OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 24. - Vianočný darček - Epilóg

01.10.2015 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 9× • zobrazeno 1421×

Tak a je tu koniec... aj keď nasilu vytvorený. Dávam si pauzu. Akú dlhú? Minimálne mesiac... možno viac. Kto vie?

Vážne by som vám chcela veľmi moc poďakovať za vašu podporu, za komentáre, ale aj za to, že ste si dali tú námahu a vôbec si to prečítali. :D

Poslednú kapitolu venujem všetkým, ktorý s Tali vydržali od začiatku až po koniec a hlavne mime33, kat,  Ivet, izzie22, Nathy, Mišičke, FILADE, Diablo, Dreamcatcher, alanisealicecullen, Ealex, Trishi, Claw, Valhalinke a Habine.

Vaša Sisa118 :D

Kapitola 24

Čas plynul tak zbesilo a chaoticky, že som si ani poriadne nestihla uvedomiť, že sa blížia Vianoce. Moje dni boli zaliate krvou a bolesťou a preto mi tento sviatok prišiel ako z iného sveta... ale podstatné bolo, že prišiel.

Všetci sme si vybavili voľno. Aspoň na Vianoce sme chceli mať pokoj a ja som ho vážne potrebovala. Pôvodne ich s nami mali tráviť aj rodičia, ale tí odmietli. Mama mala svoj program.

Začínala som mať nekalé podozrenie, že medzi ňou a veliteľom to začína prechádzať do niečoho  oveľa vážnejšieho. Spočiatku ma to škrelo, ale nakoniec som sa s tým zmierila. Nechcem, aby bola celý život sama. Chcem, aby bola šťastná a pokiaľ to šťastie nájde uňho, tak sa s tým zmierim. Otec sa už nevráti a obe sa musíme posunúť ďalej. Vie, že by to tak chcel. Bol to ten najlepší človek na svete! Pacifista. Možno by nebol nadšený z toho, že si našla náhradu, ale pochopil by to. Nebránil by jej v tom. Podporil by ju.

Len tak-tak som sa vyhla ataku vedenému na moju hlavu. No jednému som sa vyhla, ale druhému nie. Zlatá, papierová hviezda sa mi zamotala do polodlhých vlasov a nespokojne sebou trhala poháňaná kúzlom. Myslela som si, že Lily a James budú chcieť prvé Vianoce stráviť sami, ale míli som sa. Lily sa opäť chopila úlohy diktátora a dirigovala celú vianočnú prípravu. Červený salón teraz zdobil vysoký vianočný stromček a Lilo chodila ovešaná vianočnými girlandami. Smiala som sa zakaždým, keď som ju videla.

Vyhrala som môj malý boj s hviezdicou a potom ju vyhodila do vzduchu. Chvíľu sa v ňom točila, ale potom si ta zamierila za ostatnými.

Zo salóna sa ozval Lilyn veselý hlas: „Tak tu si! Kde si sa túlala?“

Trhlo mi kútikom úst a vzápätí mi na ňom pristali niečie pery... teda nie, že by som nevedela čie...

Otočila som sa a pobozkala ho naplno. Keď som sa odtiahla do zorného pola sa mi dostala jeho veľká santaklausova čiapka. Chytila som biely brmbolec a pošteklila mu ním nos.

„Pasuje ti,“ zapriadla som. „Len prosím, dávam prednosť striptíz verzii pred originálom.“

Pochopil a zvesela sa rozosmial. Objal ma a pobavene šepol do uška: „Takže striptíz... Hm, a máš radšej červený plyš latex alebo...“

„Zlato, mne stačí len tá čiapka a ty... nahý!“ zavrnela som.

„Máš ma mať,“ prisľúbil a ja by som v našom malom flirte rada pokračovala, keby sa zo salóna neprihnala Lily a neodtrhla od neho so slovami:

„Na to budete mať čas večer!“

Ako vravím rodený diktátor!

„Tak, čo na to povieš?“ chcela vedieť a mne div nepadla sánka až na zem!

Bože, ten bol krásny! Prisahala by som, že ani po minulé roky nebol až takýto pekný. Husté zelené konáre pokrývali tony ozdôb. Niekto by ho nazval preplácaný, ale podľa mňa má presne takto krásny vianočný stromček vyzerať!

Boli na ňom všetky farby dúhy! Sviečky pokojne poletovali hore dolu a zasa späť. Gule sa vznášali, girlandy točili, malí trpaslíci (či skôr zemiakové hlavy) boli navlečení do anjeličkovských kostýmov a na hlavách mali nasadené svätožiary alebo Rudolfove červené nosy. Bože, a tie ich výrazy a neslušné gestá. Boli strašne zlatí! To by ma zaujímalo odkiaľ ich má a presne to isté som sa jej aj spýtala.

„Ty nevieš?“ zatiahla neverecky a ja som pokrútila hlavou. „No predsa zo záhrady. Máme tam hotovú kolóniu prisťahovalcov!“ zvolala.

„Fakt?“

„Áno... a sú takí zlatí!“

„Myslela som si, že sú to škodcovia...“

„Sú, ale len tam, kde sa pestuje. Tu má záhradku iba Lilo a tá je pre nich tabu... teda ak nechcú dostať metlou po hlave.“

„Naša Lilo vie byť poriadny sadista, keď chce,“ súhlasila som, ale aj tak.

Toto zistenie ma dosť prekvapilo. No prekvapenie mi nepretrvalo dlho. Dnu si to namierili chalani a v rukách držali obrovskú nádobu vianočného punču. Typujem, že po jednom poháriku budem na mol. Boli sme tu všetci. Dokonca aj Peter s Clarette.

Bože, tí dvaja boli rovnako zlatí ako zemiakový anjelici na stromčeku. Zamilovaní až po uši. Clarette bola krásna. Skutočne krásna žena... len, povedala by som, že trpela komplexmi preto, že jej váha nebola zrovna najnižšia. Mala krásne plné tvary, ale za chudú by ju nik považovať nehol. Bola typickou predstaviteľkou venuše. Plná, kam len oko pozrie. Jej plať bola tmavšia a vlasy takmer čierne. Pochádzala z Francúzka, ale medzi jej predkov patrilo aj zopár Španielov... a stále sa smiala. Mala hlboký, dunivý smiech. Nijaké kotkodákanie. Bola presným protikladom vychrtnutej, upnutej a ľadovej Bernadety Teaderovej – Petrovej bývalej imaginárnej lásky.

„Dámy,“ zatiahol Sirius, „lahodný mok je prítomný!“

„Po koľkých pohárov budem bozkávať zem?“ Zasmiala som sa.

„Zem... o tej nič neviem, ale mňa môžeš aj hneď,“ zapriadol.

Šašo!

Oslavovali sme anglosaským spôsobom. Keďže som bola jediná, ktorej rodokmeň siahal do strednej Európy, prispôsobila som sa väčšine. Večera bola vynikajúca, ale čo iné čakať, keď kuchárkou bola Lilo? A, áno, aj tá sedela s nami pri slávnostnom stole, tak, ako každý rok.

Smiali sme sa a na pár hodín zabudli na vonkajší svet a jeho problémy. Vytesnili sme ich zo seba von. Po večery sme si prezerali staré fotky, rozprávali sa a vymýšľali si všelijaké neskutočné príbehy. Tohtoročné Vianoce boli prekrásne.

Ráno, ešte v pyžamách, sme sa všetci nahrnuli do červeného salóna a pod vysokým stromčekom na nás čakal zástup darčekov. Aj ospalí sme mali vynikajúcu náladu. Za oknami husto snežilo a ja som mala nekalé tušenie, že ako náhle vyjdem von, schytám parádnu dávku snehu za krk. Len neviem či od Jamesa alebo Siria. Nechám sa prekvapiť.

„Tall, toto je pre teba,“ zapriadol môj pekný priateľ (aj v tom romantickom zmysle slova) a podal mi veľký balíček.

Baliaci papier pokrývali drobné stromčeky, okolo ktorých poletovali soby. Čarodejnícky baliaci papier. Niečo ako čarovné fotografie. Bol mäkký. Môj odhad je, oblečenie... ale aké? Len dúfam, že to nebude extrémne priehľadné negližé... hm, ale na to je to príliš veľké...

Pozrela som sa mu do očí a on ma pohľadom súril, aby som to otvorila. Nadvihla som jedno obočie a ukazovák zastrčila pod okraj. Zatiahla som a papier sa natrhol. Potiahla som ešte viac a na kolená sa mi vyliala ťažká, kožená... čo? Odhodila som teraz už nepoužiteľný zdrap papiera a tú koženú vec zodvihla do vzduchu. Prekvapene som zažmurkala a nedokázala uveriť vlastným očiam!

„To je...“ zajachtala som a opäť pokrútila hlavou. V rukách som držala kožený kabát. Ak by som si ho obliekla, siahal by mi tak po kolená, možno o čosi nižšie. Ale to nebolo to, čo ma zarazilo. Nie, tým neuveriteľným bol materiál.  „To je koža ruského čierneho?“ zajachtala som a on sa veselo usmial.

„Už to tak bude.“ Zažmurkala som a radostne sa mu hodila okolo krku.

Koža ruského draka funguje ako nepreniknuteľný pancier a nemožno ju spáliť... To síce platí aj o iných drakoch, ale ruský čierny je odolný aj proti čiernej mágii! Je neskutočne ťažké ich zabiť a navyše sú aj jedným z najohrozenejších druhov... ich lov je prísne regulovaný!

Razom som si začínala pripadať divne. Ja som mu kúpila Detektor okamžiku. Človek ním dokáže vycítiť, či daná osoba hovorí pravdu alebo klame. Aj keď bol sakra drahý, ani zďaleka sa nemohol rovnať tomuto. Ani zďaleka.

„Teraz budeme rovnakí,“ zapriadol a ja som ho vášnivo pobozkala na pery.

Pred rokmi som mu tiež darovala čierny kožený kabát, ale ten môj ho mal len udržať v optimálnych tepelných podmienkach!

„Budeme,“ zavrnela som a obtrela mu ešte raz pery o pery.

Bola som do toho tak zažratá, že som prestala vnímať okolitý svet. Začala som, až keď ma niekto štuchol do rebier. Odtiahla som sa a pohľad sa mi stretol s Remusovým. Na pyžame mal natiahnutý červený sveter s Rudolfom, ktorému ten nos skutočne svietil. Odo mňa dostane veľkú sadu špičkového vybavenia do jeho elixírovej kuchyne. Ešte ju neotvoril. Nechápavo som naňho kukla a on mi nenápadne naznačil, aby som sa pozrela Jamesovým smerom.

„Čo je?“ zavrnel nespokojne Sirius, ale Rem ho pohotovo umlčal a hlavou trhol k Jamesovi.

Ten práve otváral nejaký darček. Podľa toho, že z neho vypadla veľká kniha, typovala som na Rema. Nie, moment, to nebude Remova práca, lebo jej názov znel „Ako nenaštvať manželku“ a pod tým nápis, „Pre zachovanie mužského pokolenia.“ Titulná stránka bola zaplnená množstvom výrokov ako napríklad: „Ideálne manželstvo má dva predpoklady, muž musí byť hluchý, žena slepá.“ alebo „Manželstvo je pokus a každý pokus niečo stojí.“

„Sirius?“ zatiahla som s nadvihnutým obočím a James sa veselo zasmial.

„Mne stačí toto!“ vyhlásil a natiahol sa za svojou manželkou. Na pery jej vtisol rovnako vášnivý bozk ako ja pred chvíľou Siriusovi.

„To len pre prípad, že by si nevedel ako...“ začal, ale ja som ho umlčala. Ruku som mu pritisla na pery a pobavene zatiahla:

„A ty vieš dať rady?“ Cítila som jeho úsmev na dlani.

Nežne mi odtiahol ruku a odhodlane vyhlásil: „Ja si viem vždy rady, Foxi. Práve preto ma tak miluješ!“

Bol taký sebavedomý až som sa musela smiať a nebola som jediná. Keď smiech ustal, opäť som sa obrátila k Jamesovi. Kvôli tomuto nás Rem istotne neprerušil a mala som pravdu. Tentokrát to bola Lili, kto mu podal jej darček. Bola to stredne veľká krabička obalená vo veselej svetložltej, takmer béžovej, farbe. Na jej vrchu trónila veľká mašľa, ktorá sa v štyroch prúdoch točila okolo celého balenia. James zatiahol za zlatú stuhu a tá sa bez odporu zniesla k zemi. Lili sa usmievala, ale mne neušlo, že to bol úsmev plný očakávania a nervozity. Prečo? Nedočkavo si trela ruky o zelenú látku pyžama.

James odklopil poklop. Čakala som nejaký prejav, ale nenastalo nič. Len vyjavene hľadel do krabice a ja som sa mierne nadvihla, aby som videla, no sedela som príliš nízko. Už-už som sa chcela spýtať, ale Rem mi varovne stisol ruku. Moja zvedavosť dosiahla nový level. Čo tam je? Čo tam je?!

James zalapal po dychu. Potriasol hlavou a potom sa pozrel na Lili. Tá sa nesmelo usmievala, akoby nevedela, čo čakať. Čo tam, kruci, je?!

Dlho na seba hľadeli. Priamo do očí. Mala som dojem, že ani nežmurkajú. Potom Jamesov pohľad skĺzol nižšie. Nechápala som to. Prečo sa jej pozerá na brucho? Zažmurkal a ja by som prisahala, že sa mu do očí nahrnuli slzy. James a slzy? Čo tam je?

Clarette to asi už došlo, lebo zalapala po dychu a ruka jej vyletela k ústam. Rem to tiež vedel a dokonca aj Sirius sa prekvapene napol. Cítila som to, sedela som na ňom. Silno ma objal a pritiahol si ma k sebe.

James zodvihol ruku a nežne, takmer akoby sa bál, že ak sa Lili dotkne, ublíži jej, priložil ruku k jej bruchu. Stále mi to nedochádzalo a pritom som si pripadala, že by mi to malo byť jasné! Čo mi uniká? Dokážem spoznať nepriateľa v sále plnej neznámych ľudí, ale bežné ľudské prejavy im nič nehovoria?

Potom, akoby sa Jamesovo sebaovládanie pretrhlo. Akoby bolo vodou, ktorá práve prekonala bariéry priehrady. Prevalilo sa a on si Lily prudko pritiahol k sebe.

„Je to pravda?“ zatiahol a v jeho hlase sa miešalo nadšenie, láska a ešte niečo... nedokázala som to popísať.

„Je,“ zasmiala sa Lily a on si ju pritiahol ešte bližšie. Darček sa mu zosunul z kolien a jeho obsah sa rozsypal po podlahe... teda, len dve veci zviazané belasými šnúrkami, na ktorých visel biely obdĺžnik drahého papiera s nápisom: „Pre budúceho otecka.“

Čo?

Zalapala som po dychu.

Budúceho otecka?

James?

Ja... stále mi to akosi nedochádzalo, aj keď som presne chápala tomu, čo sa tu deje. Žmurkala som a sledovala výjav pred sebou. Budúceho otecka? James bude otcom? Moment... James bude otcom! On bude otcom! Môj strapatý priateľ bude otcom!

Ešte stále objímal Lily a po tvári sa mu spúšťali slzy radosti.

„Ja budem otcom!“ zvolala nadšene a ja som sa rozosmiala, presne tak, ako zvyšok zo skupenstva.

Keď mi to konečne došlo a, že mi to chvíľu trvalo, postavila som sa a silno ho objala. Najskôr jeho, potom Lily. 

Nedokázala som jej nepoložiť tú otázku: „Ako dlho?“

„Ako dlho to viem?“ Zasmiala sa.

Bože, bola taká krásna, keď sa smiala. Vážne, nečudujem sa Jamesovi, že je tak miluje!

Prikývla som.

„Asi dva týždne, ale nebola som si istá,“ priznala. „Navyše, rozhodla som sa mu to oznámiť takto.“ A dobre urobila. Pochybujem, že niekedy dostal krajší vianočný darček!

„A kedy... už vieš, čo to bude?“ Tá žltá nebola moc veľká nápoveda. Zasmiala sa a nežne Jamesa pobozkala na líce. Keď odpovedala na moju otázku hľadela mu do očí. „V júli,“ oznámila. „A ešte neviem... James, možno budeme mať dcérku alebo synčeka!“ Nadchýnala sa a on jej nadšenie zdieľal.

Opäť ju objal. Nečudovala som sa mu. Práve sa dozvedel, že bude mať dieťa.

U veľkého Merlina, bude mať dieťa!

To strapaté čudo, šialená metla, najlepší chrabromilský stíhač, môj najlepší priateľ, bude mať dieťa.

A ja budem teta!

Smiala som sa. Nadšene, uvoľnene a radostne. Tak úprimne ako už dlho nie. V tej chvíli mi boli všetky moje starosti ukážkovo ukradnuté. Bolo by mi jedno, aj keby teraz Malfoy zaklopal na dvere a v Škótskom kilte  začal stepovať. A to už o niečom svedčí!

Epilóg

Koniec januára 1980

Stáli sme pred dvojposchodovým domom. Bol biely ale zároveň v klasickom anglickom štýle, čo znamenalo, že bielu farbu križovali tmavohnedé, drevené trámy. Okná mali v sebe zabudované kosoštvorcové panely, v ktorých sa lámalo svetlo. Bol to pekný, vidiecky domček. Dosť veľký aj pre štvorčlennú rodinu, takže ak by James a Lily chceli ďalšie deti, priestoru majú dosť.

„A je náš,“ zatiahla spokojne nová majiteľka a láskyplne si pohladila vypuknuté bruško. Nato, že končila tretí mesiac, bolo pekne veľké a viditeľné!

„Je krásny,“ vyhlásila Alica, ktorej tehotenské rozmery boli totožné s Lilynými.

Boli najlepšie kamošky, ale na môj vkus to s tým „Naj-kamošstvom“ trocha preháňali. Svadby mali tri týždne po sebe, deti si urobili približne v rovnakom čase... Frank, Alicin manžel, stál za svojou polovičkou a spokojne ju objímal. Hm... dokonca aj manželov mali vycvičených podobne, lebo James robil presne to isté. Pobavene mi trhlo kútikom pier.

„Len by to chcelo trocha viac zelene,“ zatiahla Scary a ja som si podráždene odfrkla. Ona sa (na rozdiel od Lily a Alice) so svojím snúbencom rozišla. Podviedol ju. Teda aspoň to nám tvrdila. Debi sa sťahovania nezúčastnila. Prečo? To som nezisťovala. Pokiaľ sa jej môžem vyhnúť, tak som len rada. Nie je síce protivná ako Scary, ale je... jednoduchšia. Občas (dosť často) s ňou strácam trpezlivosť.

„Podľa mňa je dokonalý!“ vyhlásila som a nie len preto, aby som Scary naštvala.

Fakt som si to myslela. Spražila ma pohľadom, ale ja som ju ignorovala. Naše dve budúce mamičky vykročili k domu a manželia ich, ako verní a dobre vycvičení psíkovia, nasledovali.

Nebola som jediná, komu to neuniklo. Sirius sa vedľa mňa škeril, akoby zjedol Smiechobujné bombóny. Nadvihla som obočie a on sa ku mne naklonil.

„Prosím, nikdy nedovoľ, aby som skončil rovnako,“ zatiahol a ja som ho pobavene potľapkala po líci.

„Ale kdeže, Tichošľap,“ zasmiala som sa. „Ty už psíkom predsa si.“

Zamračil sa, ale ja som vedela, že to len hrá. Usmiala som a on sa po mne nečakane natiahol.

Perami mi prešiel po uchu a nečujne zašepkal: „Ale bacha, psi niekedy hryzú,“ varoval ma tónom, ktorý mi tie hryzance vážne sľuboval... Wrrr...

„Inak by to nebola sranda, že?“ zapriadla som.

Odtiahol sa s úsmevom na perách. „Nebola,“ potvrdil a vzal ma okolo pliec.

Spoločne sme vošli do nového domu novomanželov Potterovcov. 

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 24. - Vianočný darček - Epilóg: