OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 18. - Ďalšia chyba

29.08.2015 (10:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 8× • zobrazeno 1374×

Tak, Windows je stále mimo provoz, takže pridávam na svojom spomalenom notebooku. :D

Kapitola má venovanie pre mimu33, Trishu, Ealex, Ivet, valhalinku, Mišičku, izzie22 a Claw.

Kapitola 18

Ani neviem, ako sa to všetko zbehlo. V jednej chvíli som bola suchá a v druhej? V druhej mi dekolt bielej blúzky zdobila veľká, mokrá škvrna drahého, bieleho vína. Charliene sa tvárila zdesene a vášnivo sa mi ospravedlňovala, ale nikto jej to neveril. Dokonca ani čašník, ktorý práve priniesol hlavný chod. Zaťala som zuby. Chcela som jej niečo veľmi nepekné odseknúť. Ó, áno, ako veľmi som len chcela!

Mokrá látka sa mi prilepila na kožu a takmer spriesvitnela. Biela podprsenka, ako aj oblúky môjho plného poprsia boli vystavené svetu na obdiv. Teda, nie, že by som sa preto išla prepadnúť od hanby - nebolo vidno nič, čo by malo ostať zakryté - ale išlo tu o princíp!

Tá mrcha na mňa vyliala víno! Ale prečo? Pretože ma chcela... Ohohoo... To je vcelku fajn nápad... Myslím, že momentálne som zabila dve muchy jednou ranou. Naseriem a zároveň sa aj zbavím jeho čistokrvného veličenstva!

„To nič, Charliene,“ obrátila som sa na ňu. Toto si vychutnám. „My predsa vieme, aké si nemehlo, že, Malfoy?“ vrnela som a on len tak-tak nebuchol od zlosti. Nenávidel spoločenské faux pas a toto za jedno z nich pravdepodobne považoval.

„Charliene, nabudúce si dávaj lepší pozor. Pohár nie je bejzbalová pálka,“ káral ju a mňa prekvapilo, odkiaľ pozná pojem bejzbal.

„Oh, je mi to tak ľúto,“ fňukala a z očí sa jej vyrinuli krokodílie slzy.

Ak si myslí, že jej nato niekto skočí, veľmi, ale fakt veľmi sa mýli! Malfoy jej podal vreckovku, ale inak sa venoval niečomu úplne inému, a to čašníkovmu pohľadu uprenému na miesta, kam sa jednoznačne pozerať nemal. Heh, tak toto si skutočne užijem! V pamäti som zapátrala po tom, čo robila Scary, keď chcela niekoho zbaliť.

„Prosím ťa,“ zapriadla som čašníkovým smerom.

Preniesol pohľad z mojich pŕs na tvár. Zaklipkala som očami a dúfala, že pri tom nevyzerám ako debil... asi som nevyzerala, lebo div mu jazyk nepadol na zem. Nenávidím tento druh flirtu! Pripadá mi falošný.

Rukou som si prešla po zmáčanej látke a zapriadla: „Mohol by si mi ukázať, kde sú toalety. Ja...“ nedopovedala som.

Malfoy zavrčal a vstal. Na stôl hodil peknú kôpku bankoviek. So zodvihnutým obočím som sledovala jeho výstup. Čašník sa spamätal a prikývol.

„Pravdaže,“ začal, ale to ma už Malfoy držal za rameno a ťahal na ulicu, nechávajúc za sebou vykoľajenú Charliene a zaskočeného Ryšiaka. Prirodzene, aj jeho vyprevádzanie by vyzeralo ako vopred nacvičené, nebiť mojich hlasných protestov.

„Kurva, Malfoy!“ štekla som po ňom vonku a vytrhla sa mu.

Tentokrát ma nechal... Obrátil sa ku mne. Zúril. Hm a ako veľmi. Bože, spokojnejšia som už dávno nebola. Škodoradostne som sa uškrnula, čo ho dopálilo ešte viac. Síce to neprebiehalo tak, ako som chcela, ale stále to bolo oveľa lepšie než som čakala, že bude.

„Ty!“ zavrčal, ale nič viac nepovedal.

„Áno? Ja?“ Stále nič nevravel, a tak som dodala: „Problém s komunikáciou? Wau, to ťa tak žerie, keď flirtujem s iným? Spamätaj sa, Barbie! Medzi nami je k-o-n-i-e-c! Koniec! Naveky! Finito! Jasné?“ Stále nič nevravel a ja som už teraz vedela, že toto si pekne odskáčem, ale bolo mi to jedno! Totálne, dokonale, úplne jedno. Mala som ho dosť!

„Toto si prehnala, Thalia,“ zavrčal.

Odfrkla som si a nebyť toho, že stojíme na ulici... ale čo, kašlať na to! Zodvihla som ruku a ukázala mu veľmi neslušné gesto.

Zamračil sa a vzápätí veľmi, veľmi vážne vyhlásil: „Dávaj si pozor, čo si preješ. Nikdy nevieš, kedy sa ti to splní!“

„Iba ak v najhoršom sne!“ štekla som.

Dnes som toho mala fakt dosť! Najskôr veliteľ, potom Clewllori a teraz ešte Charliene? Vedela som to. Vedela som to v momente, keď som toho mladého zmrda uvidela uňho v pracovni! Dnes potečie krv! A je mi jedno koho! Mala som dosť toho, ako so mnou máva! Ako si ma stavia tam, kde chce! Ako stačí, aby ministrovi zaplatil a ten úplatkársky bastard ma predá, akoby som nemala vlastné ciele! Už mám, kurva, akurát tak dosť toho, že som za celú tú dobu, čo pre Malfoya pracujem, nič nenašla! Je to len strata času! Zatiaľ čo sa tu s ním hádam, Elayne Gillecrosd si behá po svete, akoby ma nepripravila o otca! Bez trestu!

Mala som toho vážne dosť a práve teraz to vo mne všetko buchlo.

„Do kancelárie!“ prikázal.

„Ani ma nehne!“ štekla som.

„Ak nepôjdeš, odvolám zmluvu,“ vyhrážal sa.

„Tak to sprav! Je mi to jedno! Ja, kurva, nie som otrok, ktorého si môžeš kupovať!“

Zúrivo pokrivil pery do ešte zúrivejšieho úsmevu. „Omyl, drahá, všetko sa dá kúpiť a ty si ma stála nemalé peniaze, tak budeš...“

„Čo?! Robiť, čo chceš ty!? To je to?“ zrevala som a ľudia naokolo sa po nás zvedavo obzreli.

Ignorovala som to. Momentálne by mi bolo jedno, aj keby na nás začali padať Smrťožrúti! Malfoy siahol pod oblek a vytiahol prútik. Napla som sa a tasila svoj... no nič sa nestalo... teda skoro nič. Nezaútočil na mňa, ale ľudia si nás prestali všímať. Akoby sme ani neexistovalo... akoby sme sa neboli hádali.

Pristúpil ku mne. Vyblokovala som jeho ruku, ale bolo to zbytočné. Nechcel útočiť. Nie... to nie. Chcel vytvoriť fyzický kontakt, aby nás mohol premiestniť! Okolo žalúdka sa mi stiahlo neviditeľné lano a v nanosekunde zas povolilo. Ocitli sme sa v jeho pracovni.  Zúrila som rovnako ako on. Ustúpila som vzad, v jednej ruke zovrela prútik a druhú zodvihla za rukoväťou Ackaira.

„Chceš bojovať?“ zavrčal. Neodpovedala som a on si to vyložil správne. „Tak dobre. Nech je po tvojom!“ Postavil sa do bojovej pozície a ja som si uvedomila, že teraz to je všetko alebo nič! Teraz to dám! Teraz ho zložím!

Zaútočila som ako prvá. Tentokrát moje zaklínadlo nevyblokovali jeho štíty, ale on sám. Bola to len testovacia kliatba, nie ostrá! Pokračovala som. Kliatba striedala kliatbu. Viedli sme medzi sebou skutočný, čarodejnícky duel. Jeho pracovňa lietala vzduchom. Papiere, kancelárske potreby... Dokonca som zasiahla aj jeden z drahých strojov. Nepoznala som jeho meno, ale viem, že keď som ho videla v jednom z muklovských obchodov, stál približne toľko ako moja ročná výplata! Bolo mi to jedno.

Jeho stôl preletel vzduchom. Dvierka skríň sme rozmetali na padrť, rovnako ako aj to čo skrývali. Zatínala som zuby. Bojovali sme najlepšie, ako sme vedeli... alebo aspoň ja. On sa stále tváril rovnako. Nezainteresovane, akoby práve viedol pohodovú konverzáciu!

Bože, zúrila som tak moc. Moje kliatby naberali na intenzite a ničivosti, ale on? On bol chladne vyrovnaný. Pokojný. Neutrálny. Väčšinou ma len blokoval a neútočil. Z hrdla sa mi vydralo zúrivé vrčanie a vzápätí som prešla k neodpustiteľným kliatbam. Spoznal ich vibrácie a farby...

Tvárou mu prebehol nebezpečný tieň... a... a? A ako som sa sem dostala?

V jednej chvíli som bojovala, odhodlaná na všetko a v druhej? V druhej som bola pritisnutá k stene, môj prútik nikde, ale zato Malfoy na mne!

„Čo?“ pípla som dezorientovane a napla sa. Nedovolil mi oslobodiť sa. Ruky mi pritláčal povedľa hlavy.

„Vieš,“ začal. „Vždy som túto polohu miloval.“

„Ja nie!“ zavrčala som a napla všetky svaly.

Nepomohlo to... práve naopak. Jeho pery sa pritisli na moje. Bože... u veľkého Merlina! Stále to vie... nezhoršil sa! Ale ani ja som nezabudla, čo som v podobných situáciách zvykla robievať a pohrýzla ho do pery. Jazyk mi zaplavila chuť krvi, ale on sa neodtiahol.  Rana sa zacelila a on pokračoval.

Čo? Ako?! Kruci, ako?! Veď ani nedrží prútik! Tak ako!? Zápästia mi zovrel v jednej ruke a druhou mi zablúdil na stehno. Keď som nespolupracovala, vykašlal sa naň a namiesto toho mi vbehol pod blúzku. Ouu...

A ja? Aj keď som nechcela... kruci, čo to trepem!? Jasné, že som chcela! Len som nechcela jeho. Bože, ako dlho? Ako dlho som už na suchu? 

„Chceš to!“ zavrčal mi do úst a ja som skrivila pery do posmešného úsmevu.

„Jasné, že chcem! Chcem to tak moc, až to bolí! Ale Malfoy, ja nechcem teba!“ vrčala som, ale on si z toho nič nerobil.

„Ale budeš... Ako dlho?“ chcel vedieť.

„Dosť dlho nato, aby som chcela toho čašníka,“ provokovala som a on podráždene zavrčal.

„Čašník je pod tvoju úroveň!“ oznámil mi.

„Čo ti ja viem... Ale o tebe to viem isto, Barbie! S peroxidovou bábikou to robiť nebudem!“ oznámila som mu a on sa hrdelne zasmial.

„Tak bábika? Pochybujem, že by ťa bábika dokázala urobiť tak ako ja!“

„Príliš si veríš,“ vysmiala som ho.

Aj keď... spomienky mi našeptávali, že nehovorí úplne scestne. Ou! Nie! Haló, spamätaj sa! Nepriateľ! Nepriateľ číslo dva! Jeho ruka mi blúdila po bruchu a ja som sa snažila tváriť ako ľadová kráľovná, ktorej sa jeho dotyk hnusí... ale neviem, ako dlho to ešte vydržím. Jeho ruka bola veľká a teplá... a tak lákavá!

„Malfoy, hnusíš sa mi!“ zavrčala som.

„Vážne? V tom prípade to nie je obojstranné.“

„Keď ti odtrhnem gule, bude!“ štekla som.

„Chceš sa ich dotknúť?“ zapriadol.

„A použiť deštruktívnu silu!“ oznámia som mu, ale on si z toho nič nerobil.

„Nie som z cukru, drahá...“

„Ale ani z diamantu nie!“

„Ale zato ty...“ zapriadol a jeho ruka obkresľovala  lem nohavičiek.

„Urob to a zabijem ťa!“ vyhrážala som sa.

Jeho tvár sa nachádzala len centimeter od mojej. Čo by sa asi stalo, keby som mu čelom rozbila nos? Ochladol by ten žiar v jeho neskutočne ľadových očiach? Už ste niekedy videli ľad horieť? Tak ja mám práve možnosť!

„Myslím, že to risknem,“ pritakal a prekonal jemnú čipku.

„Ty incestný bastard! Slizký had!“ štekala som, ale on sa iba spokojne usmieval.

„Máš to rada tvrdé,“ nepýtal sa, len konštatoval.

Bol si taký istý sám sebou! Tak prekliato istý! Jeho ostrá tvár bola len na skok od stavu dokonalej blaženosti. A moja? Od pekelnej zúrivosti. Už-už som chcela zakloniť hlavu, aby som mu čelom vrazila do nosa, keď v tom... Chrbát mi zaliala horúčava, ale tentokrát ju pošva udržala.

Bolo to ako úder z nebies, len ostrý, ničivý... nie toto s nebesami nemalo nič spoločné! Ten vysoký, vydesený a hrôzostrašný výkrik s nimi nemal vonkoncom nič spoločné!

S Malfoyom sme si vymenili zarazené pohľady a doterajšie emócie z nás rýchlo vyprchli. Ostalo len tvrdé precitnutie do reality. Ustúpil odo mňa a o sekundu neskôr mi do ruky narval môj prútik.

Tak tu si!

„Malfoy?“ spýtala som sa opatrne, ale ten výkrik sa ozval znova a ja som v ňom spoznala našu empatičku!

„Mila!“ zrevala som a rozbehla sa k dverám.

Malfoy ma nasledoval, ale krátko pred nimi ma jeho ruka zastavila a stiahla za seba. Nebol čas na hádky, a preto som pre tentokrát ustúpila. Ak chce ísť prvý, nech si ide! Teraz je podstatná iba Mila!

Rozrazil dvere a vpadol do scény ako vystrihnutej z hororu.

„Ako?“ nechápala som a rovnako nechápavo som hľadela na chodiace mŕtvoly.

Zodvihol sa mi žalúdok. U veľkého Merlina... Bolo ich toľko! Dvanásť. Z tiel im odpadávali kusy zhnitého mäsa. Inferiovia! O nich sa ani nedá povedať, že sú nemŕtvi! Nie sú upíri. Sú to tupé, mŕtve schránky ľudí, ktoré ovláda temný čarodej. Zovrelo mi srdce... jediným známym čarodejom, ktorý túto schopnosť má,  je... nie, nie, nie! To nie je možné!

„Nepatria pánovi,“ oznámil mi Malfoy a v hlase mu zaznieval odpor, znechutenie a obdiv zároveň, ale ja som na to kašľala! Netušila som, ako to vie, ale to bolo teraz vedľajšie. Žalostný výkrik sa ozval znova!

„Nie!“ zajačala som a vrhla sa vpred.

Videla som ju! Alebo skôr, len jej nohy a červené lodičky. Trčali spoza rohu pultu, za ktorým pracovala! Trhali sebou... a na nej... nemohla som vracať. Nie teraz! Zodvihla som prútik, z ktorého vyletelo ohnivé zaklínadlo a odhodilo monštrum, čo si pochutnávalo na jej krku!

„Mila!“ zvolala som, ale odozva bola nulová.

Chcela som k nej dostať, ale bolo ich preveľa. Vrhli sa na ňu ďalší a ona opäť jačala. Ten zvuk mi rezal žili. Trhal každú jednu bunku. Ničil ma! Nie... toto nemôžem dovoliť! Toto nie! Malfoy tam len stál a hľadel na monštrá, akoby boli zaujímavým, vedeckým experimentom. 

Z prútika vyletelo ďalšie zaklínadlo a ďalšie a ďalšie, ale oni sa stále vracali! Boli odolní! Nie, to nebolo správne! Nie! Nie, oni sa nemajú vracať! Nemajú sa obnovovať! Veď ich telo sa aj tak rozpadá! Ako? To... Kliatby, oheň... nič nepomáhalo, a preto som sa uchýlila k jedinej veci, o ktorej som si bola istá, že pomôže. Ackair!

Živil sa temnou mágiou! Pohlcoval ju! Neutralizoval a ničil. Jediným pohybom som ho tasila z pošvy a zápästie mi zaliala jeho horúčava. Ignorovala som ju a ohnala sa. Prvému monštru som odťala hlavu. Druhému čepeľ vkĺzla medzi rebrá. Jeho hnilobná tvar sa ocitla len pár centimetrov od mojej. Zavrčala som. Monštrum otváralo ústa plné dolámaných zubov. Nedokázala som rozlíšiť či to predtým bola žena, alebo muž. Ale skôr žena. Ackair nasával pohonnú silu beštie a tá o sekundu neskôr padla k zemi ako podťatá. Pokračovala som ďalej. Rezala som, ničila, ale k Mile som sa dostať nedokázala.

„Mila!“ zrevala som znova, ale pochybujem, že ma cez jej zúfalý nárek počula. „Malfoy!“ zajačala som. „Pomôž, Mile!“

Bol to rozkaz. Dovolila som si krátky pohľad jeho smerom. Ale on? On hľadel len na mňa a v tvári mal vpísaný výraz hlbokého desu. Neviem, čo doteraz robil, ale jeho nasledujúce slová ma nasrali tak, že viac to už ani nešlo.

„Tali!“ zreval na mňa a šľahol ohnivým zaklínadlom po najbližšej beštií. Na moje obrovské prekvapenie už nevstalo. Zabil ho! Ako? Mne sa to nepodarilo?! Čo vie? Čo o nich vie! „Stiahni sa! Vypadni od nich!“ zavyl zdesene, ale ja som jeho výzvu ignorovala.

Nemôžem! Nemôžem a čo Mila!? Nenechám ju tam! Už nikoho nenechám umrieť! Neskončí ako Rob! Neskončí ako to dievča! Zabránim tomu! Tentokrát ju zachránim! Urobím to! Malý Erich neostane bez mamy! Kašlala som na jeho výzvu. Vrhla som sa vpred a zničila ďalšieho. Sekala som, ale stále to nestačilo! Do miestnosti sa navalili ďalší!

„Thalia! Thalia! Ustúp od nich!“ reval na mňa.

„Nie! Mila!“

„Mila je mŕtva!“ zhúkol a jeho kliatba odo mňa odhodila ďalšie monštrum. Bránil mi, aby som ich zničila! Aby som sa k nim dostala! „Nemôžem ich spáliť, keď tam si!“ reval.

„Najskôr Mila!“ zopakovala som odhodlane a vrhla sa k ďalšiemu.

No on aj toho odhodil. Nepálil ich ako toho predtým. Len ich odhadzoval. Akoby sa bál, že ak použije „oheň“ zmetie aj mňa! Čo to bol za plameň? Nepoznala som ho a čierna mágia to tiež nebola!

„Thalia! Ich uhryznutie je vysoko infekčné! Ak raz niekoho uhryznú, stane sa jedným z nich!“

„Nie! Mila, nie!“ štekla som a tentokrát jedného vyradila.

To už bolo na Malfoya priveľa a ja som sa vzápätí ocitla vo vzduchu a o sekundu neskôr mu ležala pri nohách. Týčil sa nado mnou ako bájny, pohanský boh. Viem otrepané prirovnanie, ale on taký fakt bol. Krásny, nebezpečný, nenávidený... a uctievaný. No u mňa hlavne nenávidený!

Z konca jeho prútika vytryskol prúd dravého ohňa. Nedokázala som ani zvolať: „Nie!“ Ústa som otvorila v nemom výkriku... a ak som aj nejaký zvuk vydala, zanikol v okolitom lomoze ohňa tráviaceho luxusnú čakáreň a Milinom výkriku. Netrvalo to dlho, ale mne to pripadalo ako večnosť. Nekonečná a bolestivá večnosť! Oči mi zaliali slzy a ako krik tíchol, tým horšie som videla. Keď odumrel úplne, slzy sa preliali cez okraj...

Plameň zmizol a zanechal za sebou spúšť. Mŕtve telá boli obhorené a nehybné... a Mila? Jej červené lodičky zmizli. Zajachtala som a prvé slzy mi dopadli na ruky. Triasla som sa po celom tele od návalu emócii. Nezachránila som ju? Zas som to nedokázala? Ja...

Malfoy sa ku mne zohol. Zovrel mi bradu a prinútil ma pozrieť sa mu do tváre. Ale ja som odolávala. Stále som pohľadom utekala k miestu, kde ležala Mila. Nedokázala som si pomôcť. Priložil mi k tvári aj druhú ruku.

Pohladil ma po líci a šepol: „Nemohla si jej pomôcť, Tali.“  Bolo to ako facka. 

Nemohla si pomôcť... Nemohla si pomôcť...! A kurva, kedy niekomu pomôžem? Len zabíjam! Len vraždím! Ale ešte nikdy som nepomohla!

To nie je pravda... šepol mi tichý hlások, ale ja som ho umlčala. Práve teraz som sa chcela utápať v žiale! Chrbtom dlane som sa zbavila jeho rúk a vyskočila na nohy. Na otočku som mu jednu vrazila a on ma nechal... chcela som... ja ani neviem, čo som chcela... Chvíľu som naňho len tak hľadela. Slzy mi stekali po tvári a vytvárali slané chodníčky. Nič som nevravela. Nič... nemohla som hovoriť, lebo inak by som riskovala, že sa rozpadnem... a nedokázala som si predstaviť, akoby som sa potom poskladala späť! Odvrátila som sa a zahľadela sa – tam.

A potom mi to došlo.

Musela som ju vidieť. Musela som vedieť, že je koniec. Musela som si to potvrdiť na vlastné oči. Vykročila som k nej, ale on ma zastavil. Chytil ma za ruku. Jemne, no pevne.

„Nechceš to, Tali. Nechoď tam,“ radil mi, ale ja som sa mu opäť vytrhla.

Slová neboli potrebné.

Kráčala som a každý krok mi pripomínal malú večnosť. Nekonečnú, bolestivú, rozdrvenú a spálenú na kosť. Slzy dopadali na začiernenú dlažbu. Došla som k pultu. Jeho kovové časti boli skrútené do groteskných tvarov. Vzduchom sa niesol puch spáleného mäsa, gumy a smrti. Nadýchla som sa a prekonala samú seba. Už len jediný krok a do zorného poľa sa mi dostal nezabudnuteľný výjav.

Telo. Nič viac, len telo. Ohorené, zničené, staré. Nechutná karikatúra ľudskej bytosti. Oči sa vyparili, koža zmizla. Pery sa scvrkli a odhalili čierny kráter. Vychrtnuté končatiny obalil sivo-čierny prach.

Toto je Mila?

Táto jednoduchá otázka mi rezonovala v hlave a ja som sa na ňu bála odpovedať. Mysľou mi prebehol obrázok malého Ericha.

Toto je jeho mama?

Ruka mi vyletela k srdcu. Rozpadalo sa. Nedokázala som dýchať. Bolo to, ako keď zomrel Rob... a predsa iné. Ju som zachrániť mohla! Ale...

Áno, toto bola Mila. Toto bola Erichova mama. Toto bola moja ďalšia chyba...

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 18. - Ďalšia chyba: