OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chameleónka - 21. časť

11.07.2015 (16:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 931×

Nakoľko som videla, že sa našla aspoň Egg, ktorej veľmi pekne ďakujem a venujem jej túto časť, pokračujem v pridávaní. A nakoľko sa pomaly blížime na koniec, dúfam, že to so mnou ešte vydržíte.

Rozvracačka je šikovná baba. Pri pokladni v Kauflande jej to vážne ide. Pomstiteľka nechápe, ako niekto môže zvládať školu aj prácu, no vyzerá spokojne. Na teraz. Práve končí večernú zmenu a začína sa jej dovolenka. Smeje sa s nejakou známou, čo hneď odbočí sa roh.

Pôvodne mala byť predposledná obeť, svojimi poslednými slovami si však vyslúžila okamžitý rozsudok. Navyše Pomstiteľka je hladná. Už je to dávno od zabitia pri Toryse. Ide na ňu absťák, pohlcuje jej telo, ktoré zúfalo túži škrtiť ten krásny opálený krk. A nie len preto.

Žiadny človek jej nebude diktovať, čo má robiť. Ani Mesiac. Jeho dohoda je lákavá. Vraj ju bude chrániť, keď Pomstiteľke začne polícia šliapať na päty. Ale má záruku? To je ten problém, nemá. Stratila ju vo chvíli, keď zavrhol ich vzťah. Zrútil jej sny a teraz ponúka slabú náhradu. Nuž... nebude nevychovaná. Napokon, dostala veľmi dobrú výchovu. Odplatí sa rovnako slabým prísľubom. Jedného ušetrí. Čestné slovo, ale dovtedy si prejde krvavou záhradou!  

Rozvracačka (kurva, aké výstižné!) si práve prehadzuje tašku cez rameno. Bujné, trocha vlnité vlasy zopnuté vo chvoste jej skáču pri chôdzi na solárne opálený chrbát.

Stále si pamätá na jej debilný zvyk podskakovať. Mala jedenásť alebo dvanásť a správala sa ako rozmaznaný usmrkanec, ktorý je snáď lepší ako ona len preto, lebo bola vynikajúca športovkyňa, kým Pomstiteľka a Mesiac boli „športové drevá“ ako veľmi rád hovoril Pomstiteľkin dedo a, samozrejme, nezabudnime na značkové oblečenie, ktoré mimochodom kombinovala tak debilne, že mala hviezdičky, zeleno-biele a červené tričko tiež s nejakým vzorom. Proste hrôza.

Táto čiernoočka však zvládala veľa vecí naraz. V tej istej dobe vedela pokaziť náladu svojimi debilnými rečami, o ktoré aj tak nikto nestál. Predsa ale bola obľúbenejšia... zvláštne... Je to vtierka, ktorá hry príliš prežívala, stále sa niekam pchala a musela mať posledné slovo a, samozrejme, pravdu. Neexistovalo, aby sa zmýlila.

Nezmenila sa. Možno hej, ktovie, ale čo naša vrahyňa počúva je to inak. Aby ste chápali, jej prezývku vymyslel niekto iný, niekto, koho Pomstiteľka spoznala náhodou na istej akcii a dotyčný Rozvracačku stretáva dennodenne.

Nie, počkať, má lepšie meno. Solárium. Áno, chodí tam od... fúha... už v druhom stupni bola snedá. Asi preto má taký vymytý mozog. Upiekol sa a zostala len spálenina, ktorú nazýva vlasmi.

Razí si cestu cez čierno čiernu noc osvetlenú lampami, nevníma nič naokolo. Chrbát pred ňou ide rovnakým tempom. Pomstiteľka cíti slastné pálenie. Je čas zabíjať. Skutočne zabíjať!

Zvolá na ňu. Mykne sa a vypúli na oči.

„Čau. Čo ty tu?“ spýta sa unavene. Po prekvapení jej oťažejú viečka. Pod nimi sa rysujú tmavé kruhy.

„Idem zo stretka.“

„Nie z rande?“ podpichne.

Jemne sa usmeje. Och, tie povrchné rečičky! Skoro by na to zabudla.

„Stretko,“ odvetí.

Ponoria sa do ticha. Nikdy sa nevedeli rozprávať. Zvyčajne to boli kecy o banalitách alebo úlohách, ktoré nevedela, no i tak boli vraj zle. Chudera!

Ale odbočujeme. Pomstiteľka prejde k plánu.

„Počuj, som rada, že som ťa stretla, lebo som sa aj tak za tebou chystala,“ začne milo.

„Prečo?“ Solárko zmätene zastane uprostred hájika, respektíve mini lesíka za Kauflandom, teraz úplne opusteným a čo je najdôležitejšie, bez kamier.

Naša obeť býva opačne, preto je divné, že šla sem, ale Pomstiteľku to netrápi. Tvári sa placho, odvracia pohľad, akoby sa hanbila hovoriť.

„Potrebujem tvoju pomoc,“ vykokce napokon.

Rozvracačka sa zamračí. Neveriacky, ale predsa šibalsky. Veď, čo by od nej mohla Pomstiteľka chcieť? To je na tom to zaujímavé. Čo chcete od nepriateľa?

„Ty odo mňa?“ Nahodí tón: Konečne si si priznala, že som lepšia?

Pomstiteľka zaškrípe zubami. Ruky vo vreckách ovládne kŕč. Nebude ju urážať, ani sa vyvyšovať. Šťanda jedna! Ale dobre, nech provokuje, do toho, tým sladšia bude odmena!

„Tak čo chceš?“ Nepríjemne sa rozhliada po okolí. 

Pomstiteľka sa usmeje a z mikiny vyberie vreckový nožík. Dlhý a ostrý. Prekliato ostrý. Pohladí ho so zamysleným výrazom.

„Čo som to chcela?“ brnká si špičkou po brade. „Ó, áno! Chcem, aby si zomrela.“ Vychutná si to slovo. Pomazná sa s ním až vyznie ako sykot hada.

„Čože?“ Rozvracačka cúvne. Hlas sa jej chvie a zviera ramienko od kabelky. Oči jej padajú na nôž, zreničky má rozšírené od strachu.

„Počula si. Zomri! To od teba chcem. Bojíš sa? Dobre. Výborne!“ dodá so širokým, šialeným úsmevom.

Na túto vraždu sa zvlášť tešila. Bude krutá. Neľútostná!

Chce sa rozbehnúť preč. Je rýchla, ale Pomstiteľka to predpokladá. Dobehne ju a zvalí na zem. Predstavuje si ako ju škrabne na zápästí. Presne cez žilu. Sýtočervená krv zaleje trávu...  Áno! Áno! Tá  predstava je omamná...!

Ale to nemôže. Nie, má lepší plán.

Rozvraračka sa ani nesnaží postaviť. Naša šikulka jej čepeľou šermuje pred nosom. Och, áno! Presne takto to chce! Aby ju to bolelo. Aby si uvedomila, ešte viac ako ostatní, že Pomstiteľka je víťaz ich prekliatej hry! Ona je tá silná a neskrotná! Nikto jej už nikdy nič neprikáže! Nikto! Bude žiť z ich smrti, pľuť im na hroby a potom si ich nájde hoci aj v pekle a bude ich mučiť! Znova a znova! Donúti ich tisícnásobne prežiť jej bolesť! Všetku, ktorú zažila, čo v nej rozpútali a znásobili!

Vedela sa ovládať. Kedysi. No oni ju zničili! Pripomenuli jej, aká je slabá, ako nemožne sa bráni. S tým je koniec! Už nie je to naivné dievča! A neverí v nič. Ani na lásku...

„Po...“ chce skríknuť, ale zapchá jej ústa sendvičom, čo ukradla z jej tašky počas obedňajšej prestávky. Pripravená na všetko, nemôže si dovoliť odbočiť z pravidiel. Musí to vyzerať ako nehoda... alebo samovražda.

„Prepáč, na ozajstnú poslednú večeru som nič nestihla navariť. Jedlo od maminky ti snáď postačí.“

Z vaku vyberie hrubé lano. Konkrétne vlečné lano, ktoré sa používa pri odťahovaní áut. Ukradla ho jej otcovi. Nebolo to ľahké, ale podarilo sa. Musí sa to podariť. Nemôže dovoliť, aby sa znovu objavili podozrenia, pre túto odpornú šťandu!

Vypľuje sendvič a snaží sa odplaziť preč. Fakt si myslí, že ju nepočuje?

„To by som nerobila!“ upozorní ju výhražne a podíde k nej. Lano párkrát natiahne. Pevné ako inak. Na tvári ma zvrátený úsmev a do úst jej strčí jablko.

„Vieš tie nehody, čo sa ostatným stali... Hm...“ Smutne pokrúti hlavou a vzápätí sa škodoradostne zasmeje.   

Solárko úplne skamenie. Vyvaľuje oči v nemej hrôze. Dokonalý des, až na to jablko. Vyzerá ako opečený brav a to ju rozosmieva.

Dá si gumené rukavice a nožík jej zviera pri hrdle.

„Ani sa nehni!“ šepne jej.  

Kľakne si vedľa nej zozadu. Cíti pach jej potu miešaný s dezodorantom. Fuj! Jej vlasy ju pošteklia na ruke. Sú ako slama. Obmotá jej lano okolo krku. A ťahá. Nie vodorovne, hneď by vedeli, že ju zavraždila. Nie. Ťahá ho hore.

Rozvracačka sa začne metať.  Chytí lano a snaží sa ho stiahnuť. Napína sa, vzpiera. Jablko jej vypadne z úst a chrčí. Viečka sa jej trepocú, telo sa dvíha. Ako pri epileptickom záchvate.

Pomstiteľka zatiahne z celej sily. Odplata je tu!

„Zabila si mi dušu! Myslíš si, aká si úžasná, ale si len rozmaznaná vtierka, ktorá nič nechápe!“ šepká jej do ucha. 

Mykne sa ešte viac. Otvára ústa, no jedným ťahom jej znemožní akýkoľvek zvuk. Počuje puknutie. Jazyka. Spokojne sa usmeje. Slastný pocit slobody jej zaplavuje telo ako slnko. Cíti mravčenie v končekoch prstov, slastné brnenie jej slabín a šije. Srdce pumpuje divokú krv a takmer počuje, ako Soláriovými žilami prechádzajú posledné záchvevy srdca. Zalapanie po dychu. Jedno, dva, tri!

Obeť sa prestáva metať. V očiach pohasína žiara. Kŕč sa vytráca. Ostáva prázdnota na tvári. Pomstiteľka pustí lano. Ruky ju bolia. Pozrie jej do očí. Ničota...

Áno! Už je to tu. Oslobodenie. Áno! Áno! Áno! Skončila to! Urobila to! Jej najväčší nepriateľ je mŕtvy!

Usmieva sa a neveriacky chodí okolo. Dokázala to. Dokázala to! Chce sa jej kričať do celého sveta! Pomstila sa! A predsa...

Nie je to také silné ako čakala. Myslela si, že to bude... intenzívnejšie. Je šťastná, áno, tak prečo jej hnev neutícha? Preč jej srdce stále krváca bolesťou?  

Pokrúti hlavou. Teraz sa tým nemôže zaoberať. Najprv dokončí prácu.

Prehodí lano cez konár, čím vytvorí provizórnu kladku. Zatvorí jej oči, odstráni zvyšky sendviča a jablka z úst aj zeme. Prezrie si ruky, bez škrabancov. Nožík vloží do vrecka. Kabelku hodí pod strom.

Keď si je istá, že nenechala žiadne stopy, zdvíha ju hore sťa zástavu jej pomsty. Zauzlí lano a obrie sa naokolo. Ticho a samota. Mesiac je v nove. Zvláštne to spojenie. Jej Mesiac tiež stratil svoju tvár. Svoju originalitu a prispôsobil sa spoločnosti. Pre lásku? Jedine falošnú. Praskne. Dúfa v to!

Vlastne nie...

Sama nevie.

Kráča opäť zamaskovaná. Na hlave tróni ryšavá parochňa a šortky vymenila za sukňu. Batoh jej bezmocne visí na pleci. Ostáva jedna obeť. Posledná, najväčšia zmija. To bude koniec. Záver jej sna.

Ale pre koho? Kurva, pre koho?!

Nechajte komentár:

20. časť  ||  22. časť

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Chameleónka - 21. časť: