OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 18: Zrada? Ale koho!

23.02.2016 (10:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 3× • zobrazeno 1166×

Ja viem, ja viem... neskoro a poriadne. Viem, že som niektorým písala, že pridám po jedenástom, ale akosi sa mi do toho stále čosi vtieralo... A, áno, som aj neskutočne lenivá. Ale aby som to napravila, pridávam hneď dve časti.

P.S.: Snáď sa budú páčiť.

Kapitola 18

Kráčala som ulicou. Moje gumené podrážky nehlučne dopadali na mokré mačacie hlavy. Pohľad som upierala na vysokú budovu – sídlo Rádu – a čakala. Netrvalo to dlho. Skryla som sa v tieni slepej ulice a práve tam ma o pár krátkych chvíľ našiel Mundungus Fletcher.

„To to musíš mať na tvári aj teraz?!“ zafňukal. „Ani nevieš ako riskujem! Black po mne ide! Chce ma vyšachovať!“

„A vieš, že to nie je moja vec?“ odbila som ho ignorantsky.

„Mohla by si byť milšia! Riskujem pre teba krk!“

„Riskuješ ho pre prachy, nie pre mňa,“ opravila som ho a nedočkavo prešliapla. „Tak? Čo sa deje?“

„Najskôr prachy,“ šepol nervózne a ja som tasila dohodnutý obnos. Zamávala som mu ním pred nosom.

„Najskôr informácie,“ zavrčala som.

„Dostali Pinkertonovú. Zo spoľahlivých zdrojov viem, že ju nezabili, ale mučia ju.“

Aha... ktovie prečo? Je rovnako nepríjemná ako oni...  Ale aj tak mi na srdce padol tieň. Aj keď som ju fakt nemusela... nie, toto by som nepriala ani jej, práve naopak. Museli sme ju dostať von! Mučenie od tých slizkých hajzlov je horšie ako smrť!

„Povedz mi všetko čo vieš!“ rozkázala som a on spustil.

Dostali ju počas služby ani nie pred hodinou a odvliekli do Griswoodskeho sídla. Tak to bude menší problém, ale nič s čím by som si nedokázala poradiť. Griswood je dobre strážený, ale s dostatočnou podporou... nie! Idem na to zle. Ak ju chceme dostať von, musíme to urobiť v tichosti. Žiadne veľké ovácie, výbuchy, ani nič podobné. Nie, najlepšia bude malá infiltračná jednotka. Musia zvládať krycie kúzla... a hodila by sa aj oklumencia... no, bude to ťažké...

Ale mne to aj tak môže byť jedno. Som sama. Ale aj tak si myslím, že mám zo všetkých najväčšiu šancu – aj sama. Som dobrá. Viem to! Dokážem ju oslobodiť! Mám na to! Navyše, čím dlhšie to budú odkladať, tým ich Smrťožrúti budú viac a viac očakávať! Dôležitý je moment prekvapenia... hm, a možno. Ak všetko pôjde dobre, tak to miesto zrovnám so zemou. Ostane po ňom len obrovský kráter. Nič viac. A po jeho obyvateľoch? Prach.

„Kde ju držia?“

„Nevieme,“ pípol a nervózne sa rozhliadol.

„Plány budovy?“

„Tu.“ Z vrecka vytiahol poskladaný kus papiera. Kópiu pôvodných. Vzala som ju a položila mu ešte pár kontrolných otázok, než som sa na jeho veľkú radosť konečne otočila k odchodu.

O necelú hodinu som aj s pripravenou kavalériou zbraní stála v zašitej chodbe Griswoodskeho sídla. Bolo to tu cítiť zatuchlinou a hnilobou. Hodila som rýchlym pohľadom na mŕtvolu pri mojich nohách a chladnokrvne ju prekročila. Smrťožrút. Umrel rýchlo a bezbolestne, ale ešte predtým mi stihol zveriť všetky jeho tajomstvá počínajúc počtom tunajších Smrťožrútov, končiac polohou Scary. Ako inak, väznili ju v suteréne – presnejšie povedané v žalári. To by to inak nebolo pravé smrťožrútske sídlo, keby nemalo žalár, že?

Možno som ho nemala zabíjať. Nebola to zbytočná smrť? Nie... a aj áno. Každá smrť je zbytočná. A je úplne jedno, čo si o tom kto myslí... ale bol to nepriateľ, istotne vrah! Inak by sa sem nedostal. Toto miesto - tu sa vyskytovali najbližší. Každý tu je vrah! Každý tu sa musel osvedčiť! Musel mučiť, vraždiť... a ja nemám právo riskovať životy nevinných! Človek... zviera... niekedy si začínam myslieť, že sú to len synonymá tej istej bytosti. Niekto by namietal, že to nie je pravda. Jedni by stáli na strane človeka, iní na strane zvieraťa. Ale ja si to nemyslím. Aj zviera sa môže scvoknúť, presne tak isto ako človek. Samice zabijú svoje mladé a deje sa tak oveľa častejšie ako u ľudí. Aj zvieratá sa len pre vlastnú radosť radi pohrajú s korisťou... Nie, nemyslím si, že medzi zvieraťom a človekom je rozdiel.

Otvorila som dvere a mŕtveho nechala odpočívať večným spánkom.

V ruke som držala prútik. Postupovala som vyrovnaným tempom. Podľa zosnulého tu momentálne nikto z najbližšieho kruhu nebol, ale zaznelo zopár známych mien.

Kabát a hlavu som si prekryla smrťožrútskym plášťom. Bolo to praslabé maskovanie, ale bude to musieť stačiť. Aspoň z diaľky nebudem nápadná. Došla som ku schodom. Počula som kroky. Rýchlo som zamrkala a nakoniec sa postavila k oknu.

Hľadela som von, zatiaľ čo sa ku mne neznámy približoval.

„Welbert?“ oslovil ma a ja som prikývla.

Našťastie bol pán Welbert len o pár cenťákov vyšší ako ja. Hodila som rukou k oknu, akoby som mu chcela niečo ukázať. Dávala som si pozor, aby mi nevidel prsty – na chlapa boli príliš tenké a hlavne oveľa svetlejšie ako prsty pána Welberta... za živa.

„Čo? Attebrry bude nasraný ak... čo tam je?“

Pristúpil bližšie... Už nikdy nedostal šancu zistiť, čo sa vlastne stalo. Baillidhina čepeľ mu podrezala krk. Nevydal ani hláska. Zasadila som mu smrteľný úder do spánku a on sa zosunul k zemi ako podťatý. O pár sekúnd neskôr som sa za sebou opäť zatvárala dvere miestnosti, ktorá ukrývala nie jedno ale hneď dve mŕtvoly.

Podľa Smrťožrúta Welberta sa v sídle malo nachádzať štrnásť Smrťožrútov s krvavou históriou. Ich mená som si len zbežne pamätala, ale k väčšine z nich som, ešte z mojich aurorských čias, dokázala priradiť tie najhoršie zločiny.

Sídlo malo dokopy tri podlažia a suterén.

Vkĺzla som na druhé a ticho načúvala zvukom domu. Zavrela by som oči, ale nebolo to potrebné. Minimálne siedmi slizkí bastardi viedli vášnivý rozhovor v salóne len pár metrov odo mňa. Aj napriek tomu, že si o sebe myslím, že som fakt silná, môj žalúdok mal čo robiť, aby sa nevyvrátil a nezdrhol kadeľahšie.

Nie, musím ostať pokojná! Ak by som spanikárila, nič by mi to nepomohlo! Nie... jednoducho ich zabijem a pomstím všetky ich obete... a tiež zabránim, aby im do rúk padli ďalšie! Lenže, ako to urobiť?

Z náprsného vrecka som vytiahla malého kovového chrobáka. Prútikom som mu poklopala po hlave a vypustila ho. Moje oko sa napojilo na jeho mechanické a ako letel miestnosťou, napočítala som tých bastardov osem. No... jedna cesta by tu bola... ale ak to urobím, budem mať po prekvapení... ale čo. Už len ich smrť mi za to stojí! Nevidím dôvod, prečo to neurobiť... nie, moment, práve sa jeden našiel! Scary... a keď už o nej hovoríme...

Z opačnej strany chodby sa ozvali kroky a tichý ženský nárek. Scary! Nie! Nie teraz! Pokoj... Nesmiem panikáriť. Ja nestrácam rozvahu. Nie v takejto situácii! Ja nie.

Rozhliadla som sa po okolí. Okrem obrazov a závesov tu nič nebolo. A nie, za závesy som sa skryť nemohla. Boli príliš vysoké a tenké. Nezakryli by ma... a preto som urobila tú jedinú vec, ktorá mi napadla.  Vydala som sa čo najďalej od plačúcej Scary. Zabočila som za roh, ale ani to mi moc nepomohlo. Z opačnej strany sa ku mne blížila malá brunetka. Nemohla byť staršia ako ja. Moment... spoznávala som ju! Bola o rok mladšia a ako inak Slizolinčanka, no nikdy som s ňou nemala problémy. Nevýrazná, tichá, utiahnutá... a z jej pohľadu vždy išiel tak trocha strach. A to aj teraz.

Pozrela sa na mňa a v jej hlbokých hnedých očiach som nevidela nič iné, len tichý odstup. Zastavila sa a ja spolu s ňou. Mierne naklonila hlavu nabok a potom sa jej kútik pier vykrútil hore. Vedela, že nie som jedna z nich a ja som vedela, že ju nemôžem nechať nažive. Jednala som inštinktívne a rovnako chladne, ako sa na mňa pozerala. No ona sa len usmievala a rýchlym pohybom odkryla horný cíp habitu.

Prekvapilo ma to, nepopieram. Ale nie až tak moc, aby som stratila niť toho, kde som skočila. Ešte raz som ju prešla rýchlym pohľadom. Neverila som jej, ale Dumbledorov znak sa jednoducho nedá sfalšovať... to ale neznamená, že mi - len čo sa otočím - nevrazí dýku do chrbta!

Mierne som prikývla a pokynula jej, aby išla predo mnou. Vykročila vpred a habit nechala klesnúť na pôvodné miesto. Takže ďalší Dumbledorov tajný operativec? Prečo ma to neprekvapuje? Ten chlap nie je až tak mišuge, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Môj nečakaný spojenec nakukol spoza rohu a potom vykročil vpred. Ja som urobila to isté, nenechám sa predsa odstreliť kvôli zle vloženej dôvere. Nazrela som cez roh. Chodba bola prázdna, ale v salóne to žilo... hlavne Scarynými vzlykmi a prosbami!

Rada by som povedala, že mi to drásalo srdce, ale nič také sa nedialo. Nechcem tým povedať, že by mi bolo jedno, že ju mučia, to nie, ale nebola mojou priateľkou... vlastne, posledné roky robila všetko preto, aby mi znepríjemnila každú sekundu, čo sme boli spolu... nie som jej nič dlžná... ale aj tak. Musím ju odtiaľ dostať čo najskôr!

Vymenila som si s bezmennou krátky pohľad. Nevedela som, čo chce robiť, ale keď bez ohlásenia vstúpila do salónu, doplo mi to. Takže nie som jediná, ktorá ide priamo na vec? Milé prekvapenie.

„Čo...“ zatiahol jeden z nich, ale ďalej sa nedostal. Do srdca ho zasiahla smrtiaca kliatba. Pod maskou som sa krvilačne usmiala.

Ou, a party sa môže začať!

Lenže... nesmieme zabúdať na jednu podstatnú maličkosť, a to Scaryno bezpečie. Ale ani to už nebolo mojou starosťou.

Okná sa rozleteli a na zem dopadli milióny trblietavých kúskov. Lámalo sa v nich svetlo. Pôsobivé predstavenie, ale ja som naň nemala čas. Razom bolo v miestnosti príliš plno. Dopad štyroch párov ťažkých, vojenských kanád zatriasol zemou. Boj sa rozbehol naplno. Bezmenná? Žeby bola predvoj? Nečudovala by som sa.

Počty sa stali únosnejšie. Jeden z nových si vzal na starosť Scarynu obranu. Zatiaľ, čo sa ona krčila za jeho vysokým telom, on okolo seba metal zúrivými kliatbami, ktorým ani jeden z jeho cieľov neunikol. Spoznávala som ho a už len ten pohľad ma volal späť... späť k nemu, späť k tomu, čo som nechala za sebou!

Moja pozornosť sa zamerala späť na boj! Užívala som si to! Po dlhej dobe som konečne robila niečo užitočné!

Zaútočil na mňa päťhlavý pes. Z tlám mu ešte stále viseli franforce čriev...

Zvláštne, bola som dokonale pokojná. Vyrovnaná... ale to len vďaka tomu, že som sa pohľadom vytrvalo vyhýbala stredu miestnosti! Potom by som už taká pokojná nebola. Niektoré veci... na niečo sa jednoducho nedá pripraviť... Švihla som prútikom a každá z jeho hláv sa vydala na prieskum inej svetovej strany.

Bezmenná vyradila dvoch. Ja troch. Jedného z nich som sundala kúzlom, druhého použila ako štít a tretiemu podrezala hrdlo – kúzlom. Na tvár mi dopadlo niekoľko teplých kvapiek, ale ja som pokračovala. Tancovala som od jedného k druhému. Uhýbala sa... bolo to až smiešne ľahké!

S Bezmennou sme sa o seba opreli chrbtami a chránili sa navzájom. Bola dobrá! To bez debát. Ale ja som bola stále lepšia. Viedla som v počte zabitých.

Boj netrval dlho. Aj napriek nevyrovnanému začiatku, sme boli jednoducho lepší. Vždy sme boli! A to nie je chválenie. Sme aurori, oni len naivní, pobláznení fanatici, ktorí si myslia, že zabiť mukla je rovnako ľahké, ako zabiť skutočného čarodeja! Hlupáci!

Ostali už len dvaja. Nechcela som ich zabiť... ich nie. Mohli by byť zdrojom potrebných informácii! Takou šancou sa predsa mrhať nesmie!

Lenže nie každý mal rovnaké zmýšľanie ako ja.

Než som stihla okolo tých smrťožrútskych bastardov vytvoriť štít, bolo po nich. A ktože sa o nich postaral?

Bezmenná v spolupráci so Siriusom.

Aká škoda... v miestnosti zavládlo hrobové ticho, ktoré neveštilo nič dobrého. Zodvihla som ruku k maske a nechala ju odhaliť tvár. Prepaľovalo ma hneď niekoľko nespokojných pohľadom a tým najnespokojnejším bol hádajte ktorý?

Áno, presne tak, môj niekdajší najlepší priateľ ma vážne veľmi nerád videl, teda aspoň podľa toho, ako na mňa jeho búrkové oči zazerali.

„Sirius,“ zatiahla som a ani sama som poriadne nevedela, čo som tým chcela povedať. Túto chvíľu som si v duchu predstavovala veľakrát... a zakaždým končili vášnivým bozkom, po ktorom som mu povedala pravdu a on mi veľkodušne odpustil... a presne niečo také som čakala aj teraz.

„Shepardová...“ zavrčal a už len to mi malo napovedať, že je niečo sakramentsky zle! Prižmúrila som oči a mierne naklonila hlavu.

„Hej, som to ja...“ pritakala som a čakala na chvíľu, kedy sa konečne rozhýbe.

„To vidím...“ zavrčal.

Čo mu kruci je! To je na mňa až taký naštvaný? Fajn, beriem, urobila som chybu, ale mala som na výber? Nie!

„Sirius... ja,“ začala som, ale on ma odbil mávnutím ruky.

„Čo tu chceš?“ pokračoval vo vrčaní.

„Čo asi?“ štekla som aj ja. „Pomôcť!“

„To ti tak verím. Ak niekomu pomáhaš, tak len sama seba!“ obvinil ma a mňa jeho obvinenie pichlo pri srdci. No mal pravdu. Z jeho pohľadu to tak muselo vyzerať.

„Veci sú inak, ako si myslíš...“ šepla som pokorne. Dosrala som to. Viem...

„U teba? Vždy, Shepardová!“

„Prestaň ma volať Shepardová!“ zvolala som a on na neveselo usmial.

„A ako ťa mám volať? Foxi – moja najlepšia kamoška – tu už nie je! Ona by nikdy nespravila to, čo si...“

„Čo som urobila ja!?“ zhúkla som po ňom. Priznávam, nikdy mi dobre nešla úloha pokorného idiota. „Nemáš ani poňatia o tom, čo som musela urobiť!“ To ho mierne vyhodilo z kontextu, ale nie nadlho.

„To si vravela vždy! Zakaždým! A nakoniec aj tak došlo na moje slová! Povedz, koľkokrát si nás už zradila? Pre neho?!“

„Malfoya? Kurva, Tichošľap! Nemáš ani páru o čom to tu točíš!“

„Jasné, som len sprostý ex, ktorého si osierala a potom ho odkopla ako... Nie, Shepardová! Ja už nie som ten... už nie. Skončil som s tebou! Skončil som s tvojimi klamstvami!“  zhúkol po mne.

Bolelo to viac, ako som si myslela, že je možné. Akoby sa moje srdce rozpadlo. A moja bolesť sa mi musela odzrkadliť aj na tvári, lebo v jeho očiach sa rozpútala búrka zmätku. Ale nie na dlho.

„Nie... už ti neuverím! Už zo mňa blázna robiť nebudeš!“ zvolal.

Pohla som sa vpred, ale on o krok cúval. Tvrdohlavo pokrútil hlavou... ale ja... v tej chvíli mi bola ukradnutá celá dohoda. Chcela som mu povedať pravdu! Pomôžeme Lily a Jamesovi aj bez Malfoya! Dokážeme to... ale tá samota ma už ubíjala! Byť bez nich bolo ako žiť bez srdca! Byť bez neho bolo ako žiť bez polovice duše! Bolo to len prežívanie vypĺňané občasnými zábleskami svetla...

Myslela som si, že som silnejšia! Že dokážem vydržať do konca, ale keď ho tu teraz vidím! Keď vidím to všetko, čo som nechal ísť, tak ma sila opúšťa! Chcem to naspäť! Chcem to viac ako drogovo závislý na odvikačke drogu! Potrebujem ho! Potrebujem ich! Chcem svoj život späť! Koľko to bolo? Pár týždňov a už nedokážem ísť ďalej? Radšej celé dni prespím, akoby som sa životom mala pretĺkať s myšlienkou, že ma nenávidia! Som unavená! Zničená... Nevládzem!

„Sirius...“ šepla som. Pozrel na mňa a jeho odhodlanie zakolísalo. Vážne a od základov. „Milujem ťa...“

Bolo to, akoby udrel blesk. Videla som mu to na očiach. Podivne sa mu leskli, akoby chcel plakať. Ale ja som nechcela, aby plakal! Nie, to nikdy! Chcela som, aby bol šťastný... so mnou.

„Thalia...“ zatiahol zmučene. Pohla som sa o krok vpred.

„Milujem ťa! Vždy som milovala... ver mi. Prisahám! V tomto mi musíš veriť! Nikdy som vás nezradila! Nikdy! Radšej by som sa zabila, ako vás zradila!“

„Ale...“ nechápal.

Dochádzali mu slová. Vedela som, že toto je moja chvíľa! Možno sa moje najvrúcnejšie túžby skutočne splnia! Možno to predsa skončí tak, ako som si vysnila. Len ho musím presvedčiť.

„Odišla si!“ zachrapčal.

Ospravedlňoval sa mi? Ale ja som nechápala prečo. Žeby za ten výbuch? Ten mu s veľkou radosťou odpustím, ak ma teraz objíme a pobozká!

„Viem...“ pritakala som a pokročila o ďalší meter. „Ale mala som sakra dobrý dôvod. Dumbledore...“ No nedopovedala som. Neboli sme tu sami. Ak mu to poviem, tak fajn, ale len medzi štyrmi očami! Nie tu... nie s dvoma ďalšími chlapmi za zadkom, ktorých navyše vôbec nepoznám! A čo sa týka štvrtej posily - Dariho, on je celkovo kapitola sama o sebe. „Vysvetlím ti to! Prisahám... Už takto nedokážem žiť... Trhá ma to! Akoby som len prežívala... Ja... chýbaš mi! Chýbate mi... všetci!“ Dokonca aj Scary... bláznivé, ja viem!

„Thalia... ja...“

„Sirius! Prosím, odpusti mi! Prosím...“ Bola som zúfalá... ale predsa som v sebe cítila iskričku nádeje. Jeho oči! Prezrádzali ho! Vedela som to! Odpustí mi! Všetko sa vráti do starých koľají! Viem to! Viem! Musí!

„Thalia...“

Áno! Zajasala som v duchu! Presvedčila som ho! Je môj! Je opäť môj! Pohol sa vpred. Vážne som si nemyslela, že to bude až taký dobrý pocit! Akoby sa vám telom rozlieval príjemne horúci sirup a liečil všetky rany!

Moja duša! Liečila sa! Bol do perfektný pocit! Dokonalý! Účastný! Akoby som sa po dlhej dobe konečne cítila v poriadku a kašlať na fakt, že Gillecrosdová ešte stále žije! Kašlať na fakt, že som ohrozila Lily a Jamesa... ich dieťa! Zvládneme to aj bez Malfoya! Zvládneme! Ochránime ich a nakoniec bude všetko fajn! Presne tak to bude! Úplne v poriadku! Všetci budeme...

Delilo ma od neho len pár posledných krokov, keď v tom sa môj svet od základov rozpadol.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 18: Zrada? Ale koho!: