosím,“ zatiahol. Z celej skupiny som ho mala najradšej, ale to neznamenalo, že by som ho mala brať na ľahkú váhy! Bol to idiot ako jeho priatelia, len o čosi menší. Jeho ruky ma držali tesne nad bokmi, ale bol to skôr bezpečnostný dotyk – pre prípad, keby som opäť padala.

„Prečo, ja? Prečo nie Rose!?“ zavrčala som, no odpoveď prišla od samotnej Rose.

„Hej, pozri sem! Pre toto,“ zatiahla pobavene. Otočila som sa za zvukom jej hlasu a uvedomila si, že sedí McBainovi na kolenách. V tme som to predtým nevidela... alebo si tam sadla až teraz? Podráždene som si skrížila ruky na prsiach a detinsky otočila hlavu k oknu.

„Mali ste ísť pešky!“ zavrčala som.

„V tomto lejaku?!“ zhrozil sa Potter.

„Bojíš sa vody?“

„Nie, ale bacilov vcelku hej! Prvý zápas je o tri týždne. Nemôžem si dovoliť...“

„Oh, jasné, tvoj zápas! Že ma to nenapadlo!“ štekla som zúrivo.

„No tak, Howellová, čo máš stále za problém!“ zavrčal a v jeho hlase bola stále prítomná bolesť.

„Ty si môj problém!“

„Ja?! Kruci, čo som ti kedy urobil!“

Podráždene som sa k nemu otočila a začala s vymenúvaním.

„Kde len začať?! Si idiot, ktorý si myslí, že požral všetku múdrosť sveta! Šikanuješ ostatných! Si namyslený...“

„Ja šikanujem ostatných?“ nechápal a aj on si skrížil ruky. Prepálila som ho pohľadom.

„Elliot Rosier, týždeň pred koncom roka!“ štekla som. Chcela som pokračovať, ale on mi skočil do reči.

„Je to Slizolinčan!“ zhúkol.

„Je to decko, Potter! Tretiak! A ty si ho povesil dolu hlavou len preto, že ti povedal, že Malfoy je lepší kapitán než ty!“

„Ty sa zastávaš Malfoya?!“ zhúkol po mne a ja som mu odpovedala rovnako.

„Malfoya!? Nikdy! Je skoro tak hrozný ako ty!“

„Skoro tak?! To on šikanuje decká!“

„Šikanuje, ale ty mu nie si nič dlžný! Jean McCoi...“ pokračovala som a on mi opäť skočil do reči.

„Ďalší Slizolinčan! Nevyťahuj na mňa tých slizkých haizlov!“

„Je to Slizolinčan a ja Slizošov nemám o nič radšej ako ktorýkoľvek Chrabromilčan... ale kruci, Potter! Všetko sú to len decká! Prečo im nedáš pokoj!?“ Ja proti útokom na Slizošov nič nemám. Koniec koncov ak ma naserú, tiež k nim nie som trikrát milá, ale Potter tyranizuje aj deti! „A čo je najhoršie... neznášam ťa a ty veľmi dobre vieš prečo!“

„Ak je to kvôli môjmu zradcovskému bratovi...“ zavrčal a ja som ho vysmiala.

„Bingo! Nedáš Alovi pokoj! Kruci, čo také ti spravil, že ho musíš nonstop zhadzovať!“ štekala som a to som to moc skrášlila. Ak sa oni dvaja dostanú do jednej miestnosti a nedelí ich viac ako desať metrov, už sú v sebe. Ale aby som bola úprimná, nie vždy to vyprovokuje Potter. Aj Al má na tom svoj podiel. Fajn, priznávam. Beriem Ala za svojho priateľa, aj keď sa moc často nestretávame. A prečo asi? No veľký podiel na tom má práve jeho samoľúby, tiranský braček! Rose sa nervózne ošila a Potter naštvano zaťal zuby.

„Do toho, čo je medzi mnou a ním, ťa nič nie je!“ zahrmel.

„Predstav si, že je! Al je môj priateľ!“

„Tak by si si mala starostlivejšie vyberať priateľov!“

„Si fakt neskutočné hovädo! Je mi z teba na grc! Je to tvoj brat!“

„A? Skončil v Slizoline!“ Ja som jedináčik. Nemám súrodencov a nerobím si ilúzie, že medzi súrodencami to funguje ako v amerických filmoch, ale nenávisť bratov Potterových ma vie niekedy fakt vytočiť. Keby mohli, tak sa od nenávisti najradšej pozabíjajú!

„A??? Správal by si sa rovnako k Lily, keby tam skončila tiež?!“ zaútočila som na citlivé miesto. Veľmi dobre viem, aký je ku svojej sestre ochranársky. Kočom sa rozniesol zvuk škrípajúcich zubou.

„Lily-tam-neskončila!“

„A... Vieš čo, Potter? Seriem na to. Je mi to jedno. Rob si čo chceš, ale daj Alovi konečne pokoj!“ Neodpovedal, ale jeho veľavravné odfrknutie hovorilo za všetko. Tento krát som to bola ja, kto zaťal zuby.

Ako sa táto naša do neba volajúca nenávisť začala? Spočiatku to bolo preto, že v prváku začal šikanovať Johna. Keď som mu rozbila nos, prestal s tým... no nenávisť pretrvala a rokmi sa iba znásobovala. V prváku tiež zlomil Buzzovi chvost. Ako čas plynul hromadili sa stále nové a nové dôvody prečo ho nenávidieť. Na väčšinu z nich si ani poriadne nepamätám. Viem, že istú dobu sa mi vysmieval mojou láskou ku všetkému muklovskému, ale to len dovtedy, kedy sa doňho pustila Molly s tým, že ich starký muklov tiež miluje.

V koči sa rozprestrelo ťaživé ticho, ktoré vydržalo až do nášho príchodu pred bránu Rokfortu. Ja som sa niekde v polke cesty začala klepať od zimy, ale mala som v sebe dosť hrdosti, aby som triašku pochovala hlboko do seba, takže okrem občasného zachvenia som pôsobila ako v úplnej pohode... teda okrem tých zaťatých zubov.

Prebehla som tých pár metrov dažďom do haly pred Veľkou sieňou a v rýchlosti sa usušila prútikom. Chcela som sa pohnúť ďalej – v sieni to doslova hučalo, akoby tam niekto vypustil gigantické včely - ale v tom ma niekto chytil za ruku. Otočila som sa k nemu a pohľad mi padol na Rosinu tvár. Nechápavo som nadvihla obočie a ona sa na mňa jemne usmiala.

„Ja, chcem ti poďakovať, Jack. Za to s Malfoyom,“ zatiahla a ja som len dezorientovane prikývla.

„V poho, ty by si na mojom mieste urobila to istá,“ zatiahla som.

„Ale aj tak, ďakujem.“ Bolo na nej vidno, že chce ešte niečo povedať.

„No tak. Rose, dostaň to zo seba,“ súrila som ju a ona si ťažko povzdychla.

„Ja len... To čo si vravela o Jamesovi. Viem, že to vyzerá tak, že je zákerný debil... ale on fakt taký nie je. Je pravda, že sú s Alom na nože... ale majú sa radi. Tým ich divným chalanským spôsobom,“ bránila ho, ale ja som jej neverila.

„Rose, videla som Pottera rozbiť Alovi nos len preto, že mu povedal... už vlastne ani neviem čo, ale bola to totálna kravina!“

„Ja netvrdím že nie sú ako... no jednoducho, ver mi. Keby prišlo na to najhoršie, James by nenechal Ala na holičkách. Pomohol by mu.“

„Prepáč, ale tomuto neverím. Vlastne, skôr by som uverila tomu, že by s veľkou radosťou pomohol protistrane.“

Ťažko si vzdychla a pustila mi ruku. O krok ustúpila a porazenecky zatiahla:

„Asi ťa nepresvedčím, že?“

„V tomto ani náhodou,“ priznala som. Ešte raz na mňa pozrela a potom zatiahla.

„Tak fajn... ale musela som to aspoň skúsiť... vieš, James ťa má rád,“ priznala a ja som vyprskla od smiechu.

„To by som skôr uverila tomu, že sa zamiloval do Tessy Abbottovej!“ priznala som po pravde. Aby mňa mal Potter rád!? To koniec sveta je pravdepodobnejší!

„Héj!“ zvolala nesúhlasne. „Tessa je náhodou veľmi milá!“ bránila ju. Polovičate som sa usmiala a zatiahla:

„Pre mňa, za mňa... ale už prosím poďme. Začínam byť fakt hladná!“

Veľká sieň bola rovnako krásna, ako každý rok. Z temných upršaných nebies padali zlaté sviečky a vznášali sa nám nad hlavami. Zasadla som vedľa Molly a druhé miesto vedľa mňa zabrala Rose.

„Inak, nevideli ste Priyu?“ spýtala sa po chvíli. Slova sa chytila Molly.

„Má stretnutie s Nickom.“

„Aha,“ povedala iba a z kapsy habitu vytiahla... no to ma podrž! Ona tie bifle nosí aj v habitoch?! Kniha bola dobrých desať centimetrov hrubá, A5kového formátu. Na jej chrbte sa vynímal nápis Byliny Stredomoria a ich magické účinky.

„Ehm, Rose,“ zatiahla som.

„Hm?“ zabručala a prstom pretočila ďalšiu stranu.

„Už ti niekto povedal, že dnes je slávnostné zahájenie školského roka?“

„Hm... viem to, prečo?“

„Vysvetlíš mi, prečo tú bifľu ťaháš sebou?“

„Lebo sa potrebujem učiť?“ oponovala a oči jej behali po písmenách.

„A čo prosím ťa! Ešte sme nemali ani prvú hodinu!“

„Chcem sa dostať na LN. Berú len tých najlepších! Musím sa učiť!“ vyhlásila a mne bolo jasné, že ňou nehnem. Namiesto toho som svoj pohľad zvrátila na prázdny tanier. Bože, ja chcem jesť! Nikdy som nebola moc veľký jedák, ale momentálne som umierala od hladu! Vždy mi slávnostné večere otvorenia školského roku pripadali ako tie najlepšie a najchutnejšie. Ani sa nečudujem. Pred nimi som vždy tak strašne vyhladnutá, že by mi chutili aj klince! Ohľadom som prečesávala sieň. Musela som to robiť, inak by som sa od hladu asi zbláznila!

Pri bystrohlavskom stole sedel John, Lucy a Mollyn ďalší bratranec Louis Weasley. Pár miest odo mňa Roxanne a ešte o pár ďalších Potterova sestra Lily a Rosin brat Hugo. Lily bola na svoj vek malá. Mala dlhé, ryšavé vlasy, rozkošnú tváričku, veľké, hnedé oči a malý nos posiaty štedrou dávkou pieh. Ona jediná zo súrodencom zdedila pehy. Hugo vyzeral ako jej brat a nie ako bratranec. Aj uňho prevládli Weasleyovské gény. Obaja chodili do štvrtého ročníka a podľa toho, ako malá Potterová hádala zamilované pohľady ku Biflomorskému stolu som usúdila, že Potter to bude mať tento krok krušné! Hm, po kom sa to len pozerá... Á... tak jej sa páči Alexander Evant? No nie je na zahodenie... ale ešte stále je to len pätnásť ročný chlapec. Blond, modrooký. Pre dievča v Lilynom veku, tak akurát. Ale to nie je moja starosť.

Dvere sa otvorili a dnu vpochodoval zástup prváčikov vedených zástupom riaditeľky profesorom Nevillom Longbottom. Medzi jeho ďalšie posty patrí aj vedúci chrabromilskej fakulty a profesor herbelógie. Jeho manželkou bola vedúca Biflomoru a profesorka čarovania Hannah Longbottom-Abbottová. Viem, že mali dve dcéry a tá staršia Alice chodila do Chrabromilu... myslím, že piaty ročník.

Rýchlim pohľadom som preskenovala nových študentov. Väčšina z nich bola suchá, len jedno blonďavé dievča vyzeralo, akoby cestou navštívilo starú dobrú pani Krakticu. Na moje zdesenie ich bolo viac, ako po minulé roky, čo automaticky znamená, že triedenie bude trvať dlhšie a ja budem trpieť hladom. Ťažko som povzdychla a Molly, moja verná spoločníčka a spriaznená duša mi niečím pichla do kolena. Pozrela som dole a od nadšenia div nevykríkla. Pozerala som sa na nefalšovanú tabličku čokolády od madam Larkinovej!

„Molly, si môj hrdina!“ zatiahla som nadšene a pustila sa do rozbaľovania. No než som sa stihla zakusnúť, ku mne doľahol jeho hlas.

„Jacky, čo mám spraviť, aby som ním tiež bol?“ posmieval sa mi Potter. Ticho som zavrčala a štekla:

„Držať hubu a predstierať, že neexistuješ!“

„Ou, to bolelo.“

„Tvoj problém, keď si slaboch.“

„Si prijemná ako osina v zadku.“

„Že to hovoríš zrovna ty!“

„Ja neštekám po každom...“

„Ja štekám len po tebe!“

Asi sme sa rozprávali o čosi hlasnejšie než sme mali, lebo riaditeľka si decentne odkašlala a nebola jediná, ktorej pohľad sa upieral naším smerom.

„Slečna Howellová, pán Potter, ak máte nejaký problém, veľmi rada ho s vami prediskutujem po večeri - v riaditeľni,“ navrhla milo, ale ja som v jej hlase zachytila hrozbu. Mám McGonagalovú vcelku rada... a aj ju obdivujem. Šéfovať tomuto cvokhousu, keď jej deväťdesiatka klope na dvere? Klobúk dole! Ja to tu vydržím ledva tých sedem povinných rokov a padám!

„Ehm, nie pani riaditeľka,“ chytila som sa slova. „Len menšia výmena názorov. Nič viac.“

„Dobre, tak ju, prosím, stíšte . Počujeme vás až tu dopredu,“ prikázala a ja som prikývla. Keď sa tak stalo, maličko pokrútila hlavou a opäť sa začala venovať prvákom. Ou... už len z toho je prísneho drdola ma bolí hlava.

Večer mohol pokračovať. Ako sa nakoniec ukázal, to malé, mokré dievča sa volalo Augusta Longbottom a bola druhou z dcér pána profesora. Keď sa triedenie skončilo prišiel čas na príhovor riaditeľky a tá nám oznámila presne to isté, čo vždy. Zakázaný les je aj skutočne zakázaný. Chodba na treťom poschodí je nebezpečná - vďaka dlhodobému havarijnému stavu, ktorý pretrval ešte z dôb Veľkej bitky o Rokfort. Nemáme štvať školníka Emanuela Murphyho a tiež nikde zatvárať jeho fretku „Stíhačku“ Billa. Máme dodržiavať školský poriadok a nemáme sa medzi sebou klčkovat. Plus, ak niekto uvidí, že sa slečna Howellová a pán Potter hádajú, majú okamžite povolať najbližšieho profesora. No jo, naše hádky sú legendárne. Čo už s tým?

Večera skončila a ja som bola plná na prasknutie. K šťastiu mi chýbala jedine posteľ. Prechádzala som známymi chodbami, podchádzala podchody a zdvíhala gobelíny. Pár minút som venovala zdvorilej konverzácii s Tučnou Pani a nakoniec sa takmer prizabila o krabicu plnú ohnivej wisky...

Moment, čo?!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter