OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 39 - Elixír

30.04.2015 (20:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 7× • zobrazeno 1668×

Kapitola 39

Poslednýkrát som sa pozrela do zrkadla. Vlasy som mala čerstvo ostrihané. Ich dĺžka ledva siahala po bradu. Tam-tam boli moje dlhé vlasy po platničky. Tam-tam boli ich jemné neposlušné vlny. Teraz som vyzerala takmer ako mama. Vlasy som podedila po nej. Keď sú dlhé, vyzerajú ako-tak upravené, ale keď ich ostrihám, stane sa z nich neskrotné hniezdo. V tvári som mala vpísaní neutrálny, chladný výraz.

Pohľad mi skĺzol nižšie na moje čierne oblečenie. Obyčajné čierne tielko na tenkých ramienkach mi pevne obopínalo telo a dalo vyniknúť mojim prsiam. Neviem, prečo som si zobrala zrovna toto... klamem, viem to presne. Chcem, aby si ma Malfoy zapamätal takto! Sexy, dravú a nebezpečnú! Takú, akú ma mohol mať, ale rozhodol sa nesprávne. Rozhodol sa postaviť proti mne a bude to ľutovať! Zničím ho! Zničím...

Na tielku sa vynímala moja stará, ale zato nadmieru užitočná a funkčná bunda. Napriek tomu, že za sebou mala zopár namáhavých rokov, stále vyzerala dobre. Bola z kože, ale obsahovala dosť látkových častí, ktoré mi umožňovali neobmedzený pohyb. To isté platilo aj o obtiahnutých nohaviciach a vysokých čižmách s vystuženou špičkou.

Kopnúť niekoho a dotyčný dostane lístok do krajiny bolesti zadara.

Stiahla som si z ruky gumičku a spravila rýchly proces s krátkymi vlasmi. Nepodarilo sa mi ich uväzniť všetky. Vlastne, polovica z nich mi neposlušne lietala okolo tváre, ale bolo ich dosť, aby vytvorili malý cop na temene.

V prstoch som zovrela prútik a švihla ním. Vo vzduchu sa zhmotnila dýka, ktorú som dostala od mamy na Vianoce. Jej čepeľ sa tlmene leskla a do mojej ruky vysielala tiché volanie po krvi. Tento krát som jej ho neodoprela. Prešla som si čepeľou cez ruku a ticho zasyčala. Bolelo to ako čert, ale neprestávala som, dokým som cez celú ruku nemala dlhú, reznú ranu. 

Zubani som odzátkovala Remov elixír a pár kvapiek dopadlo na ranu. Vsiaklo sa do nej, akoby to bola špongia a elixír voda. Nechcela som riskovať, že by elixír nestihol zaúčinkovať a elixíry tohto typu najlepšie reagujú s krvou. Zvyšok som obrátila do seba. Znechutene som zamľaskala a utrela si ústa chrbtom ruky. Odporné! Ale čo čakať?

„Lily,“ oslovila som červenovlasú postavu stojacu za mnou. Rovnako ako ja, aj ona bola v praktickom oblečení. Žiadne šaty, ale rifle, botasky a neutrálny, tmavofialový sveter. „Vylieč to, prosím.“

Prikývla a o sekundu neskôr už stála pri mne. Mávla prútikom a rana zmizla, akoby ani nebola.

„Ďakujem,“ šepla som.

„Neďakuj,“ pokrútila hlavou. „Hlavne zbytočne neriskuj,“ nabádala ma.

„To isté platí aj pre teba. Navyše, možno len preháňam. Možno sa nič nestane,“ utešovala som ju - ako aj seba samú, ale obe sme vedeli, že to nie je pravda.

Ako? Ani jeden Slizolinčan neopustil hrad. Ani jeden dnes neodišiel do Rokvillu. Nezainteresovaný by si toho nevšimol, ale my áno. My sme vedeli, na čo máme dávať pozor a toto bol jasný dôkaz, že sa niečo deje. Remus a Lily sa išli pretrhnúť. Ukladali nezmyselné tresty, snažili sa čo najviac deciek udržať na hrade, ale bolo to zbytočné. Jediné šťastie, že prváci a druháci boli mimo hry. Tí do Rokvillu chodiť nemohli.

Zovrelo mi žalúdok. Nevedela som, čo môžem čakať! Bála som sa, že nastane to najhoršie a navyše ma neskutočne sralo, že profáci sa tvárili, akoby sa nič nedialo! Idioti! Sprostí, naivní idioti! Kedy chcú zasiahnuť? Kedy?! Až keď bude neskoro? Keď niekto zomrie?

Ani Dumbledore sa nevrátil...

Zaťala som päste.

„Je čas,“ vyslovila som tie najnenávidenejšie slová, keď sa môj pohľad stretol s hodinkami na stene. Je čas, ale na čo? To by som rada vedela.

„Hlavne buď opatrná,“ nástojila na svojom a ja som unavene prikývla. Ešte je len obed a ja už som hotová... Toto bude dlhý deň.

„Vynasnažím sa,“ prisľúbila som a vybrala sa na svoju nezávideniahodnú cestu.

V klubovni mi pár deciek venovalo prekvapené pohľady, ale ja som ich ignorovala. Keď som prechádzala rokfortskými chodbami, mala som pocit, akoby to bolo naposledy... akoby som sa do tých istých už nikdy nemala vrátiť. Divná predstava a nesmierne nepríjemná!

Pohľadom som skĺzala po známych, neusporiadaných kameňoch drsných na dotyk, ktoré ostro kontrastovali s jemnými a naleštenými obrazmi. Ich obyvatelia mi nevenovali pozornosť. Aj naďalej žili vlastné zarámované životy. Slnko za oknami viedlo neúprosný boj s mrakmi, ktoré mi ticho nahovárali, že dnes sa zotmie o čosi skôr.

Rukou som si pretrela zátylok a vstúpila dnu. Ako vždy ma privítala sivá, zelená a naleštená tmavohnedá. V krbe praskal oheň, ale zdalo sa mi, že tento krát je jeho praskanie iné. Nepokojné.

Malfoy stál na opačnej strane miestnosti a v zodvihnutej ruke držal knihu.

„Ideš neskoro,“ prehovoril na úvod.

Ťažko som sa nadýchla. Som dobrá herečka, len sa musím odosobniť a všetko bude fajn. Len na to nemyslieť. Nevieš, o čo mu ide...

„No a?“ zavrčala som presne tak, akoby som to urobila aj inokedy – aj keby som nevedela, že ma chce zradiť! A je to vôbec zrada? Vedela som, ako to skončí už v momente, keď to začalo.

Malfoy odtrhol zrak od knihy a uprel ho na mňa zrovna vo chvíli, keď som si vyzliekala bundu. Hlasno zaklapol smotanové strany a na tvári sa mu roztiahol nesúhlasný výraz. Jeho pery nadobudli tenkú linku a brada sa napla.

„Si ostrihaná,“ konštatoval, ale znelo to skôr ako káranie.

„Som,“ potvrdila som nevzrušene.

„Prečo?“

„Čas na zmenu?“

„Vyzerá to,“ zarazil sa. Vedela som, čo chcel povedať: „Vyzerá to otrasne.“ Presne to. Poznám jeho názor na krátke vlasy. Nenávidí ich a hlavne na babách. „... inak,“ uzavrel.

„O to pri zmene ide, Malfoy. Vyzerať inak,“ poúčala som ho.

„Dlhšie ti pasujú viac.“

„Dlhšie sú otravné,“ odvetila som.

Ťažko si povzdychol. Odložil knihu na konferenčný stolík a prešiel ku mne. Presne, ako som očakávala, pohľad mu padol do môjho výstrihu.

„Zmenila si aj štýl obliekania?“ nadhodil a ja som musela zakloniť hlavu, aby som mu videla do tváre. Bože, ako to robí, že má tie vlasy stále tak dokonale učesané? Ani jeden neposlušný vlások. To má nejaký ultra výkonný hrebeň či čo? No, elixír by bol pravdepodobnejší.

„Zmenila,“ potvrdila som a on si opäť ťažko povzdychol, natiahol sa po mne a pobozkal ma.

Bozk som mu opätovala. Zvláštne. Myslela som si, že toto zahrať nedokážem, ale ten bozk išiel z vnútra mňa. Chcela som ho – tu a teraz – ale bolo mi jasné, že to je to posledné, čo dostanem a čo samej sebe dovolím. Neklesnem tak hlboko! To nie.

Odtiahol sa a ja som ho nechala. Prešiel si sadnúť do najbližšieho kresla, v ktorom sa rozvalil ako vládca sveta.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa a ja som prekvapene zamrkala.

„Prečo? Malo sa?“ zatiahla som a on mierne naklonil hlavu.

„Si stuhnutá, neprístupná a povedzme si to na rovinu, aj drzejšia ako obvykle,“ prekukol ma.

Možno nie som až taký dobrý klamár... Prešla som sadnúť na sofu, kde som si vyložila nohy. Nespokojne zúžil oči. Neznášal, keď sa niekto správa neslušne. Ale čo je, prosím pekne, neslušné na tom, že si v súkromí vyložím nohy? Bože, ako som si mohla myslieť, že by to niekedy mohlo fungovať?! Veď sme tak príšerne rozdielni!

„Zlož ich, prosím ťa,“ vyzval ma, ale po prosbe v jeho hlase nebolo ani chýru, ani slychu!

„Nechce sa mi,“ odbila som ho a prehodila si ruku cez oči.

Teatrálne povzdychol spôsobom „Len sa na to pozrite! Toto všetko ja musím znášať!“ a opäť sa spýtal: „Kto ťa naštval tento krát?“

Nemalo zmysel zatĺkať, ale pravdu som mu tiež povedať nemohla.

„Sirius,“ odvetila som.

„Black?“  zavrčal.

„Hej.“

„Čo spravil?“

„V skratke? Šplechol mi do očí, že som ako bláznivá teenka a nadržaná suka zároveň,“ priznala som. Neklamala som. Bola to pravda! Len nie celá. Malfoy ticho zavrčal.

„On je ten posledný, kto by ti mal dávať rady ohľadne...“

„Veď presne!“ posťažovala som si. „On je ten posledný! Ale to nechcem riešiť.“

„Ich nikdy nechceš riešiť,“ šepol.

„Čo?“

„Hovorí sa, prosím,“ napomenul ma.

„Prosím,“ zatiahla som znechutene. „Strč si to svoje prosím do zadku a odpovedaj!“

„Tak to by stačilo, Tali!“ zahrmel a to mi stačilo, aby som sa vyšvihla do sedu a nohy spustila na zem. Nie preto, že by som sa ho bála - to istotne nie - ale preto, aby som sa v prípade núdze dokázala brániť. „Správaš sa nemožne!“

„Tak ja sa správam nemožne?!“ štekla som. Tak ja? Ja?! To ty si ten, ktorý niečo chystá – a nič dobré to nebude! Prepaľovali sme sa pohľadmi. Ľadovo zelený verzus hnedý, parádne nasraný.

„Black ťa urazil, ale to neznamená, že sa budeš ventilovať na mne!“

Oh, keby si ty len vedel...

„V tom prípade...“ zavrčala som a vyskočila na nohy.

Zaujímalo ma, čo spraví. „... sa idem ventilovať na niekom inom!“ Pohla som sa k dverám, ale vzápätí mi už jeho ruka zvierala zápästie. Prudko ma otočil k sebe a ja som sa ocitla v jeho náručí.

„Prepáč,“ šepol mi do vlasov a jednou rukou mi kreslil chlácholivé kruhy na chrbte. „Prepáč,“ zopakoval. „Nie si sama, kto je dnes podráždený... asi je niečo vo vzdychu,“ vrkol a pobozkal ma na krátke pramene.

Chcela som ho od seba odstrčiť a povedať mu, že ja veľmi dobre viem, čo je vo vzduchu, ale namiesto toho som len ticho špitla: „Asi máš pravdu.“

Bože, hnusila som sa sama sebe, ale nemala som na výber. Nemala, a to ma sralo zo všetkého najviac!

Zovrel mi bradu a prinútil ma pozrieť sa naňho. Zahľadela som sa do jeho peknej tváre a snažila sa zapamätať čo najviac. Elegantne klenuté, tmavé obočie, ľadové oči, rovný, patrícisky nos, vysoké lícne kosti, plné a veľmi schopné pery, pevná, ostrá sánka a mužná brada. Mal len osemnásť, ale už teraz vyzeral ako chlap. Bože, ako bude vyzerať, keď zmiznú aj posledné zvyšky teenagerstva? Bude z neho neskutočný kus... až mi bolo ľúto, že ho musím zničiť!

Opäť sa sklonil a pobozkal ma. Jemne, nežne a na moje obrovské prekvapenie aj váhavo. Odtiahol sa len na pár centimetrov.

Jeho dych mi pohladil pery a šepol: „Milujem ťa.“

Tie slová mi vyrazili dych. Zrenice sa neprirodzene rozšírili, pery pootvorili a on toho využil. Vkĺzol do nich jazykom. Bozkával ma so všetkou zručnosťou a odhodlaním dokázať mi, že sú jeho slová pravdivé... Chcela som ho zato zabiť.

Vo vnútri mňa sa zodvihla zúrivá beštia. Chcela ho zničiť! Prečo to hovorí!? No tak, prečo? Prečo, keď ma aj tak za pár hodín... čo hodín, možno minút... zradí?! To si fakt myslí, že som taká naivná? Že mi dve sprosté slová zatemnia mozog? Prečo to, krucinál, povedal, keď to nemyslel vážne?! Chcelo sa mi vraždiť a plakať zároveň. Odtiahla som sa od neho a zároveň ho od seba odsotila. V očiach mi plápolal hnev.

„Nehovor sprostosti, Malfoy! Nemiluješ ma presne tak, ako ja nemilujem teba!“

Či? ozval sa tichý hlas vo vnútri mňa. Nevysvetľovala by práve láska tú bolesť? Nebola by odpoveďou na otázku, prečo tak strašne trpím, keď pomyslím na jeho zradu?! Nebola? U veľkého Melina, čo ak je to tak? Čo ak som sa skutočne zamilovala – do neho? Bože, len to nie! On je nevhodný! Nesprávny! Nie pre mňa... ale aj tak, je to jedno. Láska pominie. Je to len zhluk chemických a elektrických impulzov.

Zíde z očí, zíde z mysle, utešovala som sa.  Zahnala som dotieravé myšlienky a prinútila sa koncentrovať. Ak ho aj milujem – čo nie je možné – tak je to to posledné, čo ma teraz zaujíma. Mám oveľa väčšie problémy, ako moje šialené, nevypočítateľné pocity! Oveľa väčšie.

Malfoy sa len neveselo usmial. Čakal takúto odpoveď? Asi.

„Opakovať to nebudem,“ zvolal.

„Ver mi, ani to počuť nechcem!“ zavrčala som zmätene. Opäť sa usmial.

„Vieš, mne je v podstate jedno, čo máš na sebe – aj keď najviac preferujem nič – a je mi aj jedno, aké máš vlasy.“ Kam tým mieril, to som fakt netušila, ale mala som nekalé tušenie. „Podstatné je, že si so mnou. Tvoja prítomnosť robí zázraky.“

„Si zbytočne teatrálny, Malfoy. Obaja vieme, že nám neostáva veľa času!“ vrátila som ho do reality... aj keď nie tak úplne presnej. Neostáva nám ani to, čo si myslí, že máme. Usmial sa a odhalil dokonalý chrup.

„Máme presne toľko času, koľko si navzájom dáme,“ filozofoval.

„Keď myslíš...“

„Vieš, čo ma na tebe priťahuje najviac?“ spýtal sa po chvíli a opäť sa posadil.

„Moja neskonale šarmantná duša?“ zavtipkovala som.

Zasmial sa. „Ak by šarmantný znamenal ostrý ako britva, tak potom áno,“ potvrdil. „Ale teraz vážne. Zbožňujem tvoj britký humor. Ostrý jazyk...“

„Cs, a ja, že moje dokonalé telo...“

Miestnosťou sa rozľahol jeho pobavený, uvoľnený smiech. „To, samozrejme, tiež, ale v prvom rade je to tvoja osobnosť. Človek nikdy nevie, ako sa zachováš. Kedy ťa môže pohladiť a ty mu zavrníš ako milé mačiatko a kedy ho rozsápeš ako divoká šelma...“

„Príliš rozprávaš, Malfoy!“ zahriakla som ho.

„Možno...“

„Nie možno! Isto!“   

Zazubil sa a mávol prútikom. Vo vzduchu sa objavila fľaška ohnivej wisky. „Dáš si?“ spýtal sa a ja som rozmýšľala, že odmietnem. Čo by spravil potom? Nalial mi ten prekliaty elixír do krku vlastnoručne? Aj napriek mojej zvedavosti som prikývla.

„Nalej, už je to doba, čo som sa naposledy pila...“ Ale fakt! Kedy som bola naposledy opitá? Sa mi marí, že ešte pred nami... potom som sa alkoholu nedotkla.

Nenávidel, keď som pila a navyše som nemala s kým piť. Chalani boli mimo hru a on? S ním je to nuda. Nechce sa opiť – a dosť pochybujem o tom, či to vôbec dokáže.

Hm, zaujímalo by ma či tam ten elixír už nalial, alebo ho tam nejako nenápadne primieša. Nevšimla som si nič podozrivé. Podal mi pohár. Štrngli sme si a ja som to na jeden hlt obrátila do seba. Alkohol mi pálil tkanivo, rozožieral sliznicu, ale ja som to ustála ako veľké dievča. Mierne som sa striasla a Malfoy vedľa mňa len neveriacky krútil hlavou.

„Ešte?“ spýtal sa a mne neušiel jeden malý detail.

On nepil. Ani sa nesnažil predstierať, že by si pohár prikladal k perám. Takže jed tam už bol... Zovrelo mi srdce. Takže to nakoniec predsa len urobil? Zničil všetko? A prečo? Pre tú ich zvrátenú vieru, v ktorú ani neverí? To som preňho fakt znamenala tak žalostne málo? Prečo ma klamal? Prečo tvrdil, že ma miluje?

Prikývla som, môj pohárik sa opäť naplnil a ja som ho vzápätí vyprázdnila. Do prstov sa mi začal vlievať neodbytný, otupujúci pocit. Začínalo to. Teraz len dúfať, že Rem sa nemýlil. Musel to byť vážne silný elixír spánku, keď zaútočil takouto silou na imúnneho človeka.

Pohár mi vypadol z ruky, ale on ho zachytil predtým, ako sa stihol roztrieštiť o kamennú podlahu. Naklonila som sa dopredu a oprela sa o neho. Moje telo začínalo vypovedať funkciu. Poháre aj fľaša zmizli a jeho ruky sa venovali výhradne mne. Podoprel ma, ale len na zlomok sekundy, lebo vzápätí ma už niesol k posteli. Pritisla som sa k jeho hrudi. V hlave mi trešťalo, ale nie od omámenia. Bolo to od bolesti – poznania, že to nakoniec spravil. Pohľadom som prešla po hodinkách. Štyri sedemnásť.

Tak toto je koniec?

Asi áno... nie asi, ale isto.

Myslel si, že spím. Jeho ruky ma položili na posteľ. Pohladil ma po tvári. Dlhé prsty nežne opísali krivku lícnych kosí. Naklonil sa a pobozkal ma. Najskôr na čelo, potom na nos a nakoniec na pery. Bol to ten najsladší bozk, aký som od neho kedy dostala.

„Milujem ťa,“ šepol.

Klamár! Povedal, že to už viac nepovie! Spoza zavretých viečok mi uniklo zopár sĺz. Zarazil sa. Cítila som jeho pohľad. Upieral ho na moju vyrovnanú, pokojnú tvár, po ktorej stekalo pár osamelých sĺz. Natiahol sa a jeho horúce prsty ich zotreli. Opäť ma pobozkal, tento krát na viečka. Posteľ sa nadvihla, keď odchádzal. Počula som jeho kroky a následne zavŕzganie dverí Komnaty najvyššej potreby. Napočítala som do desať a chcela sa posadiť. Nešlo to. Elixír bol príliš silný a sťahoval ma dolu.

Prosím, len nech sa Rem nemýlil.

Pohltila ma temnota.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 39 - Elixír: