OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chameleónka - 23. časť

20.07.2015 (09:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 953×

Poviem vám príbeh. Je o jednom malom dievčatku, ktoré nechcelo nič viac, iba pokoj.

Jej rodina nebola zlá. Ale aj v najlepšej sú hádky. A tie boli v istom období na dennom poriadku. Nie pre veľké veci, ako napríklad výchova či niečo podobné. Krik nastal a dodnes je pre také somariny!

Maličkosti, skurvené, nepodstatné maličkosti! Zle postavené hodinky, smietko na zemi, preložené metly... Možno zveličuje. Nie vždy to tak je. Sú aj dôležité hádky a obe strany majú viny a Chameleónka nie je ani na jednej. Nechce nikoho súdiť, ani podporovať. Má vlastný rozum a začína otupovať.

Keď bola malá, mala tak desať - jedenásť, prenasledovalo ju to ako nočná mora. Bol to jej najväčší strach, kedy vypukne krik a nech sa akokoľvek, až doposiaľ snaží, aby nenastal, nie vždy sa jej to podarí. 

Dávno si zvykla a utešuje sa tým, že odíde na internát a vyhne sa tomu. Ale vlastne jej to je už jedno. Má iné starosti ako ich. Koniec koncov, sú to dospelí ľudia, síce občas horší ako deti. Dnes je skoro odolná, ale na základnej... na druhom stupni sa na to začalo všetko nabaľovať.

Možno ste si všimli, že je polovičný blázon, ak nie úplný. Zo samej seba si tak rada strieľa, ale v podstate to nenávidí.

Na škole nebola nikdy obľúbená. Jediné slová, čo  sa jej dostali boli ohava, škrata, cvok, krava, emáčka, piča, jeblá, hnusoba, a tak by mohla pokračovať, samozrejme, nezabudnúc na jednu úžasnú báseň s jej menom: ... plena! Cicky má až po kolená! Smejete sa? Jej to tak neprišlo. Myslíte si, že bola tak nadmieru vybavená? Totálne opačne. Viete, raz za čas sa to dá. Ale každý deň to isté? Myslíte si, že je to ľahké, každý deň sa báť, čo si  zas vymyslia?  Prídete domov  a pýtajú sa vás ako bolo, ale čo z toho, keď o päť minút začnú hádky? Máte potom chuť čosi povedať? Nezmôžete sa na nič iné, iba tupé prikývnutie a stručné: „Dobre.“ Alebo: „Fajn.“ A frčíte do izby.

Raz tu už odznelo, že človeku stačí raz v mladom veku povedať niečo urážlivé, naozaj urážlivé a podkope mu to sebadôveru na celý život, aspoň trošičku. A čo každý deň? Päť dní v týždni, každú prestávku, cítiac ich oči, ako jej na temeno vypaľujú terč a pritom sú celý čas chladný ako skala a ignorujú vašu existenciu dokiaľ nezatúžia vyventilovať si... čo vlastne? Svoje utajované komplexy? Nenávisť k nule, ktorá nikam nezapadá, ktorá sa vymyká ideálnym predstavám?  

Čo majú šikanátori proti svojim obetiam? Večne nezodpovedaná otázka.

Tento zápis robí po prečítaní si svojho starého denníka. Veľký zošit, so stromom v jeseni. Obyčajný, rovnako ako ona. 

Celý jej život bola vlastne horská dráha v tvare sínusoidy. Raz bola hore, raz dole v prudkých intervaloch.

Niekedy mala pocit, že má kamošky. Možno ich naozaj mala... ktovie, čo si naozaj mysleli. Hlavné je, že ľudia sa menia. A ako veľmi. So slečnou Modrou sa nemusela. Napodobňovala ju a smiala sa z nej, no v deviatke sa z nich stali kamošky. Prečo taká zmena? Rovnaké skúsenosti.

To je to, Modrá si dala námahu nazrieť pod povrch. Raz na skúšku a podarilo sa. Ale koľkí sa na to odhodlajú? Často  predstierajú, javia falošný záujem, aby vás ešte viac potupili. Chcú si vás získať a vy naletíte, lebo ste ako kvetina bez vody, slnečnica, otáčajúca sa za slnkom. Cítite príležitosť na šťastie, a to vás opantá, naštrbí vašu opatrnosť  a pudovo vyrazíte v pred. A potom... popálenina. To je aj jej prípad.

Jediné, čo Chameleónka chcela, bolo nebyť sama, nie úplne a, chvalabohu, nebola. Mala Anjela, s ktorou sa pozná od ôsmich rokov a dodnes sú najlepšie kamošky. Anjel mal podobnú skúsenosť, ale na rozdiel od našej jašteričky, ona mala podrezaný jazyk. Vedela sa brániť a bolo jej jedno, čo povie. Za to mala a má Chameleónkin veľký obdiv, pretože Anjel je nie len ctižiadostivá, múdra a najmä schopná v každom ohľade, no hlavne má správne srdce. Má chyby, samozrejme, je trocha viac sebecká, čo si priznáva, no kto je dokonalý? Chameleónka nechce byť dokonalá. Ani to nikdy nežiada od iných, tobôž nie od ex spolužiakov. Chcela len pokoj. Mier.

Nikdy nepochopila prečo ona? Lebo mala fantáziu, že ju milovala a miluje? Že jej nezáležalo na móde a prestávky netrávila špacírovaním sa po škole, lež písaním? Preto bola zlá? Preto ju museli mučiť všetkými nadávkami a posmeškami? Preto jej museli vrátiť fyzický úder?

Áno, bola výbušná. Vedeli ju nasrať maličkosti ( bohužiaľ, táto vlastnosť je zdedená) a hoci sa zastrájala, že nebude kričať, plakať, ani akokoľvek reagovať, zlomili ju. Vytrvalo nahlodávali aj posledné zvyšky príčetnosti až napokon vybuchla ako sopka. A aj keď ich nenávidela, och bože, tak ich nenávidela a pohŕdala nimi za ich povrchnosť, chcela ich uznanie, rešpekt a pocit spolupatričnosti. Túžila byť ich kamarátka, zmeniť to.

Premohla samú seba a snažila sa namaľovať, pekne sa obliecť, aj do  inej ako len tmavej... Pamätala si na tú radosť, pocit, že je konečne pekná, možno aj sexy, no každým krokom jej sebadôvera klesala a tesne pred triedou akoby ani neexistovala. A vie, že len dvakrát alebo trikrát ju pochválili, no už tomu neverila. Sprvu áno, na sekundu a potom už nie.

Putovala všetkými skupinkami, okrem chlapčenských, aby nakoniec zostala sama a potom sa vrátila k prvej parte, ktorá nebola zlá len... sama nevie ako to opísať. Nepochopenia, nedorozumenia, zmeny...  Proste nezapadala nikam. Jediná osvedčená skupinka bola ona a ona.

Hovorili jej cvok. A bola ním. Zbláznila sa a nevedela, čo ďalej. Jediný únik bolo myslenie na pomstu. Vymýšľala kruté plány, nikdy neuskutočnené, až dospela k samovražde. Chcela to skončiť veľa ráz, no  bola zbabelá. Nedokázala prinútiť nohy skočiť, ruku rozrezať žilu na zápästí a krku. Nemohla. Bála sa a predsa túžila, no zvíťazil rozum a rodičia. Mali len ju a ona mala ich.

Nedokázala im ublížiť, hoci oni jej nevedomky ubližovali každou hádkou. Nemohla. Možno aj pre pocit, že si zaslúži trpieť. Pre hriechy, pre... niečo. Ako už spomínala, miluje sebatrýznenie. Paradox, nie? A tak prežívala. Stala sa bezohľadnou, každého v triede odpinkávala, často neúspešne a chabo, bola hnusná a škodoradostná. Nebolo to správne, vie to.

Chyba bola aj v nej, ale kde, dofrasa? Kde? Čím to odštartovala?

A keď na to na okamih upokojilo a dostali sa na tú tému, že je sama, spolužiačka to zabila slovami: „To ty si sa rozhodla byť sama.“

Vyrazilo jej to dych. Doslova zamrzla od šoku a hnevu.  A čo mala robiť? Na všetko zabudnúť, hodiť sa im do náruče a vybozkávať ich? Nemala oči? Nevidela ako vo vnútri umierala? Ach, samozrejme, to nikdy nikto nevidel. Len ak sa psychicky zrútila, ušla na WC a odmietala ísť na hodinu. Vtedy to videli a zrazu sa každý za ňou hnal, aby si namočil zobák do jej nešťastia, hral sa na súcitného. Ďakuje pekne za takú faloš! 

Avšak nemôže tvrdiť, že všetko bolo zlé. Boli aj dobré momenty, hlavne na konci, kedy sa dokázala skoro s každým porozprávať aspoň na minútu, no vtedy nebol nik iný po ruke. Takže nemali na výber. A potom sa rýchlo vyparili a zabudli na to. Ale hlavne, že sme boli super kolektív! Jasné a päť hviezdičiek k tomu!

Ak si niekto myslí, že je to nič, choďte do čerta! Nátlak v puberte vás vyformuje. A ju pretvoril na blázna. Jej jediným únikom boli jej príbehy. Konkrétne jeden, ktorý prepísala asi štyrikrát a má ho tak premyslený... no stále ho nedokáže napísať. Je to viac ako len príbeh či kniha. Je to jej život...  

A hoci má osemnásť, každý deň sa musí zatvorí do kúpeľne, a rozmýšľa o ňom. Vracia sa tam, hoci už nie je dôvod...  Pološeptom si vraví repliky, pred očami vidí danú scénu... Je to jej svet, iná dimenzia, kde bola slobodná. Krásna, odvážna, silná, uznávaná a rešpektovaná. Konečne bola rovnocenná, dobre, tak lepšia. Mala moc a postavenie. Tam jej nikto neublížil a keď aj, dočkal sa spravodlivej odplaty.  

Áno, to bol jej ventil. Ale ako všetko, aj toto nieslo nevýhodu. Prekliatie, ktorého sa dodnes nevie zbaviť. Závislosť a strach.

Boj o vlastnú existenciu. Ako veta z filmu, však? No sedí to. Občas netuší, čo je fikcia a čo realita. Všetko splýva v jedno. Príbehové  postavy jej ovládli život. Emócie cíti podľa nich. Tak kto vlastne je? Človek, či ilúzia? Podstata jej závislosti, jej strach a šialenstvo.

K tomu pridajte fakt, že ak si obeť šikany vyrobí verejný trapas, každý ho prepiera týždeň, dva. Nuž, Chameleónka sa desila toho, že odhalia tieto ilúzie, že ju niekde uvidia, začujú... bála sa ako nikdy v živote, že im sama poskytne dôkaz o tom, že je cvok.

Chválili sa najnovšími mobilmi, MP3kami a nevie čím a ona tŕpla strachom, či nezačuje slovo: kamera. Nikdy neodznelo, lenže ona stále tŕpla. Vedela, že je pre nich nula, no čo ak ju sledujú? Jedna myšlienka odštartovala paranoju, čo ju dodnes prenasleduje. Vie, že je to hlúposť, ale vysvetlite to zaťatej hlave.  

Vtedy bola zúfalá. Totálne na dne, až raz vyhľadala školskú psychologičku. Naozaj, čestné slovo. O paranoji sa jej nezmienila. Bála sa, že ju odporučí na psychiatriu, avšak inak jej vážne pomohla. Aspoň trocha ju dala dokopy. A nezabudnime na Anjela. Tá jej pomohla najviac. Bola pri nej celý ten čas.

A rany sa zahojili len nedávno. Prvý krok bol posledný deň deviatky. Ten deň si vysnívala a uskutočnila ho do bodky. Počasie bolo nádherné. Mala dlhé tmavomodré obtiahnuté šaty a spolužiačka povedala, že je „sexy“. Mala náramok od Anjela. Triednej odovzdala ručne vypálený obraz s nápisom ďakujeme, lebo si ho naozaj zaslúžila, s krátkou básničkou, čo vymyslela so spolužiačkami. Obrázok veselých postavičiek nakreslila jedna z nich.

S jednou sa skoro pohádala, ale to jej nevadilo. Už jej na ničom nezáležalo, iba na jednej veci. Vyjsť cez vchodové dvere. Naposledy.

Zhlboka sa nadýchla. Slastná vôňa slobody. Vtedy sa jej na tvári objavil jej prvý najšťastnejší úsmev. Zabuchla knihu, pred ňou bola nová s čistými stránkami. Jej sen sa splnil. Konečne odišla, sen sa naplnil, modlitby boli vyslyšané. Prežila, vzchopila sa a pohla sa ďalej. Kde sa vzala tá sila? To je jedno, ale je za ňu neskonale vďačná.

Obzrela sa a všetko jej prišlo vzdialené a cudzie. Vlastne si ani veľa nepamätá, kebyže nemá denník, zabudne na všetko.

Na gymku je šťastná. Nie je ideálne, ale spolužiaci sú fajn, hoci úplne odlišní. Každý z nich je originál, ale vedia vychádzať, smiať sa, až kým sa na niečom nemajú zhodnúť. Dajte im vymaľovať stenu a každý povie inú farbu. Tramtadadá, máte hádku na týždeň. No to nevadí. Na plese sa prekvapivo zhodli  a dobre zohrali, ale na stužkovej to asi nebude sláva...

Dobre, to je jedno. Podstatné je, že po toľkých rokoch si niekto konečne vypočuje jej názor... Neprehliada ju...  Je to úžasné.

Plus, stal sa zázrak. Po nekonečných prosbách si našla jeho, Slnko. Síce pred tým mala vzťah s Prvotinou a bol jej oporou, paradoxne všetko zhoršoval. Iba Anjel ju ťahal nahor. Bohužiaľ. 

Prvotina bola jej nocou a so Slnkom prišlo ráno. Nový a lepší  život. Úplný, šťastný a reálny.

Nechajte komentár:

22. časť  ||  23. časť

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Chameleónka - 23. časť: