Príliš veľa klamstiev • OurStories.cz ~ naše povídky

Voľné pokračovanie poviedky Na balkóne... alebo v skratke o vzťahu vybudovanom z klamstiev.

12.03.2018 (12:00) • Dano • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1187×

Zbadala som ho prakticky okamžite. Je pre mňa proste neprehliadnuteľný. Dych mi vyrazili jeho modré očí. Fuu, naozaj som zabudla, že sú až také modré. Dá sa to? Zabudnúť za pol roka? Otočil hlavu mojím smerom a ja som sa inštinktívne skryla za pána predo mnou. V dave nebolo ťažké skrývať sa. Pozorovala som ho niekoľko minút, až kým sa sprievod nepohol a ja som ho nestratila z dohľadu.

Zvítala som sa s Luciou, s Jankom...s ním. Nič nehovoriaca pusa na jedno líce, na druhé. Do nosa mi udrela jeho vôňa. Tak známa a pritom zabudnutá. Pozdravil. Hlas, ktorý mi ešte pred pol rokom šepkal do ucha a dnes si ho neviem vybaviť v hlave. Zdá sa mi, že zabúdam príliš rýchlo. Alebo aj nie... Srdce nezabúdalo. Bolelo rovnako ako pred šiestimi mesiacmi. To iba rozum sa ho snažil vytesniť z pamäte. Začínal hlasom, vôňou, očami... A ja som sa v tej chvíli začala báť, čo bude ďalšie. Snažila som sa upútať jeho pohľad. Aspoň jeden vzájomný pohľad do tých modrých očí. Nič. Skôr mi to pripadalo, akoby sa môjmu pohľadu náročky vyhýbal. Takže po pol roku som preňho už iba cudzí človek. Starý známy.

Posledný večer. Posledná pieseň, dobrú noc. Pomaly sme s krstnou odchádzali smerom ku stanu v ústrety spánku. Tak veľmi som ho túžila ešte aspoň raz zahliadnuť. Počuť jeho hlas. Priznávam, pohrávala som sa s myšlienkou, že by sa mi na zábave pošťastilo odtancovať aspoň jeden tanec práve s ním. Nepodarilo. Netancovala som vôbec. Krstnej to vyhovovalo a mne tiež. Až príliš som sa bála spomienok. Ako sme na tom „parkete“ (pozn. rozumej udupaná hlina vyhradená na tancovanie) tancovali spolu. Ako ma objal alebo držal za pás, keď sme spievali otočení smerom na hudbu. Vzájomná blízkosť dvoch tiel. Takisto ma lákalo počuť ešte jeho spev. Tak ako v Tam. Neviem, či to mám brať ako zázrak, no zrazu tam stál. Kúsok odo mňa, no nevšimol si ma. Na malú chvíľu sa prestal venovať svojej večeri a odspieval kúsok pesničky, ktorú hrala hudba obďaleč. Akoby mne na želanie. Posledný pohľad na neho. Naskočili mi z toho spevu zimomriavky. Áno, teraz už môžem ísť spať. Počula som ho spievať po tak dlhom čase.

Vracali sme sa s krstnou z celodenného výletu. Boli sme necelú hodinku od domu, keď začala lamentovať, že by išla kdesi na folklór. „Aj ja. A vieš kde sú dnes Mačence? Tam,“ zafňukala som naoko. Asi sto kilometrov od nás. Nie som blbá. Tam by so mnou na vystúpenie proste nešla. Je to príliš ďaleko. O to viac ma šokovala jej otázka: „Ideme?“ Zo začiatku nevinný žart, no nakoniec sa mi podarilo presvedčiť ju. „Po príchode domov máme asi päť minút na pobalenie a prezlečenie. Sadáme do auta a teoreticky, ak bude dobrá cesta, by sme mali stihnúť ten rýchlik tridsaťpäť.“ Nereálne? Také slovo nepoznáme. A tak sme sa o necelú hodinku vytešovali z cesty vlakom. „Keď sme ráno autom prechádzali okolo tohto tunela, pomyslela si si, že by si ním večer mohla prechádzať vo vlaku?“ smiala som sa. „To veru nie,“ smiala sa aj krstná.

Cesta ubiehala pomerne rýchlo. Nebola to prvá bláznivá folklórna akcia s mojou krstnou. Rada spomínam aj na moje narodeniny, kedy sme prebdeli asi tridsaťosem hodín, pretože sme chceli stihnúť folklórnu tešenicu na jednom konci republiky a následne aj Zoo na druhom. Moje milované slony. Vtedy nás obe motivovala láska k folklóru. Tá nás hnala aj dnes na ceste Tam. Mňa však hnalo aj čosi iné, o čom krstná nemala ani tušenia. Pred očami som mala jeho blonďavé vlasy a modré oči. Tešila som sa, že ho znova uvidím. Nedúfala som, že sa stretneme zoči voči. Stačilo mi, že ho uvidím tancovať. Naposledy sme sa videli na balkóne. U neho doma. Naše malé tajomstvo, o ktorom nikto netušil. Sama sebe som nahovárala, že tie motýle v bruchu mám pod kontrolou. Že sú to iba kukly, ktoré sa nikdy nevyliahnu a nevyletí z nich kŕdeľ motýľov. Keby som len vtedy vedela, ako strašne sa mýlim.

Po príchode Tam netrvalo dlho, aby som ho spozorovala. Stál s partiou obďaleč. Na hlave klobúk, na perách úsmev, iskra jeho modrých očí mi spaľovala vnútro ako o život. Odvahu ísť ho pozdraviť som však nenabrala. S krstnou sme vyhľadali kamarátku, ktorá Tam bývala a babská jazda sa mohla začať. Ušli sa nám miesta v prvej rade a tak sme mali naozaj luxusný výhľad. Z celého večera mi však v hlave najviac utkveli dva momenty. Ten prvý bol, keď On pristúpil k hudbe, rozkázal si a zaspieval. Nikdy predtým som ho nepočula spievať, avšak stavím sa, že zimomriavky by som mala aj teraz, keby ten spev počujem. Jedným slovom – dokonalé. Druhý moment nastal, keď sa On vzďaľoval od pódia, všimol si ma, zamával mi a náznakom mi poslal vzdušný bozk. Aspoň tak sa mi to v tej chvíli javilo.

Rozmýšľam kde začať a kde skončiť. V mysli sa mi vynára plno spomienok, plno citov, ale aj bolesti a ja netuším, čo z toho chcem premeniť na písmenká a čo z toho chcem uchovať len pre seba. Akoby to už ani nepatrilo ku mne, keď to raz napíšem. Potom to už nie sú moje spomienky. Sú to iba zápisky, ktoré sa mohli, ale aj nemuseli stať tak, ako sú napísané. Príbehy, ktoré môžu a nemusia byť upravené mojou fantáziou. Veci, ktoré sa mali, mohli alebo som proste len chcela, aby sa stali. Akoby som sa zbavovala bolesti tým, že ju premením na písmená. A ja si nie som istá, či už som pripravená vzdať sa jej. Pretože vďaka nej viem, že to celé bolo skutočné. Že sa to naozaj stalo. A to je ten najlepší a najhorší pocit zároveň.

„A prídeš ma pozrieť?“ Sedela som na Mikulášskom večierku a veselo som sa bavila s muzikantmi a tanečníkmi, ktorí ma obklopovali. Niektorých z nich som už dosť dlho nevidela, nakoľko bývali ďaleko a nie vždy stíhali nácviky. Jednou časťou mysle som však visela na Messengeri, kde sme si vypisovali počas celého večera krátke správy. Zhodou okolností bol tiež na Mikulášskom večierku, akurát že so svojím súborom a, čo čert nechcel, sedeli len zopár sto metrov od nás. „Uvidím, hádam hej.“ Pousmiala som sa. Dlho som ho nevidela. Viem, že keby sa tam zjavil, chovali by sme sa de facto ako dvaja takmer neznámi ľudia. Nikto z môjho okolia nevedel, že si píšem práve s ním. Párkrát za večer som sa neminula podrýpnutiu, že komu toľko vypisujem, no pravdu nikto z nich nepoznal. Mne by totižto úplne stačilo, keby ho vidím.

„No že si teda ale prišiel...“ Bolo ráno a ja som mu mierne sklamaná vyťukávala prvú správu toho dňa. „No. Neprišiel. Prišiel som o veľa? Bola si pekná?“ Pousmiala som sa. Že či! Dávno som si nepripadala tak sebavedomo ako minulý večer. „Mala som lodičky... :)“ Ktoré mi mimochodom spravili strašné otlaky, ale to sa chlapom nehovorí. „Zbožňujem lodičky! Danka, a ty ma kedy prídeš pozrieť?“ Na ústach sa mi usadil široký úsmev. Tak žeby sa predsa ešte uvidíme? „Pred Silvestrom idem k tete. Ako robíš? Mohli by sme skočiť na nejaké pivo...“ Alebo aj čosi viac. Ak by bol záujem. „29. robím. Predtým mám ešte voľno. Vieš čo? Ja ťa unesiem k sebe. 27. autom, dobre?“ Tu už som sa musela smiať. Prehovárať ma veru nemusel. „Môže byť. :)“ „Danka? A vezmeš si aj tie lodičky?“ Týmto ma veru dostal. Ale koniec koncov, prečo nie? A keby len tie... „Áno. Len pre teba.“

Vlastne si už ani nepamätám, ako na ten rozhovor došlo. Ja som proste musela. Nedokázala som sa tváriť, že sa nič nedeje, keď som s ním chcela tráviť čoraz viac času. Proste som sa zamilovala. Viem, nič mi nesľuboval. Povedal mi to. Povedal mi veľa vecí, ale iba máloktoré z nich boli pravdivé. Ťažko sa mi to priznáva, ale veľa z tých vecí by nepovedal a veľa z tých vecí by neurobil, keby nemal vypité. Proste alkohol, žiadna láska. Z mojej strany to bolo o inom. Avšak podľa neho som bola „príliš mladučká“ a „príliš ďaleko“.

Nepoznám väčšej diaľky ako ležať vedľa človeka, ktorého ľúbite a ktorého ste práve stratili. Snažila som sa plakať čo najtichšie, aby ma nepočul. Nedokázala som tú bolesť udržať v sebe. Nepodarilo sa. Začul ma, objal ma a šepkal: „Ublížil som ti? To som nechcel.“ Jedna z mála viet, ktoré mu verím. Proste nechcel. Ani mi ublížiť, ani mňa.

V to chladné decembrové ráno, kedy mi dal poslednú pusu na rozlúčku, som dostala jednu z prvých poriadnych faciek od života. „But just because it hurts, it doesn't mean you're gonna die...“ A tak som sa musela naučiť žiť so zlomeným srdcom.

Niekedy len tak sedím a neviem sa rozhodnúť. Či by som tú noc tri dni pred tým rozhovorom chcela prežiť ešte raz, alebo by som ju najradšej vymazala zo spomienok. Keby som sa veľmi snažila, možno by sa mi podarilo samú seba presvedčiť, že ide iba o výplod mojej fantázie. Nebyť tej jednej fotky. Jedna jediná naša spoločná. Aj to ju nemám. Je uložená v jeho telefóne. Teda, ak ju ešte nevymazal. Videla som ju iba raz. Asi je to tak lepšie. Za ten večer sa toho veľa udialo. Pred očami sa mi ako film mihotajú spomienky. Okamihy. Pocity. Pohľady. Dotyky. Slová. Sľuby. Klamstvá.

Ale aby sa nepovedalo, aj ja som mu klamala. Dohodli sme sa, že ma vyzdvihne o 16:45 na vlakovej stanici. Strašne pršalo. Ale že príšerne. Dáždniky som nikdy nemala v obľube a tak som, samozrejme, žiaden nemala. Na stanicu som dorazila už o pol. „Počkám v hale?“ uvažovala som. Ale čo ak príde skôr? Nemôžem ho predsa nechať čakať. Veď pod stromom nebude až tak pršať. Priznávam. Bol to dementný nápad. Lialo aj pod stromom. Za tých 15 minút som celkom slušne premokla. Prišiel čosi po trištvrte. Hodila som si veci do kufra, zložila mokrú bundu a sadla k nemu. „Dúfam, že si tam nemokla dlho,“ spýtal sa. „Nie, bola som schovaná v hale. Tu som stála iba chvíľu.“ Klamala som. Alebo aj nie? Chvíľa je relatívny pojem...

Vraví sa, že zúfalí ľudia robia zúfalé činy. Priznávam, nezvládala som to. Dala by som aj nemožné za šancu to s ním aspoň skúsiť. Nič viac som nechcela. Čo ja viem? Možno by to vôbec nefungovalo. S odstupom času, keď som sa preriekla pred spoločným kamarátom, s vážnym pohľadom na mňa pozrel a povedal: „To nie je chlap pre teba.“ Viem, že to myslel vážne, že to neboli iba plané reči, aby ma utešil. Ale v tej dobe som to ešte videla inak. Vyše mesiaca som o ňom nič nepočula. Držala som sa statočne. Až na tú jednu správu začiatkom februára. Bol piatok večer, posledný víkend pred novým semestrom a ja som sa nemala komu vyplakať na ramene. Proste depka. Jedna jediná správa: „Chýbaš mi.“ Zobrazené, neodpísané. A čo som čakala? Tri dni. Presne tri dni mu trvalo než odpísal. A omnoho lepšie by bol urobil, keby neodpísal nič. Alebo keby bol býval odpísal už v ten piatok.

Bol neskorý pondelkový večer. Do uší som si vložila slúchatká, na perách som mala úsmev a na duši zvláštnu ľahkosť, ktorú som už dlho necítila. Tak toto som potrebovala. Vyťaženie v škole a následne celé poobedie odmakať na brigáde. Veď keď budem robiť každý deň, tak si na neho časom ani nespomeniem. Po niekoľkých hodinách som pozrela na mobil. Správa od neho ma zaujala najviac. Úsmev bol razom preč a jej obsah mi rezonuje v ušiach dodnes: „Nuž, stáva sa. Ale mám frajerku. Takže tak.“ Hajzel. Jediné, čo mi vtedy napadlo. Výkrik do tmy v mojej hlave. Vtedy mi ublížil zámerne. Slová vedia tak strašne bolieť, len ich treba vedieť správne používať. A to On vedel.

Vraví sa, že žena je odrazom toho, ako s ňou jej muž zaobchádza. Ja si dnes pripadám ako sebavedomá mladá žena. Nie ako to dievčatko, ktoré poznal On. Dnes som ho stretla. Mala som chuť ho objať, aby som cítila, že je to už všetko preč. Mala som chuť mu poďakovať. Bez neho by som dnes nebola tam, kde som. Keby mi tak neublížil, nemala by som možnosť byť dnes silnejšia ako predtým. Dnes už viem, že ma nikdy nebral ako vážnu známosť. Neviem, čo som pre neho znamenala a asi to už ani nechcem vedieť. Kdesi tam, pri ňom, som stratila svoju detskú naivitu. Ukázal mi, koľko je na tomto svete bolesti a zloby a názorne mi ukázal, že môže prísť naozaj z každej svetovej strany. Mimo iného ma naučil aj to, že nikdy nemám veriť opitému chlapovi.

Vraví sa, že každý človek, ktorý vstúpi do nášho života, v ňom má nejakú úlohu. Keď ma asi pred rokom zanechal v tichých mrazivých uliciach ranného Brna, nechápala som, prečo mi vstúpil do života. Za čo mi bol trestom? Dnes už viem, že mi bol darom. Darom poznania. Aj to zlé na svete treba spoznať. A ak vám to niekto ukáže čo i len s náznakom lásky, bolí to síce na konci viac, ale zostávajú aspoň pekné spomienky. A tie si nenechám vziať. Pretože do budúcna si chcem spomínať iba na to pekné, čo medzi nami bolo. Všetka tá bolesť sformovala moje dnešné ja, takže je mojou nedeliteľnou súčasťou. Niekedy v dlhej chvíli rozmýšľam, čo za úlohu som v jeho živote mala ja. Odpoveď sa asi nikdy nedozviem, ale tak je to správne. Niektoré veci by mali zostať utajené. Napríklad medzi štyrmi stenami bytu. Alebo by mali zostať nevypovedané na balkóne.

« Předchozí díl

Autor: Dano, v rubrice: Povídky » Jednodílné