OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 29. kapitola

12.03.2017 (14:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1273×

29. kapitola

Klepkanie prstov po stole ma znervózňuje. Cez videohovor je to tichý zvuk, no i tak dosť hlučný na to, aby som musela zaťať nechty do dlaní. Tento rozhovor mi nie je o nič príjemnejší, než hltanie červíkov namočených v bahne. Telo mi zalieva chlad a chce sa mi zvracať. Je to proti mojej vlastnej prirodzenosti, preto sa snažím sústrediť na celkový obraz, nielen na biele vlasy Margaret Coln.

Ticho v konferenčnej miestnosti sa prehlbuje. Obraz nie je ostrý, no i tak mám dojem, že zíza. Viem to, cítim jej pohľad na svojej tvári. Byť v jednej miestnosti, vyškriabem jej oči z hlavy. Nakričím na ňu a pošlem do horúcich pekiel. Miesto toho sa však tvárim profesionálne. Osobný spor dávam bokom, sústredím sa na dôležitejší problém. To Margaret sa tvári urazene, šokovane, že som si jej dovolila po tom všetkom zavolať. A teraz k tomu pribudlo ešte aj neveriace krútenie hlavy.

„Také niečo nie je možné,“ odvetí nakoniec, čím zmietne poslednú polhodinu môjho vysvetľovania. Potomkovia sa dajú ovládať a využiť v boji – to je nová realita. Ťažko sa jej verí, no je to skutočne tak. Stalo sa to v minulosti a teraz sa to deje znovu.

Povzdychnem si. Je to ako učiť neposlušné dieťa. „Ako som už povedala, mám dôkazy, že sa také niečo odohralo v našej minulosti. Tak prečo sa nemôže to isté diať i teraz?“

Členovia Rady sa na mňa pozerajú ako na blázna. Tak ľahko však neustúpim. Musia mi uveriť – je to dôležité.

„Zapisovači histórie nie sú vždy pravdiví v tom, čo píšu. Je veľa fantastických príbehov, ktoré sa nachádzajú v historických knihách...“

„To predsa viem,“ preruším Margaret. Zatne sánku, no ja si to nevšímam. „Verte mi, že som preskúmala množstvo kníh, aby som našla vysvetlenie pre to, čo sa tu deje. Keď sa mi do ruky dostala táto kniha, ani ja som tomu spočiatku nechcela uveriť, ale je to logické, aj keď desivé.“

Majú strach. Nemusím mať ostrý obraz, aby som to vedela. Aj ja ho mám. Pri predstave, že niekto skutočne ovláda Potomkov, že ich niekto môže poštvať proti Asociácii démonov, proti škole nevinných študentov... Na sekundu privriem oči.

„Chcem len preskúmať všetky možnosti, aj túto, pokiaľ ju naozaj zavrhneme.“

Je to žiadosť a zároveň prosba. Nič lepšie mi už nenapadá.

V miestnosti ďaleko od Americkej Univerzity, nastane ticho. Členovia Rady sa pozerajú jeden na druhého, hľadajú odpoveď na moju otázku, až sa nakoniec všetky tváre pozrú na riaditeľku. Nezáleží na tom, čo urobila, ona je najvyšší veliteľ, teda rozhoduje. Vždy rozhoduje. A ja poznám jej odpoveď skôr, než ju vysloví.

„Je mi ľúto, slečna Drane. Vaše názory neprijímame. Historické dokumenty o ktoré sa opierate nie sú vierohodné. Potomkovia nemôžu byť ovládaní. Myslím, že by ste sa mali venovať viac nájdení tela a poriadne vyšetriť túto skutočnosť, než hlúpym domnienkam.“

Zaškrípem zubami. Videohovor sa ukončí a obrazovka stmavne. Som naštvaná. Ani zďaleka to nedopadlo tak, ako si chcela. Nečakala som, že sa Rada postaví chrbtom k takej vážnej téme. Nie som blázon. Jediný hlupák je tu Margaret, lenže tá je teraz v príliš veľkom pohodlí, aby sa naozaj zaujímala o dianie na univerzite. Čo by sa stalo, ak by sa jeden z Potomkov objavil v jej byte?

Pristihnem sa pri zlých myšlienkach a rýchlo sa ich zbavím. Áno, správam sa občas šialene, ale niečo také neurobím.

Z vlastného karhania ma vytrhne zaklopanie. Bez povolenia do kancelárie vojde Maya, tradične znudená životom a hlavne mnou. „Riaditeľ vás chce vidieť.“

„Ak ma chce vidieť, nech príde sám,“ odseknem hrubo. Myšlienkami som pritom niekde inde. Na prázdny papier pred seba načmáram otázku: Ako ovládnuť Potomka?

„Povedal, že ak neprídete, príde za vami neskôr na loď.“

Znechutene sa pozriem na Mayu a prestanem obťahovať slová. Tie slová vyzneli skôr, akoby som mal s Johnom Erickom nejaký väčší vzťah, než učiteľ a riaditeľ. Jeho vyhrážka ma ešte viac nahlodá, preto hodím pero o stôl a prudko vstanem.

Keď rozrazím dvere do riaditeľovej kancelárie, vládne v nej tradičné prítmie. John Erick sedí za svojim obrovským stolom a niečo píše. Nezodvihne pohľad, keď vojdem, ani keď sa bez pozvania posadím do kresla pred jeho stolom. Ruky si zopnem v lone. Nechty zaryjem do dlaní a počítam údery srdca. Neupokojuje ma to, skôr viac nasiera.

„Ďakujem, že si prišla, Sophia,“ zapradie nakoniec ako starý kocúr. Áno, presne to je.

Je to už pár dní, čo som s riaditeľom hovorila naposledy. Bolo to presne vtedy, keď mi Acheron a on v jeho kancelárii prezradili ich geniálny plán. V duchu sa uchechtnem.

„Prejdi k veci. Nemám na teba čas.“

Je to pravda. Na stole na mňa čaká ťažká otázka, ktorú musím zodpovedať. No som i zvedavá. Čo som zas urobila, že si ma dal zas zavolať riaditeľ?

Trochu mu klesnú kútiky. „Chcel som vedieť, ako sa máš. Ako zvládaš túto novú situáciu.“

„Všetko je v poriadku,“ zaklamem. Riaditeľ je už dlho tým posledným démonom na univerzite, ktorému by som sa chcela zdôverovať so svojimi osobnými problémami. Mysľou mi prebleskne myšlienka, či by som mu nemala povedať o mojej teórii s Potomkami, no i to rýchlo zavrhnem. Nepochodila som u Asociácii, riaditeľ sa na mňa bude pozerať rovnako. Nie, kým nebudem mať dostatok informácií a dôkazov, už to nikomu ďalšiemu nepoviem.

„Ako ti idú tvoje tréningy s Acheronom?“ skúsi znovu.

Sú vyčerpávajúce. „Aj tie sú v poriadku. Je to všetko?“ Nerada by som v jeho prítomnosti trávila ešte viac svojho času.

„Vlastne nie,“ povzdychne si. „Snažil som ti to uľahčiť, ale ty dnes nie si ktovieako zhovorčivá. Chcem, aby si to zistila odo mňa, Sophia. Viem, že je to krátko od doktorkinej smrti, no musel som v záujme študentov prijať nového ošetrovateľa. Je mi to ľúto.“

Jeho slová ma zasiahnu ako blesk. Zavŕtajú sa hlboko a znovu otvoria ešte poriadne nezahojené rany v mojom vnútri. Áno, je to krátko. Príliš krátko, aby som necítila hnev. To je celé? Zabudne sa teraz na doktorku Roxy?

„Je to všetko?!“ vyznie z mojich úst chrapľavým hlasom. Postavím sa. Nechcem, aby ma videl zlomenú. Bola to jeho povinnosť, ale aj tak... Nenávidím ho! Chcem vrátiť čas a dovoliť Potomkovi, aby radšej zabil jeho, než moju kamarátku!

Stane sa to behom jedného zažmurknutia. Nevolala som ho, a predsa sa mi v pravej ruke objaví blčiaci plameň červených farieb. Riaditeľ vystrelí zo stoličky na rovné nohy. Mňa samú tento náhly obrat prekvapí.

Som rozrušená. Zavriem oči, snažím sa dýchať pravidelne, pokojne. Plamene zmiznú rovnako rýchlo, ako sa objavili, iba na dlani cítim ešte stále ich horúčavu. Tvrdo sa pozriem na riaditeľa.

„Už ma do svojej kancelárie nikdy nevolaj, pokiaľ sa to nebude týkať študentov. Nechcem sem chodiť, pretože si ma zradil a ja ťa nenávidím. Aby si to lepšie pochopil, už viac nie sme priatelia, John. Ani nič iné, čo sme vlastne doposiaľ boli. Urobil si niečo, čo už nikdy nemôžeš odčiniť, takže s tým prestaň!“ Otočím sa na päte a vyjdem z jeho kancelárie skôr, než stihne niečo povedať. Ruky zvieram do pästí pociťujúc hnev, no i strach, že sa plamene znovu objavia.

Pred kanceláriou zastanem. Dvere sú pootvorené, zvnútra sa ozýva šuchot papierov. Doriti. Ktorý idiot...

Rozčapím dvere. Za mojim stolom sedí Ciar Tyreková. Na môj hlučný príchod vyskočí z kresla. Je posledný démon, ktorého by som tu čakala.

„Slečna Tyreková, môžem vám nejako pomôcť?“ spýtam sa podráždenejšie, než som plánovala.

Ciar okamžite obíde stôl. V roztrasených rukách pred sebou zviera hŕstku papierov. „Prepáčte, že som sem prišla bez vášho dovolenia. Dvere boli otvorené, tak som myslela-“

Kývnem jej rukou, aby preskočila hlúpe omáčky a dostala sa k jadru veci.

„No, keď som tu bola naposledy, hľadali ste niečo o Potomkoch. Videla som stránky z tej latinskej knihy, ktorú ste naposledy skúmali. Nemohla som si pomôcť, preto som si ju dala preložiť.“

Zahryznem si do pery, aby som ju nezasypala nadávkami, ktoré sa mi hrnú do úst. Ciar si vybrala skutočne zlú chvíľu na svoje priznanie.

„Viem, že som to nemala robiť. Prepáčte mi, to ale naozaj vám chcem pomôcť.“ Pootočí sa späť k môjmu stolu. Zvažuje, či pokračovať vo svojej spovedi. Jedna moja časť to nechce. Tá druhá je ochotná to z nej vytrieskať, pokiaľ to bude rýchlejšie.

„Videla som ten papier na vašom stole. Myslím, že teraz už chápem, čo sa snažíte zistiť a mohla by som vám pomôcť. Kým ste boli preč, premýšľala som nad tým a napadlo mi pár vecí.“

Ciar dokonale zabije celý môj hnev a postaví ho na úplne inú úroveň. Keď mi dôjde plný význam jej slov, vzplaniem ako fakľa.

„Nechcem, aby ste sa do toho miešali, slečna Tyreková. Je to nebezpečné,“ vyhŕknem.

„Ale ja som-“

„Už som povedala!“ zvýšim hlas, telo sa mi otrasie úplne novým prívalom. Zbadám jej bledú tvár a snažím sa zmierniť svoju reakciu. Ide to ťažko. „Vážim si vašu prácu i pomoc, Ciar. Ale musíte pochopiť, kde sú hranice, ktoré nesmiete prekročiť. Napríklad sa nesmiete nechať zatiahnuť do záležitostí s Potomkami. Ste študentka. Mojou povinnosťou je vás chrániť. Ak by som vám však dovolila pomôcť mi v tak nebezpečnom prípade... Proste nie. Rozumieme si?“

V jej očiach vidím vzdor i túžbu pomáhať. No jej telo sa príliš chveje na to, aby mi oponovala. Vystrie ruku s vlhkými papiermi od potu. „Niečo som spísala. Prosím, aspoň si to prečítajte.“ Vtisne mi papiere do rúk a rýchlo odíde.

Posadím sa za stôl, papiere hodím pred seba a hlavu si zložím do dlaní. Pod kožou mi pulzuje ohromná sila, ktorú s ťažkosťami potlačím. Myslela som, že po dnešnom ranom tréningu s Acheronom, ktorý bol vyčerpávajúcejší než všetky ostatné, sa mi moja zázračná moc už minula. Lenže nie, ona tu stále je a prejavila sa v okamihu, keď som to najmenej potrebovala. Dočerta, myslela som, že už som sa to naučila ovládať. Tento deň nemôže byť horší.

Zveziem sa po stolične bradou na stôl. Skreslene vidím počmárané papiere, ktoré spoly zakrývajú otázku: Ako ovládnuť Potomka? Musím sa premôcť, aby som sa mohla narovnať a pozrieť sa na Ciaryn rukopis poriadne.

●●●

S hlavou plnou nových skutočností sa vydávam večer späť na White Queen. Cítim ešte väčší strach, než som cítila doteraz, pretože Ciaryne poznámky neboli úplne vedľa. Keď som ich dokončila, našla som teoretický spôsob, ako ovládnuť Potomka. Teoretický. To je veľmi dôležité slovo. Všetko závisí na vonkajších faktoroch, na mnohých premenných, z ktorých mi ide vybuchnúť hlava.

Na toto sama nestačím. Potrebujem sa o tom s niekým porozprávať. Nikomu sa zveriť o svojom strachu, niekomu, kto ma nepošle hneď do čerta. I keď som sa zaprisahala, že už nikomu o Potomkoch nič neprezradím, kráľ Temných démonov nie je len tak niekto. Väčšinu času sa chová ako úplný somár, avšak kedykoľvek príde reč na vážne témy, dokáže zo seba urobiť hodného svojho postavenia.

Zastavím tesne pred lávkou spájajúcu White Queen s mólom. Ešte stále som si nenavykla na prestup po hojdajúcej sa doske, z ktorej by ma väčšia vlna mohla bez problémov zhodiť pod loď. Musím sa nadýchnuť, potlačiť strach. No i tak vždy prejdem trasľavým pohybom, malými krôčikmi, pripravená pri väčšom záchveve zoskočiť na mólo.

Z podpalubia sa ozýva hudba. Niečo romantické. Niečo, čo by som od drsného Asha rozhodne nečakala. Zídem do svojej kajuty a vyzlečiem sa z prepotených šiat. Na seba si navlečiem pohodlné tepláky a rozgajdané čierne tričko. Až potom zaklopem Acheronovi na dvere.

Hudba je tak nahlas, že ma zrejme nepočuje. Zvnútra sa ozve jeho hlasný smiech. „Acheron?“ zakričím, snažiac pre prehučať tóny. Potiahnem za kľučku.

Acheron stojí uprostred kajuty, okolo seba má plachtu, ktorá zakrýva jeho najintímnejšie partie. Svalnaté telo má poodhalené. No ani celá jeho veľkosť - čo ako sa snaží - nedokáže zakryť tmavé ženské telo na posteli. Ash sa mi díva priamo do očí, úplne nehybný a čaká na moju reakciu.

„Prepáč. Chcel som ju vyhodiť skôr, než sa vrátiš,“ povie nakoniec ako ospravedlnenie.

Bez slov tresnem dverami. Došli mi slová. Mala som to predvídať – preboha, veď je to Acheron! Napriek tomu, čo som mu naposledy povedala o jeho návštevách si priviedol ďalšiu. Nie je to moja starosť. Nie je...

Je mi z neho zle. Naozaj som mu chcela povedať o Potomkovi, o tom, že je ich možné ovládať, avšak teraz ma len utvrdil tom, že od neho poriadnu radu čakať nemôžem.

Vybehnem hore schodmi. Nemienim utekať, ako naposledy. Na to som príliš unavená. Miesto toho sa usadím na pohovke a schmatnem do ruky ovládač. Hudba v podpalubí sa vypne a zaznie hádka. Skutočne ma nezaujíma, o čom sa hádajú, preto pustím prvé, čo mi napadne a zvýšim hlasitosť na maximum. Moje sluchovody to tak veľmi utlmí, že prestanú fungovať. Až vtedy si všimnem, že som si pustila horor. Po ďalšom z náročných dní to nie je nič príjemné, i keď raz a čas je dobré pozerať sa na utrpenie niekoho iného.

Z chladničky si vezmem chladenú krv, pohodlne sa zahniezdim do sedačky a prikryjem sa dekou. Snažím sa pritom sústrediť na film, vyprázdniť si na chvíľu myseľ. Netrvá to ani desať minút, keď z podpalubia vybehne tmavé dievča. Krátko po mne fľochne pohľadom plným nenávisti a potom tresne dverami. Prekvapene nadvihnem obočie nad jej výstupom. Krátko po nej sa predo mnou objaví oblečený Acheron.

Nazrie cez presklenú stenu, ako strapaté dievča preskočí zábradlie a ladne pristane na móle. Pokrúti hlavou.

„Kvôli mne si ju vyhadzovať nemusel. Mohli ste si užívať až do samotného rána,“ zatiahnem plná odporu.

„Do rána by tu aj tak neostala.“

„Prečo? Nekašle na školu ako ty?“

Otvorím fľašku s krvou. Film je pustený stále dosť nahlas, aby som zachytila Acheronove slová, ktoré hovorí skôr sebe než mne. Prestanem ho sledovať, keď dievča na obrazovke zdesene vykríkne pred vrahom. Až keď sa posadí vedľa mňa, opäť upúta moju pozornosť.

Nadvihnem obočie. „Čo si myslí, že robíš?“

„Pijem krv?“ odvetí a ukáže v ruke rovnakú fľašku, akú mám aj ja.

„To ju nemôžeš vypiť u seba?“

„Mám voľný večer, takže sa chcem pozerať.“

„Aj tam máš predsa televízor.“

Zazrie na mňa, no netvári sa, že berie moje vyhadzovania vážne. Predsa len, je to jeho loď. „Ale ja to chcem sledovať s tebou. Nemám rád horory, mám z nich potom nočné mory. A sám by som sa bál.“

Strach. Acheron. Tie dve slová mi vôbec nejdú dohromady. Zalovím v pamäti, no nedokážem si spomenúť, či som už niekedy videla jeho vystrašenú tvár. Asi nie. Buď bol naštvaný, usmieval sa alebo nemal v tvári žiadny výraz. Bál sa vôbec niekedy niečoho?

Nie som si istá, či mi práve klamal, no ani ma to veľmi nezaujíma. Som na neho príliš naštvaná a zároveň príliš unavená z dlhého dňa, aby som čo i len pomýšľala na vyčerpávajúcu hádku s démonom, ktorý si aj tak vždy urobí po svojom.

„Mala si ťažký deň?“

Jeho otázka ma dokonale prekvapí. Hovorím snáď svoje myšlienka nahlas? „Áno.“

„Chceš moje objatie?“

Skrivím pery. Zase ďalší žart. Nie. To nie je žart. Tvári sa smrteľne vážne. Akoby mi jeho objatie mohlo dodať energiu a zmazať tak deň plný neúspechu.

Zavrtím hlavou. „Dívajme sa radšej na film.“ Odvrátim zrak, aby som mu dala jasne najavo, že sa nad jeho hlúpym návrhom nemienim ďalej pozastavovať. Práve včas, aby som mladého muža, ktorý zo škatule vyťahuje odťatú hlavu vrieskajúceho dievčaťa. Predchádzajúce myšlienky o Potomkoch mi to úplne vyhodí z hlavy.

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 29. kapitola: