OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - Epilóg

06.09.2016 (19:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 7× • zobrazeno 1400×

Tak a máme tu koniec. Úprimne povedané netuším, keby sa tu objaví pokračovanie. Ďalšia časť má teraz ledva dvadsať strán, tak v najbližších mesiacoch to istotne nebude, ale snáď okolo Vianoc? Možno...

Takže, a teraz je čas na ďakovačku. Moc moc vám ďakujem za všetky komentáre, za všetky postrehy, chválu, ale aj pripomienky. Možno je to už opočúvané, ale nič nepoteší poviedkára tak, ako komenty a dobre mierená kritika. Ďakujem, že ste to s Tali vydržali tak dlho... prečkali s ňou všetky jej výbuchy, starosti a hlavne Malfoya. :D

A nakoniec túto časť venujem hlavne mime33, Trishi, Ivet, Diablo, Myšičke, izzie22, Ealex, Valhalinke, Habine, Claw, kat, Nathy, FILADE, Dreamcatcher, alanisealicecullen, kamik, Judys, E.T., a Hann.Wolfy., ale aj tým, ktorí to s Tali vydržali. :D

Sisa118

Epilóg - 24. 4. 1981

Wraaaahhh!!!

Ó, Bože, to bolí!

Achhh...

Ja....

„Malfoy!!!!“ zrevala som tak nahlas, aby to bolo počuť aj dole v salóne. „Zabijem ťa! Prisahám!!! Zabijem ťa!!!“

„Hlavne dýchaj, Tali!“ pripomenula mi Lily, ale ja som mala čo robiť, aby som nekričala... a to sa akosi vylučuje s dýchaním!

„Shepardová! Dýchaj!“ zavelila Euphy a ja som sa trhano nadýchla. Zaťala som zuby. Všetko ma bolelo, ale bola to úplne iná bolesť než akú som kedy v živote zažila. Pred všetkými ostatnými som sa pokúšala ujsť, vyhnúť sa im, ako každý normálny človek, ale táto? Nemala som na výber. Musela som jej ísť v ústrety. Zaťala som zuby. Odmietala som kričať a hodila hlavou vzad.

„Achrr...“ zavrčala som a Euphy na znova okríkla:

„Dýchaj! Pamätaj, nedýchaš pre seba, ale pre dieťa!“ pripomenula mi, a to jediné ma prinútilo roztvoriť pery a zhlboka sa nadýchnuť... ale mala som smolu. Ďalšia kontrakcia a ja som už nedýchala. Kričala som. Z očí sa mi vyhrnuli slzy.

„Už je takmer vonku! Už iba chvíľu!“ chlácholila ma Lily, ale ja som jej neverila. To sa toto peklo nikdy neskončí? Čo, Pri Merlinovi, tie ženské na pôrodoch vidia, že ich opisujú ako najkrajšie zážitky života?! Bez výčitiek svedomia môžem odprisahať, že toto ani zďaleka nie je krásne! Posledné hodiny boli zmesou bolesti a chvíľ bez bolesti... ale teraz? Toto je úplný vrchol! Ja... Opäť ďalšia. Už som sa vážne neobťažovala s hraním na silnú. Vzduch preťal ďalší z moji zúfalých výkrikov. V tej chvíli som si až bytostne priala, aby bolo po všetkom a zároveň sa mi každá jedna bunka môjho tela vysmievala, že toto utrpenie nikdy neskončí... keď v tom...

S mojím krikom sa zmiešal iný... aj keď ma bolelo celé telo... aj keď som to vnímala len akoby cez hrubý záves... v tej chvíli... vyčerpaná, zničená a ubolená... všetko to prebila radosť a očakávanie. V tej chvíli, akoby moje utrpenie začalo dávať zmysel. Chcela som sa posadiť a utešiť to malé kvíliace stvorenie, ktoré vzišlo zo mňa samej. Chcela som ho vziať do náruče a už nikdy nepustiť... ale nebolo to len o tom. Obrazu som sa cítila podivne prázdna. Potrebovala som ho pri sebe! Musela som ho držať! Bolo to, akoby vás opustil najlepší priateľ... a zároveň nie. Za celé tie mesiace som si ho tak zamilovala, v duchu nebolo minúty, kedy by som sa s ním nerozprávala... a teraz? Je preč! Je vonku v tomto príšernom svete a ja ho musím chrániť! Lenže nato ho potrebujem pri sebe. Musím ho mať pri sebe! Je moje! Je to môj malý uzlík radosti! Musím ho mať! Nepretrpela som si tieto príšerné hodiny bolesti len preto, aby som ho teraz nedržala!

Napla som sa. Chcela som ísť za ním aj napriek bolesti, aj napriek tomu, že pôrod ešte nebol u konca... čarodejnícke pôrody sa diametrálne líšia od muklovských. Muklovské ženy dôsledky pôrodu pociťujú ešte niekoľko týždňov po ňom, ale my? Sme čarodejnice, nie? Vieme vyliečiť všetko a popôrodné zranenia nie sú výnimkou. Zatiaľ čo sa Lily starala o moje malinké bábätko, Euphy sa starala o mňa. Zatlačila ma späť do upotených vankúšov a zavelila:

„Umyje sa a hneď bude pri tebe,“ prisľúbila mi. Ale ja som nedokázala čakať. Opäť som sa zodvihla, ale opäť ma zarazili jej ruky. Jednou rukou mi zovrela tvár a prinútila ma pozrieť sa na ňu.

„Vydrž chvíľu. Musím ťa vyliečiť.“

„Ale ja...“ Počula som ten plač! Volal ma! Potreboval ma! Chcela som... V živote som nepocítila väčšiu túžbu ako teraz! Nikdy-v-živote!

„Lež!“ prikázala a ja som vedela, že musím poslúchnuť. Bolel ma každý kúsok tela... ale aj tak, čakať bolo to posledné, čo som chcela, keď moje bábo tak srdcervúco nariekalo. Prepaľovala som Lilyn chrbát... bolo tam... tak blízko... Vedela som, že plač je dobré znamenie - plače, hlasno, má dobré pľúca... prosím, prosím nech je zdravé! Prosím, prosím nech je moje maličné v poriadku. Do očí sa mi opäť natlačili slzy, ale tento krát od strachu. Zatiaľ čo Euphy odriekala kúzla... musela som sa spýtať. Ja viem, prešlo len pár sekúnd, možno minúta, čo sa narodilo... ale mne to pripadalo ako hodiny, keď som ho nemala pri sebe.

„Je... Je...“ bála som sa to aj vysloviť. No Euphy nie. Na chvíľu prestala odriekať a široko sa na mňa usmiala. Jej unavená tvár hneď vyzerala o čosi živšie.

„Je zdravé a krásne, presne ako jeho rodičia...“

A v tom sa plač pohol. Blížil sa ku mne. Srdce mi podskočilo... pohľadom som skenovala malý červený uzlíček v Lilyných rukých. Videla som len šarlátovú látku, ale už len to vedomie, že je v nej zabalené moje dieťa... pohltila ma zvedavosť.

Prekvapilo ma, že doteraz som nad tým neuvažovala, zaujímalo ma len jeho zdravie a bezpečie ale teraz? Mám dcéru alebo syna?

Lily sa na mňa šťastne usmiala a natiahla ku mne ruky. Prepadol ma strach. Neracionálny, ale predsa len silný. Čo ak mu ublížim? No Lili bol môj strach ukradnutý. Položila mi dieťatko do náručia a plačlivo zatiahla:

„Gratulujem, Tali, máš prekrásnu dcéru.“

A ja som plakala. Z očí sa mi vydrali prvé z množstva šťastných sĺz, keď som sa mojej maličkej pozrela do tváre. Bola zvláštne zvráskavená a tmavá, skrivená od plaču, ale pre mňa bola tou najkrajšou, akú som kedy v živote videla. Bola moja. Iba moja! Zafňukala som a voľnou rukou ju jemne pohladila po tenkom ramienku. Jej malá prenádherná pästička sa vymotala spod červených záhybov látky a zamávala mi pred nosom. Stále plakala. Spomedzi pier mi uniklo niečo medzi šťastných smiechom a dojatým vzlykom. Potiahla som nosom a tichučko zatiahla:

„Maminka je tu, maličká...“

V tom plač ustal. Prekvapene som zamrkala a potom, keď sa jej veľké očká otvorili, zalapala po dychu. Hľadeli na mňa moje oči. Nie len že mali moju farbu, ale aj môj tvar! Boli to tie najkrajšie oči, aké som kedy v živote videla. Boli to oči môjho bábätka. Jej miniatúrna pästička opäť zvírila vzduch a pootvorila pery. Hľadela na mňa rovnako fascinovane ako ja na ňu. Alebo sa mi to len zdalo? Ale čo! Budem veriť v to, že je svojou maminkou rovnako unesená ako maminka ňou!

Lily vedľa mňa sa veselo zasmiala a Euphy s ňou.

„Má tvoje oči,“ povedala Lily a ja som prikývla, no ďalej som ich rozhovor nevnímala. Moja pozornosť sa venovala výhradne tomu najkrajšiemu dieťatku v mojich rukách. Môjmu dieťatku! Môjmu anjeliku! Zaprisahávala som sa, že nikdy nedovolím, aby sa jej niečo stalo, že urobím všetko pre to, aby bola šťastná! A ona bude šťastná!

A práve preto mi tú závažnú otázku Euphy musela položiť hneď niekoľko krát.

„Thalia, ako sa bude volať?“

Závažná, veľmi závažná otázka, pre ktorú sme sa s Malfoyom nejeden raz pochytili, ale ja som v tom mala jasno... aj keď... Už dávnejšie som rozmýšľala, že mu urobím aspoň jeden malý ústupok v znení jej stredného mena. A ak mám byť úprimná, už dávno som vedela, že ho aj urobím.

„Nilin,“ zatiahla som a šťastne sa usmiala. Toto bol môj výber a nezmenila by som ho nech si Malfoy hovorí, čo chce! Ale čo sa týka stredného mena? Spočiatku som trvala na Alexandre, na maminu počesť, ale teraz? No čo, nech má Barbie radosť. „Vivienne.“ A teraz tu máme kameň úrazu. On chcel, aby sa volala Malfoyová, ale ani v tomto mu nehodlám ustupovať! To ja som si prešla hodinami bolesti, aby som ju priviedla na tento svet, nie on. Zaslúži si moje priezvisko! Meno hodné obdivu! Meno, s ktorým sa v čarodejníckom svete spája sila, vytrvalosť, vernosť a odvaha. Nie Malfoy, ale... „Shepardová.“ Euphy všetky tri mená zapísala do rodného listu a ja som zatiaľ unesene šepkala môjmu anjelikovi jej meno.

„Nilin Vivienne Shepard. Moja malinká Nilin... môj anjelik... môj nádherný drobček. Moja Linie...“

Pozerala sa na mňa, akoby mi rozumela. Akoby chápala každému jednému slovíčku. Bola čarovná. Bože, tak moc som ju chcela objať a už nikdy nepustiť, ale nemohla som, bola príliš krehká... príliš drobnučká. A to fakt! Nebolo to veľké dieťa. Bola dokonca ešte menšia ako Harry. Bola drobnučká a tak bezbranná! Budem ju chrániť aj vlastným životom!

„Tali, koho uviesť ako otca?!“ spýtala sa ma Euphy s perom v pohotovosti.

„Malfoya,“ odvetila som jednoducho. Koho iného? Ak by som nechala kolónku otca prázdnu, on by sa aj tak postaral, aby sa zaplnila, tak prečo to neurobiť hneď teraz?

Zatiaľ čo Euphy vypisovala rodný list, Lili behala okolo a švihmi prútika pripravovala miestnosť na príchod čakajúcich za dvermi. Ja... zakázala som im vpadnúť dnu, tak ako sa to stalo pri Lily. Nechcela som, aby v momente, keď po prvýkrát uvidia moju maličkú, bola prítomná krv.

O pár minút bolo všetko pripravené. Podlaha, obliečky, ja... Bolesť ustúpila aj keď nie úplne zmizla. Aj napriek tomu, že som bola vyliečená, moje telo si pamätalo čo práve prekonalo. Bolelo ma a ak mám byť úprimná tá bolesť ani zďaleka nebola tým najhorším. Únava. Pripadala som si úplne vyšťavená, ale nedovolila som si zaspäť. Dieťatko v mojom náručí potrebovalo moju ochranu. Musela som ho chrániť a ani únava mi v tom nezabráni!

„Tali,“ zatiahla Lily. „Ak by si niečo potrebovala, zavolaj, áno?“

Prikývla som, ale pohľad nespúšťala s tej rozkošnej tváričky. Hýbala ústočkami a sem tam sa jej na perách objavila malá bublinka, na ktorej som sa jednoducho musela zasmiať. Sem tam kopla nožičkami alebo skrivila tvár, ale inak bola tichučko a jej očká sa upierali výhradne na mňa.

Dvere sa otvorili a zas zavreli. Osamela som, ale nie na dlho.

Prišiel. Bol tu. Cítila som ho. Jeho prítomnosť. Jeho vôňu...

Spočiatku bol ticho. Len tam tak stál, zatiaľ čo ja som hľadela výhradne na anjelika v mojom náručí. Potom sa pohol vpred. Okrajom zorného pola som zachytila, ako sa na nočnom stolíku z ničoho-nič zjavila kryštálová váza, do ktorej vzápätí vložil obrovskú kyticu tých najkrajších kvetov, aké som kedy v živote videla. Ich lupene boli ako husto na sebe naukladané závoje v jemných pastelových farbách, ale ani ich krása nedokázala zápasiť s krásou dieťatka v mojich rukách.

Spočiatku nič nehovoril. Rovnako ako ja nedokázal spustiť oči z nášho malého drobčeka. Nahol sa a jedna z jeho rúk mi zablúdila na tvár. Pohladil ma a potom mi do vlasov vtisol naliehavý a milujúci bozk. Prisadol si, naše vlasy sa preplietli a my sme takto spojení hľadeli na to najdokonalejšie stvorenie pod slnkom.

„Thalia,“ šepol chrapľavo. „Ďakujem.

KONIEC

P. S.: Claw. Toto bol ten pôvodný obrázok. :D Takto nejak si ich predstavujem. Prepáč, že odpisujem až teraz, ale asi som bola slepá. Tvoj e-mail som si všila až teraz.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - Epilóg: