OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 6. - Na slovíčko s incestným...

17.07.2015 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 8× • zobrazeno 1466×

Kapitola 6

„Vidieť Thaliu Shepardovú s mokrými lícami je obdobné koncu sveta,“ poznamenala postava za mnou. 

Otočila som sa na opätku rýchlosťou blesku na steroidoch a nejakým zázrakom sa mi do ruky priplietol prútik. Kedy som ho vytiahla? Divné, ani sama neviem! Prižmúrila som oči a nenápadne sa rozhliadla po Šikmej uličke. Bola prázdna – kruci! Mala by som zavolať Siriusa? A priznať, že sa Malfoya bojím? Alebo ešte lepšie, pokaziť Jamesovi jeho šťastný deň? Nie, nie, nie. Taká zákerná nie som. Vyriešim si to pekne po svojom a v tichosti.

Zahľadela som sa mu do ľadovo zelených čí. Ako vždy – jasné že aj dnes mal na sebe habit – tentokrát celý čierny so zlatou kravatou... aj keď na kravatu to bolo moc hrubé a našuchorené... neriešim. To čo má zaviazané okolo krku je v tejto chvíli to najnepodstatnejšie! Teda, ak by sa na tom nechcel dobrovoľne obesiť... ale pochybujem, že by som mala také šťastie.

„Malfoy,“ zasyčala som a on sa zatváril nanajvýš dotknuto.

„Toľko nenávisti,“ podotkol.

„A to si ešte nič nezažil,“ zavrčala som a už-už naňho chcela poslať neverbálne zaklínadlo, ale on nonšalantne pokrútil hlavou a spýtal sa:

„Vážne, Tali? Skutočne chceš zaútočiť na bezúhonného, nevinného občana priamo tu? Na verejnom mieste – pred svedkami?“ kázal mi ako trpezlivý učiteľ.

Chcela som ho zabiť! Bože, tak veľmi som chcela, ale práve v tej chvíli z jedného obchodu – myslím, že to boli zelinky - vyšla mladá rodinka a vydeseným pohľadom hodila po mladom, malfoyovskom princovi. Jasné, že ho poznali. V našom svete patril k najvýznamnejším, čarodejníckym rodom. Bol niečo ako šľachtická elita – ale mňa to nezaujímalo. Chcela som použiť Avadu a nadobro ho znieť zo sveta.

Hľadel na mňa pohľadom dravca na love.

„Ty máš od nevinného na hony ďaleko!“ vyprskla som podráždene a on sa povrchne usmial.

„Podľa zákona som čistý,“ poznamenal.

„Obaja veľmi dobre vieme, že zákon sa môže mýliť!“ zavrčala som.

„A ty stojíš nad zákon, že ho posudzuješ?“ doberal si ma.

Zamračila som sa nad jeho domýšľavosťou a okrajom zorného poľa sledovala rýchlo sa vzďaľujúcu rodinu. „Urobíš jeden prešľap, Malfoy a dostanem ťa!“ vyhrážala som sa, ale s ním to nehlo.

„Budem veľmi rád, ak sa o to pokúsiš, Tali, ale už teraz ti môžem garantovať, že na nič neprídeš!“

Škodoradostne som sa uškrnula. „Ešte stále môžem použiť Veritaserum!“ vyhlásila som víťazoslávne. Ale ani táto vyhrážka s ním nehla.

„Nepoužiješ. Inak by si tak spravila už pred rokmi. Príliš sa bojíš, že by si pod jeho vplyvom povedala viac, akoby ti bolo milé.“

„Čo ak to risknem?“

„Tak nič,“ odvetil pokojne. „Budú ma vypočúvať a ja poviem pravdu,“ odvetil pokojne a mňa jeho pokoj vyvádzal z miery.

Prečo je pokojný? Čo vie, že ja to neviem? Prečo sa, krucinál, nebojí? Prečo ma tak rozčuľuje? Prečo jednoducho nemôže skapať!?

„Čo tu chceš?!“ štekla som nečakane a on sa jemne usmial... akoby ho náš rozhovor bavil. Hajzel! Ja mu tu nebudem robiť cirkus zadara!

„Hm...“ zatiahol. „Čo tu chcem?“ zopakoval. „Ak by som ti to povedal, ušla by si... s krikom,“ dodal a nedbalo sa usmial. Bol to veľmi desivý úsmev a ja som ho opäť veľmi bolestivým spôsobom chcela zabiť!

„Ja neutekám!“ štekla som.

„Pravdaže, nie,“ súhlasil trpezlivo a pohol sa o jeden krok vpred. Podvedome som cúvla a on povznesene zopakoval:  „Pravdaže, nie.“

Prečo sa mi zdalo, že sa mi vysmieva!?

Ten skurvený, incestný bastard! Prečo sa približuje!? Nech ostane stáť! Nech sa ani nehne! Ja... ja... Ja! Opäť urobil krok vpred a ja som zvažovala, čo spraviť. Ustúpiť a uznať, že má pravdu? Zostať stáť a riskovať že sa priblíži? Zaútočiť a niesť následky? Ja... nevedela som sa rozhodnúť. Jeho samotná prítomnosť ma miatla. Vedela som, že je nepriateľ, ale akosi... ja... nevedela som zabudnúť! A práve to, že som nevedela zabudnúť, ma vytrvalo nabádalo k tomu, aby som ho ma mieste zabila! Zahanbil ma! Využil ma! Zradil ma!

Zaťala som zuby. Prečo som si pripadala ako korisť, keď som mohla byť predátor?! Hrdo som sa vystrela a vystrčila bradu. V pravačke som kŕčovito zovrela prútik. Nie, nedovolím, aby znova vyhral! Nepohnem sa a ani naňho nezaútočím. Ukážem mu, že sa ho nebojím! Ja-sa-ho-NEBOJÍM! Revala som na seba v duchu a čakala.

V očiach mu zaplápolal divoký, ľadový plameň. Očakávanie? Radosť? Hrdosť? Alebo všetko zároveň? Možno nič z toho? Na plných perách mu pohrával nenápadný úsmev. Približoval sa ako lev... nie! Zle! Nie ako lev. On nie je lev! To ja som levica! On je slizký, podlý had! 

Nadávala som si opäť. Stála som tam ako soľný stĺp a čakala. Kráčal vpred a o pár smrteľne krátkych sekúnd sa týčil nado mnou. Boli sme od seba na vzdialenosť ruky. Možno ani to nie. Príliš blízko! Narušil môj osobný priestor!

Bol... otrasne krásny! Až tak krásny, že sa mi z toho obracal žalúdok. Chcelo sa mi zvracať!

„Bojíš sa ma?“ spýtal sa a ja som sa hrdo vypäla vpred.

„Ja a teba? To ty si ten, kto by sa mal báť! Som len na krok od toho, aby som ťa tu – na mieste – zabila!“ zavrčala som a jemu trhlo kútikom úst a pokrútil hlavou.

„Stále rovnako naivná... roztomilá...“ zapriadol a mňa to takmer dostalo do kolien.

Ani neviem kedy, ale v jednej chvíli som v ruke držala prútik a v druhej sa prútik nachádzal v puzdre a jemu sa k dokonale oholenému krku nebezpečne túlil hrot Ackairovej čepele. A to všetko som zvládla jediným plynulým pohybom!

„Si nervózna, keď som blízko,“ poznamenal, akoby mu práve nešlo o život! On je fakt samovrah! Masochista!

„Trpíš sebadeštrukčnými sklonmi?“ podpichla som ho ostro a vo vnútri premáhala chuť podrezať mu hrdlo.

U veľkého Merlina! Tak veľmi som po tom túžila! Akoby od toho závisel môj život. Zodvihol jednu z dokonale tvarovaných mužských rúk a jej ukazovák zastrčil do medzery medzi hrdlom a čepeľou. Vytrvalým pohybom strieborný kov odtlačil od krkavice.

Túžila som prerušiť jej spojenie s hlavou a moja túžba sa mi musela odzrkadliť v očiach, lebo povedal: „Ak by si ma teraz zabila, nič by si tým nezískala.“

„Zabila by som ťa! To by bolo viac než dosť!“ zavrčala som.

„Ale potom by si nemohla pomstiť svojho otca,“ poznamenal. „Nezabudni na Elayne Gillecrosd,“ provokoval a malo to prasne taký účinok, aký očakával.

Mal pravdu. Ak by som ho teraz zabila, nedostala by som príležitosť pomstiť sa! Ale taktiež vo mne stúpol nevýslovný hnev! On vedel, kto to Elayne Gillecrosd je! Vedel to už na Rokforte! Bola to tá žena, čo na Vianoce sprevádzala jeho otca v Rokville! Vedel to a nepovedal mi to! Keď som sa to, po onom osudnom večere v Rokville, dozvedela, nedokázal som uveriť, že som mu tak dokonale naletela?! A on mal tú drzosť to teraz vyťahovať? Jasné, že sa jeho rodine zato, že sa stýkajú so Smrťožrútmi nič nestalo. Popreli to a čo Malfoyovci poprú, to musí byť pravda. Hlavné predsa je, že prispejú do nadačného fondu ministerstva a nemocnice svätého Munga!

„To je ďalšia vec, za ktorú by som ťa mala zabiť!“ zavrčala som.

„Áno?“ zatiahol pobavene. „Prečo?“

„Vedel si, kto to je a aj tak si mi to nepovedal!“

„A prečo by som to mal robiť?“ spýtal sa prekvapene. „Aký by som mal dôvod? Čo by si mi zato dala?“

Hnusil sa mi od minúty k minúte viac! „Neviem ako ty, ale ja som ťa bránila. Spálila som mosty s chalanmi, a to len kvôli tebe!“ obvinila som ho. „Zastávala som sa ťa pred ostatnými fakultami! Nechala si na hlavu sypať popol! Znášala urážky, ohováranie a...“ odmlčala som sa a hneď nato pokračovala: „Zaslúžila som si aspoň toľko, aby si mi povedal, že ju poznáš!“ zúrila som.

Na jeho tvári sa rozprestrela kamenná maska. Hah, nový smer rozhovoru sa mu nepáčil – tak mu treba! On si začal!

„Nepotrebovala si to vedieť,“ uzavrel.

„Ale čo nepovieš?“ Teraz som to bola ja, kto nahodil sarkastický tón a pohla sa o krok bližšie. Zamračil sa. Rukoväť Ackaira som stále držala v ruke. Stačilo by švihnúť a zaraziť mu čepeľ do srdca... stačilo tak málo a bolo by po ňom! Len pár sekúnd...

„Bola si na pokraji zrútenia aj bez toho, aby...“ ešte chcel niečo povedať, ale ja som mu skočila do reči.

„Prosím ťa, len mi teraz nehovor, že ti záležalo na blahu môjho psychického zdravia,“ vysmiala som ho a on jemne nadvihol obočie.

Bože, to musí byť taký vysoký?! Prekonávala som nutkanie podkopnúť mu nohy, aby som bola vyššia ako on! Zazubil sa a v jeho podaní tento obyčajný ľudský úškrn pôsobil až nemiestne uvoľnene. Príliš uvoľnene na to, že som sa mu ani nie pred minútou pokúsila preťať karotidu!

„Možno ťa to prekvapí, Tali, ale ja som nikdy,“ na tom slove si dal obzvlášť záležať, „nikdy nespravil nič, čím by som ťa ohrozil!“ vyhlásil a ja som mu zatúžila vyrezať jazyk.

Zlostne som vyprskla a zovrela rukoväť tak pevne až mi zbledli hánky. „Mám ti pripomenúť, čo sa stalo v Rokville?“ zavrčala som. Otváral ústa, že mi odpovie, ale v tom sa spoza neho ozvala moja záchrana.

„Thalia! Poď sem!“ zahrmel Siriusov hlas. S úľavou som vykukla spoza Malfoyovho ramena a vďačne sa zahľadela na môjho pekného priateľa.

Stál tam ako stelesnenie boha hnevu. Nohy rozkročené na šírku pliec, v ruke prútik. Keby sa nad ním začal vznášať jeho osobný temný mrak, ktorý by do okolia metal blesky ani by som sa nečudovala. Ladil by k jeho očiam.

„Poslúchneš ako pes?“ poznamenal chladne Malfoy, ale ja som ho ignorovala. Tentokrát sa nenechám vyprovokovať!

„Nemusím byť psom nato, aby som poslúchala ľudí, ktorých milujem!“ odbila som ho a jeho tvár neodrážala nič, len ľadovosť antarktických ľadovcov.

„Miluješ?“ zatiahol mrazivo a ja som sa naňho škodoradostne usmiala.

„Milujem,“ potvrdila som a prešla k Siriusovi.

Neklamala som. Skutočne som Siriusa milovala rovnako ako sestra miluje svojho brata. Ako sa milujú členovia rodiny navzájom. Ale hlboko som pochybovala, že niečomu takému ľudskému ako je láska Malfoy rozumie! Cestou som Ackair zasunula do pošvy.

Myslela som si, že tým sa to skončí. Že od neho odídem a spolu s mojim kamošom prejdeme do jedného z obchodov, ale šeredne som sa mýlila. Namiesto toho, aby sa stalo tak, ako som si naivne vysnila, ma Sirius stiahol k sebe. Objal ma. Jednou rukou mi hlavu jemne pritláčal k hrudi a druhú mal ochranársky položenú na mojom chrbte. Prekvapilo ma to. Cítila som, ako to v ňom vrie. Nechápavo som mu objatie opätovala a okrajom zorného poľa zachytila Malfoyovu kamennú masku.

„Daj jej pokoj,“ zavrčal naňho Sirius a jeho oponent sa ľadovo usmial.

„Mne odpad, ako ty, rozkazovať nebude,“ zahlásil zhnusene a vzápätí sa otočil na opätku a odplachtil preč.

Zamrkala som a odtrhla sa od Siriusa. Zamračila som sa naňho a nevedela sa rozhodnúť či ho chcem objať alebo mu jednu vraziť.

„A to malo byť čo?“ zavrčala som a stretla sa s rovnako neústupčivým, tvrdohlavým pohľadom.

„To malo znamenať: Drž sa od neho, sakra, ďalej!“ štekol podráždene a pevne ma zdrapil za rameno. Vytrhla som sa mu, ale on výstup zopakoval a potom ma odhodlane zaviedol až pred dámsky salón. Zamračila som sa a skrížila si ruky na prsiach.

„Choď dnu!“ prikázal mi podráždene a ja som rovnako popudene nadvihla obočie.

„Prečo by som mala?!“ Nie, nepáčil sa mi jeho tón. Ja nie som žiadne sopľavé decko, ktorému bude rozkazovať!

„Lebo ti to hovorím!“

„Vážne?“ prehodila som neveriacky a on si unavene pretrel oči.

„Tali,“ naliehal o čosi krotšie. „Choď, prosím ťa, dnu.“

Chcela som mu niečo odseknúť, ale jeho naliehavý pohľad ma presvedčil, aby som len ticho zavrčala: „Doma sa porozprávame!“ a otočila sa ku dverám.

Keď sa za mnou zatvárali, zachytila som jeho odpoveď. „Porozprávame.“

Vrátila som sa medzi záplavu bielej a znudene sa zasunula na pohodlný gauč. Mala som chuť vrčať, ale to by asi vyzeralo divne a vyvolalo by to zbytočné otázky – a to je to posledné, čo teraz potrebujem. Otázky od dotieravých ženských na love za svadobnými šatami. Wrrr... ako som sa k tomuto mohla nechať dotlačiť?

„Kde si bola?“ štekla Scary a ja som sa na ňu kyslo usmiala.

„Na čerstvom vzduchu. Ten tvoj smrad mi takmer rozleptal nosné dierky!“ posťažovala som sa. Ešte šťastie, že tu Lily ani „mamini“ neboli. Kde boli? Tak to mi bolo maximálne u riti. Tipujem, že ona si išla navliecť ďalší skvost a ony prečesávali regále.

„Ja aspoň nejaký mám a nehrám sa na členku strany zelených!“ odvrkla. Debbi našu malú výmenu názorov ignorovala, ale Alice sa mierne ošila.

„No tak, baby, prestaňte. Nechcete predsa Lily pokaziť jej veľký deň,“ kárala nás a ja som nedokázala pochopiť, čo je na výbere šiat veľkého – no teda okrem tých gigantických sukní!

„Pravdaže, nechcem,“ prehodila o čosi zmierlivejšie Scary a hneď na to dodala: „Ale aj tak nechápem, čo tu robí ona!“

Alice si ťažko povzdychla a v rýchlosti zreferovala: „Už som ti vravela, Scary. Tali je naša kamoška, jedna z družičiek a áno, je tu aj ako povinný doprovod od Jamesa!“ Dokonca aj milá (občas extrémne prísna) Alice si veľmi dobre uvedomovala, že tu nie som z vlastnej vôle.

„Tak, tak...“ pritakala som. „A ak nechceš, aby ťa Lilyn bodyguard vyhodil najbližším oknom, Scary, tak konečne zavri hubu!“ usadila som ju. Oduto vystrčila spodnú peru, ale vďakabohu ostala ticho.

Haleluja! Oslavujme! Ona a Malfoy v jeden deň? To by presvedčilo aj zarytého pacifistu, aby prehodnotil svoj prístup k životu!

Zmĺkli sme obe, lebo zrovna v tej chvíli sa medzi nás vrátila Lily a pár sekúnd po nej aj mamini.

„Baby,“ zajachtala so slzami v očiach. „Mám ich!“

Áno, skutočne ich mala.

To čo mala teraz na sebe, mi vyrazilo dych. Žiadne preplácané torty ani morské panny, čo zdrhli spod rúk plastického chirurga! Tieto boli tak akurát. Dlhé po zem v elegantnom strihu čarodejníckeho, spoločenského habitu s tým rozdielom, že nemali plecia ani dlhé rukávy. A keď už sme pri rukávoch, tak tie jej siahali mierne pod lakte a boli z nevtieravej čipky. Výstrih na prsiach bol hlboký, ale nie vulgárny a pod ním sa šaty členili do ďalšej časti, ktorá sa jej tesne linula k telu. Po chrbte sa jej tiahol zástup perál až k zemi. Bola... nádherná, rozkošná a mne samej bolo dokonale jasné, že v tomto sa do nej James zamiluje ešte viac!

Vybrala si ich. Bola nadšená a jej nadšenie sa prenieslo aj na mňa... no len do chvíle, než sme nezačali vyberať šaty pre družičky. To bolo ďalšie utrpenie a povinne som si ich musela vyskúšať aj ja. Bože, ako som závidela jej sestre Petúnii, že sa z toho vyvliekla! Aj ja chcem! James, toto mám u teba!

Ale nejakým obrovským zázrakom som prežila aj toto a zvyšné ženštiny sa rozhodli pre mňa nepochopiteľné čudo. Fajn, ja rozumiem, že nevesta musí byť najkrajšia zo všetkých, ale je potrebné robiť z nás až takéto zrúdičky?! Nechala som si svoje poznámky pre seba a v duchu sa zmierila so šatami farby šampanského (ktorá bude, mimochodom, ladiť k dekoráciám) po kolená a bez výstrihu. Ich padavá látka síce objímala krivky bokov, ale to bolo asi tak všetko. Na takmer priesvitnej látke výstrihu sa ligotali malé perličky.

No, ale čo... S radosťou sa pre tých dvoch obetujem a navlečiem sa do tejto hrôzy a ešte si k tomu vezmem aj štokle.

Čo by pre priateľa človek neurobil?

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 6. - Na slovíčko s incestným...: