OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 12: Pomocník - ohnivá whisky

29.11.2015 (12:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 8× • zobrazeno 1301×

Tak a toto je jedna z tých nudnejších...

Kapitola 12

Premiestnila som sa pred môj rodičovský dom. Len tak-tak som udržala nával sĺz na uzde. Teda lepšie povedané, udržala som ho v slzných kanálikoch len dovtedy, dokým sa za mnou nezavreli vchodové dvere. Dopadla som na chladnú podlahu a po tvárach sa mi spustili horúce, dravé rieky bolesti. Schúlila som sa do klbka. Nenávidela som slzy! Bože ako moc som ich len neznášala, ale teraz som ich nedokázala zastaviť. Liali sa zo mňa ako nezastaviteľné Niagarské vodopády... mala som dojem, že tu vyplačem nové more. Netuším, ako dlho som tam len tak ležala, ale napokon ma prebral ten najnepodstatnejší detail - prach. Zodvihla som hlavu. Cez okná dnu prenikali posledné slnečné lúče a mňa očarilo, ako sa lámali o množstvo prachových zrniečok vo vzdychu. Bolo to kúzelné, ale zároveň aj veľmi smutné.

Dom bol už pár mesiacov neobývaní. Mama sa odsťahovala k veliteľovi - zatiaľ im to spolu vcelku klape – ale nedokázala ho predať. Navrhla mi či v ňom nechcem bývať, ale odmietla som. Príliš veľa spomienok. Všade. Pozrela som na kuchynský rám dverí a uvidela krátke, čierne zárezy symbolizujúce roky môjho rastu. Prešla som do kuchyne a od pultu sa na mňa usmieval otec. Cez rameno mal prehodenú utierku a v rukách niesol veľký tanier waflí! Prešla som do obývačky a predstavila si vianočný stromček. Nie, nedokázala by som tu žiť. Všetko mi tu pripomínalo jeho a to, že tu už viac nie je. Ani po rokoch som sa s tým nevyrovnala. Vlastne by sa dalo povedať, že sa to snažím čo najďalej oddialiť. Navrávam si, že keď zabijem tú slizkú suky, tak sa s tým vyrovnám... ale ja... nie, to teraz nejdem riešiť!

Postavila som sa. Všade okolo mňa sa váľali moje veci. Neuložené, chaotické a nostalgické. Mávla som prútikom a z medzipriestoru privolala dva gigantické kufre. Jeden z nich si ešte pamätal Rokfortské časy. Ďalších pár mávnutí a prádlo našlo svoje nové miesto. Kašľať nato, že som ho vôbec neuložila, len ignorantsky nahádzala na seba. Pohľad mi padol na čierny kabát od Siriusa a tašku, ktorú mi pred rokmi daroval. Obe veci som zahrabala na samý spodok. Nebudem ich nosiť. Pripadala by som si divne.

Fajn, a čo teraz?

Chrbtom ruky som si utrela slzy a zhlboka sa nadýchla.

Veľmi dobre som vedela, čo teraz. Prešla dom do kuchyne a privolala fľašu ohnivej wisky. Veľmi dobre viem čo teraz!

Bolo to zbytočné a moje problémy to nevyrieši, ale to ani minerálka nie? Ponorila som sa do opileckej otupenosti. Držala som sa jej ako kliešť! Liala som do seba jeden pohár za druhým a odmietala prestať. A prečo aj? Moji priatelia ma nenávidia. V ráde som skončila...

Táto pesimistická nálada sa ma držala dlho. Ale čo je dlho? Niekoľko hodín? Deň? Dva? Alebo týždeň?

Nie, bolo to presne týždeň a dva dni.

Nebola som si istá či je ráno, alebo noc. Ležala som na posteli v mojej zaprášenej detskej. Okolo postele sa povaľovali zástupy fliaš, špinavého prádla a obalov od pizzy. Teda aspoň myslím, že to bola pizza, ale nepýtajte sa ma, ako som sa k nej dostala. Fakt si nepamätám!

Bola som v takom príšernom stave. Všetko mi bolo v podstate jedno... Bolo?

Na moje oči zaútočil oheň! Zajačala som a cez hlavu si pretiahla vankúš. No ani táto ochrana dlho nevydržala pod náporom odhodlaného útočníka. Ten krutý bastard mi ho strhol z hlavy a na mňa opäť zaútočilo slnko. Prehodila som si ruku cez oči a nešťastne zafňukala:

„Kurva, zastri!“

„Stávaj!“ štekol povedomý hlas... a kruci. Len ona nie! Netrpím už dosť? To mi museli zoslať zrovna ju?

„Mama, čo chceš?“ zapišťala som.

„Som rada, že ma ešte spoznávaš. Bola som v tom, že si si už prepila všetky mozgové bunky!“

„Asi nie dosť!“ zašomrala som a vzápätí dodala „A neziap tak!“

„Ja neziapem, ale ak do piatich sekúnd nevstaneš, tak budem!“ vyhrážala sa. Zafňukala som, ale vedela, že hovorí pravdu. Ona netrepe do vetra! Ak raz niečo povie, splní to a práve to ma desilo najviac. Už teraz mi hlava trieštila ako kostolný zvon. Bože... mne je ale zle. S vypätím všetkých síl som sa posadila, no jej to nestačilo. Despoticky po mne niečo hodila. Udrelo ma to do žalúdka. Div som nevyvrátila všetok ten alkohol, čo som v sebe mala. Zakňučala som.

„Nefňukaj!“ zavrčala. Mala som sto chutí jej niečo spraviť, ale vedela som, že by som nemala ani tú najmenšiu šancu. Preto som sa len s kyslím ksichtíkom spýtala:

„Čo je to?“ chcela som vedieť. Pozrela sa na mňa ako na debila.

„Čo asi?!“

Opäť som sa pozrela do vlastnej náruče. Aha. Pohľad mi padol na protiopicovský odvar a niečo na povzbudenie organizmu. Ani jedno z toho nechutí práve dobre!

„Musím?“ zaprosila som.

„Vypi to!“ zavelila. Obdarila som ju mojím najlepším vražedným pohľadom, ale urobila to. Chutilo to príšerne a ešte príšernejšie to išlo dolu krkom! Než som sa z toho zážitku stihla spamätať, už ma do hlavy zasiahlo niečo iné. Nebolelo to, ale pre môj boľavý mozog to bol aj tak zaberak. Nechápavo som zodvihla dva uteráky a pozrela sa na mamu.

„Čo s nimi?“ chcela som vedieť. Hodila po mne znechuteným pohľadom a rukou švihla ku dverám kúpeľne.

„Smrdíš ako dračie lajno!“ oznámila mi a ja som ignorantsky nadvihla obočie.

„A?

„A to znamená, že vypadni do sprchy. Máš päť minút. Potom nech si v doju!“ S tými slovami vyšla na chodbu a mňa nechala samotnú s príšernou predstavou. Nie, len to nie!!! Chcela som na ňu zaziapať, ale hlboko v mojom vnútro som cítila, že presne to teraz potrebujem. Niečo robiť... a je jedno, že si z toho odnesiem pár bolestivých modrín. Tie ma aspoň prinútia nemyslieť na realitu!

Zaliezla som do sprchy a do piatich minút už schádzala po schodoch. Voňala som ako žuvačka, ale to bol jediný šampón, aký som našla. Neznášam vôňu žuvačky. Keď to mama zacítila, prekvapene nadvihla obočie. Vedela, ako ho nemám rada. Pokrčila som precami a zatiahla:

„Iný nebol.“

Prešla to bez komentára a postavila sa do bojovej pozície.

„Ach jo...“ povzdychla som, ale nasledovala jej príklad.

Boj mohol začať. Zaútočila som ako prvá. S prehľadom vykryla všetko moje pokusy a opätovala ich vlastnými a tento krát úspešnými. Na tvári sa mi rozprestrel bolestivý úškrn. Slabo sa usmiala a provokatívne zatiahla:

„Tak čo, dievčatko, máš dosť? To si na dne fľaše nechala aj svoje reflexy?“ provokovala.

„Na dno fľaše som sa pozerala posledný týždeň! Jasné, že som ich tam nechala!“ Ani tie elixíry ma nevrátili do pôvodného stavu. Na to by som ich potrebovala oveľa viac... alebo pár dní na zotavenie. Zaútočila som, no bola som príliš pomalá. Karate chvatom na zablokovala. Chytila mi chrbát blane. Zatlačila, potiahla a vykrútila mi ruku vzad. Bolelo to. Namáhavo som fučala a čakala až ma pustí. Keď tak spravila, stiahla som sa k stene.

„Skončila si?“ spýtala sa tvrdo a ja som pokrútila hlavou. Vyrazila som vpred. Náš boj bol tvrdý a nepredvídateľný. Vždy som si myslela, že som v boji sakra dobrá, ale ona bola stále lepšia! Aj keď som ju pár krát takmer dostala, neporazila som ju. Nakoniec, po dlhej hodine a pol, som sa zosunula na chrbát a moje obrovské prekvapenie to isté spravila aj ona. Ležali sme vedľa seba a ťažko oddychovali. Hm, aj to dýchanie ma bolelo. Zatvorila som oči a vychutnávala si bolesť. Táto bola iná, ako... tá predtým. Teraz som sa cítila dobre... ako keď cvičíte a vaše telo potom zaplavia hormóny šťastia! Alebo niečo také. Užívala som si to do poslednej kvapky, keď v tom prehovorila:

„Si dobrá, Tali,“ zatiahla pochvalne a ja som si spočiatku myslela, že som zle počula. Vystrelila som do sedu aj napriek bolesti a pozrela na ňu.

„Ako?“ neverila som vlastným ušiam. Na perách sa jej pohrával slabučký úsmev... ale aj tak bol to úsmev! Zaprela sa rukami a nasledovala môj príklad.

„Klobúk dole, Tali. Takto dobytá som už roky nebola,“ zopakovala a ja som stále nedokázala uveriť.

„Ale... ale neporazila som ťa!“ zajachtala som. Jej ruka sa mi obtočila okolo pliec. Bolo to také nečakané, až mi to na moment vyrazilo dych.

„No a? Ale mohla si. Ak by nebolo posledného týždňa... dnes by si ma zložila.“ Bolo to tak nečakané! Prisahám, ak som niečo nečakala, tak potom toto. Cítila som sa mierne nestoja. Náš vzájomný vzťah bol... no povedať, že zložitý je príliš mierne vyjadrenie. Stále v ňom pretrvávali krivdy z detstva, kedy pri mne nestála, kedy bola práca to najdôležitejšie... alebo som si to aspoň myslela. A možno sa vždy snažila najviac ako mohla, len jednoducho nebola ten mamičkovský typ. Bola ako ja. Tvrdá, neústupčivá, odhodlaná ísť si za svojim. Keď sa na to teraz tak pozerám, pochybujem, že ja by som bola inou mamou... či?

„Ja...“ neviem, čo som chcela povedať, ale ona ma stopla. Jediným plynulým pohybom sa postavila a pretiahla stuhnuté svaly. Chvíľu som na ňu hľadela ako tela na nové vráta, ale nakoniec som urobila to isté.

„Čo teraz?“ chcela som vedieť. Založila si ruky vbok a pozrela na mňa.

„Teraz? Teraz mi povieš, čo máš v pláne,“ vyhlásila a vykročila ku schodom. Nasledovala som ju. Zastavila sa až v kuchyni, kde postavila na čaj. O pár minút bol hotový a obe sme zasadli za stôl - vôbec ma neprekvapilo, že bol medovo-pomarančový. Pripomenul mi moje detstvo. Ak mali moji rodičia obľúbený nápoj, tak potom toto... a fakt vo výnimočných prípadoch víno. 

Hľadeli sme na seba cez stôl a zvažovali, ktorá s tým začne. Nakoniec to bola ona.

„Tak, čo máš v pláne?“ zopakovala a ja som pokrčila plecami.

„Neviem.“

„Nevieš?“ neverila mi. „Nepamätám sa, kedy by si mala aspoň letmú predstavu o tom ako ďalej.

„Koľko ti toho Dumbledore povedal?“ zatiahla som a ona znechutene pokrútila hlavou.

„Takmer nič. Len to, že ste sa dohodli a že odchádzaš z rádu.“

„Ani ja ti nemôžem povedať viac,“ priznala som a ona prikývla.

„Viem. Ale to neznamená, že mi nepovieš, čo budeš robiť ty. Si moja dcéra. Mám na to právo, a to mi ani Dumbledore nevezme!“

„No...“ zatiahla som. Čo som chcela robiť? Neviem. Nie moment, jedna vec by tu bola. „Zo začiatku sa pozriem po niečom na bývanie. Tu neostanem.“ Nemusela som jej vysvetľovať prečo. Vedela to rovnako dobre ako ja. Prikývla a ja som pokračovala. „Ale to bude problém. V našom svete nemám šancu a muklovský? To neprichádza v úvahu. Ohrozovala by som nevinných.“ Opäť prikývla.

„S tým ti môžem pomôcť,“ nadhodila.

„Ako?“

„Popravde, myslela som si, že odtiaľto budeš chcieť... vypadnúť. Príliš veľa spomienok,“ šepla akoby mimochodom. Presne. Obe sme to cítili rovnako. „A preto som sa ti po niečom pozrela.“

Vytiahla prútik a na stole sa zjavilo niekoľko papierov a magických fotografii. Postupne som si každú z nich prezrela. Až na poslednú ma žiadna nezaujala, a to hneď z niekoľkých dôvodov –premrštená cena, zlá lokality, príliš starý... Len jeden mi ako tak vyhovoval. Ale čo si klamem! Vyhovovala mi cena. Len po tej som sa skutočne pozerala! Smutne som si povzdychla. Moja životná úroveň sa drasticky zníži. Príliš som si zvykla na luxus môjho inteligentného domova. Pichlo ma pri srdci. Housie bol môj skutočný domov!

„Tento,“ povedala som a posunula jej príslušnú fotografiu. Prikývala.

„Dobrá lokalita. V dobrom stave. ... ale s ochranou to bude zložitejšie.“

„Prečo ho prenajímajú?“ chcela som vedieť, ale ona pokrútila hlavou.

„Neprenajímajú. Predávajú,“ oznámila mi a mne div nepadla sánka.

„Ale tá cena...“ zatiahla som nedôverčivo. „Je v tom háčik, pravda?“ Kruci, prikývla. „Aký?“

„Poslednú majiteľku v ňom zabili Smrťožrúti. Jej rodičia sa ho chcú zbaviť. Zo začiatku ho chceli len prenajímať, ale nikto im na ponuku neodpovedal. Poznáš to, domy s krvavou minulosťou.“

„Poznám.“

„Navyše sú tam slabé ochranné bariéry. Bude trvať aspoň týždeň, než vytvoríme schopnú základňu,“ plánovala. No, ja by som to typovala skôr na dva, ale keď chce byť optimistická... aj tak mám dojem, že to robí hlavne kvôli mne. Ona nikdy optimistická nebýva!

„Ale... aj tak. Tá cena je príliš nízka!“ vrátila som sa k pôvodnej téme.

„Nie je. Toto.“ Nechtom poklepala po sume uvedenej na pergamene. „Je len čiastka, ktorú uhradíš ty.“

„Ja? Ale...“

„S Dumbledorom sme sa dohodli, že zvyšok nákladov si rozdelí Rád a ja.“

„Ale...“

„Žiadne ale, Tali! O dom si prišla pre službu, ktorá má chrániť členov rádu. Dlžíme ti to!“

„Ale tvoja...“

„Byt bude oficiálne napísaný na mňa. Od včera som tvojim novým zástupcom,“ oznámila. Musela som zaťať zuby pri predstave, že pre svet som bláznivá hlupaňa, ale nepovedala som ani slovo. Čo sa týka toho, že je mojou novou zástupkyňou práve ona, nemám sa načo sťažovať. Popravde, bála som sa, že si ten post uzurpuje Malfoy. „Zaplatím tretinu sumy. O tom sa s tebou nebudem dohadovať. Ešte stále som tvoja mama, Tali. Aj keď ti to tak nepripadá, tvoje blaho bolo pre mňa vždy to najdôležitejšie a ver mi, investovať tie peniaze do teba, je to najsprávnejšie rozhodnutie,“ oznámila mi tvrdohlavo a ja som vedel, že hádka s ňou by bola k ničomu. Preto som len ticho zatiahla:

„Ďakujem.“

Prikývla a pokračovala ďalej.

„Tak, bývanie by sme mali. A teraz... čo budeš robiť?“

„Presne to, čo doteraz. Prenasledovať Smrťožrútov a Gillecrosdovú. Už som tak blízko! Takmer ju mám,“ zvolala som vášnivo. „Už len pár kúskov a skladačka bude úplná!“

„Dumbledore chcel, aby som ti to vyhovorila,“ priznala.

„Viem.“

„Mám šancu?“ chcela vedieť a ja som pokrútila hlavou. „Myslela som si to,“ uzavrela. „Ale aj tak, Tali. Ako rodič ťa prosím, odlož pomstu na neskôr... keď budú vody viac pokojné.“

Krivo som sa usmiala. Vedela som, kam tým mieri. Rovnako ako ja, aj ona ju stopovala... mala predo mnou tri roky náskok, ale aj tak k tej suke nebola o nič bližšie. Chcela ju dostať. Tento lov bol súťažou aj medzi nami. Ktorá ju dostane ako prvá?

„Vieš, že toho nenechám. Dala som jej štyri roky života na viac. Otec ich nemal.“

„Viem, že ťa nepresvedčím,“ priznala. „Ale aj tak. Za pokus nič nedám.“ To nie.

Na okná dopadli prvé kvapky. Bol to tichý, nevtieravý zvuk, ale nám neunikol. Pohľady nám zaleteli k temnej oblohe. Prižmúrila som oči. Niečo mi na tom nesedelo a podľa maminho výrazu, tak ani jej. Obom nám doplo, že to nie je obyčajná búrka. O sekundu neskôr sa z jej vrecka vydral vysoký, kvílivý zvuk. Povolávali ju do akcie.

Položiť jej otázku, „Čo sa deje?“, bolo zbytočné. Pochybujem, že by vedela viac ako ja.

Vyskočila na nohy a rozbehla sa ku dverám.

„Musím ísť,“ vyhlásila.

„Idem aj ja,“ zvolala som za ňou, ale vzápätí si uvedomila, že nemám kam ísť. Medzi aurorov nepatrím a z Rádu som von. Skončila som! Nemám kam ísť! Nemám sa ku komu pripojiť. Som sama! Odstrihnutá od tak veľmi dôležitých informácií!

„Nie!“ štekla a otočila sa ku mne. Jej oči mi do lepky prepaľovali dieru. „Nie. Teraz nie. Ostaň tu. Bez rozvietky nemáš šancu. To vieš.“

„Ale ja...“

„Nie, Tali!“ zvolala opäť a ešte naliehavejšie. „Dnes nie. Prisahaj mi, že ostaneš tu. Nikam sa nepohneš a keď sa sem večer vrátim, budeš živá a zdravá!“ naliehala. Ešte nikdy som v jej hlase nepočula toľko zúfalstva. Chcela som jej povedať nie! Ale veľmi dobre som si uvedomovala, že mala pravdu. Bez informácii by som tam išla naslepo. Bola by som viac na príťaž, než úžitok! Znechutene som si uvedomila ďalšiu vec. Ak chcem skutočne robiť niečo prospešné pre mojich priateľov - ak sa chcem skutočne pomstiť Gillecrosdovej - musím si vytvoriť vlastnú informačnú sieť... a kurva že to nebude ľahké! S veľkým sebazaprením som prikývla a vyhlásila:

„Ostanem... pre tento krát.“ Zatínala som zuby. Bolo to, akoby som si mala odťať prst! Mama spokojne prikývla.

 „Ostaň a nikam nechoď. Večer prídem.“

„Nie som malá! Nepotrebujem dozor!“ No ona moje slová nebrala na vedomie. Bez rozlúčky vyrazila von. Mala som chuť niečo rozbiť. A je to tu. Prvé dôsledky môjho rozhodnutia. Ako dlho s nimi dokážem žiť?

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 12: Pomocník - ohnivá whisky :