OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - Epilóg

03.05.2015 (17:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 13× • zobrazeno 2126×

A je tu oficiálny koniec. Vlastne, ja ani neviem, čo mám napísať. V každom prípade, keď som Tali začala zverejňovať, ani vo sne by ma nenapadlo, že bude mať taký úspech! A som vám zaň veľmi vďačná.

Teraz ma čakajú maturity a prímačky, ale potom (prípadne aj skôr) začnem zverejňovať aj ďalšie časti. Tali má totižto za sebou už úspešne zvládnutú druhú – síce krátku – časť a tretia je vo fáze vývoja. :D

Posledná kapitola. Záverečná časť prvej knihy má venovanie pre: mimu33, WendyMoon, Trishu, Zuzanu, meu,  FILADU, Nathy, Týnu, izzie22 Valhalinku, Adriu, Claw, Dreamcatcher, Violet, Ivet, Kiku, Kefku, Diablo, Hranolku, Habinu, Efku, Nightmare, lu, ninu339 a pre všetkých, ktorí pri príbehu Thalie Shepardovej vydržali až do konca.

Sisa118

Epilóg

Vystúpila som z auta a môj pohľad spočinul na vysokej, trojposchodovej budove s veľkou záhradou, vysokými oknami a tepaným plotom. Vyzerala, akoby vyskočila z filmu o Adamsovcoch!

Učarila mi na prvý pohľad, ale rovnako som si aj uvedomovala, že opravy budú rozsiahle. Na pár miestach opadávala sivá omietka ako aj o pár odtieňov tmavšie kachličky. Strecha súrne volala po oprave a sklá po hubke, vode a okene madam Lusy Luckovej.

Prešla som cez bránku, ktorá hlasno zaškrípala a Sirius, spolu s doterajším majiteľom, ma nasledoval.

Chudák majiteľ! Mal z tohto domu doslova hrôzu. To by ma zaujímalo či za tú plešinu môžu práve tunajšie nástrahy alebo niečo iné... ale podľa toho, ako príšerne sa potil, tak typujem dom.

„Je to tu krásne!“ nadchýnala som sa a tučný čarodej menom Mr Hobkins alebo Hogins? Teraz neviem. To je neodstavné - sa placho usmial.

Vážne sa toho domu chcel zbaviť! Rozrečnil sa o jeho histórii, ale mňa zajímalo niečo iné.

„Tá mágia, aká je stará?“ chcela som vedieť a čarodej sa na mňa placho usmial.

„To nikto nevie, slečna.“

„Aha, a dá sa dom začarovať? Povedzme, že zaklínadlom strážcu?“

Majiteľ sa začal potiť ešte viac a z náprsného vrecka vytiahol bielu vreckovku. Utrel si ňou čelo a potom zátylok.

„Obávam sa, že nie, slečna. Jeho mágia pohltí všetko.“

„Aha,“ zatiahla som a majiteľ sa okamžite pustil do vysvetľovania.

„Ale samotná mágia domu je veľmi silná. Pochybujem, že by sem niekto mohol vtrhnúť bez súhlasu majiteľ,“ ubezpečoval ma, ale ja som mu moc neverila.

„Aha,“ zopakovala som a zamerala sa na malú fontánku v predzáhradke, ktorú pod nánosom buriny nebolo poriadne vidieť. Plus, súrna potreba pokosiť trávu!

Vybehla som po schodoch na verandu, chránenú pekným, bielym plotom a vysokými podperami.  Dvere boli obrovské a z tmavého dreva. Chytila som kľučku a otvorila. Majiteľ za mnou sa ustráchane napol, ale nič sa nestalo. Starý pán prekvapene zamrkal a vo vodnatých očká mu svitli plamienky nádeje.

Vošla som dnu do zaprášeného priestoru prijímacej haly. Sirius sa postavil za mňa a položil mi lakeť na plece v ležérnom geste.

„Tak,“ začal. „Čo si o tom myslíš?“

Mierne som zvraštila nos a hlasno kýchla. „Tak v prvom rade, strašne veľa prachu.“ Dom nado mnou urazene zavŕzgal. „A budeme musieť spraviť veľké opravy.“ Ďalšie zavŕzganie – začínalo mi to liezť na nervy. „Treba vymeniť obklady, strecha tiež zúfalo potrebuje pozornosť, podlahy pod tou vrstvou bordelu nevidím... Krucinál!“ skríkla som až starý pán nadskočil, ale môj krik mal iného pôvodcu. „Dom! Prestaň vŕzgať! Ak tu niekto môže sa tvoj katastrofálny stav, tak si to potom ty sám! Tak sa netvár ako urazené decko, ktorému zobrali lízatko spod nosa!“

Majiteľ smrteľne zbledol. „Slečna, asi by sme sa mali vrátiť,“ navrhol, ale ja som sa ani nehla.

To už ma tak vidí, ako zdrhám pred vlastným domom! Áno, rozhodla som sa, chcem ho. Bude ma to stáť veľa nervov a úsilia, než ho dostanem do pôvodného stavu, ale vidím jeho potenciál. Akoby dom vedel čítať moje myšlienky- protestne zaškrípal, ale ďalej nevydal ani hlásku.

Sirius sa spokojne usmial a otočil sa na majiteľa. „Nevravel som vám? Ona si poradí aj s prastarou mágiou,“ naparoval sa, ale jeho ego spľaslo pod nádielkou prachu, ktorá sa mu zniesla na hlavu. Zatuchnutý vzduch preťal môj plný smiech.

„Neprovokuj,“ varovala som ho a môj pekný priateľ si z očí odfúkol dlhý prameň.

„Nemá ma rád,“ posťažoval si.

„Nie,“ šepla som. Neviem, kde sa vo mne vzala toľká istota, ale bola tam. „Má, len si myslí, že si priveľmi egoistický narcis a treba ťa trochu potrápiť,“ oznámila som mu a na dom zvolala: „Len tak ďalej, Hausse, je načase, aby mu niekto konečne zrazil hrebienok!“

Na potvrdenie mojich slov sa na Siriusovu hlavu zniesol ďalší oblak prachu.

„No, ďakujem!“ posťažoval si zasiahnutý.

„Nemáš zač,“ usmiala som sa a pokročila ďalej do útrob strašidelného domu.

Po mojej pravici sa rozprestieral veľký priestor zaplnený poprikrývaným nábytkom. Kedysi biele plachty boli teraz sivé. Moju pozornosť zaujal veľký kus v zadnej časti.

„Čo je to?“ spýtala som sa majiteľa a ten si hlasno odkašľal, aby sa zbavil prachu na prieduškách.

„To je, slečna, piano,“ oznámil mi a ja som sa k nemu vydala.

Keď prieskum, tak kompletný, nie? Zhlboka som sa nadýchla a stiahla plachtu, pod ktorou sa skrývalo obrovské krídlo. V takýchto chvíľach mi bolo fakt ľúto, že neviem hrať! Odkryla som klávesy a vybrnkala zopár tónov. Všetky boli dokonale čisté. Musí byť začarované, aby nepotrebovalo ladiť.

„Sirius, vieš hrať?“

Oslovený mykol plecom a podišiel bližšie. Vedela som, že kedysi hral na príkaz jeho drahej matičky. Jeho prsty sa rozbehli po klávesoch a zahrali nám krátku, ale peknú pesničku.

„Bravó,“ zvolala majiteľ a Sirius sa lenivo usmial.

„To nič nebolo.“

Prehliadka pokračovala. Plešatý pán nám ukázal ešte ďalšia dva salóny na prízemí, taktiež obrovskú kuchyňu – to bude moje obľúbené miesto – a jedáleň. V dome bolo celkovo sedem hosťovských izieb a jedna pre pána a pani domu. Dokopy sa tu nachádzalo desať kúpeľní. Na druhom poschodí ma zaujal obrovský balkón a, neviem prečo, aj fakt rozkošná decká izba plná hračiek. Vyzerala najzachovalejšie a na mňa padol zvláštny pocit, akoby sám dom túžil po tom, aby ho naplnili zvuky rodiny a hrajúcich sa detí.

Bol tu tiež ďalší salónik.

Na treťom poschodí toho bolo najmenej.  Vlastne len štyri dvere. Jedny viedli na povalu a strešný balkón, druhé do – ak som to správne pochopila – domovej záhrady, tretie zas do bližšie neurčitej izby a štvrté do izieb vrchnosti  - teda hláv rodiny. Siahla som na kľučku a za mnou sa ozval smutný hlas majiteľa.

„To neotvoríte. Vlastním tento dom už takmer pol storočia a do tej prekliatej izby som sa nikdy nedostlal!“ ponosoval sa a vydesene zajachtal, keď mu na hlavu dopadol kus stropu.

No fajn, ďalšia položka na zozname opráv. Veď prečo nie?!

Otočila som kľučkou a na moje obrovské prekvapenie sa dvere otvorili. Vstúpila som dnu a... pohltil ma úplne iný svet. Nikde nebolo ani zrniečko prachu!

Podlahy boli z tmavého dreva. Skrine v sebe niesli klasicistický podtón, ich materiál, rovnako ako materiál postele a drevených častí stoličiek, bol slonovinovo biely. Z vysokých okien padali ťažké, brokátové, modré závesy a rovnaká látka tvorila aj nebesá gigantickej postele. Matrac bol obláčikovo modrý a obliečky o pár odtieňov tmavšie. Nad posteľou visel okrúhli obraz neznámej krajiny. A obrazy boli po celej spálni.

Okrúhle, hranaté, malé, veľké... pásli sa na nich stáda zvierat, ktoré nepokojne rozrývali trávu. Boli to kúzelnícke obrazy. Našťastie som nikde nezachytila ani náznak ľudskej postavy, ktorá by nás počas spánku sledovala. Už len z tej predstavy mi bolo zle.

Prešla som pár krokov dovnútra a špičkou topánky zavadila o obrovský, huňatý koberec. Krása! Pozorne som si prezrela vybavenie. Pod jedným oknom stál elegantný, písací stolík.

Bože, veď toto všetko muselo mať cenu najmenej tých dvesto zlatých! Zamilovala som sa! Oficiálne som sa zamilovala.

„Sirius!“ oslovila som svojho kolegu. „Berieme ho!“

O pár hodín nato som už v rukách zvierala papiere, dokazujúce naše vlastníctvo. Spokojne som vydýchla a pozrela sa na dom pred sebou. Zaberie veľa času, než ho opäť postavíme na nohy. A to neplatí len o ňom. Aj ja sa potrebujem opäť postaviť.

Robova smrť ma zasiahla takmer tak isto, ako otcova. Keď som jeho rodičom predávala končatinu – najväčší kúsok, čo z ich syna ostal – plakala som.

Povedala som im všetko. Nevynechala som ani to, že som vraha ich syna vlastnoručne zabila. Na moje obrovské prekvapenie sa mi madam Jodska hodila okolo krku a spomedzi neustávajúce pramene sĺz mi ďakovala. Nevedela som, čo robiť, a tak som sa zmohla len na to, že som plakala spolu s ňou a hladila ju po chrbte. Bola to milá pani. Nezaslúžila si prežiť vlastného syna.

Deti by nemali umierať skôr ako ich rodičia. Nie je to správne. Je najväčšia krutosť, keď sa matka musí pozerať, ako časť jej syna pochovávajú do zeme, zatiaľ čo ona po nej ešte musí chodiť.

Dlhé týždne som zúrila. Štekala som po každom, kto sa ku mne priblížil. Z časti preto, že som sa cítila byť zodpovedná za Robovu smrť a z časti preto, že som bola zodpovedná za smrť troch osôb. Srať na to, že to boli Smrťožrúti. Zabila som ich! Ja viem, že by som nemala mať výčitky – koniec koncov oni tiež zabíjali! Ale povedzte to môjmu svedomiu.

Profesor McGrovach mi nato povedal: „Pamätaj si tento pocit. Pokiaľ ho budeš cíti zakaždým, keď niekoho zabiješ, budeš vedieť, že si ešte stále človek.“

Nechápala som, čo tým myslí a fakt som sa tým odmietala zaoberať!

No okrem mňa sa zvyšok sveta tešil. Porazili sme Smrťožrútov s minimálnymi stratami. Ani jeden z aurorov neumrel a celkové obete by ste zrátali na prstoch jednej ruky – teda, na našej strane.

Sedemdesiat percent Smrťožrútov, ktorí sa útoku zúčastnili, bolo v ten večer nadobro eliminovaným. Dvadsať, v tejto chvíli, dôverne spoznáva steny Azkabanu a desať uniklo. Zvláštne, ja som sa z toho nedokázala tešiť.

Škola sa skončila a my sme sa vrátili domov. To bola ďalšia zvláštna vec. Už som nesmútila za Rokfortom – teda áno, smútila som za všetkými tými krásnymi rokmi. Na moje spoznávanie hradu so štvoricou divokých chalanov... na všetky vylomeniny, na školskú kuchyňu a dobrosrdečných škriatkov, na tajné chodby, na vysoké okná, na hodiny s profesormi, na Zloducha, na duchov, na Hagrida, na metlobalové ihrisko, na... jednoducho všetko... ale po posledných udalostiach som si pripadala akosi divne.

Akoby som tam už viac nepatrila... akoby som... ja neviem.

Za jediný večer som neskutočne zostarla. Pripadala som si príliš stará na všetko, čo som doteraz zažila. Akoby môj život potreboval získať nový zmysel – cieľ. Niečo hodnotné...

Chalani na tom boli podobne. Siriusa prijali do AP a James sa po spätnom uvážení taktiež rozhodol, že vstúpi medzi ochrancov čarodejníckej a aj tej nečarodejníckej spoločnosti. Rema a Lily vzali do záučného programu na Liečiteľov, ale môj chlpatý priateľ sa viac či menej začal starať aj o OPČM. Odôvodnil to tým, že dobrý liečiteľ pomáha ľuďom.  A je jedno či tým, že ich vylieči, alebo tým, že zabráni ich zraneniu. Ušľachtilé, čo len dodať?

Peter sa zamestnal v továrni na čokoládu madam Larkinovej. Preňho to bolo ako splnený sen, keď ho tam prijali. Hm, kde sú tie doby, keď som pre jednu tabličku toho lahodného potešenia dokázala zabíjať?

Scary sa zamestnala u Denného proroka. Alice si začala s Francom Longbottomom a zamestnala sa u Gringotových. Keď som sa s ňou stretla naposledy, vysiľovala kvôli svojej, asi budúcej, svokre.

O Srabusovi sa vie len toľko, že začal pracovať pre jeden popredný inštitút na výrobu a vývin nových elixírov. S Lily sa stretáva len minimálne, začo môže práve James. Klebetné veveričky nám totižto našepkali, že jeho priateľmi sa stali dosť nevhodné osoby s lebkou a hadom na predlaktí!

Čo sa týka Anescumba a Niewhealla, tak o nich nič neviem, ale nečudovala by som sa, keby v tomto momente mučili nejakú úbohú obeť...

Moja mama si s úľavou vydýchla, keď som ukončila svoj doterajší vzťah a začala ma zásobovať nevkusne hrubými knihami o obrannej, sivej a aj čiernej mágii. Jej tréning „Terminátor“ očividne ešte neskončil... prosím, zachráňte ma! A to ešte ani nezačal AP, ktorý podľa dostupných informácii zožerie tri roky môjho života. Nechutné! Ja chcem bojovať!

A on?

On... ako sa zdá, zasadol na svoje právoplatné miesto medzi najbližšími Temného pána. A najhoršie na tom je, že si ešte stále slobodne behá po svete. A prečo? No, právnici to zhrnuli asi takto: „Nedostatok dôkazov!“ A nič na tom nezmenil ani Crouchov zákon o okamžitej eliminácii Smrťožrútov.

Do riti aj s ich dôkazmi! Je vinný, tak prečo ho bránia?

Money, moja milá! Peniaze prinútia právnika (a aj tých na ministerstve) kadejakú nepodstatnú maličkosť prehliadnuť.

Potriasla som hlavou. Nie, nebudem naňho myslieť. Ten incestný bastard mi za to nestojí!

Keď ho najbližšie stretnem, zabijem ho. Bez milosti či výčitiek. Zabila som už troch a v budúcnosti zabijem ďalších. Viem prinajmenšom o dvoch. Oči mi potemneli.

Presne tak. Malfoyovo meno je až druhé na priečke plánovaných zabití.

Pred ním stojí tá suka. Sviňa, čo ma pripravila o otca!

Zabijem Elayne Gillecrosda a potom sa vysporiadam s Malfoyom.

To je môj nový cieľ.

Na tvári sa mi rozľahol pochmúrny úsmev. Nasadla som do čierneho auta. Sirius vedľa mňa sa šťastne usmieval, ale ja som to nedokázala. Pritiahol si ma bližšie. Vedel, o čom premýšľam. Vždy to nejakým kolosálnym zázrakom vedel. A preto som ho tak milovala. Môj veľký, pekný priateľ stál vždy pri mne.

Položila som mu hlavu na rameno a bývalý majiteľ domu naštartoval auto. Jemne zapriadlo a ja som si v duchu prisahala, že týmto okamihom sa môj starý život končí. Zanechám za sebou modrovlasú Tali. Zanechám za sebou posledné roky a vykročím ďalej.

Do novej etapy môjho ja.

Do nového života Thalie Shepardovej.

THE END

Na záver:

Poviedka má:

279 strán (11stka písmo - word)

Viac ako 115 000 slov

Zverejňovala som ju od 30.01.2015

Čo malo byť a nebolo alebo naopak?

Pôvodne mal byť do prvej knihy zahrnutý Talin život aj po Rokforte, ale nakoniec som to rozdelila na viacero častí.

Asi vás to vážne prekvapí, ale Reginus Sargas Malfoy sa v prvotných plánoch neobjavil ani raz. O tom, že ho do poviedky zaradím, som začala uvažovať až niekedy okolo tretej kapitoly.

Taliným životným partnerom mal byť Sirius. Vlastne, moje pôvodné plány boli také, že napíšem fanfiction s hlavným mužským hrdinom - rokfortským Cassanovom... hm, a jeho oponentom mal byť Leroy O´Sullivan.

Rodičom, ktorý mal umrieť, mala byť Alexandra.

A na záver? Tali mala spáchať samovraždu. Kedy? To neviem, ale nakoniec som ju chcela zabiť, ale teraz pochybujem, že by som nato mala srdce.

Moja najobľúbenejšia postava?

S výnimkou Tali? Jasné, že Malfoy!

Postava, bez ktorej by to nebolo ono?

James, Sirius a Remus.

Najneobľúbenejšia postava?

Hm... myslím, že dvojica Adrion Anescumb a Wacfeld Niewheall.

Najbláznivejšia a najpraštenejšia postava?

Heh, Zloduch!

Postava, ktorej sa aj ja bolím?

Divné, ale je to Malfoy. :D

Postava, na ktorú nedokážem zabudnúť?

Leroy O´Sullivan  a  Nyneve.

Postava, ktorú skutočne ľutujem?

Alexandra Shepard – jej príbeh, ktorý nosím v hlave, je vážne tragický. Má veľmi dobrý dôvod, prečo je taká, aká je.

A postava, ktorú by som všetkými dvadsiatimi brala za priateľa – v romantickom zmysle slova?

Ako inak – jasné, že Malfoy!... hm, ale ani Sirius by nebol zlý. :D

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - Epilóg: