OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Pravá ruka skazy - 4. kapitola

15.06.2017 (12:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 5× • zobrazeno 1596×

Kapitola 4

Zakrvavená, spotená a začmudená sa dotrepem do kúpeľne. Na perách mi žiari chladnokrvný úsmev, v očiach poskakuje žiara z dobre vykonanej práce a hrdosti. Len čo sa ale zavrú dvere, maska zmizne. Pery sa stiahnu do tenkej linky, oči pohasnú a nahradí ich priesvitný hmla a nechám telo zošmyknúť sa nadol pozdĺž steny.

To nebol on. Nebol to on. Opakujem si oduševnene a každé slovo zvýrazním buchnutím temenom dozadu.

Nebol Jack. Môj Jack je dávno preč. Preč. On sa naňho iba podobal. Musela si ho zabiť, hovorím si v duchu. Uisťujem sa tým, pretože keby som to neurobila, otec by ma potrestal.

S týmito myšlienkami si napustím horúcu vaňu a s úľavou nechám vysilené svaly uvoľniť sa. Rany ma síce štípu, ale nie je to nič strašné. Leah, naša liečiteľka ma starostlivo ošetrila a gél na popáleniny sa už vpil. Mazľavý pocit, však ostal a ja netúžim po inom než sa ho zbaviť.

Zakloním hlavu a ponorím sa až po bradu. Pomaly pozorujem ako sa moja krv a krv niekoľkých ďalších, tuším siedmych chlapov z ochranky, rozpíja vo vode. V mysli mi však zostáva hlavný cieľ. Kráľ čierneho trhu, ktorý odmietol spoluprácu a mal tú drzosť, že sa nás snažil podviesť.

Ten chlap, čo sa tak veľmi podobal jedinému mužovi, ktorého som milovala... Toho, kto ovládol môj život a kŕmil plamienok dobra, ktorý sa všetci z môjho okolia tak urputne snažili vyrvať.

Cítim jeho jemné ruky voňajúce kvetmi, jeho teplo a chlapčenský úsmev. Tak krásny a nežný až sa mi krúti hlava.

„Nerin,“ vysloví prelud jemnučko a oči farby najjasnejšieho neba sa zalesknú v slnečnom svetle. Potom mi prstom brnkne po ruke, no v ušiach počujem neznesiteľný buchot. Akoby som mala miesto kože a kostí drevo.

Strhnem sa a okolo vyšplechne voda. Dezorientovane sa ohliadam po bielučkej kúpeľni. Ozve sa to znova. Ktosi mi trieska na dvere. Oťapene pokrútim stuhnutým krkom a strasie ma od zimy. Voda vo vani je ľadová. Pena zmizla a vlasy mám od hlavy k pleciam polosuché. Zvyšok sa lenivo vznáša po hladine.

„Nerin!“ volá Millie horúčkovito. „Čo tam robíš?!“

„No čo asi? Kúpem sa!“

„Dve hodiny?“ Zatlačí do kľučky.

„Zaspala som,“ odvetím, no to už medzi zárubňami stojí moja obria sestrička s monoklom pod okom. Vlasy ma stiahnuté do prísneho chvosta a nový habit jej jemne obopína veľké prsia a splýva dole, takže skryje širšie boky.

Vydýchne si, keď ma zbadá a potom sa hanblivo obráti chrbtom. Pretočím očami. Nechápem ako môže byť niekto taký drsný a zároveň prudérny.

„Myslela som...“ začne ospravedlňujúco.

„Som v poriadku ako vidíš, čiže vďaka, ale nie, nepreskočilo mi. Takže vypadni a zavri dvere Je mi zima!“ preruším ju stroho a načiahnem sa za sprchovacím.

Poslúchne, ale obe vieme, že ma čaká v izbe. Neponáhľam sa však. Pomaličky sa zdrhnem, len aby som nemusela ísť von. Nechcem sa o tom rozprávať. Nepochopí to. A vlastne, niet sa o čom baviť. Holden Kircke bol ďalší zo zoznamu. Náhodne podobný, čo ma zabrzdilo, ale nezastavilo.

Postavím sa pred zrkadlo a snažím sa skrotiť kučery, utekajúce na všetky strany. Inokedy by som sa neobťažovala, moje háro si robí čo chce, aspoň však zabijem čas. Prísne si samú seba premeriam kobaltovými očami.

„Nebol to Jack,“ poviem zrkadlovej Nerin. „Jack je v nebi a Holden v pekle.“ Prikývne, že rozumie a cítim, že to prijímam aj ja. Nadýchnem sa teda a pripravím sa na ďalšiu hodinu Millicentinej bezmocnej a zbytočnej spoločnosti, domnievajúc sa, že na mňa dáva pozor.

Lenže keď vyjdem, nečaká ma výsluch, ani súcitný pohľad, čo tak neznášam. Prežila som si svoje, neustála to a priznala si to. No a čo. Každý má svoje dno. Ide o to, či z neho dokážeme vstať. Ja som to dokázala. Síce s ťažkosťami a veľkou dávkou pomoci, ale vstala. A pomstila sa. Prijala som tým, kým som. Vrahom.

A práve oči novopečeného vraha sa na mňa upierajú z konča postele.

Millicent drží ruke fľašu ohnivej whisky a krúti pery nevediac, či sa má smiať alebo plakať.

„Schovávala som si ju na prvú misiu,“ povie a naleje do pohárikov hnedastú tekutinu.

„Ktorá sa ti vydarila,“ poznamenám. „Bola si vážne dobrá, Mills.“ Fakt, ešte som ju nepochválila. Nebol čas. Strážcov odhadzovala ako pierka. Mne aj Nottovi zabezpečila dokonalé krytie, kým sme vykonali svoje úlohy. Dlho prahla potom, aby sa mohla zapojiť.

Usmeje sa. „Vďaka, Grin.“

Myknem sa akoby mi strelila. Neznášam, keď ma tak volá. Uškrnie sa. Jej okrúhla tvár sa šibalsky rehlí a podá mi pohárik. Vyplazím jazyk a štrngneme si.

Natiahne sa mi na posteľ a vydýchne. Napodobím ju. Ležíme vedľa seba a čučíme do stropu, presne ako v dvanástich. Tvár sa jej postupne vyrovnáva až ostane prázdny pohľad a zaťatá sánka. Znak toho, že mozog jej šumí od myšlienok.

„Daj to vonku,“ poradím jej a v istom zmysle ma teší, že ja idem utešovať ju. Mne to ide lepšie ako jej. Viem, čo chce počuť.

Zaklipká viečkami akoby sa dostávala z tranzu.

„Zabila som ho. Strážcu,“ vzdychne si. „Nemrzí ma to, len...“ márne hľadá slová, „neviem si na to zvyknúť. Ten strach, keď mu to došlo... Oco tvrdil, že to bude ľahké, ale nie je. Síce šlo o obranu, no...“

„Je to akoby s ním odišla časť teba,“ dokončím šeptom. Rozšíria sa jej oči.

„Presne.“

Mlčíme. Ale nie je to ťaživé ticho. Skôr smutné. Kto z nás má vlastne na výber? Každý potomok Smrťožrúta sa dostáva do kruhu. Ako som si mohla kedysi myslieť, že ja, dcéra pôvodcu tejto patálie, sa budem môcť vymaniť z tejto slučky?

„Ty si o tom nikdy nehovorila,“ ozve sa. „Bolo to také zlé?“

Pokrčím plecami. Bolo? Vražda mojej Miciny bola príšerná, muklova takmer rovnako, no Marcova... Telo mi zachváti zúrivý ošiaľ. Jediná vražda, z ktorej som mala skutočný pôžitok. Ten bastard! Zasvrbia ma dlane. Nič sa nevyrovná pocitu, keď zaživa horel, vrieskal a prosil o milosť. To oslobodenie... keď sa po týždni zmietal v agónii a ja som ho konečne obrala o život, ktorý tak hlúpo zahodil.

 „Nerin,“ díva sa na mňa očami ako zelená lúka, „dnes... pripomenul ti ho,“ schválne nepovie meno, za čo som jej vďačná, „a zaváhala si. Síce iba na okamih, ibaže.... to sa ti nepodobá. Preto... je to ťažké? Stále?“

Premýšľam. Je? Spočiatku to bolo otrasné. Nočné mory, hnus, občas tajné zvracanie...

„Zo začiatku,“ opatrne volím slová. „Ide o to, či s tým dokážeš žiť. Ak nie, máš problém. Ak hej, tak... buď sa vyrovnáš so zlým svedomím a budeš ho cítiť po zvyšok života, alebo stratíš ľudskosť.“

„My predsa žiadnu nemáme,“ nakrčí nos.

„Čiže si si už zvykla. Minimálne si blízko.“

Zamyslí sa nad tým. Viem, že ju to netrápi, verí tomu, čo robí, lenže to neznamená, že je to ľahšie. Mnohý už zabudli, že i oni raz začínali.

„Bolo by to lepšie, keby som ostala doma,“ zamumle a dá si ruky za hlavu. „Rokfort je super, ale nedá sa tam cvičiť. Vždy, keď prídem domov dostanem čistku, že som mäkká.“

Jemne prikývnem, že viem o čom hovorí. Pár ráz som to už počula. Vtedy sú obaja Bulstrodovci veľmi výreční a Millie za trest mučia, alebo ju nechávajú trénovať do úmoru. No potom som to ja, kto ju dáva dokopy. Aspoň, že sa neodvažujú mi to zakázať.

„Myslím, že si tam šťastná,“ odvetím. „Vždy odtiaľ prídeš usmiata a nenudíš sa tam.“ Na rozdiel odo mňa. Ja nepoznám iné, než tréning, spánok a misie.

„Hm...“ súhlasí. „To hej. No i tak mi chýbaš. Bez teda som len ďalšia tichá slizolinská dlhaňa, ktorá šla o rok neskôr do školy.“

„Tichá? Vieš aj mlčať?“ zasmejem sa, začo si vyslúžim buchnát do ramena.

„Krava,“ smeje sa.

Pošúcham si plece. „Tá krava ostane vo vlastnej posteli a bude mať súkromie. Nechápem ako vôbec dokážeš mať spolubývajúce. Mne by drblo.“

„Nemám na výber. Výhoda je, že vedia, že si ma naučila zopár trikov, tak sa boja a dajú mi pokoj“ zacerí sa.

„Počkaj až sa dozvedia o dnešku. Bude z teba hotová kráľovná.“

„Jasne,“ zatiahne sarkasticky a naleje mi . Nemo do seba kopneme pár panákov.

Po chvíli skúmania dna sa zamračí.

„Minule som začula tvojho otca a Snapea. Bavili sa o dnešku.“

 „A?“ zatiahnem ľahostajne a privriem viečka. Dolieha na mňa únava. Kúzla a stres si vyberajú svoju daň, plus posteľ.... vražedná kombinácia.

Zamračí sa ešte viac. „Vraj ak ti to vyjde, má pre teba Temný pán úlohu. Asi to bude niečo veľké... Mala som z toho husinu.“

Prudko otvorím oči a sadnem si do pozoru. V ušiach okamžite počujem otcove slová po hlásení, keď som mu znova dokázala, že ja som mala ísť v júni po proroctvo.

„Vynahradíš mi to.“ To bola jediná veta, čo povedal a striaslo ma z toho,. Nie však tak ako teraz. V mysli sa mi vybavia tváre tých, čo mi ešte zostali, ktorých musím ochrániť stoj, čo stoj. Je to krátky zoznam. Príliš krátky. Ale oni ho predsa neohrozujú...

„Čo si ešte počula?“ vyhŕknem ostrejšie, než mám v úmysle.

„Nič. Volal ma Draco, musela som ísť.“

Nespokojne našpúlim pery a snažím sa prísť nato, či som neprehliadla alebo neprepočula nejaký detail, či náznak.

„Váhala som, či ti to mám povedať. Nechcela som ťa zbytočne nervovať,“ ospravedlňuje sa.

„V pohode,“ upokojím ju. „Snáď to nebude katastrofa.“

„No čakáš ju.“

 „Vždy čakám to najhoršie. Inak to proste nejde,“ zamrmlem a odpijem si riadny dúšok. Whisky ma príjemne páli. Najradšej by som sa opila. Zabudla. Aspoň na chvíľu. Dnes doslova musím, inak ma to prevalcuje. Lavína bolesti. Nemôžem sa jej poddať. Nie ak si ma zavolá otec na... bohviečo. Po hlásení si vždy zavolá ešte raz. Na preverenie, trest, čokoľvek, čo mu napadne. Skrúca sa mi z toho žalúdok. Nesmie ma znova vidieť na dne. To by mi spočítal a pre dnešok mám dosť.

V očiach sa jej zablysne. Presne vie, kde sa teraz moja hlava nachádza. A dobre vie, čo potrebujem. Vykašle sa na pohár a podá mi celú fľašu.

Nakoniec skončíme na zemi so skleným pohľadom, obe vo vlastných myšlienkach. Millie nikdy neplače a ja... moje kanáliky vypovedali službu. Asi načisto odumreli, pretože neuplynie deň, aby sa mi nechcelo revať ako malému decku. Pre ľudí, čo som stratila. Pre to, čo sa zo mňa stalo, pre pocit, že sa tomu nebránim a dokonca ho vítam.

***

Keď ma Draco vytiahne na nohy a strčí mi do ruky elixír na vytriezvenie, odbíja sedem hodín. Slnko pomaly zapadá a zmocní sa ma ľahostajnosť k môjmu osudu. Je to stará dobrá kamoška. Navštevuje ma presne dva a pol roka. Páni... druhé výročie... Vtedy som sa riadne sundala...

„Poď, čakajú nás,“ zavrčí Blondiačik.

„Nás?“ zopakujem nasprostasto a vyvalím okále. Prečo ide aj on? Upijem si riadny glg a kým dôjdeme dole myseľ sa mi prečistí. Síce mám ťažkú hlavu, uvažujem jasnejšie.

Vojdeme do obrovskej naleštenej jedálne, osvetlenej kozubovým ohňom. Sedia tu otec, Snape, Bellatrix, Narcissa a ďalší. Lucius Malfoy je v Azkabane a musím priznať, že mu to doprajem. V živote som nevidela arogantnejšieho a zbabelejšieho tvora. Len čo vojdeme hlbšie, pár Smrťožrútov sa horlivo klania a berie sa preč.

Otec nás privíta širokým gestom a vrava aj pohyb okamžite ustanú. Pokynie nám, aby sme si sadli. Mrknem na Severusa, sediaceho po otcovej ľavici. Moje miesto je napravo, kým Draco, popolavý od nervozity, ide k matke.

Voldemort si dáva načas. Obzerá si nás a škľabí sa viac ako zvyčajne. Hlavne jeho oči sa škodoradostne zabárajú do čoraz belšieho Draca.

„Nechajte nás,“ povie, čím spoločnosť dokonale zaskočí. Narcissa bojazlivo pozrie na syna a potom na otca. Chce protestovať, ale Bella ju pohotovo schmatne za rukáv. Jedáleň sa do minúty vyprázdni. Premeriam si Blondiačika s prižmúreným očami. Čo to má znamenať?

„Dnes sa nám podaril veľký úspech,“ začne typickým, slabým hlasom, ktorý sa aj tak rozlieha po celej miestnosti. „Moja dcéra pre nás získala cenné informácie a pod jej vedením bol zabitý ďalší zradca krvi.“ Odhrnie mi z čela pramienok vlasov. Zachvejem sa potlačím nutkanie sa odtiahnuť.

„Nastal čas, aby sme sa konečne posunuli ďalej. Musíme naplno ukázať našu silu.“ Prechádza sa okolo stola.

Vymeníme si zarazené pohľady.

„Keďže proroctvo,“ pri tom slove sa Draco prikrčí a ja sa škodoradostne usmejem, „sa rozbilo, musel som vymyslieť iný plán. Existujú však len dvaja ľudia, čo ho počuli a to veci na chvíľu skomplikovalo. No nie nadlho, lebo tí čarodejníci,“ hlas mu prejde do sykotu, „budú na rovnakom mieste. V Rokforte.“

Rozbúcha sa mi srdce a prudko sa k nemu vytočím. Podvedome začínam tušiť kam smeruje a to sa mi vážne, vážne nepáči! Niežeby som bála. Keby to! Ide o to, že sa neodvažujem dúfať v zázrak. Síce by som hrad videla iba na okamih, aj to mi však stačilo.

„Nerin, dcérenka,“ dodá v parselčine a desivo sa usmeje. „si moja krv a preto ty jediná okrem mňa budeš mať česť zabiť Harryho Pottera.“

Šokovane otvorím ústa. Jeho?!

„A ako to mám podľa teba urobiť?“ prekrížim si ruky na prsiach. „Budem sa musieť dostať nepozorovane až k nemu. Nemôžem si tam len tak nakráčať.“

Hrad ešte nikto nikdy nedobil. Teraz ešte aj aurori... nakrčím nos. Bude to chcieť skupinu. Nie veľkú ani malú. Najviac možno desať členov, aby sme zaistili vonkajší okruh a potom... spojka vo vnútri... Takto sa uberajú moje myšlienky, kým nezbadám ako sa otec škerí od ucha k uchu, čo vyznie desivo. Akoby sa usmieval žralok.

 „Nie, to nemôžeš,“ súhlasí a jeho ďalšie slová ma dokonale odzbroja. „Preto sa tam votrieš ako študentka.“

„Čo? Ale ja... to... to je dlho!“ habkám a Blondiačik vyvalí oči. „Trénoval si ma na krátke misie!“

Čo sa zbláznil? Samotné dostanie sa tam zaberie kopu času, a načo? Na pár dní, či týždne? Prečo? Nie je lepšie počkať si ho v Rokville?

„Áno a tie dokonale zvládaš. Potrebuješ novú výzvu. A mimochodom,“ uškrnie sa, „musíme dodržať zákon. Nemôžeš ísť na výšku bez uznaných skúšok.“

„Vtipné,“ vrknem pološeptom a sklopím zrak. Zasmeje sa. Je to čudný smiech. Chladný a predsa hrubý. Niečo medzi odfrknutím a chichotom.

„Je to jedinečná príležitosť dostať oboch a ovládnuť hrad. Dostaneš sa tam, zblížiš sa s Potterom a nahlásiš mi všetky informácie, ktoré špecifikujem neskôr.“

Otváram ústa, o kom ešte hovorí, no zdvihne ruku. „Zatiaľ Draco,“ blondiak sa roztrasie od hlavy po päty, „zabije Albusa Dumbledora.“

„Čože?“ prsknem na celé hrdlo. „Otec!“

„Mlč.“

„Ale...“

Naginy hrozivo zasipí z operadla. Tuho stisnem pery, no neprestávam ho vraždiť pohľadom. Ako môže zbabelec Malfoy zabiť génia akým je Dumbledore? A mne dáva decko? Podľa toho aký je Potter neschopák by to malo byť naopak!

„Je mi jedno ako to spravíš, chlapče. “ Nemusí dodávať, čo by bolo ak by odmietol. „Chceš predsa očistiť meno svojho úbohého otca, však?“ škerí sa mu do tváre opovrhujúc jeho bledou tvárou, trasúcimi sa kolenami a žalúdkom, čo sa mu chystá ukázať minulý obed.

„Iste, pane,“ vypískne rýchlo a sklopí zrak. Dych sa mu zrýchľuje.

„Dobre,“ zahrmí otec a vytiahne prútik. Schmatne ho za zápästie a pritlačí k nemu hrot. Draco sa zvezie k zemi v šialených mukách a revom. S vytrčenou rukou pred seba sa skrúca na podlahe. Na koži sa mu zjavujú čierne linky. Zbiehajú sa, zrážajú a znova rozbiehajú dokiaľ sa mu na predlaktí nečernie lebka s hadím jazykom. Podvedome si pošúcham svoje znamenie. Mala som pätnásť a tá bolesť... Crucio je oproti tomu šteklenie.

Pustí mu ruku a hltá ho očami. Miluje, keď mu ľudia kľačia pri nohách a skučia. Lenže Draco ďalej narieka a otec stráca trpezlivosť. Zľutujem sa nad ním a vytiahnem ho na nohy.

„Stoj, inak ťa umučí,“ šepnem cez zovreté pery. Zachveje sa a podlomia sa mu kolená, no drží sa. Po tvári mu stekajú zatúlané slzy.

Otec si ho pobavene premeriava a oči sa mu blýskajú. Pohráva sa so špičkou prútika. Nakoniec sotva počuteľne zamrmle: „Svoje si počul. Zabi Albusa Dumbledora a pusť do hradu mojich ľudí. Dokáž, že si hodný svojho mena a postavenia. No ak sklameš, prezradíš seba, alebo moju dcéru, tvoji rodičia si to odpykajú, rozumel si?!“ Pri poslednej vete mu zhrubne hlas a nakonci zasyčí ako rozzúrený had. Draco premáha ďalšie slzy tlačiace sa do očí.

„Áno, pane.“ Pritíska si ruku na hruď a ukloní sa.

„Choď,“ sykne a chlapec sa takmer rozbehne k dverám, ktoré za sebou nehlučne zatvorí.

„Otec to nemyslíš vážne, Dumbledora? On?! Malfoy?! Nevie zabiť ani muchu!“ spustím hneď a hlas mi stúpa. Toto je tá úloha? Tvrdo som drela, prežila denné dávky Crucia, aby som sa motala okolo nejakej šestnástky?! Keby aj v raji, je mi to jedno. Uráža moje schopnosti! „Mne si dal Pottera? Otec! Toho zvládne hocikto, keby nemal posraté šťastie! Ale dať Malfoyovi Dumbledora? Muža, ktorý je skoro taký mocný ako ty?! To je...“ funím a od srdu neviem nájsť slová. Ako mohol?!

„Skončila si?“ opýta sa lenivo a naozaj sa usmeje. Roztiahne ústa a vidno mu dokonalý špicatý chrup.

„Čo je na tom smiešne?!“ zrúknem. „Kebyže to nie si ty, poviem, že blúzniš.“

„To mám šťastie, že nie som blázon,“ zavrčí a prižmúri oči. „Musím ti to vysvetľovať, Nerin? Je mi jasné, že pohorí.“

„Tak prečo...“ začnem a v tom ma osvieti. Zalapám po dychu.

„Ty... Chceš, aby ho zajali, či zabili. Prečo? Aby si potrestal Luciusa?“

Výsledkom je ešte širší úsmev a mne naskočí husia koža. „Presne tak. Lucius ma už veľakrát sklamal a Draco sa buď očistí, alebo padne rovnako ako on. Skôr to vidím na pád. Lenže Dumbledora treba odstrániť. Príliš dlho pchá nos tam kam nemá. Bez neho bude Potter ľahký cieľ, no dovtedy... ho treba mať na očiach a vytiahnuť z neho maximum. Preto sa o nich postaráš. O oboch.“

„A ja, že si Pottera šetríš pre seba,“ založím si ruky na hrudi, i keď ma predstava, že Dumbledore je predsa len môj láka, mám z toho zlý pocit. Veď mám len osemnásť a on... sto? Minimálne?

Prikývne. „Áno, ale bola by hlúposť nevyužiť zabitie chlapca spolu s riaditeľom.“

„Dracovi si prikázal, aby do hradu dostal Smrťožrútov, prečo nemôžem ísť s nimi? Či... počkaj... myslíš, že nezvládne ani to, čo?“

Sadne si a prsty pokladá do striešky a mlčí.

„Prečo nám bránu nemôže otvoriť Millicent? Alebo Nott, Crabe, či iné naše decko?“

„Pretože som tak povedal,“ zahriakne ma a napne sa až mu vystúpia žily. „Potrebujem zistiť, čo Dumbledore vie a na to potrebujem Pottera a na naňho zas teba. Nie Severusa, ani žiadne iné decko. Teba!“

Ohromene zízam a zovrie mi hrdlo. Počula som dobre? Práve priznal, že ma potrebuje. Mňa! To je druhýkrát, čo mi povedal niečo ako otec. Rozleje sa vo mne teplo a pramienky radosti. Ústa sa mi trasú od potláčaného úsmevu. No realita ma vráti späť a chvíľková eufória sa vyparí. Preglgnem guču v hrdle a zamračím sa. Mám dojem, že mi niečo uniká. A nie je to fakt, že ma do hradu nedostane. Niečo ma určite odhalí. Pri predstave, že sa mám pretvarovať pred stovkou ľudí... teda už som to robila, ale celý rok? Pokrútim hlavou. Vylúčené! Absorudné a zbytočne komplikované. Ibaže tak krásne... Predstava, že budem s Millie, ďaleko... Stojí to za to, nie?

„Otec...“ začnem zmierlivo a usilovne premýšľam ako pokračovať, pričom sa mu nedokážem dívať do očí. „Ja si vážim a som šťastná, že si ma takto ceníš, ale...“

„Čo?“ výhražne zablýska očami. Nadýchnem sa, aby som si dodala odvahu. To je to najnebezpečnejšie, čo som kedy chcela vysloviť. Je to lákavé. Veľmi lákavé, a taktiež aj pekný risk. Toto nedám.

„... nezvládnem to.“

Zaškerí sa. „Nemienim sa s tebou dohadovať. Ideš a hotovo. Zistíš mi všetko. Proroctvo, tajomstvá... Všetko. Okrem toho,“ vstane a skôr sa mi zdá , že sa mi prihovára v mysli než v skutočnosti. „Netvár sa, že ti pri prvej zmienke nestislo srdce. Chceš tam ísť. Tak prestaň hrať divadlo.“

Skloním hlavu nech nevidí rumenec. Zároveň ma však prepadne strach. Toľko ľudí... Zvládnem hrať takú veľkú rolu? Očividne nemám na výber. Ale nie je to predsa dobre? budem s Millie, uvidím slávny veľký Rokfort a možno... Srdce sa mi rozbúcha od návalu adrenalínu pri poslednej predstave. Pokrútim hlavou. Nemysli na to, to sa nestane, schladím sa v duchu a prinútim sa sústrediť na dôležitejšie veci.

„Mám sa s ním blížiť, hej? Čo presne to znamená?“ overujem si. Limity si radšej zisťujem vopred.

„Hocičo,“ mávne rukou. „Hraj priateľku. Získaj si jeho dôveru a potom ho zabi.“

 „Dúfam, že nečakáš, že mu vleziem do postele,“ varujem ho. „Som tvoja dcéra, nie štetka z predmestia. “

„Dcéra, nedcéra, predovšetkým si vojak plniaci rozkazy. Splníš to, nech ťa to bude stáť čokoľvek.“ Odvráti sa a pohladí Naginy po hlave, kým do mňa udrie tristodvadsať voltov.

„Splnila som viac príkazov, než všetci tvoji poskokovia dokopy!“ vypľujem zo seba. „Uspela som tam, kde oni zlyhali a bez odmietania, či chcenia odmeny.“ To nie je tak celkom pravda. Chcela som veci, len som si ich nemohla žiadať. „Toto však neurobím ani keby si ma zabil.“

„Potom dúfam, že budeš dostatočne vynaliezavá. Mimochodom, tvoja odmena je tvoj život. Nezabúdaj, že nebyť mňa, si mŕtva.“ Jeho hlas ma zamrazí v zátylku. Z pomedzi pier mi však ujde pohŕdavé odfrknutie.

„Pojebaný život,“ vypadne zo mňa a od šoku, že som to vôbec povedala, si dlaňou zakryjem ústa. Dopekla! Ale, kurva, je to pravda.

Divo sa obzrie. „Ako sa opovažuješ!“ syčí parselsky. „Som tvoj pán a otec. Dal som ti život hneď dvakrát a za to mi máš ďakovať a s úctou mi slúžiť!“

Vznesiem sa do vzduchu a krk mi zviera neviditeľná sila.

„Poslúcham ťa celý život! Som ti vďačná,“ a to myslím úprimne, „no kde sú tie slová, že som tvoja rodina?!“ chrčím. Bije sa vo mne hnev aj vďačnosť. Čo mám z toho, že dva razy v mojom živote sa choval ako otec? Čo zvyšné roky? Jeho sľuby? Vraj s ním budeme žiť slobodne. Kde je ten svet? Hovorí o ňom takmer celý život a stále nejestvuje.

A napriek tomu, že ledva dýcham mi moja poloopitá myseľ vnukne nápad. Ideu, z ktorej sa mi roztrasú kolená, tak ako keď sa mi v pred očami mihla nádej o Rokforte. Tentoraz však viem ako to dosiahnuť.

Mrkne ma zúrivého Voldemorta podo mnou. Tvár má skrivenú do zlovestnej masky. Prečo by som to nemohla využiť? V konečnom dôsledku stále dosiahnem svoje. Jedno, či živá alebo mŕtva. A jemu sa hodím živá. Ako povedal, okrem mňa to nemôže urobiť nik iný. Ak uspejem, otvorím mu bránu k absolútnej moci. Odmena by sa patrila, nie?

A ak ma zabije... v duchu sa zasmejem, urobí mi tú najväčšiu láskavosť. Prečo si teda neotvoriť hubu? Každého, koho milujem som odohnala a Millicent je oddaná Smrťožrútka, silná a hrdá. Všetci sú v bezpečí. Nič ma tu nedrží. Ani jeho slová.

„Rodina,“ zopakuje otec a nakloní hlavu. „Myslíš, že ťa to oprávňuje sa takto správať? Žiadať niečo?“ Mágia povolí a moje telo sa zvezie k zemi. Pľúca zajasajú a rýchlo lapajú vzduch.

„Áno. Som tvoja Pravá ruka a preto si zaslúžim voľbu.“

„Voľbu?“ zatiahne posmešne, no oči mu stuhnú, až sú ako dve rubíny. „Nebudeš si vyberať, slečinka!“ vrčí. „Všetci robia to, čo im prikážem!“

„Veď ja to urobím a až to spravím... chcem...“ zhlboka sa nadýchnem a ústach mi vyschne, „... slobodu.“

Nehýbe sa. Rýchlo pokračujem: „Stále ti budem slúžiť. Iba odídem a vrátim sa vždy, keď ma zavoláš. Chcem mať vlastný život. Môj dom, moje rozhodnutia, moje cesty, pokiaľ,“ naschvál to slovo zdôrazním, aby som ho ubezpečila o jeho autorite, „nebudem na misiách. Nič viac nechcem. Prosím,“ šepnem.

Prižmúri oči. Zachvejú sa mu nozdry. Naginy sa výhražne vztýči a plazí sa ku mne. Pomalšie než zvyčajne, ku mne pristúpi. Oči má studené a plné krvi. Roztrasiem sa na celom tele a nie som schopná pohnúť sa. Kŕčovito zovrie prútik a doslova cítim, ako okolo neho vibruje mágia.

Je to tu. Konečne zomriem.

Odvrátim hlavu ku podlahe, cez závoj vlasov sa víťazoslávne usmejem. Už idem, Jack.

 Kapitola je venovaná E.T., Angele a IVY. Ďakujem vám za komentíky. :*

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Pravá ruka skazy - 4. kapitola: