OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chameleónka - 19. časť

21.06.2015 (19:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 741×

Nie, to snáď nie je pravda! Lucia! Moja Lucia je Pomstiteľka? Nie! Nie! To... to musí byť náhoda... Nie... preboha, človek tu nie je pár dní a keď príde skoro spadne na zadok. V mojom prípade na hubu. Okamžite pozriem na chat. Je vypnutý.

Lucia... neveriacky krútim hlavou. Nepredstieram, že som ju nepodozrievala, ale v kútiku duše som dúfala, že sa so mnou len zahráva. Veď... dofrasa, sama sa mi skoro priznala! To je celá ona. Tie jej manipulácie a pravdy.

Otázkou však  zostáva, či naozaj vraždí alebo je to len prispôsobenie pravdy? Sama som vravela, že poviedky nesmiete brať vážne, ani moje...

Nikdy som ju nevidela písať, nemala k tomu vzťah a hlavne... je priama. Nevymýšľa si niečo, čo nechce zrealizovať. Písačky brala ako stratu času. Tak prečo začala? Ako ma tu, doriti, našla? Nemala by som jej hacknúť denníky?  Nečaká len na to? Určite. Alebo?

Myšlienky mi besne behajú sem a tam ako zúrivé šelmy. Ruky sa mi trasú, chcem vracať. Prebehnem všetky príspevky od statusov, noviniek, po ten najdlhší článok. Keď  viem, čo hľadám, okamžite ju spoznávam.

Kriste, kde som mala oči? Ten štýl rozprávania, typické frázy, gestá... Bože!

Najhoršie je, že tie spôsoby vrážd... 

Zazvoní zvonček zdola. Zjojknem. Vyskočím na nohy.

„Prosím?“ ozvem sa ustráchane.  

„Ahoj láska, ja som,“ ozve sa Slniečko natešene. Vydýchnem si od úľavy a prekvapenia.

Čím to je, že vždy príde vtedy, keď ho najviac potrebujem? Nie je to jeho šiesty zmysel? Možno.

„Ahoj zlatko,“ nežne ma pobozká a pritúli si ma k sebe. V jeho objatí sa cítim v bezpečí. Odmietam ho pustiť, lepím sa naňho, hlavu mu zaborím do hrude.

So smiechom sa jemne odtiahne, aby sa vyzul. Môj pohľad ho zarazí.

„Deje sa niečo?“

„Lucia...“ hlas sa mi zlomí a vyschne mi v krku. „Je Pomstiteľka.“

„Aha...“ povie pomaly. „A tí zabití, o ktorých smrti písala, boli vaši bývalí spolužiaci.“

„Hej.“

„Stále si myslíš, že ich naozaj zabila?“

„Teraz, keď viem, kto to je? Som si istá!“

„Ale prečo? Je vážne taký psychopat?“

„Nehovor jej tak. Nevieš...“ pokrútim hlavou. Nie to mu nepoviem. To je len medzi nami. Sľúbila som jej to.

„Čo neviem? Zabíjanie je choré,“ ohradí sa, ale nie prchko. Slnko je stále pokojný. Iba párkrát som ho videla skutočne naštvaného.

„Je, ale ona si myslí, že ma tým znova získa. Vieš... Ničitelia,“ nechápavo mrkne. „Naši exspolužiaci... nešlo len o to, ako nám ubližovali osve. Bránili sme jedna druhú a preciťovali všetko spoločne. Verí, že sa do nej stále dokážem vcítiť... a viem.“ Vysvetľujem a zhrozene si sadám, kým sa moje zlatíčko snaží všetko vstrebať.

„Počkaj... takže sa vlastne tešíš spolu s ňou z tých vrážd?“ Hľadí na mňa napoly nechápavo, napoly zhrozene.

„Nie! Čo si?“ vypúlim oči.

Len sa cítim o niečo slobodnejšia. A viem, že takto by som sa cítiť nemala, že by som ich mala ľutovať, ale... keď sa to naozaj snažím precítiť... neviem to. Nechýbajú mi. Ani jeden. No zabiť som ich nechcela. Vždy som vedela, že na to nemám silu. A že nie som ani taký blázon. Lenže.. ja  som v ťažkostiach mala aj Anjela. Stála pri mne, kým Pomstiteľka nemala nikoho okrem mňa.

Opustila si ju, zaútočí tenučký hlások. Všetko si vymyslela. Ty si bola motor. Opäť sa hlási pocit viny. Tlačí mi na srdce, na krk, pľúca.  Zabila som ich. Je to moja vina. Zaslepila som sa zlobou a teraz aj naivnosťou. Ako som ju mohla prehliadnuť, keď na blogu všetkých preverujem? 

Štípu ma oči a potiahnem nosom. Slnko mi zdvihne bradu a utrie zatúlanú slzu.

„Ja som ich zabila!“ šepnem zhnusene. Keď to vyslovím, je to ešte horšie. Pravdivejšie. „Vymyslela som ich vraždy... dovolila som jej, aby...“ rozvzlykám sa. Neunesiem to. Zomreli kvôli mne...

„Čššš,“ tíši ma a tuho ma objíma. „Nie je to tvoja vina. Ona ich zabila. Možno si o tom rozmýšľala, ale nikdy, nikdy, by si to neurobila.“

Vzhliadnem k nemu. Nie? Vtedy som bola šialená. Dosť šialená, aby som to spravila. „Chcela som,“ pípnem koktavo.

„Ale neurobila si to!“ vyhlási rezolútne. „Ľutuješ tie roky a neubližovala si im. Mel, veď si ten najlepší človek, ktorého poznám. Nie je to tvoja vina. Ty s tým nič nemáš.“

Nereagujem. Viem, že jeho slová majú zmysel. Až na to o najlepšom človeku. Avšak nie som logický typ. Ja a moje svedomie si stále myslíme svoje.   

Osemnásť ľudí... zostávajú tri baby. Ale podľa poviedok Modrej nič nehrozí. Modrá! Preboha, veď je tehotná! Nie! Vyskočím na nohy. Musím si to preveriť. Hľadám v poviedkach. Podľa nich je v bezpečí. Zatiaľ. Musím...

Slnko mi nedovolí premýšľať. Vytrhne notebook zo zástrčky. Otočí ma tvárou k sebe, prudko mi zviera plecia. Tvár ma tvrdú.

„Viem, čo ti teraz napadlo. Ale ty za ňou nejdeš, rozumela si?! Pôjdeš na políciu.“

Pokrútim hlavou. „To jej nemôžem urobiť.“

„Ak máš pravdu, je to vrahyňa. Vrahyňa!“ skoro hláskuje, akoby som bola malé nechápavé decko. „Čo ak zabije aj teba? Ha? Nad si rozmýšľala?“

„Ona ma nezabije. Chce, aby som sa k nej vrátila. Je to jej... valentínka.“

„To je...“ chvíľu hľadá vhodné slovo, „... zvrátené!“ Strasie ho.

Pokrčím plecami, čo je úspech, keď mi ich mocne zviera.

Hľadíme si do očí. Je to pretláčanie vôle.

„Čo ak ti ublíži? Nechcem ťa stratiť,“ šepne po chvíli a pohladí ma.

„Miluje ma. Aspoň si to myslí.“

„A ty ju?“

Nadýchnem sa. „Milujem teba, najviac na svete. No musím jej pomôcť. Musím ju presvedčiť, aby prestala.“

„Nič jej nedlhuješ.“

„Práveže dosť. Okrem toho... nevieš o nej všetko.“

„Tak mi to povedz!“

„Nemôžem. Je to príliš osobné.“ 

Prižmúri oči. Rozhostí sa mučivé ticho. Štvem ho, ale nevie mi to vyhovoriť. Obaja sme až príliš tvrdohlaví.

„Neprestane,“ zamrmle nakoniec. „Vieš to. A povedz mi, čo urobí, keď jej povieš, že sa k nej nevrátiš?“ Hlas sa mu nebezpečne zvyšuje a podíde ku mne. „Čo ak jej prepne? Myslíš, že ťa len tak nechám ísť?! Polícia je jediné riešenie!“

Pretočím očami. Vážne to nechápe?

„A myslíš, že ma neoznačí za komplica?“ zvriesknem, hoci som nechcela. „Prizná sa, odsúdia ju a mňa stiahne so sebou. Nenechá si ujsť možnosť byť v jednej cele! Ale ja po tom netúžim!“

„Melánia!“

„Prestaň!“ skríknem, vzápätí sa  však  zháčim. Zhlboka dýcham a snažím sa zachovať pokoj.

„Dôveruj mi,“ poviem a pozriem mu do takmer priesvitných zelenkavo-modrých očí. „Viem, čo robím. Mám ju prečítanú. Poznám všetky jej triky. Ver mi. Prosím.“ Položím mu ruku na líce.    

Na to nemá čo povedať. Znova nastane ticho. Husté, že by sa dalo krájať. Mračíme sa na seba a vidím, ako ho to bolí. Aj mňa to bolí. Nechcem sa s ním hádať, ani ho trápiť, no nedáva mi na výber. Nečakám, že to pochopí. Vlastne trocha by mohol, ale v tomto je na inej vlne. Nemôže to chápať, a to ma rozčuľuje plus mu to nemôžem vysvetliť. Nie tak, ako by chcel.

Bezmocne pritlačí svoju dlaň na moju.  

18.časť || 20.časť

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Chameleónka - 19. časť: