OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 16: Záruka bezpečia?

20.12.2015 (18:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 5× • zobrazeno 1138×

Kapitola 16

„Zlez zo mňa!“ zajačala som a trhla sebou. Na moje obrovské prekvapenie poslúchol. Postavil sa a vzdialil sa do bezpečnej vzdialenosti. Prepaľovala som ho zúrivým pohľadom. Chcela som sa ho detinsky spýtať, prečo to urobil, ale zahryzla som si do jazyka. Nie, takú radosť mu nespavým. Navyše odpoveď poznám. Je to kretén a od kreténov sa nič iné očakávať nedá. Nakoniec som sa len zmohla na jednoduché:

„Vypadni z môjho bytu!“

Ťažko si povzdychol, ale nevypadol. Práve naopak. Prešiel do obývačky, kde sa posadil do kresla a pozorne ma sledoval.

„Vypadni!“ štekla som.

„Nie, Thalia. Ešte sme neskončili.“

„Ja som s tebou skončila! Tak padaj!!!“

„Prečo si bola na čiernom trhu?“ začal znova a na mňa to bolo priveľa. Mala som na výber. Zaútočím, čo dopadne príšerne – pre mňa - alebo sa odpracem do kúpeľne, vymyjem z pokožky ten smrad a budem dúfať, že keď sa vrátim bude len spomienkou! No, myslím, že možnosť číslo dva je schodnejšia. Zhlboka som sa nadýchla a otočila sa na opätku. Nezabijem ho! Nezabijem ho! Nemôžem toho skurveného bastarda zabiť! Oh, ale keď ja tak veľmi chcem! Nie, nie, nie! Kto by potom pomohol Jamesovmu bábätku?!

Zaliezla som do sprchy a pustila vodu na maximum. Namydlila som sa hneď niekoľko krát, ale aj tak som mala stále pocit, že smrdím po rozkladajúcom sa mäse! Von som vyliezla až po dobrej pol hodine, umyla si zuby a na sušenie vlasov z výšky kašlala. Som doma! Najskôr som sa chcela len zabaliť do osušky presne tak, ako som to robievala so Siriusom, ale pri predstave, že ma tam vonku čaká Malfoy, som sa zháčila a privolala si veci na spanie. Tričko s nápisom I´m boss a čierne, vyťahané šortky. Nič erotické... vlastne aj to minimum estetickosti sa vytratilo už pred rokmi. Dokonalé!

S tichým prianím, aby som bola v byte sama, som vyliezla von. A ako to už s mojimi prianiami býva, nesplnilo sa. Malfoy sedel v kresle. S mím by sa vážne nedala hrať hra nájdi x rozdielov, lebo jedinou zmenou, oproti tomu ako sedel pre trištvrte hodinou, bola kniha, ktorú držal v rukách. Pojednanie o empirickej alchýmií zameranej na... niečo. Bože, je možné aby mala kniha taký dlhý a nevkusne nudný názov? Asi áno!

„Ty si ešte tu?!“ zavrčala som. Zodvihol ku mne oči a potom knihu zaklapol. Na moje obrovské prekvapenie som zistila, že na jeho nose trónia elegantné strieborné okuliare. Odkedy Malfoy nosí okuliare?

„Ja som to vedela!“ zvolala som víťazne. „Si slepý!“

Polovičate sa usmial. „Bohužiaľ ťa sklamem, Tali. Nie som. Nosím ich len pri čítaní.“ Čo? Načo nosiť okuliare na čítanie, keď nie je slepý? Kruci a ja som sa tak tešila, že nie je dokonalý! Možno som zlá, ale tá jeho puntičkárska pedantnosť mi začína liezť hore krkom!

„Malfoy, zatiahla som zničene. „Je...“ rýchli pohľad na hodinky, „Päť ráno! To nikdy nespíš?“

„Ale spím, drahá. Ale práve teraz tu je niečo, čo potrebujem súrne vyriešiť.“

Vážne? A čo tak tvoj zadok vo dverách? Hm, to by bolo pre mňa dokonalé riešenie!

„Ja chcem riešiť len posteľ, tak vypadni!“

„Hneď, ako mi odpovieš. Čo si chcela na trhu?“

„Niečo, čo ti nikdy nepoviem,“ zavrčala som.

„Nezabudni, že pokiaľ sa ti niečo stane, je jedno čo, dohoda s Dumbledorom padá,“ varoval ma, ale ja som si len znechutene odfrkla.

„Obaja veľmi dobre vieme, že nepadá,“ odbila som ho škodoradostne. No tak, Barbie, na toto ti len tak neskočím. „Pokiaľ budem žiť, nedovolíš, aby som sa vrátila k Siriusovi, a ak by dohoda padla, ver mi, bez váhania by som tak spravila!“ Tak čo, Barbie, s týmto si nerátal! Ale no tak, učila som sa predsa od teba, tak nebuď prekvapený!

Jeho oči sa zúžili do tenkej linky, ale inak nič nepovedal. Nie k tejto téme.

„Čo máš za lubom?“ chcel vedieť.

„Nič...“ zatiahla som nevinne, ale už len môj tón hovoril presný opak.

„Thalia!“ zavrčal.

„Malfoy,“ zapakovala som rovnakým tónom. „Som unavená. Včera som toho moc nenaspala, tak kruci, konečne vypadni!“ vyzvala som ho ostro. Pozorne si ma premeral a nakoniec znechutene pokrútil hlavou.

„Ak zistím, že si zapletená do niečoho...“ vyhrážal sa.

„Tak čo? Nič nespravíš!“ štekla som. „ U Merlina, vypadni a daj mi sviatok!“

„Varujem ťa, Thalia. Neurob nič, čo by ťa ohrozilo, inak ponesieš následky.“

„Jasné, už sa bojím. Padaj!“ vyzvala som ho naposledy a on skutočne opustil priestory môjho skromného obydlia. Heuréka, asi by som išla oslavovať, keby som nebola tak príšerne unavená.

Zmohla som sa len na jediné. Zamkla som za ním a vzápätí odpadla do perín. Viečka mi klesli takmer okamžite. Zachumlala som sa do tenkých, béžovo-zelených prikrývok a zhlboka zívla. Mala som v pláne spať prinajmenšom do dvanástej a na moje obrovské prekvapenie sa mi to podarilo.

Keď som opäť otvorila oči, v izbe bolo šero. Spočiatku som si myslela, že musí byť skoro ráno. Pretrela som si oči a po chvíli sa posadila. Až potom som si uvedomila, že šero nespôsobuje skorá ranná hodina, ale stiahnuté rolety. Hm, nepamätám sa, že by som ich sťahovala... Mierne som naklonila hlavu, ale nakoniec to nechala tak. Možno si len nespomínam. Koniec koncov, večer som bola vážne grogy! Stiahla som so seba prikrývky a položila nohy na zem. V momente mi na chodidlá zaútočil chlad. Nevadil mi. Mám ho rada. Postavila som sa a vytiahla rolety. Stačil mi krátky pohľad na upršanú panorámu za sklami a bolo mi jasné, že dnes to bude veľmi mokrý deň.

Zhlboka som sa nadýchla a zaliezla do kúpeľne. Dala som si rýchlu regeneračnú sprchu a umyla zuby. Potom som si to namierila do útrob bytu, kde ma takmer dostala mŕtvica! Kruci, on je fakt neskutočný!

Vyjavene som hľadela na mohutnú postavu usalašenú v jednom z mojich kresiel, ako si číta Denného proroka. Nedokázala som uveriť vlastným očiam. To ho tu odteraz budem mať nonstop?! Navyše až teraz som si uvedomila jednu takmer nepodstatnú vec... akosi som len v spodnej bielizni. Nerátala som s tým, že tu niekto bude a obliekať sa mi nechcelo, lebo moje ďalšie plány sa skladali z odpočinku vo vani plnej byliniek. Bola som stuhnutá a podobná kúpeľ mi vždy pomohla.

Zodvihol ku mne zelené oči a tie pátravo prešli od nôh až ku prsiam, kde sa na moment oceňujúco zastavili a až potom pokračovali k tvári.

„Čomu vďačím za tento potešujúci pohľad?“ zatiahol laškovne, načo som odula spodnú peru a skrížila si ruky na prsiach. Spokojne si povzdychom a ešte spokojnejšie sa usmial.

„Čo tu chceš! Kruci, Malfoy, toto je môj byt!“

„Áno, viem,“ súhlasil a zložil noviny bokom. Postavil sa a prešiel ku mne. Bojovala som s nutkaním ujsť alebo ho nakopať do zadku. V konečnom dôsledku ani jedno by neskončilo dobre – teda aspoň pre mňa nie. A tak som tam len stála.

„Prečo mi nedáš pokoj!?“ štekla som podráždene.

„Je víkend,“ oznámil mi pobavene. „A nemám čo robiť. Spala si dobre?“ Témy menil rýchlejšie, ako Peter dokázal zožrať čokoládu madam Larkinovej!

„Dobre. Len škoda, že ráno je totálne na hovno! Čo tu chceš!?“

„Nie je ráno, drahá, ale obed. Vlastne, keď už o tom hovoríme, nechcela by si niekam zájsť? Poznám pár vyhlásených...“

„Predstav si, že chcela, ale bez teba!“ štekla som.

„Drahá, to Veritaserum istotne nebolo lacné. Ostalo ti vôbec dosť na jedlo?“ chcel vedieť a mňa vážne prekvapilo, odkiaľ to vie. Zamračila som sa a príšerne ma štvalo, že sa usmieva! „Kam si ho dala?“ chcel vedieť. Ticho som zavrčala.

„To ti tak poviem!“ vyhlásila som, ale v duchu zablúdila k malej kapsičke skrytej v kabáte. Elixíry, rovnako ako magické zbrane, si moc nerozumejú s medzipriestorom. Vlastne, medzipriestor neznáša dobre nič, čo je nabité mágiou.

„Ale áno, Tali. Povieš.“ Bol si taký istý sám sebou, až to naháňalo strach. Neznášam, keď je takýto sebavedomý!

„Nemyslím,“ vrčala som. Bol tak blízko. Musela som zakloniť hlavu, ale radšej to, ako ustúpiť! Na sebe mal opäť to neformálne oblečenie (teda na neho neformálne) – bielu košeľu, a sivé nohavice s pukmi a čiernym opaskom. Ak by som naňho nebola tak príšerne naštvaná, možno by som aj uznala, že v tom vyzerá dobre... hm, ale aj tak. Malfoy bez habitu, akosi nie je Malfoy. Takto vyzerá o čosi menej nebezpečne a o čosi viac normálnejšie. Ale... hm, aspoň vlasy sú stále vlasy. Opäť dokonale upravené a poslušné! Ako to ten chlap robí?

Pobavene nadvihol obočie a trhlo mu kútikom pier. „Čo?“ zatiahol a ja som nechápala.

„Čo-čo?“

„Prečo na mňa tak pozeráš?“ chcel vedieť.

„Nemáš habit,“ odvetila som bez rozmyslu.

„A to je...“ koniec nechal otvorený.

„Divné,“ dopovedala som.

„Prečo?“

„Vieš, koľko krát som ťa za celý ten čas, čo ťa poznám, videla bez habitu alebo obleku?“ zatiahla som protiotázkou.

„Pouč ma.“

„Dokopy by som to zrátala na prstoch jednej ruky.“

„Ale no tak. V núdzovej miestnosti som habit nemal,“ zasmial sa.

„To nerátam!“ zavrčala som.

„Vadí ti to? Myslel som si, že habity moc nemusíš,“ priznal, čo ma vážne prekvapilo. No, je pravda, že rokforké som moc nemusela, ale...

„To nie je pravda! Len ich považujem za... zbytočné. Ľahko sa o ne zakopáva,“ priznala som. Proti habitom obecne nič nemám!

„Takže,“ usmial sa, „mám ich opäť začať nosiť?“ chcel vedieť a ja som prikývla.

„V nich vyzeráš viac ako ty – viac ako to čo si,“ pritakala som.

„Vážne?“ zapriadol. „A čo som?“

„Vypočítavý, nebezpečný bastard, ktorý si bezohľadne ide za svojim a je mu jedno, koho pri tom zadupe do zeme.“

Zatváril sa mierne dotknuto, ale ja som vedela, že to len hrá. Nečudovala by som sa, keby ho tento opis vážne tešil.

„Takže, podľa teba som nebezpečný?“ overoval si samoľúbo.

„Áno,“ prikývla som. „A nezabudni aj na sociopata a incestného bastarda.“

„Pravda, ako inak,“ povzdychol si stoicky.

Chvíľu sme na seba len nemo hľadeli a bol to on, kto prerušil slastné ticho. Myslím, že ho mám radšej, keď drží hubu a krok!

„Načo ti je Veritaserum?!“

„Ver mi, Barbie, ty si ten posledný, kto sa to dozvie.“

Prepálil ma ľadovým pohľadom a bez ohlásenia si to namieril do spalne. Čo? To hádam nemyslí vážne! Nasledovala som ho a cestou zo stolíka vzala prútik. Švihla som ním vytvorila tak bariéru medzi ním a onou miestnosťou.

„Kam si kruci myslíš, že ideš!“ štekla som a pohla sa za ním. Chytila som ho za ruku a trhla vzad. Ustúpil od dverí, ale skôr z vlastnej iniciatívy, než vďaka mojej sile.

„Prehľadať ti spálňu?“ oznámil mi a ja som naňho chvíľu nemo hľadela. Keď som našla slová – a že zapadli pekne hlboko – natiahla som sa a lem bielej košele zovrela v pästi. U Merlina, ako moc som mu tou päsťou chcela rozbiť nos!

„To už trocha preháňaš, nie?!“ zavrčala som. „Dosť, že si sa mi nasáčkoval do bytu, ešte sa mi aj chceš hrabať vo veciach!? Kurva, Malfoy! Ja nie som tvoj majetok, aby si si so mnou robil čo chceš!“

Moja zlosť zo mňa takmer tryskala. Jeho oči sa zúžili do tenkých štrbím. Zaťal zuby.

„Nebudem sa ti musieť hrabať vo veciach, ak mi povieš, načo ti je.“

„A prečo by som to, krucinál, mala robiť!?“

„Lebo som za teba zodpovedný!“ vyhlásil pevne, a to ma dostalo do novej sféry rozčarovania a zlosti zároveň. No jo, ak v tom bude pokračovať, fakt ho zmlátim do guličky! Bariéra, nebariéra!

„Mám pre teba novinku, Barbie, som...“ chcela som povedať svojprávna, ale s konskou dávkou sarkazmu som to pretvorila na: „...ešte stále mám všetkých päť pokope!“

„O tom pochybujem. Tvoj cit pre sebazáchovu je až žalostne nízky!“

„Vážne? Mne pripadá nadmieru vyvinutý... vieš, ešte stále som ti jednu nevrazila, ale sakramentsky rýchlo sa to môže zmeniť!“

„Skúsiť to môžeš,“ provokoval, no ja som sa nenechala.

„Prečo si prišiel?!“

„Prečo asi, drahá? Chcem vedieť, čo máš za lubom.“

„Vždy mám niečo za lubom,“ oznámila som mu.

„Veď práve a takmer nikdy to nie je nič bezpečné.“

„Poznáš ma, bezpečiu sa smejem do tváre!“

„Práveže poznám. Niekto na teba musí dať pozor.“

„Ale ty to istotne nebudeš, nato sa môžeš spoľahnúť!“

„Bohužiaľ, nepoznám nikoho iného, kto by bol na túto úlohu viac kompetentný.“

„Ja hej! Seba!“

„To nie je moc veľká záruka bezpečia.“

„Starám sa o seba roky a mám pre teba prekvapenie – aha, ešte stále žijem!“

„A to je skôr zázrak, ako výsledok tvojich schopností!“

„Nepodceňuj ma!“

„Nepodceňujem. Vidím to reálne!“

„Som auror!“

„Bola si,“ pripomenul mi a ja som ho zato mala sto chutí rozštvrtiť.

„A to len tvojou zásluhou!“

„Nemal som na výber, drahá!“

„Mal! Mal si ma nechať na pokoji!“

„Vieš, že to nedokážem.“

„Tak sa viac snaž!“

„A načo? Aj tak nakoniec dostanem, čo chcem!“ vyhlásil, a to ma dostalo do červených čísel. Vybuchla som. Moja päsť vyletela vpred práve vo chvíli, kedy sa vchodové dvere otvoril. Ako vždy ani teraz Malfoya nezasiahla, len sa neškodne zaborila do jeho bariér. Ale to, čo nedokázala moja päsť, hravo zvládol pohľad osoby, ktorá vstúpila dnu.

A kruci. Môj deň fakt naberá zlý smer!

Vykukla som spoza Malfoya a zdesene si uvedomila, že hľadím do vlastnej tváre - len o pár rokov staršej a nie moc nadšenej. Práve naopak. Jej oči nadobudli výraz sériového vraha skríženého s rodičovskou zlosťou.

Toto skutočne nevyzerá dobre!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 16: Záruka bezpečia?: