OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 22. - Riskovať aj to málo

16.09.2015 (20:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 15× • zobrazeno 1497×

Takže, ja viem, že to s pridávaním nevyzerá ružovo, a preto som sa rozhodla, že Tali na chvíľu stopnem. Pridám ešte asi dve/tri kapitoly a dám si pauzu. Asi na mesiac? Na zabývanie sa, zžitie sa so systémom na VŠ a potom som späť ako na koni. A nie, toto nie je koniec. Táto časť má celkovo už 40 kapitol a to ešte stále nie je hotová. :D

Sisa118

P.S.: Kapitolu venujem Ivet, mime33, Trishi, izzie22, Mišičke, Habine, Ealex, Diablo, alanisealicecullen a Valhalinka.

Kapitola 21

„Teraz...“ zatiahol veliteľ, ktorý sa postavil vedľa krbu, „ti dáme návrh.“ Moje obočie vyletelo do nebies. Veliteľ mávol prútikom a v jeho rukách sa o stotinu neskôr zjavila moja výpoveď. Podpísaná... a nie len mnou.

Bolo to oficiálne. Som mimo hru.

Prekvapilo ma, že to tak bolelo, ale na tvári som nedala nič poznať. Bola som ako skala. Mierne ofučaná, ale stále skala.

„Hm, záleží od toho, aký,“ zatiahla som a skrížila ruky na prsiach.

„Taký, ktorý by ti mohol vyhovovať,“ priznal.

„Počúvam.“

„Tvoja povesť je zničená,“ konštatoval všeobecne známy fakt. „Nie je možné, aby si aj naďalej pracovala ako auror. Malfoy vynaložil nemalé prostriedky, aby sa o to začal zaujímať sám minister a ten mi osobne nariadil, aby som ťa vyhlásil za blázna a vyhodil.“ Miestnosťou sa rozľahlo moje zúrivé vrčanie a v duchu som sa zaprisahávala, že ak toho skurveného zmetka stretnem, nebude ma zaujímať na akom politickom poste stojím. Odpravím ho! „Ale to nám práve nahráva do kariet,“ priznal a mňa jeho vyhlásenie zaujalo.

„Ako?“

„Povedzme, že za tvoju „duševnú chorobu“ môže výkon služby. To ti prinajmenšom vynesie pekný, odstupný plat a nejakú tú medailu.“

„Cs, a začo?! Nijak som sa neosvedčila! Odpíšete ma ako magora a...“

„Spamätaj sa!“ zahrmel mamin hlas a ja som zlostne odula spodnú peru.

„Hej? Fakt? Ako by si sa cítila ty? Drela som roky! Fakt drela! Bola som najlepšia a teraz čo!? Končím! Netušíš, aký to je pocit!“ štekala som, ale ona to odignorovala.

„Je to dočasné riešenie,“ oznámila mi, čím ma umlčala.

„Ako?“

„Tvoj status nebude trvalý. Poslúži ti ako krytie, potom bude zrušený.“ Tak to ma vážne zaujalo...

„Krytie čoho?“ chcela som vedieť a keď nik neodpovedal, obrátila som sa na riaditeľa. Ja viem, je tu veliteľ, ktorý má oficiálne najvyššiu hodnosť, ale povedzme si to po pravde, Dumbledore má neoficiálnu moc väčšiu ako sám minister!

„Existuje istá tajná organizácia,“ začal a moja pozornosť nabrala na obrátkach.

„Počúvam.“

„Organizácia, ktorá má jedinú úlohu - boj proti Voldemortovi.“

„Áno?“

„Nezaujíma nás nič iné. Ani politika, ani ekonomika. Nespadáme pod ministerstvo a jediným kontrolórom som ja,“ priznal a ja som vedela, že presne toto je to pravé – pre mňa.

Dumbledore je ten najlepší človek, akého som kedy stretla... a zároveň aj zvláštne obávaný. Je to milý, starý dedko, ale zároveň v kostiach cítim, že je to taký mocný, milý, starý dedko, že aj sám Voldemort sa ho bojí! Ak na čele stojí on, praktiky podobné tým, ktoré používa minister, nie sú povolené! Podplácanie neprichádza v úvahu... a ako ich tak počúvam, tak možno – možno práve tam by som mohla robiť to, čo skutočne viem! Bojovať! Zužitkovať svoj tréning... ale nepredbiehajme.

„Nepredpokladám, že by ste mi prezradili, ako funguje, pravda? Tak sa spýtam niečo iné. Čo musím spraviť, aby som sa do tej organizácie dostala?“

Dumbledore sa na mňa milo usmial.

„Nič, si prijatá. Stačí len tvoj súhlas, že do nej chceš vstúpiť,“ oznámil mi a ja som prikývla, ale aj tak mi to nedalo.

„To len tak? Žiadne neporušiteľné prísahy? Nič?“ chcela som vedieť a on okrútil hlavou.

„Nie je to veľká organizácia a iba ja viem, kto všetko do nej patrí. Členov vyberám len ja. A musím si ich overiť... oklumenciou,“ priznal a mne to doplo.

„Takže to bol skutočne test?“

„Do istej miery,“ potvrdil. V rýchlosti som si to prebrala hlavou a nakoniec sa spýtala:

„Aký má tá organizácia názov?“ Nastalo pár sekundové ticho, než mi odpovedal.

„Fénixov rád.“

Pohľad mi padol na Siriusa. Vedel o tom? Vedel a nič nepovedal?

„Kto všetko z mojich známych v ňom je?“ To mi hádam povedať môže. Nepýtam sa na celkové zloženie, len na svojich priateľov. No nebol to Dumbledore, kto odpovedal, ale Sirius.

„Ja...“ No predstav si, to mi doplo! „James.“ Hm, tak oni ma z toho vynechali?! Svine, ale ak len oni dvaja, tak to nie je až také zlé, ako keby tam... „Remus.“ No tak fajn, ale aspoň, že nie Peter, veď ten je totálne nezodpovedný! Povedzte mu niečo a ten popletal to vytrúbi aj samotnému Voldemortovi... „Peter...“ Čo? „Lily, Alice, Frank Longbotom, Scary, Dari, Leroy O´Sullivan,  Elden Lamond, Mundungus Fletcher...“

Ešte vymenoval aspoň ďalších dvadsať mien, z ktorých som väčšinu poznala. Bolo to ako úder do žalúdka. Väčšina mojich známych o tom vedela, ale ja nie! Ja nie! Ja, ktorá som sa vždy snažila... bolo to nespravodlivé. Nepovedali mi o tom! Cítila som sa podvedená.

Sirius to uzavrel slovami: „To je naša londýnska bunka.“ Takže ich je viac? Fungujú na bunkovom systéme? Rozumná voľba, ale od Dumbledora by som nič iné nečakala.

„Aha,“ prikývla som. „Takže o tom vie aj Peter...“ zatiahla som a Sirius sa zatváril tak kajúcne ako sa len človek, ktorý sa dokáže menil v psa, môže. Teda dokonale.

„Nemohli sme ti to povedať,“ ospravedlňoval sa.

„Prečo?“ chcela som vedieť.

„Pracovala si pre Malfoya. Nemohli sme rysovať...“ Tak to ma dostalo. Vyskočila som na nohy a otočila sa k nemu. Prst som zastrčila do vzduchu jeho smerom a div nevyletela z kože.

„Tak ja nie som len blázon, ale aj zradca!?“ vyštekla som a on zodvihol ruky do obranného gesta.

„Nie, tak...“

„Ale áno, presne tak si to myslel! Že som nedôveryhodná! Že som... Žeby som...“ Už len tá predstava, že by som ich zradila, ma napínala!

„Thalia, o tvojej lojalite nik nepochybuje,“ upokojoval ma Dumbledore. „Bolo to len bezpečnostné opatrenie. Mladý Malfoy je mocný čarodej. Ty sama to vieš najlepšie.“ Veľmi dobre som vedela, načo naráža. Nato, že ho nedokážem poraziť... na Milu... „Mohol sa ti dostať do hlavy. Mohol použiť oklumenciu bez toto, aby si o tom vedela. A...“ On síce hovoril ďalej, ale ja som pochopila. A ešte viac ma to dožralo.

Tak ja som nebola dôveryhodná preto, že sa báli, že by som zverené informácie nedokázala ochrániť? Žeby... To zistenie bolelo... možno o čosi menej ako moje predchádzajúce podozrenie, ale stále bolelo. Uvedomiť si, že nie som až taká nedotknuteľná...

„Chápem,“ uzavrela som. „Nepokladali ste ma za dosť schopnú, aby som ich pred Malfoyom ochránila. Chápem... bolo to správne rozhodnutie.“ Asi...

„Si ten najschopnejší študent, akého som kedy poznal,“ povzbudzoval ma, ale ja som vedela, že klame. Čo Lily? Čo Remus? Čo ten skurvený, slizký had?

„Ďakujem, riaditeľ, ale obaja vieme, že to nie je pravda,“ zatiahla som a radšej rýchlo zmenila tému.

„Čo bude obnášať môj nový post?“

Tento krát mi odpovedal veliteľ. „Náš systém je organizovaný na smeny. Je to vlastne podobné ako u aurorov, ale v jednom sa líšime. Nás je oveľa menej ako nepriateľa a Smrťožrúti sú odo dňa ku dňu agresívnejší... Ak nebudeš v centrále, budeš stále aktívna záloha. Prakticky môžeš byť povolaná hocikedy.

„Rozumiem,“ pritakala som. „Je to podobné ako u aurorov.“

„Je. Pri tvorbe systému sme sa nechali inšpirovať,“ priznal. „Ale sú tam aj menšie rozdiely, ale o tých neskôr. Ako si už istotne pochopila, sme postavení na bunkovom systéme. Na vrchole tej našej stojím ja. Našim základným cieľom je zvrhnúť Voldemorta a jeho stúpencov. A platia rovnaké zákony ako v aurorov. Smrťožrút je nepriateľ a nepriateľ musí byť eliminovaný. Neodkladne.“ Prikývla som. Ešte pár chvíľ ma zasvecoval do tajov rádu a potom som prešla na ďalšiu otázku.

„A čo sa týka môjho nového statusu?“

„Budeš vyhlásená za... povedzme si to na rovinu, za blázna. Ja osobne zariadim všetko okolo... koniec koncov to tak minister chcel.“ Už len z jeho hlasu mi bolo jasné, ako veľmi toho úplatkárskeho hajzla nenávidí. „No potom sa budeš musieť na pár týždňov stihnúť. Za opatrovníka nechám vyhlásiť pána Lupina. Je to začínajúci medik, takže by to nemal byť problém.“ Prikývla som.

Bolo to logické. Sirius je auror, teda doma býva len zriedka, Lily je čerstvo vydatá a James je oboje.

„Budeš musieť podstúpiť zopár testov u Svätého Munga. Musíš vyhlasovať, že nie si šialená... jednoducho to isté, čo si predviedla tu. Ale aj tak, s výsledkami si nerob starosti. Vyhlásia ťa za šialenú v každom prípade. Od dôveryhodného zdroja viem, že Malfoy stihol podplatiť všetkých kompetentných. Chce ťa vyšachovať z hry... je až posadnutý myšlienkou, že ťa...“

„Zničí?“ zavrčala som, ale on pokrútil hlavou.

„Je v tom niečo viac. Nejde mu len o ničenie tvojej reputácie. Je v tom niečo osobné. Akoby sa bál, že... Možno ťa...“

„Ak poviete „miluje“, tak vás môžem stopercentne ubezpečiť, že to nie je možné. Je to sadistický sociopat a ako je všeobecne známe, sociopati nemajú city.“

„Možno mu ide o... neviem, nie som psychomedik,“ pokrútil hlavou, ale tam kde on skončil, nadviazal Dumbledore.

„... niekto by si mohol pomyslieť, že mladý Malfoy je skutku zvrátený, mladý muž... ale napadlo ti niekedy, Thalia, že by mu mohlo ísť len o to jediné? O tvoju ochranu? To by vysvetľovalo, prečo sa ťa tak veľmi snaží dostať z centra diania. Za tie galeóny, čo zaplatil, aby  si preňho robila, by...“

„Nie, pán profesor,“ zavrčala som. „Ak ho niekto pozná, tak potom ja. On nie je schopný cítiť nič viac ako len lásku k peniazom a moci.  Verte mi.“

Povedalo som to presne tým tónom, ktorý jasne hovoril, že rozhovor na túto tému sa končí a nikto nebol natoľko šialený, aby ju znova otvoril... teda, okrem Dumbledora.

„Ja netvrdím, že jeho konanie je oprávnené... len sa v tom snažím vidieť niečo...“

A tu som ho prestala počúvať. To si neuvedomuje, že niekedy sú veci presne také, aké sa na prvý pohľad zdajú byť?! Nie za všetkým musí byť tá jeho prekliata láska! Láska ma raz takmer zničila. Poučila som sa na vlastných chybách!

Návštevníci sa z domu začali vytrácať až po takmer hodine. Keď sa dvere zavreli aj za posledným z nich – mojou mamou – myslela som si, že si konečne oddýchnem. Podľa veliteľa... moment, odteraz len  Hughaipha... mi na najbližšie dva týždne padla.  Nik ma nebude otravovať, teda ak nerátam kontroly z ministerstva a mojou jedinou povinnosťou bude navštíviť sv. Munga.

Zničene som sa zvalila do pohodlného kresla a zavrela oči. Chcela som len pokoj, a to aj od vlastných myšlienok... no nešlo to. Stále dookola na mňa útočilo všetko z dnešného dňa. Bol to fakt na hovno deň.

Bože, kto by si pomyslel, že Jamesova svadba bola len minulú sobotu! U veľkého Merlina, prišlo mi to tak neskutočne dávno!

Z rána úder pod pás v podobe mladého Clewlloriho, potom Malfoyova pipka a nakoniec Mila... a moje vyhlásenie za blázna? Wau, ja som toho dnes ale stihla! Za to by mi normálne mali udeliť metál!

Pripadala som si, akoby ma niekto sotil do mlynčeka na mäso. Bola som zničená. Vyžmýkaná a... taká unavená, že ma bolelo aj myslieť.

Niečo vedľa mňa zaštrngotalo a ja som rozlepila oči. Sirius priniesol podnos s croissantami a čajom. Posadil sa vedľa mňa a obdaril ma starostlivým pohľadom.

„Je mi to ľúto,“ šepol a ja som len pokrútila hlavou.

„Tak to aj mne.“

„Najedz sa. Jedla si dnes vôbec niečo?“ spýtal sa a ja som si uvedomila, že od raňajok (a to fakt chabých) môj žalúdok trávil vlastné steny! Razom mi sakramentsky vyhladlo.

Natiahla som sa za jedným z croissantov a začala z neho pomaly ujedať. Z glazúrovaných šálok stúpali špitáli pary.

„Som unavená,“ šepla som napokon a on sa natiahol, aby ma mohol pohladiť po líci.

Bol to jemný dotyk... a ja som si až teraz uvedomila, ako veľmi som ho potrebovala... ako veľmi mi chýbal... ako strašne moc som túžila po tom, aby mi niekto... ja ani neviem, čo. Po chvíli ruku stiahol a ja som dojedla.

„Chceš o tom hovoriť?“ spýtal sa, ale odpoveďou mu bolo pokrútenie hlavy.

„Nie je o čom.“

Zatváril sa nesúhlasne, ale nenaliehal.

Len sme tam tak sedel. Nehovorili, ale naše vnútorné hlasy nám zapĺňali hlavy. Mala som toľko otázok... ale pre teraz som sa ich snažila vytlačiť z hlavy. Dýchala som pokojne... ale nakoniec... nakoniec sa mi jej telo opäť objavilo pred očami.  Zakňučala som a v tom momente stál pri mne... či skôr kľačal. Jeho ruky držali moje. Bolo to zvláštne upokojujúce. Hľadel mi do očí.

„Je mi to ľúto... všetko,“ zopakoval a z jeho hlasu tá ľútosť takmer odkvapkávala. „Spravil by som všetko, len aby som to mohol vrátiť, Foxi.“

„Ja viem... ale s týmto by nič nenarobil ani... Dumbledore mal pravdu, Malfoy je iná liga...“ Na sekundu som sa odmlčala a potom zničene pokračovala: „Siri, ja si fakt myslím, že on... on by možno zložil aj Voldemorta. Bojovala som s ním... niekoľko krát. Vystreli som po ňom... Kliala naňho Avadu, ale on stále žije! Sirius... ja... ja...“ Hlas sa mi lámal. „Ja... Dokázal oživiť Milu... ani Dumbledore nevedel, ako... ale dokázal to! Bolo to jej telo! Viem to, cítila som z nej jej parfum... ja...“ jachtala som a snažila sa prekonať samú seba.

Nešlo to a ak hej, tak len ťažko, no nakoniec som to povedala: „Sirius, ja sa ho bojím! Mám z neho väčší strach, než z Voldemorta! Bože...“ Zovrelo mi srdce.

Práve som sa priznala k tej najväčšej slabosti... Ale bola to pravda. Samú seba som sa pokúšala presvedčiť o opaku, ale nešlo to! Ja som sa ho fakt bála! Skutočne bála! U veľkého Merlina, ja sa bolím Malfoya! Ja sa...

Pomaly, ale isto som začínala chytať panický záchvat...

Sirius chytil moju tvár do dlaní. „Tali. Tali!“ zvolal. „Pozri sa mi do očí!“

Dýchala som prudko, ale nakoniec tak spravila.

„On ti tu neublíži... Tu nie, Líštička, rozumieš? Tu nie.“ Ale tu vôbec nešlo o to, či ublíži mne. Nepochopil ma správne.

Ja som sa nebála toho, či sa niečo stane mne... nie, ja som sa bála o nich! O neho, Jamesa, mamu... o Remusa, Petra, Lily... o Moodyho, o Dumbledora, o veliteľa... bože, veď ja som sa bála aj o Lesleyho! Bála som sa o každého z nich!

„Sirius,“ zavzlykala som a on ma objal.

Zovrel ma v mohutnom objatí a nepustil. Bože, ako veľmi som práve toto potrebovala. Priateľa... niekoho, kto by pri mne stál nonstop! Kto by ma podržal... kto by si kvôli mne robil starosti, kto by mi nikdy neublížil... kto by...

A práve vtedy som si to uvedomila. Sirius... Sirius mi nikdy neklamal! Možno mi nehovoril celú pravdu, ale nalejme si čistého vína, to ani ja jemu, ale nikdy mi skutočne neklamal. Ak by som sa ho bola opýtala na rád, neodpovedal by mi... neklamal by! On... Bože, vždy a ja som si to nikdy neuvedomila. Mala som v ňom všetko, čo som potrebovala. Spojenca, brata, ale hlavne priateľa a možno...

Bolo mi jedno, aké následky by to mohlo mať. Bolo mi jedno, čo všetko sa tým zmení... ale koniec koncov som šialenec nie? Môžem si dovoliť zopár šialených vecí! Veď nato budem mať aj papier! 

„Sirius,“ šepla som a on sa odtiahol, no nepúšťal ma.

Tentokrát to boli moje ruky, ktoré sa ocitli na jeho tvári. Tentokrát... Opäť sme si hľadeli do očí. Bože, to vždy boli tie jeho také krásne? Nie som zbytočne sentimentálna?

Kašlala som na všetko. Kašlala som na dôsledky... kašlala som na príčiny...

„Sirius,“ šepla som znova.

Už niekde v hĺbke som tušila, čo urobím... čo by som chcela urobiť, tak moc. Ako to je dlho? Pol roka? Dlhá, abstinenčná doba... a keď som sa konečne rozhodla, že risknem aj to málo, čo mi ostalo, stalo sa niečo, čo som nečakala. Nebola som to ja, kto urobil prvý krok... Nie...

Jeho pery sa dotkli mojich. Najskôr váhavo, a potom, keď som ho v jeho snahách podporila, bozk prehĺbil. Bolo to... krásne...

Také iné oproti tomu, čo som doteraz zažívala... také ľahké. Jednoduché bez zbytočných „ale“ a potom. Také správne... prirodzené, akoby sme už celé roky smerovali sem, do tohto momentu!

Pootvorila som pery. Jeho ruky si ma k sebe silno pritláčali a ja som sa ani v najmenšom nebránila. Vedela som, že dnes to neskončí len pri bozkoch. Mala som dosť toto rozhodovať sa, čo a ako! Mala som dosť všetkého. Jediné, po čom som túžila, bolo skočiť a netrápiť sa tým, kam dopadnem.

Bozkala som ho naplno.

Bozkala som ho ako kedysi... jeho.

Bozkala som ho tak moc, a tak úprimne, až sa mi z toho roztočila hlava.

Ja, Thalia Alexandra Shepardová, čerstvý blázon, som bozkávala jeho, Siriusa Blacka, bývalého rokfortského Cassanovu a môjho najlepšieho priateľa!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 22. - Riskovať aj to málo: