OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Na skok z pekla: Láska hory prenáša... alebo aj nie

27.07.2014 (23:00) • Souteze • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 615×

Láska hory prenáša... alebo aj nie

Zo školy sa vyvalila masa študentov. Niet sa čo čudovať. Bol koniec školského roka a to znamenalo začiatok prázdnin. Niektorí rodičia čakali svoje ratolesti pri bráne, aby ich vzali či už na slávnostný obed alebo rovno na dovolenku. Medzi rodičmi stála aj rodina Rock a Rebel. Na prvý pohľad bežné rodiny, ktoré bývajú v jednom susedstve, no v skutočnosti medzi nimi panovala nenávisť. Táto nenávisť trvala už niekoľko generácií a mladšie generácie ani nevedia, ako a kedy  to vlastne začalo. Podstatné bolo, že žiadny Rock či Rebel nemal na toho druhého ani pozrieť, nieto prehovoriť.

No na verejnom priestranstve, akým bola práve škola, to však bolo nemožné. Napätie medzi nimi sa dalo krájať. Bolo len otázkou času, kedy sa uvoľní a vybuchne. A výbuch nedal dlho na seba čakať. Stalo sa to presne vtedy, keď otec mladej Gabriely Rock oslovil jej najlepšiu kamarátku Viky:

„Ahoj Viky. Gaby nie je s tebou?"

„Nie. Povedala, že sa ponáhľa a odišla."

„Odišla sama, alebo s nejakým chlapcom?"

„Neviem, či som tá pravá na odpoveď na túto otázku."  Snažila sa vykrútiť Viky z nepríjemnej situácie.

„Viky, je to pre nás dôležité. No z tvojej reakcie usudzujem, že áno. A preto už len jedna otázka a bol by som povďačný za priamu odpoveď. Bol na motorke?"

„Áno, pane." Pri odpovedi sklopila zahanbene oči. „A ak sa ma chcete opýtať kam šli tak to naozaj neviem." Dodala vzápätí a vzdialila sa od pána Rocka, ktorý bol od hnevu v tvári purpurový.

***

Vietor mi vial vo vlasoch a ja som si jazdu nesmierne užívala. Bol to neopísateľný pocit. Ale najúžasnejšie na tom bolo to, že som mohla byť s ním. Len škoda, že proti tomu boli naši rodičia.

„Nikdy sa nezapleť s Rebelom!" vtĺkali mi do hlavy od malička. A ja som nechápala, prečo by som sa s ním nemohla kamarátiť, keď býva oproti cez ulicu a je jediným dieťaťom v okolí. No rešpektovala som rodičovský zákaz, teda len do jedenástich rokov. Vtedy prestúpil na školu, kam som  chodila aj ja. Vraj v tej minulej mal problémy s učiteľmi. To bol impulz, ktorý za mňa rozhodol zoznámiť sa s ním i napriek zákazu rodičov. Keďže sme chodili do tej istej školy, nebol problém dohodnúť si s ním tajnú schôdzku. Hneď pri prvom stretnutí sme si padli do oka. Mali sme toho veľa spoločného - hudbu, koníčky ale i názory na rodičovský zákaz. Dozvedela som sa, že aj jemu rodičia zakazovali kontakt so mnou. Napriek tomu sme boli radi, že sme ho porušili a spoznali sa. Rástli sme spolu, prekonávali prekážky a láska nenechala dlho na seba čakať.

Problém nastal, keď sme sa rozhodli povedať to rodičom. Boli tak nahnevaní, že nám okamžite zakázali  akýkoľvek kontakt. Mňa strážili na každom kroku a Timotej mal doma peklo. Nestrážili ho.  Práve naopak. Ignorovali ho. Nechali ho nech sa stará sám o seba. Vraj keď ich nemieni poslúchať, nech si pomôže ako vie. A tak si našiel robotu a sám sa pretĺka mysliac na to, že raz so mnou utečie. V škole to tiež nebolo ružové. Síce sme ostali na tej istej škole, ale boli sme pod neustálim dozorom učiteľov. Bolo to na zbláznenie. S blížiacim sa letom, silnela aj Timova túžba byť so mnou. Týždeň pred koncom školy mi poslal lístok s otázkou, či s ním utečie. Neváhala som ani minútu.

A tak teraz sedím za Timom a ten ma vezie na motorke kamsi do neznáma. Neviem kam, no nevadí mi to. Hlavne, že som s ním.

Viezli sme sa niečo cez dve hodiny, hádajúc podľa slnka. Obaja sme už boli unavený a hladný. A tak Timo našiel pumpu, kde sme si kúpili nejaké jedlo. Tam mi povedal, že v starých listoch našiel zmienku o chate, kde kedysi utiekli môj pra pra pra strýko a jeho pra pra pra teta. A tam máme namierené aj mi teraz. Je to kdesi v neďalekých horách a jemu to pripadalo, ako super nápad. A ja som s ním samozrejme súhlasila. Užijeme si krásne prázdniny a potom sa vrátime dokončiť školu. Z mojich úvah ma vytrhol Timo:

„Gaby? Vieš čo som si teraz uvedomil?"

„Čo?" opýtala som sa a lenivo som si natiahla stuhnutý chrbát.

„Že som ešte nemal šancu pobozkať ťa."

„Vidíš. V tom zmätku som si to neuvedomila. Hmm, a chcel by si?" opýtala som sa laškovne. Namiesto odpovede ma vzal do náručia a pobozkal ma. Najprv to bol len letmý bozk, ktorý sa pomaly predlžoval a prehlboval. Zo vzájomného skúmania nás vytrhol blesk, ktorý preťal oblohu. Následne na to sa ozval ohlušujúci hrom.

„Mali by sme ísť, aby sme nezmokli." Upozornila ma Timo a ja som sa neochotne od neho odtiahla.

„Ale na chate si to zopakujeme. Platí?"

„Pre teba všetko." A nasadol na motorku. Ja som si sadla za ním a vyrazili sme do hôr, ktoré boli pod tmavým búrkovým mrakom.

***

Keď sme dorazili na miesto, nevedela som, čo si o tom mám myslieť. Chata bola kúzelná. Teda isto bola kedysi, no teraz z nej bola stará búda. Chcelo sa mi z toho plakať.

„Sme tu." Zastavil s úsmevom na perách pred verandou Timo. „Čo na to povieš?"

„Hmm. Neviem. Nejako som pri pohľade na ňu stratila reč." Povedala som rozpačito a zišla som z motorky.

„Ja viem, že nevyzerá boh vie ako, ale trochu ju upraceme a bude to raj na zemi. Náš malý súkromný raj." Zašepkal mi do ucha a objal ma.

„Pokúsim sa ti veriť. Ale ak chceš, aby to vyzeralo aspoň trochu k svetu, mali by sme začať hneď." Odtiahla som sa od neho a zamierila k dverám. Stúpila som na prvý schodík a uistila som sa, či je stabilný. Keď sa nestalo nič, smelo som  vyrazila hore k dverám. No na predposlednom schodíku som si nevšimla, že je prehnitý a moja noha ho úplne zničila.

„Ááá!"  vykríkla som vystrašene a v snahe nájsť stratenú rovnováhu som sa chytila zábradlia. No ten bol v rovnakom stave ako schod, na ktorý som stúpila. Mala som jediné šťastie, že Timo má pohotové reakcie. Pribehol ku mne a stihol ma zachytiť skôr, ako som spadla.

„Je tu viac roboty, ako som si myslel. Ale neboj sa do konca týždňa to tu bude na nepoznanie. "

„Sľubuješ? Lebo ak nie, odídeme. Teda aspoň ja."

„Sľubujem. A teraz poďme preskúmať zvyšok domu." Navrhol, vytiahol ma zo schodu a spolu sme prišli až k vchodovým dverám. Tam sme zastali a Timo chytil kľučku.

„Pripravená?" opýtal sa ma, no na  odpoveď nečakal a otvoril ich. Obraz, ktorý sa nám naskytol, bol neuveriteľný. Vnútri nebolo poznať, že by ten dom niekto opustil. Všetko bolo čisté, upravené. Chata mala dva poschodia. Na prvom poschodí hneď po otvorení dverí sme sa ocitli v hale. Na jednej strane bol vešiak na kabáty a na druhej obrovské zrkadlo. Na jej konci bolo schodisko na druhé poschodie. Napravo od vchodových dverí bola priestranná obývačka s krbom, veľkou sedačkou a knižnicou na celú stenu. Na zemi pred kozubom bol chlpatý koberec. Na ľavo bol salónik s klavírom, pohovkou,  šachom a truhličkou na šitie. Pod schodmi sme objavili dvere, ktoré viedli do kuchyne. Tá bolo, tak ako aj predošlé izby, ako z iného storočia. Podobnú som videla len v dejepisných knihách. Bola tam piecka, kachle a veľa poličiek na riady, hrnce a príbory. Na jej konci boli dvierka do komôrky. Ďalším prekvapením bolo, keď sme zistili, že komôrka je plná jedla.

„Si si istý, že táto chata je opustená?"

„Na milión percent. Pýtal som sa aj miestnych ľudí a tí mi tvrdili, že tu nikto nechodí ani tu nikoho nevideli."

Rozhodla som sa to nekomentovať a preskúmať vrch. Tam boli len dve miestnosti a schody na povalu. Jedna miestnosť bola robená ako spálňa. Zariadená bola stroho, no útulne. Nábytkom bola obrovská posteľ, dva nočné stolíky po jej bokoch a jedna skriňa. A na okne boli masívne záclony. Čudné bolo, že nad posteľou visí obrovská kopia.

„Skôr, ako pôjdeme spať ju dáš dole." Oznámila som mu a nemienila som to ďalej rozoberať. Na konci spálne boli v rohu zašité dvere, ktoré viedli do kúpeľne. Bola malá len s vaňou a záchodom. Do nej sa dalo vojsť len cez spálňu.

Najzvláštnejšou izbou bola detská izba. Tá mala len v strede kolísku a nič viac.

„Tak tu chodiť nebudeme súhlasíš?" opýtala som sa Tima. Prikývol. To mi stačilo. "Chceš sa ísť pozrieť aj na povalu?" Dúfala som, že povie nie.

„Nie. Na dnes mi stačilo. Opravím verandu a prázdniny sa môžu začať."

„Ja zatiaľ preskúmam okolie." A tak sme sa obaja pobrali von. Timo niekde našiel kladivo a klince a tak mu nič nebránilo v oprave. Ja som sa rozhodla pozrieť, čo je vzadu. A tam ma čakalo ďalšie prekvapenie. Vzadu za domom bola nádherná kvetinová záhrada. Mala som pocit, ako by všade zamrzol čas-  ako by som sa ocitla v inom storočí. Len vzhľad domu napovedal, že ten čas plynul. No mne to skôr pripadalo, ako keby mal ľudí odstrašiť. Bolo mi to jedno. Bolo to perfektné miesto na strávenie leta s Timom.

„Timo neuveríš." Pribehla som zozadu za ním. "Vzadu je nádherná záhrada."

„Vážne? Tak potom je toto miesto naozaj zvláštne. Povedal by som až magické. No nevadí mi to, kým si tu so mnou. Schod už je opravený, no ostalo mi ešte zábradlie. Počkáš na mňa dnu?"

„Fajn," vybehla som po schodoch, "budem v obývačke." A už ma nebolo. Pomaly som do nej vošla čakajúc, čo nájdem tu. Rozhodla som sa ako prvú preskúmať knižnicu. Spred kozuba som si chcela odtiahla koberec pred knižnicu. Ako som ho posúvala, odokryla sa pred mnou krátka básnička vrytá do podlahy.

„Osudom stíhaný,

dvaja milenci,

bozkom spečatili,

osud nezvratný." Prečítala som nahlas. Pod tým boli ešte vyryté iniciály J.R. a B.R. Myšlienky mi poletovali v hlave ako bláznivé. Všetko mi začínalo dávať zmysel. 

„Timo, Timo poď sa pozrieť!" zakričala som a sadla si na koberec vedľa tej podivnej básne.

„Stalo sa niečo, Gaby?" vošiel do miestnosti s otázkou. 

„Ja len už asi chápem, prečo nám zakazovali stretnúť sa. Pozri." A ukázala som na báseň. Počkala som, nech si ju prečíta a uvedomí si, čo je tam napísané.

„Ale hádam si nemyslíš, že sa to týka aj nás. Isto je to len nejaký úryvok z básne."

„Nie je. Viem to, pretože už sa raz niečo také stalo. Ujo a teta, pamätáš? Ich príbeh mi ako malej rozprávala mama. A vždy skončila slovami - a toto sa stane, keď neposlúchneš. Oni umreli. A možno aj v tejto chate." V mojom hlase bolo badať stopy hystérie.

„Gaby. Gaby pokoj. Nám nič nehrozí. A ten príbeh si isto tvoja mama vymyslela, aby ťa postrašila. Nemysli na to, uvaríme si večeru a užijeme si prvý spoločný večer. Súhlasíš?" upokojoval ma.

„Dobre, ale varíš ty,  lebo ja som strašná kuchárka."  A pobrala som sa do kuchyne snažiac sa nemyslieť na to. Tam Timo pripravil úžasné špagety so syrovou omáčkou. Keď sme sa najedli, ja som poumývala riad a Timo sa pobrala do obývačky. Keď som doumývala, pripojila som sa k nemu. On zatiaľ rozložil oheň v kozube a koberec vrátil na svoje miesto. Ľahla som si k nemu a zadívala sa do ohňa. Timo ma začal hladkať po chrbte a bozkávať krk.

„Si nádherná, vieš o tom?" opýtal sa ma pomedzi bozky.

„Milujem ťa." Vykĺzlo zo mňa opantaná atmosférou.

„Čo... Čo si to povedala?"

„Ja... Pripadalo mi to správne. Keď.. Keď to tak cítim, tak som chcela, aby si to vedel." Jachtala som, nevediac, ako reagovať.

„ Gaby, to sú tie najkrajšie slová, ktoré mi kto kedy povedal. Môžeš mi ich zopakovať?"

„Milujem ťa,"  šepla som hanblivo.

„Aj ja ťa milujem." Usmial sa na mňa, odhrnul mi vlasy z tváre a pobozkal ma. Najprv jemne váhavo, na postupne sme bozk prehlbovali. Bol to pre mňa nový pocit, ktorý som doteraz nepoznala. No páčil sa mi. Ani neviem ako, ležala som na koberci, Timo bol nado mnou a zasypával ma bozkami. V zajatí vášne sme sa obaja ocitli len v spodnom prádle a ja som mu šepla do ucha:

„Chcem ťa." Odpoveďou mi bolo, že sa postavil, vzal ma do náručia, telo mi zasypával bozkami a odviedol ma ku schodom. Vyniesol ma na druhé poschodie a odtiaľ do spálne. Tam ma položil na posteľ a s nádejou sa mi pozrel do očí:

„Naozaj to chceš?" opýtal sa ma. Pobozkala som ho a zašepkala som do pier: "Áno." Opatrne do mňa vnikol a mnou prebehla triaška. Celá som sa začala chvieť a Timo so mnou. Cítila som ako sa so mnou všetko točí. Bolo to úžasné. Z môjho opojenia ma prebral šok, že sa nad nami nebezpečne hýbe kopia.

„Timo. Nedal si dole tú..." No už bolo neskoro. Kopia padla a v jej čepeli našli smrť obaja milenci a k básni pribudli dve nové iniciály. A preto nezabudnite! Osud si vždy nájde svoju cestu.

Autor: Souteze, v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Na skok z pekla: Láska hory prenáša... alebo aj nie: