OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 6: Uroboros

10.11.2015 (20:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 3× • zobrazeno 1156×

Kapitola 6

Vkráčala som do zaplnenej miestnosti. Ľudia boli všade, ale takmer nikto nesedel za veľkým, okrúhlim stolom. Ackair sa výhražne vynímal na čiernom kabáte a mňa jeho povedomá váha upokojovala dosť na to, aby som opäť neskĺzla do depky.

Ešte minúta v Lilynej spoločnosti a idem sa odstreliť. Jej žiaľ zmiešaný s tehotenskými hormónmi, mi dával parádne zabrať. No to a spoločnosť Scary, ktorá ma kritizovala aj za to, že dýcham. Sirius mi musel niekoľkokrát dôrazne pripomenúť, že ju nemôžem vyhodiť, lebo jej dom sa premenil na hromádku popola.

Ale prečo práve ja? To nemá nikoho iného, komu by mohla žrať nervy? Asi nie. Alicina svokra ju neznesie... alebo skôr Scary neznesie ju a Debie... tá už nikomu nepomôže. Lily? Jej dom nie je bezpečný... a tak ostáva len môj domov. Ak si nedám pozor, čoskoro začnem prevádzkovať hostel pre citovo preťažených...

Lily prijmem s otvorenou náručou, ale Scary nie. Aj ja mám len jedny nervy!

Prešla som k najbližšiemu zrkadlu a zahľadela sa doň. Pozerala na mňa unavená tvár. Takmer som ju nespoznala. Toto som ja? Vyzerám ako jeden z Malfoyových výtvorov! Za celú noc som naspala ledva dve hodiny. S chalanmi sme sa na striedačku míňali v Lilynej izbe... navyše som si potrebovala zariadiť zopár neodkladných vecí. Doplniť zásoby, skontrolovať zbrane. Mala som neodbytný pocit, že po dnešnej porade pôjde všetko do kytek. 

Pohľad mi padol na veľkú fotografiu zastrčenú za rámom. Mierne som naklonila hlavu a prekvapene zaklipkala očami. Nevedela som, že ju už vyvolali. Čarodejnícke fotografie sa robia oveľa dlhšie ako muklovské. Malé postavičky spočiatku nesmelo postávali pred objektívom fotografa, ktorým som vtedy bola ja. Smutne som sa usmiala a Lilyna podobizeň mi veselo zakývala. Chcela som k nej priložiť prst, ale bála som sa, že by som ju poškodila.

Bude to v poriadku, šepla som jej v duchu. Všetko bude v poriadku, sľubujem. Nedovolím, aby sa vám niečo stalo. Už nikdy.

Nedovolím, aby sa mojim priateľom niečo stalo. Ochránim ich, aj keby ma to malo stáť život! Ak som sa niečoho v tejto vojne skutočne bála, tak potom toho, že o niekoho z nich prídem. Neviem si predstaviť život bez Záškolákov... a teraz aj bez Lily a malého bábätka.

„Sľubujem,“ šepla som a vedľa mňa sa ozval milovaný hlas.

„Čo sľubuješ?“ chcel vedieť Sirius.

Pozrela som naňho. Od včerajšej hádky sme sa k sebe správali neprirodzene jemne. Ale to odznie. Vedela som to. Nebola to naša prvá kríza.

„Že ich ochránim. Nedovolím, aby sa im niečo stalo.“

Objal ma zozadu. „Urobíme pre nich všetko,“ súhlasil. „Urobím pre teba všetko,“ šepol mi do ucha a ja som sa usmiala.

„Už som ti to vravela?“ spýtala som sa a on zvedavo nadvihol obočie. Objímal ma zozadu, ale ja som jeho tvár videla v zrkadle.

„Čo?“

„Neviem, čo by som si bez teba počala...“

Pobavene sa usmial. „Myslím, že áno.“ Pobozkal ma na líce a plynule prešiel na pery. Náš bozk ale netrval dlho. Prerušil ho Dumbledorov hlas.

„Prosím, posaďte sa.“

Ako povedal, tak sme aj spravili. Sedela som medzi Siriusom a Remom. Peter bol o dve miesta ďalej. James ostal s Lily. Oproti mne sedeli Alice a Frank. Jeho ruka jej spočívala na vypuknutom bruchu. Elden sedel vedľa Leroya, ktorý opäť vyzeral, že má za sebou ťažký deň. Po Siriusovej ľavici sa vynímala Moodyho vysoká postava. Vedľa neho bola mama a veliteľ.

Prekvapilo ma, že som tu uvidela aj rokfortských profesorov... ale ak mám byť úprimná, dobre mi padlo vidieť McGonagallovej prísny drdol. Akoby veciam dodával tak potrebný poriadok.

Divné... Dokopy nás tu bolo vyše tridsať. Keď si predstavím, koľko je Smrťožrútov, boli naše počty fakt žalostné. Jediné, čo ma ako-tak upokojovalo, bol fakt, že Rád bol postavený na bunkovom systéme. Len Dumbledore skutočne vedel, koľko nás je. My sme ale tvorili jeho jadro. Boli sme Radou Rádu. Základným stavebným kameňom.

Dumbledore sedel medzi veliteľom a McGonagallovou, a keď prehovoril, všetky oči sa upreli naňho.

„Vítam vás, priatelia,“ začal a ja som dúfala, že aspoň pre dnešok preskočí jeho teatrálne litánie. Preskočil, našťastie. „Každý z vás sa pýta, prečo som vás zvolal a nebudem to zbytočne preťahovať. Včera, vo večerných hodinách, som mal nečakaný rozhovor. Istá osoba – ktorá si nepreje byť menovaná - nám poskytla informácie, vďaka ktorým sme boli schopní zachrániť Lily a Scarllet. Nanešťastie sme prišli o Deborah Murray...“ Smutne sa na pár chvíľ odmlčal, ale vzápätí pokračoval: „Jej pohreb sa bude konať najbližšiu sobotu na cintoríne v jej rodnej dedine Woolley.“

Pri stole zavládla pochmúrna atmosféra, tak ako vždy, keď sme oficiálne vyhlásili niekoho za mŕtveho.

Dumbledore nám dal pár sekúnd na strávenie a pokračoval: „Ale to nie je to, prečo som vás dnes zavolal na poradu.“

Ďalšia odmlka. V miestnosti zavládlo ešte napätejšie ticho ako predtým, prerušované len Dumbledorovým hlasom. To čo hovoril, mi pripadalo neskutočné. A nebola som sama. Chalani vedľa mňa sa zhrozene napli. Alice sa rozplakala. A ja? Ja som naňho len v nemom úžase hľadela... a odmietala uveriť.

Ktorý dement mu natrepal také kraviny? A on je vážne senilný, keď tomu verí! U veľkého Merlina! Veď to nie je možné! Neprichádza v úvahu! To fakt...

„Kravina!“ štekla som a zúrivo zatínala päste. Uprel na mňa trpezlivé oči.

„Kiež by bola, Thalia. Ale je to pravda. Včerajší útok bol jasným dôkazom,“ zahlásil smutne.

Nie, neverím! Nemohla som! Ak by som tak spravila... bože, to nie je možné! Nikto, po kom sa rozhodol ísť osobne, neprežil! Nikto! Srdce mi zovrela ľadová ruka strachu. Hrdlo mi stiahla neviditeľná ruka.

„Je to kravina!“ zhúkla som hlasom, v ktorom sa miešalo zdesenie a tvrdohlavý odpor. Vyskočila som na nohy. „On nemôže isť po...“ Bála som sa to aj vysloviť... akoby to potom bolo oficiálne – nezmeniteľné! A to nie! Nie! Nie! „Voldemort nemôže isť po Jamesovi a Lily!“

„Thalia!“ štekla mama, ale ja som ju ignorovala.

Poznala som jej pragmatickú povahu. Teraz si už, s najväčšou pravdepodobnosťou, plánovala stratégiu... ale ja som taká nebola. Zatiaľ nie. Nedokázala som prijať ani predstavu, že by James a Lily boli v takom nebezpečenstve!

„Nemôže! To nejde! Nič nespravili! Ja som zabila oveľa viac Smrťožrútov! Hocikto z nás ich zabil viac, ako Lily! Nemôže ísť po nej!“ Nemôže isť po Jamesovi!“

„On nejde po Jamesovi a Lily, ale po ich synovi.“ Jeho hlas bol smutný a plný emócii. V očiach mu plápolala bolesť a obavy.

„Ako môže vedieť, že budú mať syna? Veď ani oni sami nevedia, čo to bude!“

„Nevieme, prečo sa zameral práve na nich,“ priznal, ale ja som mala dojem, že klame.

Ale prečo? Čo nám tají? Jediné, čo nám povedal bolo, že Voldemort ide po Lily a Jamesovi. Nepovedal prečo, ani čo ho k tomu viedlo... len že po nich ide. Ale Temný pán takto nefunguje. Vraždí, mučí, ničí, ale ešte nikdy sa na nikoho nezameral bezdôvodne.

Naposledy pred pól rokom, keď Poul Kazinsky zabil jedného z jeho najvernejších... Ten zvrátený bastard si to zobral osobne a taktiež osobne sa postaral o Poulove posledné chvíle.

Prečo práve oni? Prečo nie Alice a Frank? Prečo nie ich dieťa? Som krutá, ale urobila by som všetko, aby som Jamesa a jeho rodinu dostala z nebezpečenstva.

„Musíte to vedieť!“ zvolala som. Div som nejačala. „Ak to niekto vie, tak potom vy! Vy viete všetko!“ Moja viera v neho bola neotrasiteľná.

Jedine Dumbledora sa vždy bál! Jedine Dumbledore ho môže poraziť! Jedine Dumbledore vie všetko!

„Je mi to ľúto, Thalia, ale neviem prečo,“ vyhlásil a mne to akosi zvláštne pripadalo konečné.

Nie, nie je to koniec! Nie, nie je! Ochráni ich! Dumbledore ich ochráni a ja pritom pomôžem najviac, ako budem môcť!

Zdesene som sa zosunula späť na sedadlo. Sirius ma objal okolo pliec a pritiahol si ma k sebe. Rem len naprázdno otváral ústa. Alice... tá musela odísť z miestnosti a Frank išiel s ňou.

„Ochránime ich,“ šepol mi Sirius. Zaborila som hlavu do jeho hrude a tlmene prikývla. Ochránime. Nič iné ani robiť nemôžeme.

Porada pokračovala ďalej. Rozoberali sa možné stratégie ochrany, ale nakoniec vyhrala matkina. Podľa nej mala Lily a James ostať u nás. Bolo jedno z mála skutočne bezpečných miest. Nikto bez zvolenia majiteľov do domu nevstúpi. Bez výnimky.

Bolo to len dočasné opatrenie, dokým sa dostatočne nezabezpečí ich vlastný dom. S najväčšou pravdepodobnosťou aj zaklínadlom strážcu. Kto ním bude, to je otázne. Asi Dumbledore... aspoň zo začiatku. Potom sa prešlo na technické dodatky. Keď porada skončila, bolo dávno po pol noci. Štyri možno päť hodín. Bola som unavená. Zničená. Emočne vyšťavená... ale vedela som, že pre ich ochranu musím spraviť všetko. A to úplne...

Bála som sa už len z princípu, ale vedela som, že ak chcem odpovede, tak tam ich nájdem. Teda aspoň dúfam. Siriusa a Rema som poslala domov. Nech sa aspoň oni vyspia. Vyhovorila som sa, že potrebujem urobiť inventúru munície. Že bez toho nezaspím. Nie po tom, čo som sa dozvedela. Boli unavení. Verili mi a ja som ich oklamala.

Musela som to spraviť. Najlepšie okamžite. Ako keď stŕhate náplasť. Rýchlo a bez preťahovania. Ale nie som samovrah. Nevkročím do dračieho hniezda bez toho, aby som o tom niekomu nepovedala.

Unaveným krokom som sa vplížila  do hlavného salóna. Bol takmer prázdny. Okrem mojej matky a veliteľa tam nik nebol. Všimli si ma okamžite. Prerušili tichý rozhovor a sledovali, ako sa blížim.

„Tali,“ oslovila ma mama mierne. „Mala si ísť domov. Vyspať sa,“ radila mi, ale ja som len záporne pokrútila hlavou.

„Na spánok, bude času dosť - potom.“

„Čo máš v pláne?“ chcela vedieť a ja som sa jej zadívala do očí. Boli mi také podobné!

„Viem, kam musím isť.“

Obom to doplo zároveň. Veliteľova tvár sa nijak nezmenila, ale matkina áno. Skrivila ju do nesúhlasenej grimasy a povedala: „Nie! Nech ťa to ani nenapadne! Nepomôže ti!“

„Ja viem, ale musím to aspoň skúsiť.“

„Tali, je to nebezpečné!“

„Preto vám to hovorím. Ak sa nevrátim, aspoň budete vedieť, kde začať...“

„Máme dosť problémov, nepotrebujeme ešte hľadali teba!“ štekla. Tvár sa mi skrivila do podráždeného ksichtíku.

„Áno, jasné, hľadať vlastnú dcéru je pre teba tá posledná z priorít, ale tu ide o mojich priateľov!“ štekla som. Zaťala zuby a akýkoľvek náznak pocitu bol tam-tam.

„Presne,  starať sa aj o teba, keď sa nám všetko rúca pod rukami? Prepáč, že nie som dosť materinská, aby som ti povedala – Choď a nechaj sa zabiť!“ odsekla. Naša očná vojna sa nadobudla nové rozmery. Prečo som si myslela, že ma práve v tomto podporí?

„Nezabije ma.“

„Si si istá?“ Jej hlas bol ako ostrie žiletky pod nechtami. „Neveríš mu príliš? Už si zabudla, čo spravil?“

„Nezabudla... Nikdy nezabudnem, ale ak niekto vie, čo sa tu deje, tak potom on.“

„A prečo to vie?“ zatiahla chladno. Vedela som, kam tým miery... a ja som nemala inú možnosť.

„Lebo patrí medzi jeho najbližších...“

„Presne! Prečo si myslíš, že by ti mal pomáhať zradiť jeho Temného pána?“ Tak na toto som nemala odpoveď, preto som prešla do útoku.

„Nepýtam si tvoje povolenie! Len chcem, aby niekto vedel, kam idem!“

„Tak prečo si to nepovedala aj Siriusovi, Removi alebo Petrovi?“

„Nepochopili by to!“

„A ja to chápať mám? Som tvoja matka, Thalia! Matka! Ako matka mám pochopiť, keď sa chceš vydať hadovi do papule?“ Opäť zúrila. „Čo by na to povedal tvoj otec!? On by to pochopil?!“

Tentokrát som to bola ja, kto zavrčal. „Neťahaj sem otca!“

„Nesprávaj sa ako malý, sopľavý fagan a rozmýšľaj! Si zbrklá! Čo spravíš, ak...“

Toto som fakt nemala za potreby. Otočila som sa na opätku a vyrazila preč. Dosť, že ma to bude stáť tony sebaúcty – o niečo ho prosiť. Ale pre nich to urobím! Budem pred ním aj plaziť, len aby mi povedal, čo chcem počuť! Len aby mi povedal, že jestvuje šanca, ako ich pred Voldemortom ochrániť! Urobím čokoľvek!

„Thalia! Thalia Alexandra Shepardová!“ volala za mnou mama, ale ja som ju ignorovala. Počula som za sebou jej kroky, ktoré sa v jednej chvíli prekvapivo stopli. Veliteľ?

Počula som, ako jej hovorí: „Nechaj ju. Ak to niekomu povie, tak potom jej.“

Typujem, že sa mu vyšklbla a povedala niečo v zmysle: „Daj mi pokoj, Hughaiph, ty nemáš deti! Tak nerozhoduj o mojich!“

Ale to som už nevnímala. Zúrivým krokom som prešla tých pár metrov, čo ma delilo od vchodu. Rozrazila som dvere. Na tvár mi dopadlo pár dotieravých kvapiek. Rozpršalo sa, ale ja som to nebrala ako zlé znamenie. Tak po prvé, v Londýne prší skoro stále a po druhé, milujem dážď.

Švihla som prútikom. Okolo drieku sa mi stiahlo neviditeľné lano. Trhlo mnou vpred a v nasledujúcej chvíli som už stála obklopená dažďom. Predo mnou sa do monumentálnej výšky črtalo mohutné sídlo Seneis. Ako vždy aj teraz na mňa doľahla jeho krása a ľadový odstup. Akoby preň nikto nebol dosť dobrý. Nenávidela som ten pocit. Skľučujúci...

Jediným zdrojom svetla boli strategicky rozmiestnené magické lampy. Osvetľovali fontány, ale aj rozľahlú kamennú verandu a dvere. Vykročila som vpred k vysokej tepanej bráne. Nikdy ma neprekvapil jej motív. Hady. Kam sa len človek pozrie, tam uvidí hady! No môj najobľúbenejší (ak sa to tak dá povedať) sa vynímal úplne navrchu v strede ako vzácny klenot, hodný obdivu. Uroboros. A možno ma zaujal aj preto, že to nebol tak úplne had, ale skôr drak. Z chrbta mu vyrastalo pár malých, ale stále viditeľných krídel.

Zaprela som sa do brány. Myslela som si – podvedome dúfala – že ostane zavretá, ale neostala. Jej krídla sa nehlučne roztvorili a vpustili ma dnu. Cesta ku dverám mi pripadala nekonečná. Na jednej strane som chcela, aby trvala večne a na druhej, aby sa čo najskôr skončila. Miešali sa vo mne zástupy protichodných pocitov a ja som nevedela, ktorému sa venovať skôr.

Zaťala som ruky v päsť, zhlboka sa nadýchla a potom chytila kľučku... teda, to som aspoň mala v pláne, ale dvere sa otvorili ešte skôr. Prekvapene som hľadela do tmy, z ktorej sa ozval vysoký hlások.

„Ako môcť Esie pomôcť?“

Moment, čo? Sklopila som podhľad a ten sa vzápätí stretol s dvoma pármi jasnozelených očí. Jeden patril priemerne vysokej skriatke a druhý? Myslím, že som konečne stretla štriatkovské dieťa. Ale skutočne! To podivné čudo mi siahalo ledva po kolená a malo tie najväčšie zelené oči, aké som kedy videla. Kedysi, pred rokmi, som si ja sama, kvôli neprimerane veľkým očiam, pripadala ako mimoň, ale toto? Hm, bolo to zvláštne groteskné a roztomilé zároveň.

„Ahoj,“ pozdravila som mierne priškrtene.

Malý škriatok sa vydesene chytil bielej utierky, ktorú mala na sebe zavesenú jeho... mama? Asi. Trocha sa ma dotklo, že sa ma bojí. Kľakla som si na jedno koleno a natiahla k nemu ruku. Nedotkla som sa ho, práve naopak. Čakala som, kedy sa ma dotkne on/ona.

„Ahoj, ja som Tali... A ty?“ spýtala som sa a snažila sa, aby môj hlas vyznel čo najpokojnejšie... pri troche šťastia sa mi podarí o pár sekúnd odložiť ono nepríjemné stretnutie.

Roztomilé čudo zamrkalo a jeho dlhé mihalnice zvírili nočný vzduch. Vydesene sa pozrel na mamu a potom na mňa. Keď škriatka placho prikývla, natiahol ruku a jeho tenké prstíky sa mi obtočili okolo ukazováka a prostredníka.

„Dobby,“ povedal iba a potom sa s hanblivým úsmevom stiahol späť za maminu sukňu. Bol rozkošný... príliš milučký na to, aby slúžil Malfoyovi!

Malfoy... kruci spomeň čerta a čert za humny! Alebo v tomto prípade na schodoch!

„Thalia?“ Tmavou halou preletel hlboký hlas a škriatkovia sa úctivo stiahli z dosahu.

Premáhala som v sebe zúrivé vrčanie. Ja sa snažím Lylo od toho odnaučiť a on? Typujem, že pokiaľ sa pred ním neplazia po zemi, tak nie je spokojný!

Vystrela som sa a vyhľadala ho pohľadom. To čo som uvidela, ma prekvapilo. Malfoy... ale nie len tak obyčajný Malfoy... Neviem prečo ma to tak prekvapilo... aj on predsa musí v niečom spať! Ale aj tak. Vidieť mocného Malfoya v pyžame? Ešte šťastie, že to nebolo pyžamo so srdiečkami alebo podobnými vychytávkami! To by som fakt nepredýchala.

Nie, on na sebe mal luxusne vyzerajúci set zo striebornej látky obšívanej čiernou lemovkou... Na tej paráde bol natiahnutý dlhý... župan? Z rovnakej látky. Niekoľko vrchných gombíkov bolo rozopnutých a tie nehanebne odhaľovali vypracované svaly porastené svetlými chĺpkami. Tie chlpy ma nikdy neprestanú udivovať. Človek by si pomyslel, že niekto tak dokonalý ako Malfoy bude hladký ako decká prdelka, ale opak bol pravdou... teda nie, že by mi to vadilo. Chlpy k mužom jednoducho patria! V primeranom množstve, pravdaže.

Ale aj tak. Vidieť ho bez perfektne vyžehleného habitu? Neviem prečo,  ale akosi podvedome som si myslela, že spáva nahý... možno to má niečo spoločné s tým, že keď sme boli spolu, nikdy sme v posteli nespali oblečení... No aspoň vlasy sa nezmenili. Aj teraz vyzeral, akoby práve prišiel od kaderníka! Ako to ten chlap robí? A nie je to trošku narcistické? Moment, prečo nad tým teraz premýšľam?! Som tu kvôli iným a oveľa podstatnejším veciam!

Pozorne ma sledoval. Čakal a ja som sa nedokázala prinútiť, povedať to. Prosiť ho o niečo sa mi z duše hnusilo! Bolo to... akoby som si mala odseknúť ruku! Zlomiť prútik alebo predať Ackaira! Namáhavo som prehltla. 

On povznesene pokrútil hlavou a povedal: „Poď ďalej, Tali.“

„Ja...“ zavrčala som, ale skôr na seba, ako naňho. Jemne mu trhlo v kútiku pier.

„Poď do pracovne. Cestou sa možno odhodláš k slovu.“

Vysmieva sa mi? Mala som sto chutí otočiť sa na opätku a rozbehnúť sa preč, ale nemohla som. Ak mi niekto pomôže, tak potom on. Musím to spraviť! Musím to spraviť pre Lily a Jamesa! Pre ich dieťa!

Otočil sa a opäť začal stúpať po schodoch. Ticho som zakliala, ale nasledovala ho. Prešli sme pár metrov. Podržal mi dvere, ale ja by som bola oveľa radšej, keby to neurobil. Takto som musela prejsť tesne popri ňom. Bol taký vysoký!

Postavila som sa čo najďalej od stola, za ktorý som vedela, že si sadne... teda aspoň som to predpokladala, ale moje predpoklady sa ukázali ako totálne nesprávne. Nesadol si, práve naopak. Prešiel ku mne. Napla som sa, ale on len zapálil krb za mnou. Po chrbte mi prebehlo príjemné teplo.

Jeho pracovňa bola obrovská miestnosť s vysokými oknami a krištáľovým lustrom. Pred oknami stál mohutný stôl s vtáčími pazúrmi a vysokým kreslom. Po jeho bokoch stáli vysoké lampy. Vnútorná stena, bola premenená na knižnicu - od podlahy po strop - a po jej pravici stál už spomínaný krb, vedľa ktorého sa do výšky tiahli vstavané, barokové skrine z éry kráľovnej Viktórie. Pred ním sa vynímala pohodlne vyzerajúca sofa s dvoma taburetkami.  Všetko bolo ladené do zelenej, striebornej a tmavo hnedej. Malfoyove pyžamo sem dokonale zapadalo.

Cez deň to muselo pôsobiť ešte pútavejšie, ale teraz boli jediným zdrojom svetla nástenné lampy po oboch stranách krbu a praskajúci oheň. Polovica miestnosti bola zahalená v tieňoch.

„Tak, čomu vďačím za túto neskorú návštevu?“ spýtal sa opäť a prešiel k vysokým skriniam, odkiaľ vytiahol elegantnú fľašu.

Pochybujem, že ďatelinové pivo... Jej obsah nalial do dvoch nízkych pohárov a jeden mi ponúkol. Pokrútila som hlavou.

Nie, ďakujem. Posledná skúsenosť s jeho alkoholom mi stačila!

Vzal na vedomie a môj pohár postavil na konferenčný stolík pred sofou. Dosť blízko na to, aby som po ňom mohla siahnuť, ak by som chcela. On sa posadil na sofu a uvoľnene si prehodil nohu cez nohu.

„Sadni si...“ navrhol a ja som po bližšom uvážení došla k záveru, že toto bude príliš dlhý rozhovor na to, aby som ho celý prestála. Navyše, som unavená. Potrebujem si šetriť sily. Možno to nebol najlepší nápad, ísť sem práve teraz... ale aj tak. Nezaspala by som, dokým by som to nespravila.

Hrýzla som si spodnú peru a on ma po celú tú dobu veľmi pozorne sledoval. Chcela som ho okríknuť, aby prestal čumieť, ale musela som si pripomenúť, že to by mi pri získavaní informácií moc nepomohlo. Malfoy si pomaly odpil a ja som ešte pomalšie prekonávala vlastnú hrdosť.

Bože, nemyslela som si, že to bude až také ťažké!  No jemu to evidentne nevadilo. Práve naopak, na perách sa mu pohrával pobavený úsmev. Keď mi jazyk zaliala vlastná krv, povedala som si dosť. Musím to spraviť! Musím to spraviť pre Jamesa! Musím!

Hodila som po ňom rýchlym pohľadom a potom ho sklonila k zemi. Naklonil hlavu nabok. Jeho trpezlivosť mi začínala liezť na nervy... ale... kruci! Poviem to! Teraz!

„Ja...“ začala som a sekla sa. No tak! U veľkého Merlina! Tak už to povedz! „Ja...“

„Áno?“ nabádal ma a ja som sa zhlboka nadýchla. Poviem to! Teraz!

„Japotrebujemtvojupomoc!“ vychrlila som so seba naraz. Zvedavo nadvihol obočie a predklonil sa.

„Ešte raz, drahá. A pomalšie,“ nabádal ma jemne. Oh, u Merlina! Ja to...

„Potrebujem tvoju pomoc...“

A je to vonku.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 6: Uroboros: