OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Pravá ruka skazy - 7. kapitola

15.07.2017 (12:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 2× • zobrazeno 1628×

Kapitola 7

Stanica King‘s Cross je obrovská, hlučná a rušná. Z oparu skoro nič nevidieť a navôkol sa mieša vôňa uhlia, voňaviek a zvierat. Rodičia sa trmácajú, potkýnajú a kričia, kým decká pobehujú hore dole. Niektoré v habitoch, iné v uniformách, či v muklovskom odeve. Pritiahnem si čiernu koženku tesnejšie k sebe a nenápadne sa uškrniem. Samozrejme Paulovi to neujde.

„Konečne nepripomíname vrece, čo?“ poznamená.

„Ani mi nevrav. Vrece má aspoň tvar,“ usmejem sa na blondiačika kým sa jeho hnedé oči rehlia.

Postávame na okraji výklenku, ďalej od masy. Húpa sa na pätách s rukami za chrbtom a ja sa snažím rozoznať tváre v dave. Kde tu zachytím povedomú šticu nejakého decka. Zabiny, Malcom, Howardová, Trevor, Nott, Parkinsonová... Ľahko ich rozoznám. Oni jediný majú tvár vytesanú z kameňa. Ostatný sa bavia, výskajú, hulákajú, dopekla, čo to s nami porobili? Podvedome hľadám Millie, no ešte neprišla. Asi ako vždy zaspala.

„Nechceš odniesť kufor?“ začujem za sebou. Prikývnem.

„Dobrý nápad.“

 Zamiešame sa do chaosu tiel. Paul vyloží kufor na podlahu a pomáha mi nájsť vhodné kupé.

„Máš všetko, dúfam,“ zaúpie, keď ho zdvíha nad hlavu do úložnej poličky.

Usmejem sa. „Neboj,“ pohladím si batoh prehodený cez plece. Vyzerá obyčajne a sú tam samé nepodozrivé veci. Habit, obľúbená kniha, peniaze, šminky... až na malé vrecko vo vnútri začarované do maxi úložného priestoru. Tam mám knihy na lámanie kúzel, ochrany , zopár elixírov spánku, jed a iné tinktúry, starostlivo namiešané pod Snapeovým dozorom. Chcela som aj veritaserum, to by mi mnoho uľahčilo, avšak po krátkom rozmýšľaní som to zavrhla. Keby sa vylial alebo by som si poplietla poháre... to boli Severusove poznámky, nie moje. Hoci som s nimi musela súhlasiť.

Paul nadvihne palce a trochu rozpačito sa obzerá po kupé. Vlak je prázdny takže máme súkromie.

„Vieš v tomto vlaku sú dobré spomienky,“ začne trocha pridusene a nostalgicky pohladí kožené operadlo, keď si sadne.

„Som v pohode,“ preruším ho.

Pozrie na mňa. „Viem, no ak sa máme hrať na priateľov, mal by som sa tak aj správať, nie?“

Tie slová ma zasiahnu. Stisnem zuby, ale v tvári ostávam vyrovnaná. Fajn, viem, že je prvotriedny zabijak, vlastne nájomný, ale bol normálny. Uvoľnený, vtipný a v neposlednom rade morálny. Teda aspoň v niektorých veciach. V istom zmysle ma utvrdil v tom, že vrahovia nie sú len Smrťožrúti a že mať medze ťa robí smrtonosnejším a váženejším.

Vstane a zastane pár centimetrov odo mňa. „Túto vetu som použil pri iných ľuďoch. Väčšinu som potom zabil,“ povie pomaly a ja ostávam nemenná. Opätujem mu očný kontakt a jeho slová ma nestrašia. „My nie sme priatelia,“ povie. „Sme skoro priatelia.“

Letmý úsmev mi prefrkne po tvári skôr ako ho zastavím. No to už sa prace preč a ja ho po chvíli nasledujem. Cestou sa zbadám Millie, ťahá dlhočizný kufor a upaľuje k vagónu, kde sa zhromažďujú rodičia. Asi som práve unikla zápche, chudák Mills. Venuje mi zúfalý pohľad a zastane. Splašene mrká zo mňa na vlak a strapaté vlasy jej poskakujú na hlave. Uniformu má ledabolo zastrčenú. Dospelý začnú zvolávať deti a sovy rozhorčene húkajú, keď ich rýchlo vykladajú nahor.

Pohnem sa k nej, ale ona ľútostivo zavrtí hlavou. Strojvodca zapíska.

„Fuck!“ počujem ju, niečo mi hodí a rozbehne sa k vlaku. Caleab a Amy sa vlečú za ňou, absolútne bez záujmu.

„Paul, prosím...“ mrknem na blondiačika psím pohľadom. Vzdychne si.

„Ak ma sekne, neželaj si ma,“ zamrmle a ponáhľa sa za ňou.

Usmejem sa a prezriem si balíček. Vlastne je to rolka pergamenu. Usmejem sa a strčím si ju do vrecka. Potom sa vyberiem do tlačenice. Šťastie, že som sa zbavila kufru. Šikovne sa tak vyhnem namosúreným rodičom a naskočím do vlaku. Nájdem svoje kupé viac vzadu a zatvorím dvere.

Tam si vytiahnem pergamen a čítam. Je to vlastne pozdrav. Píše, že jej ľúto, že sa nebudeme môcť oficiálne kamarátiť a tak ďalej. Taktiež mi napísala novinky z posledného mesiaca. Môj čas sa totižto tak zrýchlil, že som ani nevedela ako zbehol. Vedela som len toľko, že Millie je s jej tajomným v pohode, hoci som ju pár raz videla s kruhmi pod očami, no na to neodpovedala. A inak som na ňu nemala čas. Plus šla na misie, takže sme sa míňali. Čiže teraz som tu. V lokomotíve, na začiatku septembra a pripadám si žalostne nepripravená.

Akoby mám byť, keď o Potterovi a jeho parte viem jedine z časopisov? A tie sú dôveryhodné ako kravské lajno. Keď som sa pýtala Severus aj Draco boli zaujatí a otec mi povedal to, čo vedel každý. Že sa nenechá nikoho trpieť zaňho. Takže jediné, čo som mohla robiť bolo čakať a za ten čas si naštudovať niečo o ochrane hradu. Je to síce Dracova práca, no ja som záloha a mala by som mať vlastný plán a tiež vedieť, čo chystá. Lenže ten tvrdohlavec odmieta akúkoľvek formu spolupráce. Jo, a potom tu bola Narcissa. Ďalší prípad.

Prevrátim očami. I dnes ráno ma otravovala s Neporušiteľnou prísahou. Akoby jej nestačilo, že presvedčila Snapea. Netopiera! Chladný čumák! Ženská si zmyslela, že dostane i mňa. A ja že nafukujúce ego a preceňovanie má Draco po Luciosovi. Hovno.

Pokrčím list a napchám ho do tajnej priehradky. Čelo si opriem o okno a snažím sa ignorovať hluk vládnuci na chodbe. Prekvapí niekoho, že ma obmäkčila? Síce prísahu som odmietla, dala som jej sľub. Muselo jej to stačiť. Sľúbila som jej, že Draco prežije a to aj mienim splniť. Koniec koncov, viem aký je to pocit.

Narcissino srdce zviera ľadová obruč, úzkosť spaľuje pľúca a bezmocnosť jej zožiera myseľ. Vedomie, že si nemôže ubrániť vlastnú krv, to, čo nosila pod srdcom a chránila, milovala od prvého okamihu, čo sa o ňom dozvedela- to je nočná mora každej matky. Pomyslenie, že stačí sekunda a všetko zmizne. Nutnosť zabrániť tomu nech to stojí čokoľvek. Láska a strach mažú akékoľvek hranice.

Ja by som sa o svoje dieťa bila. Zabíjala by som preň. Vlastne som to už urobila.

Z myšlienok ma vytrhne zvuk otvárajúcich sa dverí.

„Prepáč, je tu voľné...?“ začne chalan rozpačito a potom zmĺkne.

„Nina... Nerin?“ zahabká a zažmurká cez okrúhle okuliare. Potter. Vystriem sa a očkom preletím po chalanovi a babe za ním. To nie sú jeho parťáci. Napriek stiahnutému hrdlu vyčarím jemný úsmev.

„Áno, ja. Poďte ďalej, v pohode.“ Harry sa trocha neohrabane vteperí dnu a pri tom predstavuje svojich spoločníkov.

„Nerin, to je Luna Lovegoodová a Neville Longbottom. Luna, Neville, to je Nerin Snellová, spoznali sme sa v Šikmej uličke, prestupuje k nám.“

„Ahoj,“ pozdravia ma ticho a Neville očervenie ako paprika.

Usmejem sa na nich a pokývam hlavou. Nastane trápne ticho.

„Hm... tak, aké si mala prázdniny?“ spýta sa Harry, keď sa nik nemá k činu.

„Rušné, a ty?“

„Tiež by sa dalo povedať,“ odvetí váhavo.

„A vy? Robili ste niečo zaujímavé?“ snažím sa zapojiť plavovlásku, ktorá šmátra v kabelke a chalana, čo stíska ropuchu, aby sa mu nevyšmykla.

„Ó áno,“ nadšene povie Luna. „S ockom sme objavili ďalšiu kolóniu narglov, a niekoľko stôp krčorohého chrapogota.“

„Ehm... to sú tie zvery, ktoré sa ešte neobjavili?“ spýtam sa opatrne a zahryznem si do pery. moje podozrenie sa potvrdí vo chvíli, keď vyloví časopis Sršeň.

„Áno, už sme blízko,“ dôležito prikývne, aby svoje slová zdôraznila. „Tiež sa zaujímaš o tvory?“

„Tak trochu. Keď som sa rozhodovala o výške, nevedela som si vybrať medzi magozoológom a magobotanikom.“

„Botanikom?“ zdvihne hlavu Neville. „Takže chceš MLOKY z herbológie?“

„Uhm,“ prikývnem. „Tiež na ne ideš?“Usúdim z jeho rozžiarenej tváre.

„Áno. Určite, rád by som učil alebo skúmal. Máš aj vybrané zameranie?“

„Som skôr na objavovanie a štúdium vo voľnej prírode.“

„ Čiže rada cestuješ,“

„Zbožňujem to,“ priznám otvorene. „Ale dovolenka a štúdium sú odlišné. V tundre si sotva postavíš dom.“

„Najrafinovanejšie ekosystémy sú v púšti. Minule som čítal článok o novom druhu...“

Pustí sa do opisu rastliny a testov. Počúvam a nervozita ma opúšťa. Po chvíli sa uvoľním ako dávno nie. Je príjemné sa baviť aj o niečom inom ako boji, kúzlach a plánoch. A konečne je tu niekto, kto na mňa nevyvalí oči pri slove bioluminiscencia. Hoci Potter sa tvári, že nechápe, Luna je vnímavejšia a s času načas nadhodí zaujímavú poznámku.

Po príchode Ryšavca a Grangerovej, s lesklými odznakmi prefektov, sa rozhovor zvrtne na kariéru, kým nás nevyruší pozvanie od profesora Slughorna. Pri jeho mene spozorniem, a nie som jediná. Hoci moje dôvody sú značne odlišné. Keď sa Longbottom a Potter odšuchtajú a potom sa vrátia hútame nad ním, že je to čudák. Očividne typ bývalého partymana, čo si rád udržiava kontakty.

Len čo sa však začne stmievať nálada sa zmení a postupne stíchneme. Moje napätie rastie a keď nakoniec zastaneme v žalúdku mám kamene. Prepadne ma nervozita.

Už niet cesty späť. Doteraz som mala akú takú šancu vycúvať, ale až teraz si uvedomím, do čoho som to vošla. Zapredala som svoju údajnú slobodu, za dva životy. A kto vie, či nakoniec dodrží slovo? Čo bude ak to nezvládnem? Chcem sa na Pottera pozrieť, v mysli si pripomínam, že je to len ďalší cieľ. Ale ako sa obzerám, tak sa obzerám nikde ho nevidím.

„Príde neskôr,“ povie Ron nenútene, ale skôr ako sa vyjdeme sa ostražito zadíva na chodbu.

V tlačenici sa predierame dopredu, keď začujem hrmotné: „Prváci! Nováčikovia ku mne!“ v tme sa objaví veľký lampáš a za ním ozrutný chlapisko.

„Asi by si mala ísť k Hagridovi. Prváci idú na triedenie zadným v chodom od jazera,“ vysvetlí Hermiona láskavo.

„Aha, no tak... držte mi palce,“ zajachcem a trochu vykoľajená, že som zabudla, sa pohýnam k hlúčiku detí.

„Ty si tá čo prestupuje?“ kontroluje si Hagrid a svieti mi do tváre.

„Hej,“ žmúrim. „Snellová.“

„Dobre,“ povie a vidím, že sa usmieva. „Tak dobre mládež, všetci k sebe a nezaostávať!“

Vedie nás úzkou cestičkou cez les. Kráčame dlho, keď sa zrazu vedľa mňa mihne povedomá postava. Neisto na mňa vykúka.

„Gabe?“ prihovorím sa mu. Tvárička sa rozžiari a zeleno-modré oči žmurknú.

„Ahoj,“ šepne mi. Bratranec akého si Smrťožrúta otvára sladké ústočká, keď zamrzne a doslova ich vyvalí. Otočím sa a vytreštím oči.

Hrad je úžasný. Černie sa do noci ako majestátna hora, svetlá z okien sú vábivé aj desivé a špicaté strechy vyzerajú ako kopije.

Hagrid sa potešene usmieva a potom mrkne na hodinky.

„Tak, banda, koniec zízania. Štyria do jedného člna a ide sa!“

Zámerne nastúpim do posledného člnu, ktorý mám sama pre seba. Potom si všimnem, že Gabe stojí roztrasene na brehu ako zatúlané teliatko.

„Neboj, čln je pevný a a ťa budem držať,“ sľubujem mu a chytím ho za rúčku a potiahnem k sebe. Po pár nádychoch sa odváži a vstúpi na palubu.

„Mamka vravela, že sa s tebou nemám rozprávať, ani dívať, keď budeš v Rokforte.“ šepne skľúčene a bojazlivo sa rozhliada po hladine, tisnúc sa ku mne ako malá prísavka. „Vraj budeš mať veľa učenia, ale ja si to nemyslím,“ dodá rozhodne a pozrie na mňa.

„Vážne? Prečo?“ zaujímam sa.

„Lebo...“ stíši hlas a vzrušene sa ku mne nakloní. „Myslím, že si na tajnej misii. Ako agentka.“

Ach božinku, kto povedal že deti sú hlúpe? Naopak. Vycítia lož ešte lepšie ako my.

Usmejem sa tiež sa k nemu nakloním.

„Ale je to prísne tajné, jasné? Utajenie najvyššieho stupňa,“ šepnem dôležito.

„Supeeer!“ zatiahne a oči mu horia ako fakle. V tej chvíli nás jemne drgne. Sme na brehu a pred nami sú otvorené dvere a v nich čaká profesorka McGonagallová. Zavedie nás do strohej komôrky a dá nám stručné pokyny . Potom sa pohneme a moja nervozita sa vráti.

Pustím Gabeovú rúčku so slovami: „Misia začína,“ a on chápavo kývne. Pustí ma ide predo mňa. dvere sa otvoria a ja sa ocitnem v najväčšej a najkrajšej sieni akej som kedy bola. Možno je to surovosťou kameňa, miliónom sviečok alebo trblietavou oblohou na strope, no nevládzem dýchať. Už chápem prečo sa sem ľudia vracajú. Ja by som ti prišla už len kvôli tej scéne.

No potom začujem zvuky. Šum a pískanie. Všetci na mňa zízajú ako hladné sliepky. Vypnem hruď a tvárim sa suverénne. Očkom zachytím chrabromilský stôl . Ron mi ukazuje palce nahor, Hermiona sa povzbudivo usmeje, Harry stále chýba.

Pomoc, tuším budem grcať! Prinútim sa však žmurknúť a snažím sa neklepať. Na vyvýšenom pódiu je stolička a na nej pokrkvaná guča látky, z ktorej vytŕčala ostrá špička. Pri tom pohľade mám srdce v riti. Čo ak si tá stará handra popletie fakulty? Čo ak je chránená pred oblbnutím?

Profka začne čítať. Pri každom jasote, keď klobúk zahuláka fakultu, odolávam chuti tasiť prútik. Ako náhle však vidím tie chutnučké tváričky- roztomilé a vysmiate pichne ma pri srdci. Sú jednoducho k zulíbání.

„Finley Gabriel,“ ozve sa McGonagallová a ja okamžite jastrím po brunetovi. Tváričku ma bielu a trasie sa mu pera. Oči sa nám stretnú a ja sa usmejem. To mu dodá odvahu a rezko vyskočí na stoličku. Na jedenásť ročného je tak maličký až mu klobúk skĺzne až na nos a on otáča hlavou zboka na bok ako surikata.

„SLIZOLIN!“ vykríkne klobúk po chvíľke a natešený Gabe zoskočí dolu. Usmeje sa na mňa a ja žmurknem. Potom príde na rad ďalší a tak ďalej. Pri každom písmene sa prudšie nadýchnem a presviedčam sa, že som OK. No pri zvuku: „Nerin Snellová,“ sa moje črevá zrazia do veľkosti hráška. Kurva, kurva, kurva! Hodím očkom po Severusovi. Nepatrne prižmúri oči. nadýchnem sa a som rada, že sedím. Len čo mám narazený klobúk začujem tichučký šepot, prenikajúci cez všetky moje bariéry.

Ale ale ale, zapradie tenučký hlas. Rozvinutá osobnosť, veľmi svojrázna... to mi niekoho pripomína...

Koho? šepnem a neodvažujem sa myslieť. Kto vie, čo všetko vidí?

Nehraj sa. Vieš koho.

Môj otec?

Možno, pomaznal sa s tým slovíčkom a očividne sa baví. Zažil som tisíce čarodejníkov iba pár sú však ako ty... zaujímavé... Presne viem kam patríš, hoci si myslíš...

Tak už to povedz! zahriaknem ho.

Ts-ts-ts! Aká netrpezlivá! kára ma posmešne.

Nemám na teba celý deň. Ani ty na mňa, ohradím sa.

Ako chceš, ty netýkavka! vrkne a prisahám, že keby mohol vyplazil by mi jazyk. Pri tej predstave som skoro vyprsknem do smiechu.

„Chrabromil!“ zaburáca hlas po sieni a mne padne kameň zo srdca. Ale keď pozriem na Millie pri ceste k stolu, smutne nadvihne kútiky pier mykne plecami.

Neboj, zlato, veď si čas nájdeme, vyšlem k nej myšlienku.

Tak zajtra po raňajkách, odvetí.

Ospravedlňujem sa za meškanie, ale to viete, v chorobe človeku hlava nepracuje a múza tobôž nie. Venovanie patrí Angele, ktorej komentíky ma dokázali nakopnúť ďalej.

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Pravá ruka skazy - 7. kapitola: