OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 2. - Ťažký deň

09.07.2015 (10:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 7× • zobrazeno 1427×

Tak a máme tu ďalšiu časť. Aby som bola úprimná, tak hlavne v závere som sa nechala tak trochu inšpirovať Anitou Blake.

Kapitola má venovanie pre mimu33, kat, Habinu, Ivet, Trishu,  Izzie22, Nathy a Ealex. :D

Sisa118

Kapitola 2

Sirius rezal zatáčky a križovatky londýnskej infraštruktúry rýchlosťou šialenca na dopingu, ale ani raz mi nenapadlo pochybovať o jeho vodičských zručnostiach. Práve naopak. Obdivovala som ho. Ja osobne šoférovanie neznášam, ale je to asi na tom istom princípe ako ja vs. metlobal. Viem ho, som v ňom dobrá, ale dobrovoľne ho nevyhľadávam.

Niekoľko áut na nás zatrúbilo. Ignorovali sme ich a pokračovali ďalej. Neuvedomila som si, že nemierime domov, až do chvíle, než motorka zastala pred malým putikom s nápisom U tety Jane.

„Sirius?“ zatiahla som zvedavo. „Čo tu robíme?“

Uškrnul sa a pomohol mi zosadnúť – teda nie, že by som jeho pomoc potrebovala.

„Ideme z teba dostať tú príšerne pesimistickú náladu!“ oznámil mi a skôr, ako som stihla čokoľvek namietnuť, vyrazil v ústrety staromódnym, vysokým, červeným oknám.

Bar U tety Jane bol malý, ale zato útulný. Po mojej ľavici sa tiahol dlhý pult, za ktorým stál vysoký, blonďavý čašník a jeho tmavo ryšavá kolegyňa, ktorá pozorne zaostrila na Tichošlapa. Tak fajn, ten už spoločnosť na večer má, teraz som na rade ja. Hm, ten blondiak nevyzerá zle...

Milujem muklovské bary! Sú také odlišné od tých čarodejníckych – hlavne v týchto časoch. Napríklad, k Deravému kotlíku by ste si teraz zašli iba v prípade, že by ste chceli dostať parádnu depku. Celý náš svet je vydesený z hrôz, ktoré sa dejú. Ale muklovský to nevidí. Žije si aj naďalej svojim pokojným životom. Teší sa a jediné, čo rieši, je jeho rozpoltenosť na západný a východný tábor. Dokonca aj to množstvo katastrof, ktoré doň preniknú väčšinou ignoruje. Kancelár vymazávačov pamäte má práce nad hlavu.

„Tak, čo to dnes bude?“ spýtal sa ma ten fešný chlapík, keď som si sadla za bar.

„Vodka,“ odvetila som pohotovo. Sirius vedľa mňa viedol podobný rozhovor s Ryšavkou.

„S coca-colou alebo džúsom?“

„Nie, len čistú... a tú najsilnejšiu, akú tu máte,“ prikázala som a usmiala sa.

Mala by som si s ním poflirtovať? Prečo nie? Už je to doba, čo som si niekoho zavolala do postele. Ako dlho vlastne? Pol roka? Asi... Brrr, mala by som to čo najskôr napraviť!

„Takže slečna to rada tvrdé?“ spýtal sa a v jeho otázke bol jasný dvojzmysel. Usmiala som sa.

„Má,“ zapriadla som a on mi úsmev opätoval.

Z pultu za ním schytil fľašku a predviedol mi s ňou krátke, ale pôsobivé divadlo. Bol... no zaujímavý. Svalnatý, ale nie ako Sirius. Jeho svaly jasne hovorili: „Pozri sem, kote! Každý deň trávim niekoľko hodím vo fitku.“ A nie: „Pozri sem, tieto svaly nemám len na ozdobu.“

Mal orieškové oči a široký, príjemný úsmev. Niečím podivným mi pripomínal môjho exnápadníka Eldena Lamonda. Bože, to je doba, čo som toho kluka naposledy videla. Kto vie, ako sa má?

„Čo je nové?“ zatiahla som a barman sa potmehúdsky uculil.

Väčšina barmanov, s ktorými som v muklovskom svete mala tú česť, bola niečo na pomedzí spravodajcu, tajného agenta a psychológa.

„Nové? Na River Trouth buchol plyn,“ začal a mne doplo, že zrovna toto som počuť nemala. Prácu sem zaťahovať nechcem a River Trouth práca bola. Opäť Smrťožrúti.

Pokrútila som hlavou. „A nejaké menej pesimistické novinky?“

„Ťažký deň v práci?“ odtušil.

Prikývla som.

„Noo, menej pesimistické? Myslím, že do kráľovskej Zoo pribudlo niekoľko nových levíčat a... hm, Pamela Anderson má prísť na víkend... a chceš počuť aj niečo o kráľovskej rodine?“ usmial sa a ja som si jeho spoločnosť fakt začínala užívať.

„No daj.“

„Myslím, že kráľovná má opäť problémy s jedným z potomkov...“ A tak ma zasvätil do tajomných hlbín poznatkov o kráľovskej rodine, ktorá mi nič nehovorila. Králi? Kráľovné? Princovia a princezné? Nie, to môjmu srdcu blízke nie je. Vlastne mi to príde ako nejaká muklovská odroda našich „čistokrvných“.

Bavilo ma počúvať ho. Nemal nijaké starosti – možno len to, ako ma čo najelegantnejšie dostať do postele, ale to sa snaží zbytočne. Ja som sa už totižto rozhodla, že sa do tej postele dostanem.

„Baví ťa robiť barmana?“ zatiahla som a v ruke držala už asi piaty pohár tej najsilnejšej vodky a stále si pripadala viac triezva ako opitá.

„Baví,“ pritakal a poslal vysoký pohár nejakého miešaného, ovocného svinstva dievčine, ktorá naňho z opačnej strany robila kukuč. Uprela som na ňu zvedavý pohľad a potom ho obrátila k nemu.

„Chce ťa,“ oznámila som mu a on sa kyslo usmial.

„Ja viem,“ pritakal.

„Tak prečo ju nevezmeš?“ nadhodila som a on ku mne natiahol ruku. Bruškami silných prstou mi prešiel po chrbte ruky.

„Lebo dnes chcem niekoho iného.“ Len totálnemu ignorantovi by nedošiel význam jeho slov. Spokojne som sa usmiala a hodila do seba obsah pohára.

„V tom prípade,“ zavrnela som, „nalej!“

Usmial sa. Sirius vedľa mňa podozrievavo prižmúril oči. Ignorovala som ho. Len nech si pekne hľadí svojej koristi, ja tu mám svoju. Barman si jeho pohľadu všimol.

„Priateľ?“ naznačil ústami, keď sa Sirius odvrátil.

Pokrútila som hlavou a rovnako nehlučne odvetila: „Najlepší kamarát.“ Blondiak oproti mne prikývol a podal mi ďalšiu vodku.

„Kde robíš?“ spýtal sa ma.

Zamračila som sa. „U... no dalo by sa povedať, že u bezpečnostných zložiek,“ odvetila som vyhýbavo.

„Takže agent 007?“ spýtal sa a ja som mu pobavene odvetila:

„Nie, povolenie zabíjať nemám.“

Neunikol mi však Siriusov pohľad, ktorý hovoril: „Ale ja hej, tak brzdi!“ Zamračila som sa naň.

Ja to veľmi dobre viem, kamoško. Pred pár mesiacmi Couch schválil zákon o zabíjaní každého, kto odmieta spolupracovať s aurormi a je tu podozrenie, že pracuje so Smrťožrútmi. Ignorovala som jeho varovanie a pokračovala vo flirtovaní a doberaní.

Už-už som si v duchu predstavovala, ako ma vyzlieka, ako bozkáva, ako ho do mňa zasúva... už-už som mu chcela navrhnúť, nech ma vezme niekam bokom, kde by sme si to neviazane rozdali. Otvárala som ústa, keď v tom sa zo Siriusového vrecka rozozvučala malá, extrémne otravná vecička, ktorá mi svojim ostrým piskotom spôsobovala silnú migrénu.

„Čo to...?“ zatiahol nechápavo barman a na Siriusovej tvári sa rozprestrel tvrdý výraz typický pre aurora v akcii.

„Sirius?“ spýtala som sa a on zaťal zuby.

„Máme prácu,“ oznámil mi.

Tentokrát som to bola ja, kto zaťal zuby a v mojom prípade aj päste. Nechcela som odísť! Prečo by som mala? Aj tak ma odmietajú poriadne oceniť...

S neskrývaným chtíčom som pozrela na chlapíka oproti mne, ale to ma už súril Siriusov hlas: „Foxi! Pohni zadkom. Potrebujú nás na veliteľstve.“

„A čo ja s tým?!“ zavrčala som. „Mne šichta skončila!“ Môj pekný priateľ na mňa pozrel ako na totálneho magora.

„Nám šichta nikdy nekončí,“ zavrčal a ja som vedela, že má pravdu. Siahla som do vrecka nohavíc a vytiahla odtiaľ muklovské bankovky.

Niekoľko som ich hodila na bar a s tichým: „Prepáč, dnes to nepôjde,“ sa pobrala preč skôr, ako ma moja dnešná takmer-známosť stihla zastaviť.

S tichým vrčaním som sa plahočila za Siriusom a ten ma nonstop kritizoval pohľadom. Vonku už bola takmer tma.

„Čo je?“ štekla som.

„Si opitá!“ karhal ma.

„Nehovor. Vieš, to čo som za poslednú hodinu a pol vypila, vôbec nebolo sedem vodiek!“ odbila som ho sarkasticky. Ťažko si povzdychol a odklopil sedadlo motorky spod ktorého vybral malú fľaštičku a podal mi ju.

„Čo je to?“ chcela som vedieť.

„Elixír na vypudenie alkoholu z tela,“ odvetil. „Remova výroba,“ dodal len tak na okraj.

„Musím?“ zakňučala som, ale vzápätí to do seba obrátila.

Chutilo to ešte horšie ako proti-opicovský elixír, a to už je čo povedať. Prečo ich nemôže vyrábať chutnejšie?! Tichošľap po mne hodil prilbu a ja som si ju nasadila.

Na veliteľstvo sme sa dostali o pár minút neskôr. Alkohol sa vyparil a spolu s ním aj príjemne otupená nálada. Opäť som sa mračila a Sirius tiež. Rozrazil dvere a ja som ho nasledovala do zasadačky. Uprelo sa na nás niekoľko párov očí. Neboli tu všetci, ale aj tak nás tu bolo dosť.

„Čo tu chce ona!?“ zavrčal Lesley MacColl.

Bol to jeden z mojich bývalých spolužiakov na AP, ktorý sa nedokázal zmieriť s tým, že som lepšia ako on. Pochádzal zo Škótska, ale študoval v Dumstrangu. Jeho najobľúbenejšou činnosťou bolo poukazovať na to, že som sa do AP dostala len vďaka mame. Debil, bola som tisíckrát lepšia ako on!

„Ešte nemá mentora!“ pokračoval.

„A to, pravdaže, nie je tvoja starosť, MacColl!“ zahrmel Moody.

Škodoradostne som tomu zmätkovi kývla na pozdrav. MacColl sa odul, ale ostal ticho. Mala som ho chuť zaškrtiť! Neznášala som ho.

„Moody, čo sa deje?“ spýtala som sa a ignorovala Lesleyho.

Bože, to je meno. Začo ho rodičia trestali? Žeby už v maternici bol debilom veľkorážneho kalibru? Možno.

„Útok,“ povedal a mávol prútikom.

Na oválnom stole sa z ničoho nič zjavila mapa. Čoho? To fakt neviem.

„Smrťožrúti zaútočili na muklovskú rodinu, ktorá víkendovala v odľahlej chatovej oblasti na sever od Londýna. Stihli dať echo polícii, že im útočníci mávnutím ruky strhli prednú stranu garáže,“ objasnil.

Viac nám povedať odmietal a ako vysvetlenie uviedol to, že sa mu to nechce opakovať na dvakrát. Čakali sme ešte dobrých päť minút, než sa k nám pridal aj zvyšok povolaných, medzi nimi aj James. Rýchlo sme si kývli na pozdrav. Na priateľský rozhovor nebol čas.

Rovnako ako Sirius aj James sa sakramentsky zmenil. Jediné, čo ostalo v pôvodnom stave, bolo divoké háro. Vyšvihol sa do výšky, nabral plusovú svalovú hmotu - čo ocenila hlavne Lily. Aj keď bol o čosi nižší ako Sirius, doháňal to v mohutnosti. Bolo nás tu dvadsať. Moody im zopakoval to, čo povedal nám a potom prešiel k výkladu intervencie.

„Poslali sme tam vysunutú jednotku. Tá ich zadrží na mieste, dokým nedorazíme.“ Čo v preklade znamená, že miesto zabezpečí protimuklovskými a anipremiestňovacími bariérami. „Rozdelíme sa do piatich jednotiek po štyroch. James, Sirius, Tali, vy pôjdete so mnou. Hannah...“ A týmto spôsobom rozdelil aj zvyšok.

Náš tím získal kódové označenie Onyx1.

„Onyx1 bude viesť hlavný útok,“ pokračoval a na mape ukázal miesto, ktoré tomu zodpovedalo. „Onyx2 nás bude kryť. Onyx3 a Onyx4 budú postupovať zo strán. Onyx4 si zoberie zadný perimeter. Je tam dosť stromov, takže s krytím by nemal byť problém...“ Jeho prednáška bola krátka, ale výstižná.

Keď skončil neodpustila som si a spýtala sa. „Preživší?“

Moody na mňa uprel kamenné oči a ja som pochopila vlastnú naivitu.

„Zachraňovanie je sekundárny cieľ. Aj tak sú s najväčšou pravdepodobnosťou mŕtvi,“ uzavrel a na moje srdce padol tieň.

Pred očami sa mi vybavil nechutný výjav. Amputovaná ruka sa bezcitne váľala na špinavej zemi a len pár centimetrov od nej sa vynímal kus lepky porastenej vlasmi a pozostatkami mozgu. Chcelo sa mi vracať.

To bol deň, kedy som sa po prvýkrát zoči-voči stretla zo smrťou iného človeka... a deň, kedy som po prvýkrát sama zabila.

O necelých päť minút sme už stály na zalesnenom priestranstve. Kam ste sa pozreli, tak tam ste videli stále to isté. Strom, strom a predstavte si, zasa strom. Dokonca aj pôda tu pôsobila dojmom, že je len veľkým pňom, z ktorého ako konáre vyrastajú duby, buky, smreky a iní ich súrodenci.

Zbežne som skontrolovala Baretty, Baillidh a Ackaira. Len ich usporiadanie som mierne poupravila. Scimitar aj naďalej zaberal svoje miesto na chrbte, Baretty som presunula na boky pod koženku a Baillidh zastrčila za lem kanád. Keď som s kontrolou bola spokojná, z vrecka som tasila prútik. Pri kontakte s ním mi brneli prsty.

„Pripravená?“ spýtal sa ma James a ja som prikývla.

Pohľadom som vyhľadala Siriusa. Bol len pár metrov od nás a niečo preberal s členmi vysunutej jednotky.

„A ty?“ nasledovala som jeho príklad a on sa neveselo usmial.

„Najviac, ako sa dá.“

„Nevravíš to moc nadšene,“ poznamenala som.

„Ani ty by si, keby... To, čo som videl v Škótsku...“ zavrčal, ale ďalej to nerozoberal.

Vedela som si predstaviť, čo tam asi tak videl. Smrť v tej najhoršej forme. Smrťožrúti sú zbastardené, incestné svine s neskutočným zmyslom a kreativitou pre násilie.

„Ja viem, Paroháč...“ zatiahla som súcitne a pohladila ho po pleci.

Uprel na mňa zničený pohľad a mňa to zabíjalo. Jeho prekrásne, hnedé oči... nikdy som nechcela, aby takto trpel. Myslím, že by bolo lepšie, keby sa stal metlobalistom. Pokrivene sa usmial a chcel niečo povedať, ale zarazil ho Moodyho veliteľský hlas.

„Štence! Ku mne,“ zvolal nás.

Postavili sme sa po jeho bokoch a on nás v rýchlosti preskúšal.

„Koľko je tam izieb – Potter!“

„Dvanásť, pane!“

„Aká dlhá je vstupná chodba – Black!“

„Štyri a pol metra.“

„Aký je náš primárny cieľ - Shepardová!“

„Eliminovať nepriateľa!“

„Poďme,“ vyzval nás a my sme ho oddane nasledovali do pekla.

Použili sme splývacie zaklínadlo a dnu sme sa dostali až prekvapivo ľahko. Priveľmi ľahko! Postupovali sme chodbou. Ako Sirius povedal, bola dlhá štyri a pol metra. Po mojej ľavici viedol vchod do kuchyne, po pravicu do obývačky, z ktorej sa prechádzalo do ďalších izieb. Na jej konci stáli široké schody. Rozdelili sme sa do dvojíc. Moody a James prehľadali ľavú stranu, ja a Sirius pravú.

Obývačka - čisto.

Miestnosť s barom – čisto.

Malá domová záhradka – čisto.

Ľudia, ktorým zrub patril, museli patriť medzi bohatšiu vrstvu.

Vrátili sme sa do chodby, kde sme sa opäť spojili, keď v tom na nás z poschodia zaútočila smrtiaca kliatba. Sirius ju s prehľadom zablokoval a zároveň chladnokrvne usmrtil jej pôvodcu. Moody mu pochvalne kývol hlavou.

Nebol čas zaoberať sa tým, či v tomto prípade bolo použitie smrtiacej sily nevyhnutné. Nie, tým sa dnes už nik netrápi. Si Smrťožrút? Tak sa pre tvoje vlastné dobro vyhýbaj aurorom, lebo tí ťa zabijú a až potom budú klásť otázky! Jednoduché, stručné a ľahko zapamätateľné! Moody vyšiel po schodisku ako prvý. Nasledovali sme ho.

Chodba na druhom poschodí – okrem čerstvej mŕtvoly Smrťožrúta – čistá.

Po mojej pravej strane sa ťahalo schodisko na ďalšie poschodie, ale ešte predtým, ako sme ho použili, sme prepátrali izby na tomto. Opäť sme sa rozdelili.

Postavila som sa vedľa zárubne a Sirius zatiaľ otvoril dvere. Stiahol sa a jeho miesto som vzápätí zabrala ja. Pohľad, čo sa mi naskytol, ma takmer dostal do kolien. Niečo také, človek nevidí každý deň...

Muž a žena – predpokladám, že pán a pani Stuartovci – ležali na podlahe a z ich tiel ostali len neidentifikovateľné hromady dotrhaného mäsa.

U veľkého Merlina, čo za monštrum mohlo spraviť niečo takéto!?

Spod ružového tkaniva vytŕčali kosti. Zlámané, ale stále jasne viditeľné. Chýbali im končatiny. Tie sa povaľovali po okolí. Jedna z rúk sa točila na spomalenom ventilátore. Pánovi Stuartovi niečo vytrhlo kus krku, takže vyzeral podobne, ako keď Bezhlavého Nicka potiahnete za vlasy. Pani Stuartová... jej tvár niečo premenilo na krvavú zmes...

Chcelo sa mi zvracať, ale nemohla som. Nie tu. Nie pri nich. Nemôžem tak pošpiniť aj to málo, čo z nich ostalo!

Pootočila som hlavu a pohľad mi zakotvil na obrovskej, rubínovej mape na stene. Krv... a kusy mäsa... Sirius vedľa mňa pokrútil hlavou – ale to bolo asi tak všetko, čo spravil. Odosobnil sa presne tak, ako nás to učili v AP a ja som musela spraviť presne to isté.

Uprene som sa zahľadela na znetvorené telá a držala, až dokým ma neprešla chuť dáviť. Potlačila som akékoľvek city. Uzavrela ich hlboko do seba a zamkla na niekoľko zámkov. Budem sa nimi zaoberať – neskôr.

Keď človek vidí niečo takéto, pochopí, že sa ich musíme zbaviť.

Smrťožrúti, čistokrvní a všetci, ktorí túto zvrátenú vieru vyznávajú, musia byť zničení, rozdrvení a spálení na prach. Už nikdy sa niečo takéto nesmie opakovať!

Za zakrvavenými oknami vládla noc a jej hrôzy na nás čakali s otvorenou náručou.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 2. - Ťažký deň: