OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 23: Lev vo vode

24.04.2016 (15:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 7× • zobrazeno 1046×

Tak a máme tu ďalšiu kapitolu. :D Snáď sa bude páčiť.

P. S.: kapitola má venovanie pre všetých, ktorých Thalia ešte stále baví :D

„Teraz preháňaš,“ vysmial ma. „Poznám ťa. Ak je niekto tvrdohlavo odhodlaný žiť, tak potom ty!“

Cs, ako veľmi sa mýlil! Ak keď som nad tým nikdy nerozmýšľala, vedela som to. Bolo to nejako podvedome zakódované v najhlbšej a najdôležitejšej časti môjho ja. Ak by odišli oni, išla by som za nimi. Inak to jednoducho nemohlo byť. Aký zmysel by mal potom môj život? Nerobila som doteraz takmer všetko len a len pre nich? Nebola som ochotná obetovať všetko len pre nich? Bola. Boli mojou rodinou a pre rodinu sa umiera. To je jednoducho fakt. Nie som ako mama. Nemám deti a ani nikdy mať nebudem. Ak umrú oni, neostane dôvod pre moju ďalšiu existenciu. Bude to jednoducho koniec... a ako sa na mňa tak Malfoy pozeral, pomaly ale isto prichádzal na to, že hovorím úplnú pravdu. Bolo zábavné a zároveň znepokojivé sledovať jeho výraz. Spočiatku bol vyrovnaný, potom mierne nasratý, neskôr zdesený a teraz? Teraz úplne zúril.

„Esie!“ zhúkol tak hlasno, až sa malý rozplakal tým jeho nepríjemným jačákom. Ďalší dôvod, prečo nemať deti! Z toho revu mi ide urvať uši.

Miestnosťou sa rozľahlo hlasné prasknutie, ale rýchlo bolo pohltené nárekom peroxidového princátka!

„Vezmi ho k matke!“ rozkázal malej škriatke a podal jej ho. S ďalším prasknutí sa odmiestnila a spolu s ňou aj nervy drásajúci zjapot.

Krátku chvíľu ma prepaľoval pohľadom a ja som odratúvala sekundy, kedy to príde. Netrvalo to dlho.

„Zbláznila si sa!“ zahrmel, no mňa nevydesil. „Myslíš si, že niekto z nich by sa kvôli tebe zabil?!“

„Ja...“ začala som, ale nedovolil mi dopovedať.

„Potter bude mať dieťa! Toho by ani nenapadlo zabiť sa kvôli tebe! Black má Pinkerton a Lupin dosť vlastných problémov! Ver mi, pre nich vaše priateľstvo už dávno stratilo význam!“

„Nevieš, o čom hovoríš!“ trvala som na svojom. „Ty si nikdy nemal priateľov!“

„Ale áno, mal,“ usmial sa, ale veľmi, veľmi strašidelne. „Adrion a Wacfeld boli mojimi priateľmi! Možno ťa to prekvapí, ale skutočne boli. Veril som im a oni verili mne, že ich vysekám z problémov...“

„To nie je priateľstvo, ale obojstranne prospešné spojenectvo!“ odsekla som. „Anescumb a Niewheall nikdy neboli ničím viac, ako len gorily bez mozgu! Len pešiaci, ktorými si sa rád chválil a producíroval po chodbách!“

Vytrvalo krútil hlavou. „Čo už je priateľstvo, ak nie vzájomná dôvera? A vieš ako to dopadlo?“ zavrčal a ja som sa nevedela rozhodnúť. Mám povedať pravdu? Že som sa o tých dvoch slizolinských bastardov nezaujímala, odkedy som skončila Rokfort alebo klamať? Ale popravde, teraz mi nasadil chrobáka do hlavy... Ako vlastne skončili jeho povestné gorily? No fajn, dáme pravdu.

„Nie...“ zatiahla som a on sa škrobene usmial.

„Adriona zabili rok po skončení Rokfortu a...“ Čo!? Kedy? Ako? Chcela som sa toho spýtať toľko, ale nedostala som príležitosť... ale aj tak. Akoto že o tom neviem? Veď jeho smrť musela spôsobiť fakt veľký poprask! „... a jeho rodina to ututlala. Vyhlásili, že odišiel žiť do Ameriky, či kam, len aby na ich rod nepadla hanba...“ Aha, tak to už čo-to vysvetľuje. „... a Wacfeld skončil ako Bellin poslušný otrok. Zobe jej z ruky a bol by ochotný zabiť ma len preto, aby jej urobil radosť.“ No tak moment, nie je Bella vydaná za Lastrenga? Žeby už skapal? Nie, o tom by som musela niečo počuť... „Thalia, ver mi, priateľstvá nikdy nevydržia naveky. Nakoniec príde niečo, čo ich zničí... a je jedno či je to smrť, alebo láska. Pozri sa na Pottera. Založil si rodinu. Vážne si myslíš, že keby si mal vybrať medzi tebou a Evansovou, vyberie si teba?!“

„Je Potterová,“ zavrčala som ticho len preto, aby som nemusela odpovedať. Viem, kam tým miery, ale... kruci!

„Odpovedz!“

„Neviem! Jasné?!“ skríkla som naštvaná, že ma donútil ku kapitulácii. „Ale on to má iné! Má Lily! Bude mať dieťa! Čo mám ja?“

„Máš mňa!“ zavrčal zúrivo.

„Ty nie si moc veľká výhra, Barbie. Povedzme si to na rovinu. Ani zďaleka pre mňa neznamenáš to, čo James pre Lily! Oni sa nehádajú! Oni sa milujú!“

„Drahá, neviem, či si zabudla, ale Potter a Evansová medzi sebou tiež nemali práve vrelé vzťahy! Bože, veď oni dvaja sa hádali ešte viac ako my!“

Fajn, v tom mal pravdu, ale:

„James Lily nikdy k ničomu nenútil! Nezavrel ju vo svojom dome s tým, že nesmie odísť!“

„Evansová nikdy netrpela masochistickými sklonmi! Vždy presne vedela, kde sú jej limity, ale to ty nevieš! Stále a stále ich posúvaš a to ťa jedného dňa zabije.“

„To je ale moja vec!“

„Nie, nie je! Drahá, ak sa pri živote nevieš udržať sama, udrží ťa pri ňom ja!“ vyhlásil odhodlane a ja som mala sto chutí doň niečo hodiť!

„Pozri sa, je mi jedno, čo si myslíš. Spýtal si sa? Fajn, odpovedala som! To, že sa ti odpoveď nepáči, nie je moja chyba!“

„Dobre, tak ti teda položím ešte jednu otázku. Ak by si mala niekoho, koho by si milovala, dokázala by si to urobiť? Zabila by si sa?“

Nechápala som, kam tým mieri. Bolo to relevantné... ale táto otázka stojí za zamyslenie... ak by som niekoho takého mala, aj tak by som to spravila? Ak by som mala to, čo má James... No, tu som si už taká istá nebola... ale jedno viem isto, ak by som mala dieťa, ani smrť všetkých mojich priateľov by ma nedonútila k tomu, aby som ho opustila. To nie... dokonca aj moja mama mi kedysi povedala, že keby nebolo mňa, po otcovej smrti si to hodí na najbližší strom. Povedala to len raz a nikdy sme sa k tomu už nevracali... a ja som až teraz aspoň vzdialene pochopila, čo tým myslela. Ale... mne to môže byť jedno. Manžela nemám, muž ktorého som milovala ma zradil a deti aspoň najbližších pár rokov neplánujem. Ale on čakal na odpoveď a tak som mu ju dala.

„Neviem. Záležalo by na tom, ako moc by som tú osobu milovala.“

Jeho pohľad o pár stupňov pookrial, a to sa mi páčilo ešte menej než čokoľvek predtým.

„To rád počujem,“ uzavrel.

„Nerob si veľké nádeje,“ uzemnila som ho, ale on sa aj tak nevzdával veselého úsmevu.

„Tak, to by som mal začať pracovať na tom, aby si ma...“

„Malfoy, ver mi. Zbytočne budeš strácať čas!“

„Nemyslím si...“ zasmial sa. Pri Merlinovi. Zas tie jeho nálady!

„Si blázon!“

„V tom prípade sme blázni obaja. Naše deti to s nami nebudú mať ľahké.“

„Idiot, žiadne nebudú!“

„Ale áno, drahá. Budú. Chcem... plánujem aspoň dve... najlepšie synov. Pri mojom šťastí by sa dcéry podali na teba, a to by nedopadlo... aj keď...“ lamentoval a mne s nepríjemne zhúpol žalúdok. Mať deti... a s ním? To vážne NIKDY!!!

„Malfoy, aby bolo jasné, OPAKUJEM, MY NIKDY DETI MAŤ NEBUDEME! Istotne nie spolu!“

„No tak, moja najdrahšia. Nikdy nevieš, čo sa môže stať... ale teraz, keď tak nad tým premýšľam... asi by som mal radšej dcéru. Bola by ako ty, ale mala by aj niečo zo mňa... hlavne by vedela, kde sú jej limity a vedela by poslúchať... ale ak by bola ako ty, tak by sa okolo nej stále točili...“

V tej chvíli som vypla a vyrazila ku dverám. Nech si rozmýšľa nad nesmrteľnosťou chrústa keď chce, ale mňa nech z toho vynechá! Nijaké deti nebudú! Pri Merlinovi, veď len myslieť nato je bláznovstvo!

Už aby to decko vypadlo, lebo Malfoyovi z neho prepína! A to ja s ním potom musím žiť... teda dúfam, že nie na dlho. Ak sa mi dnes večer podarí, to čo mám v pláne...

Prechádzala som obrovským sídlom a hľadala... ja ani nevie čo. Pohľad mi vyletel von oknom na bezoblačnú sýtomodrú oblohu. Leto bolo v plnom prúde a mňa napadla vážne bláznivá myšlienka. Ale, koniec koncov, prečo nie? Koľko krát k tomu budem mať ešte príležitosť?

Rozbehla som sa. Kam moje kroky smerovali? No predsa do mojej izby po plavky! Ak má byť toto posledný deň, ktorý vo svojom väzení strávim, mienim to osláviť pri mojom najobľúbenejšom mieste – teda tu. Zhodila som zo seba jednotlivé zvršky a len v tmavomodrých, dvojdielnych plavkách sa plížila k bazénu. Kde sa tu vzal? No, Malfoy ho pre mňa vyčaroval. Ako to urobil, netuším. Vždy som si myslela, že k tomu je potreba nejakých... no čarodejníckych inžinierov, ale on len mávol prútikom a bazén bol tu. Žeby mal titul, o ktorom neviem?

Nechala som uterák klesnúť k zemi a bez okolkov sa rozbehla – smer ľadová voda! Skočila som dlhú šípku a o sekundu neskôr moje telo pohltila voda. Jemne ma hladila po tvárach, prúdila vlasmi a intímne sa obtierala o kožu. Jej ľadovosť ma pálila, ale nie dlho. Vynorila som sa a zhlboka sa nadýchla, no neostávala som dlho nečinná. Položila som sa na brucho a preplávala niekoľko témp kráľa. Plávanie ma zvláštne upokojovalo. Voda mi dodávala silu. Vždy keď som bola na Malfoya nasratá, stačilo mi pár minút tu alebo vo vani a moja strnulosť sa zázračne vytratila. Ale fakt, ak som si tu niečo skutočne užívala, tak potom toto. Mala som na seba toľko času, ako nikdy! Mohla som si len tak sadnúť, prečítať si knihu, plávať si a hlavne stávať kedy sa mi zachcelo. Aj napriek mojej neustále prítomnej únave som sa cítila ako v úplne inom svete. Svete bez problémov, len s občasnými hádkami a nervami. Občas ma dokonca napadla bláhová myšlienka, že práve toto som potrebovala. Vynútenú pauzu, pre ktorú nebudem musieť samu seba mučiť výčitkami svedomia, že nie som niekde vonku a nebojujem.

Vypla som myseľ a len plávala. Dokonca som zavrela oči a sústredila sa len na výdych a nádych. Udržovala som vlastné tempo a križovala bazén z jednej strany na druhú. Keď ma to prestalo baviť, zastavila som pri brehu a oprela sa oň rukami. Zložila som na ne hlavu a nechala jemné vlny, nech mi obmývajú telo. Slnko mi príjemne rozohrievalo pokožku, ale s jej belosťou si aj tak nepodarilo. Nech som sa akokoľvek snažila, neopálila som sa. Ale to neriešim. Nie teraz a ani nikdy potom!

„Som rád, že sa bavíš,“ zatiahol hlas nado mnou a ja som sebou trhla. Prekvapene som zažmurkala a zaklonila hlavu. Pri Merlinovi! Bol tak blízko! Bol len pár centimetrov odo mňa. Sedel v podrepe ale čo ma dostalo úplne... hm môj bože! Kruci! Ja som vedela, že to telo musí byť ukážkové, ale že až takéto?! Aby som vysvetlila svoje nemé prekvapenie, nebol oblečený tak, ako zvyčajne. Žiaden luxusný hábit! Žiadna drahá viazanka či košeľa! Oh môj bože, to nie! Ale popravde, nie som si sitá, čo by som teraz brala viac... Habit alebo tieto sexi plavky? No a dokonale to podtrhol jeho sebavedomí úsmev! Zamračila som a chcela sa od neho dostať čo najďalej, ale nedal mi šancu. Rýchlejšie než by som pokladala za možné sa postavil a elegantnou šípkou prekonal tých pár metrov a aj jeho pohltila voda! Na tvár mi padlo niekoľko studených kvapiek, ale ich chlad rýchlo vystriedalo niečo iné... niečo, čo ma rozpaľovalo viac, akoby malo byť možné! Vynoril sa a aj mokré, jeho vlasy vyzerali, akoby mal fotiť pre nejakú ženskú verziu Playboya! A tie oči! Sledovali ma ich zelené ľadové hlbiny ako oči nebezpečného predátora... a ja? Nevedela som ako reagovať. Asi... asi by som mala čo najskôr vypadnúť... mala... ja viem, že mala... ale... Cs, vždy je v tom nejaké ale!

Urobil niekoľko mocných ťahov a v momente stál pri mne. V týchto miestach mu voda siahala k stredu hrude, zatiaľ čo mne zalievala ramená! Zaklonila som hlavu a z neznámych dôvodov ma prepadol odveký strach... a ja ani neviem z čoho pramenil! Bol horúci a ľadový zároveň! Miešalo sa v ňom očakávanie, túžba, no aj niečo neopísateľné. Nejaký ďalší neuchopiteľný element! Vydýchla som a zakusla si do spodnej pery.

Nepriblížil sa úplne. Zastavil sa asi tak meter odo mňa a čakal. Ale ja neviem načo!

„Utečieš?“ Jeho hlas bol hlboký a chrapľavý, zatiahnutý od... toho istého strachu?

„Ja neutekám...“ šepla som chabo a on sa spokojne usmial.

„Vážne? Ja si myslím...“

„Neutekám!“ zvolala som pevne a silou vôle potlačila dotieravú triašku.

„Statočné dievča...“ zavrnel. Hral sa so mnou? No tak to teda, brr! Ja nie som jeho hračka!

„Niekto z nás musí,“ podpichla som ho.

„Takže ja som zbabelec?“ zavrnel.

„To si povedal ty... ale keď to hovo...“ nedopovedala som. Prekonal ten pramalý meter a jeho telo sa pritislo k môjmu. Ruky položil na okraj akvamarínovej mozaiky a uväznil ma. Hľadela som mu priamo do očí. Čudovala som sa, že ma ešte neseklo v krku, ale nedokázala som spustiť pohľad z jeho príšerne neskutočných očí! Ľad sa zmenil v to najzaujímavejšie a nepriezračnejšie zelené jazierko, aké som kedy videla! Pohlcovalo ma a on si to veľmi dobre uvedomoval. Vedela som, že to nesmiem dopustiť. Vedela som to tak jasne, akoby mi niekto do uší púšťal hudbu na plné pecky! Vedela som to... a rovnako dobre som vedela, čo musí urobiť. Zodvihla som ruky a...

O pár sekúnd sa jeho horúca hlava chladila pod ľadovou hladinou. Cítila som, ako sa mi medzi prsty preplietajú pramene dlhých platinových vlasov, ako ma jeho ruky hladia po bokoch, ale nedovolila som mu vynoriť sa! Práve naopak. Zatlačila som ešte viac a tú malú chvíľu zneužila na zbabelý útek. Ale stále to bolo bezpečnejšie ako zostávať vo vode.

Vynoril sa. Zatrepal hlavou a kvapky pokrstili vodnú hladinu v jeho blízkom ako aj ďalekom okolí. Ja som za tú dobu zdrhla ku lehátkam. Keď skončil, vyhľadal ma pohľadom a pobavene zahlásil:

„Nie, ty neutekáš.“ Už len za ten tón som mu mala chuť preraziť nos... no, do vody sa mi akosi nechcelo.

„Neutekám!“ zavrčala som. „Toto bol len strategický ústup!“ šepla som. Počul ma a schuti sa rozosmial.

„Máš úplnú pravdu, drahá. Úplnú...“

Najbližších pár minút som z pololehu podráždene sledovala, ako okupuje MÔJ bazén! MÔJ!!! Plával si v ňom ako spokojný lev a až keď ho to prestalo baviť, vyliezol von. Zohol sa po moju osušku a pomaly a hlavne provokatívne sa ňou začal utierať. Najskôr ruky, potom ramená, hruď...

Nespúšťala som z neho oči. Po prvé, pozerať sa niekam inam by nebolo rozumné, človek nikdy nevie, čo od neho môže čakať – po druhé, bože, to telo! Široké ramená, prekvapivo zarastená hruď a pevné línie svalov. Aj keď nerada, musím povedať, že sa mi to neskutočne páčilo! A čo ma dostávala do kolien bolo, že z nepochopiteľných dôvodov vo mne vyvolávalo pocit bezpečia! Kravina! Pocit bezpečia a Malfoy jednoducho nejdú dokopy! To sa nedá! Je to proti prírode!

Pohol sa vpred a každý jeden krok bol lákadlom sám o sebe. Pevný, sebavedomý a hlavne veľmi, ale veľmi mužný! Zastavil priamo predo mnou a urobil presne to, čo som čakala. Jeho ruky sa ocitli na operadlách lehádka a uväznili ma a ja? Znudene som to ignorovala. Hľadela som mu do očí, ale snažila sa pôsobiť ako chladná mrcha. Žeby sa to darilo? Možno... ale potom si neviem vysvetliť ten jeho nadmieru spokojný úsmev! Nikto z nás nič nehovoril. Nie... to nie, ale on sa to mlčanie rozhodol posunúť na nový level. Naklonil sa ešte bližšie... nebudem tvrdiť, že som to nečakala. Už keď sa blížil som mala nekalú predstavu o tom, ako sa to skončí a nemýlila som sa. Prekonal tých pár cenťákov a pobozkal ma... heh, jeho chyba! S neskrývanou škodoradosťou som mu prehrýzla spodnú peru! Juchú, bolí to!?

Po brade sa mu spustil tenký, ale výrazný rubínový pramienok, ktorý ma robil neskutočne šťastnou.

Trpiteľsky si povzdychol a rýchlim pohybom si životodarnú tekutinu zotrel. Moc si tým nepomohol. Tenký pramienok sa zmenil na rozmazanú machuľu.

„Si ako malá,“ podpichol ma. Pobavene som nadvihla obočie a zatiahla:

„Ja? Kdeže, Barbie... To ty by si mal so svojim mentálnym vekom niečo robiť...“

Zasmial sa, pokrútil hlavou a na moje obrovské prekvapenie sa otočil na odchod. Vážne, tak toto a prekvapilo. Ešte sa nestalo, žeby sa takto rýchlo vzdal. Vyskočila som na nohy a pohla sa za ním.

„Kam ideš?“ chcela som vedieť. Napadla ma príšerná predstava, že odchádza na stretnutie s Dumbledorom a mňa tu za trest nechá.

Zastavil, ale neotočil sa, teda nie úplne.

„Chceš, aby som ostal?“ zatiahol veselo a ja som nevedela ako odpovedať... teda vedela, ale...

„Kam ideš?!“ zopakovala som tvrdohlavo.

Tentokrát sa otočil a jeho zelený pohľad preskenoval moju mierne vydesenú, ale hlavne popudenú tvár. Veľmi dobre vedel, čo ma trápi.

„Neboj, neodídem bez teba...“ Menšia pauza. „Len si musím... vyriešiť isté neodkladné záležitosti. Vrátim sa. Sľubujem,“ dodal, keď videl, že mu stále neverím.

„Kam presne...“ začala som vyzvedať. Zaujímalo ma to. Toľkokrát sa len tak z ničoho nič vyparil a objavil sa až o niekoľko dní! Nevedela som kam chodí, ale mala som podozrenie... Nikdy mi neodpovedal a dnešok nebol výnimkou. Sledovala som jeho vzdiaľujúci sa chrbát a v duchu sa úpelivo modlila, nech je to posledný krát, čo ho takto vidím odchádzať! Zúfalo som potrebovala späť svoju slobodu.

Keďže som vedela, že s ním nič nenarobím, vrátila som sa späť na lehátko. Vystrela som sa a chytala bronz. Ale bezcieľne leňošenie ma vyčerpávala hádam ešte viac ako fyzická činnosť. Nevydržala som to dlho a nakoniec sa z nechuteným vrčaním postavila. Zabalila som sa do veľkej zelenej osušky a vyrazila k domu.

Cieľom bolo dostať sa do mojich izieb bez toho, aby ma tu načapala madam, ktorá by mi na krk stopercentne zavesila to malé, škaredé škvrňa. Nie ďakujem, to vážne nepotrebujem. Ale ako som tak prechádzala sídlom, zaujali ma dobre známe dvere od druhej najobľúbenejšej miestnosti v celom sídle. Knižnica. Hej, viem, nikdy som nebola moc veľký knihomol – istotne nie taký ako Rem či Lily, ale miestna knižnica je ešte lepšia ako Rokfortská! Toľko kníh, na jednom mieste som v živote nevidela! Na dĺžku mohla mať tak dvadsať metrov, na šíku – ako kde – od desiatich po tridsať a výška? Ako samotné Seneis. Jasné, do obyčajného muklovského domu by sa jednoducho nezmestila. Bolo by to proti zákonom fyziky, ale mágia? Tá si pravidlá upravuje podľa seba. Zaklonila som hlavu a pohľadom prechádzala po jasnej oblohe. Žeby sa tu niekto nechal inšpirovať Rokfortským stropom? Možno, ale zabudli na sviečky. Prechádzala som labyrintom knižníc až ku svojej najobľúbenejšej.

Nie, nebola plná obranných kúziel, elixírov, dokonca ani magickej flóry a fauny. Bola to cestovateľská pasáž plná tých najzaujímavejších miest, aké náš svet ponúka. Bruškami prstov som prechádzala po knihách viazaných v koži a užívala si ten dotyk. Bolo to, akoby som sa na moment dostala späť na Rokfort. Celý dojem ešte viac zosilnej, keď som zavrela oči, zhlboka sa nadýchla a nechala vôňu starého pergamenu, nech mi naplní nos.

Och, Rokfort... tak mi chýbaš. A nie len ty, ale aj chalani a tie chvíle, keď sme nemali žiadne problémy. Tak moc sa mi stískalo, až sa mi pod zavretými viečkami začali hromadiť slzy. Chcela som tie chvíle späť. Potrebovala som ich... chalanov... ale aj Lily. Chcela som späť Lylo... a tešila som sa na malého potomka rodu Potterových.

Zhlboka som sa nadýchla a pomaly vydýchla až na doraz. Otvorila som už suché oči a v duchu si prisahala, že dnes večer to všetko dostanem naspäť! Dostanem!

Z regála som vytiahla prvú z hrubých kníh, ktorá mi prišla pod ruku a posadila sa do pohodlného kresla pod vysokou zeleno-zlatou lampou. Otáčala som stránku za stránkou, hladila obrázky, ponárala ruku do oceánov a tešila sa na večer, keď v tom moje periférne videnie zaznamenalo niečo, čo ešte nikdy. Teda nikdy v tejto miestnosti. Rozhliadla som sa a prečesávala okolie. Niečo sa tu lesklo! Prisahala by som, že áno!

A mala som pravdu.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 23: Lev vo vode: