OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chameleónka - 26. časť

03.08.2015 (15:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 746×

To bol teda deň! Ty kokos! Som myslel, že sa zbláznim. Ráno som si v pohode vstal, vypil kávu, poležal v posteli, zožral tabletky a že pôjdem pohľadať nejakú robotu, kým som v Prešove. Síce som na tom dosť biedne a prachy mám, no i tak sa príšerne nudím. Aspoň na pár mesiacov si ešte užijem život. A tak som chodil po meste, keď mi o tretej zavolala Kráska....

„Čauko!“ zdvihnem s úsmevom. „Načase, že voláš!“

„Ahoj, ty si Robo?“ spýta sa nejaká žena, očividne staršia.

„Hej, som,“ potvrdím pomaly. „A vy ste?“ Podozrievavo sa zamračím. Snáď to nie je nejaká poliška. Dostali ju? Alebo...?

„Som jej mama. Počuj, si Luckin dobrý kamoš?“ spytuje sa rýchlo a dychtivo. Akoby ustrašene. V hlase má neuveriteľnú paniku.

„Jasné! Stalo sa jej niečo?“ vyhŕknem a pustím cigaretu. Spadne mi na nohu. Kurva, riadne to páli! Frasa!  

„Ona... odmieta otvoriť dvere do izby, úplne sa zrútila...“ Srdce mi vynechá úder a potknem sa o vlastné nohy. „Hodila po mne telefón a vrieska, že jej máme dať pokoj!“ Hlas má na pokraji síl. Stišuje sa, láme a znova sa dvíha v kvílivých intervaloch. Plače.

To ma vie najviac paralyzovať. Ženské slzy. Vtedy neviem, čo si počať. Ženy plačú pre každú hovadinu, takže skoro stále, no teraz... teraz viem, čo robiť. Moje telo to pohotovo zariadi.

Ihneď sa stočím na päte. Poobzerám sa zo strany na stranu. Žiadne auto. Zbehnem na druhú stranu a upaľujem ich smerom, kým Kráskina mama prosebne pokračuje.

„Videla som, že ti chcela volať, mala ťa vytočeného... tak som si pomyslela, že...  že by si ju možno vedel presvedčiť... nechcem do toho ťahať manžela, on by to riešil necitlivo...“

„Nebojte, hneď som pri vás. Dajte mi desať minút.“ Zložím a pustím sa do behu.

Adrenalín mi péruje žilami a rytmické sťahovanie svalov je upokojujúce. Nádych, výdych, nádych...  Akurát ide nejaký bus. Dobehnem na zastávku a vystúpim na Trojici. Odtiaľ bežím k jej domu.

Teda, chcem, ale moja kondička už nie je, čo bývala. Zavše musím zastať, aby sa mi prestala krútiť hlava. Vonku je tridsaťšesť. Začína mi migréna a všetko vidím  dvojmo. Žalúdok sa mi obracia naruby a končatiny odmietajú poslúchať. Klasické príznaky... Nádych, výdych, nádych, výdych... Cítim hučanie krvi v hlave. Tej nakazenej, ako sa valí okolo toho zasratého nádoru, kdesi tak hlboko, že ho nemožno vybrať.

Opäť počujem lekárov hlas: „... nádor sa nachádza príliš hlboko v mozgu.... zhubný...“ A mamin kvílivý plač, jej ruky na mojom krku, v smiešne obrannom geste, akoby ma dokázala ochrániť pred tou strašnou pravdou. Akoby tie jemné dlane dokázali zmeniť pravdu na lož a naopak...  Pred smrťou nikto neutečie... ani ty, mama. Ako je na onom svete? Čakáš ma?  Zabudnem na teba tak, ako na milión iných veci?

Znova sa ozývajú tie hlasy... Dosť! zrevem v duchu a myslím na Luciu...

Beh bol debilný nápad, hlava mi ide prasknúť, ale k Lucii idem i keby som mal skapať. Takže mi volala? Niečo sa dosralo? Čo sa stalo? Fakt mi chcela zavolať? Ona chce, aby som bol pri nej, cíti, že som jej opora! Strieda sa vo mne strach a radosť. Bojím sa, čo zas vyviedla, či je v poriadku, ale pocit, že je jej zle a ako na prvého myslí na mňa a nie na Chameleónku je ... ohromný, elektrizujúci.

O pätnásť minút k nim dorazím. Jej mama si ma vystrašene premeria spoza dverí. Očividne si myslela, že som mladší. Za mnou zaparkuje auto, čierna škoda combi  a vystúpi z neho objemný chlap, stredne vysoký, s centimetrovými vlasmi.

„Čo je?“ zvolá na jej mamu. Hlas mal prekvapivo zvučný a veľmi hlasný. „Zas sa zamkla?!“

Zmôže sa len na prikývnutie. Tak to je asi Kráskin oco.

Hrnie sa dnu, keď si ma všimne. Zamračí sa na mňa. Tvár sa mu celá pokrkve. 

„A ty si kto?“ vrkne.

„Som Robo, Luciin kamoš.“ Podávam mu ruku.

Podozrievavo si so mnou potrasie. Má strašne veľké svaly a ruku tvrdú a drsnú. Kráska vravela, že ťažko pracuje.  Okamžite k nemu pocítim rešpekt.  Vyzerá milo, ale rozhodne sa tak netvári. Má sýte modré oči. Aspoň viem, po kom ich zdedila, hoci jej sú svetlejšie.

„Drahý, on ju dostane von,“ povie teta nádejne. „Volala mu... zrejme chcela, aby prišiel.“

„Ej, čo tam. Jej tie dvere vylámem a bude kľud!“ zvolá rozčúlene. „Vďaka, že si prišiel, ale netreba ťa tu.“

„Neodídem, kým jej nebude lepšie a nepovie mi, čo sa deje!“ poviem odhodlane.

Premeria si ma od hlavy po päty. Dačo v mojom výraze ho asi presvedčilo, lebo jeho  tvár nebadane zmäkne.

„Zomrela jej kamoška a zosypala sa. Bolo to dobré dievča, ale nesmie to tak brať! Príliš to preháňa!“

Kamoška? Lucia nemá... kamošky...! Zdúpnel som. Doslova som stuhol. To znamená, že...

V duchu šťavnato zahreším a vrútim sa dnu. Piči! Nie, to mi nesmie urobiť!  Len nech neurobí hlúposť! V mysli mi hneď vyskočia podrezané žili, ústa napchaté pilulkami... Strasiem sa. Nie, ona sa nemôže zabiť! Nemôže ma tu nechať, ja mám zomrieť prvý!  

Ani neviem ako som sa dostal na poschodie. Pulz  mi búši v hlave a bojím sa ako nikdy v živote.  Akoby mi niekto pľúca i hrdlo drvil ľadovou rukou.

„Posledné dvere!“ začujem tetu, no ja už na ne klopem.

„Kráska?“ zvolám chrapľavo a búšim na dvere. Nič. „Lucia? Lucy, otvor! Prosím ťa, Kráska!“  jačím ako zmyslov zbavený a každá sekunda je nekonečná a hrôzyplnejšia. Začínam sa triasť. Načúvam tichu za dverami a všetko vo mne buble.

„Otvor!“  Ticho. Mučivé ticho,  čo mi stavia chlpy do pozoru. Keď  už-už chcem vraziť plecom do dverí, otvoria sa.

Zabrzdím, len tak-tak udržím rovnováhu, aby som sa nezrútil na papuľu, no predsa s úľavou vydýchnem. Konečne! A v tom ju zbadám. Vyzerá príšerne. Omráčene civiem na pomotané vlasy, červené a opuchnuté oči, mokrú tvár, bledé vpadnuté líca, neforemné čierne háby.

„Lucy,“ hlesnem jej najobľúbenejšiu prezývku a pomaly urobím krok vpred, hľadiac jej do očí.

Upierajú sa na mňa, plné bolesti a žiaľu, akoby sklenené a nevnímajúce. Celá sa chvie, lapá po dychu. Zažmurká a do jej pohľadu sa vkráda malá iskra. Akoby si iba teraz uvedomila, že som tu. 

„Rob,“ šepla s takou nehou, láskou, žiaľom a úľavou až to vyznelo ako... ja neviem.  

Každopádne z toho zvuku sa mi podlomili kolená. Oči sa jej premenia na more. V tom hlasno vzlykne a vbehne mi do náručia. Mocne ju objímem a zaborím si tvár do jej vlasov.

„Som tu, neboj sa, lás... Kráska. Som pri tebe.“

Jej rodičia vybehnú na schodisko a nemo zízajú. Lucia usedavo fňuká sťa ranené zviera, zmáča mi triko a bolestivo mi drví chrbát, no mne je to jedno.  Dokázal by som tak ostať navždy. Ak už nič iné, tak aspoň takto jej smiem byť najbližšie ako sa dá, chrániť ju, nepustiť ... aj keď vidieť ju v takom stave ma ničí. To je už druhýkrát, čo ju vidím takúto zronenú. Tentoraz je to stokrát horšie. 

Chameleónka je mŕtva. Luciino šialenstvo začalo.  Nesmiem ju nechať bez dozoru. Prebleslo mi hlavou. Keď na ňu nedám pozor ublíži si.

Po pár minútach, kedy sa nikto ani nehne, zdvihne hlavu a trocha odstúpi. Mrkne doprava a zbadá ochromených rodičov.

Zopár ráz otvorí a zavrie ústa a nakoniec z nej ticho vyjde: „Prepáčte, že... že som tak vyvádzala ja...“ znova sa otriasla a zarosili sa jej oči, „ja...“ zalapala po dychu, „potrebovala som...“ bezmocne gestikulovala, „proste...  už sa to nestane, dobre?“

Nebadane prikývnu. Teta k nej podíde a trocha nemotorne ju objíme. „Veľmi si nás vystrašila!  Viem, že ste boli dobré kamarátky, ale... život ide ďalej,“ hovorí upokojujúco.

Otupene prikývne a hľadí do zeme. Nemá silu odporovať. Keď schádzajú dole po schodoch zrazu vykríkne: „Nemôže tu ostať cez noc? Nechcem... byť sama.“ Pri poslednej vete sa otočí ku mne. Viem, čo ten pohľad znamená

Ona ju zabila!

Rodičia si vymenia dlhý veľavýznamný pohľad. Napokon váhavo prikývnu, ale rozhodne im to nevonia. Chápem to. Nikdy  predtým o mne nepočuli a teraz mám zostať s ich labilnou dcérou?  Asi iba nechcú riskovať ďalší záchvat, preto radšej súhlasia. Musia jej fakt veriť.

Spoločne vojdeme do detskej. S búšiacim srdcom privriem dvere.

Keď dokáže zabiť milovanú osobu, čo dokáže urobiť mne? preletí mi hlavou a chrbtom mi prejde mráz. Aj tak zomieram, tak prečo sa tým trápim?

Ale moje chvenie je aj z iných príčin. O dosť detinskejších. To boli prvý rodičia, s ktorými som sa zoznámil. Myslím, rodičia baby, s ktorou som chodil alebo som chcel. Schôdzkam s nimi sa mi darilo úspešne vyhýbať, značne k tomu prispeli vzťahy na jednu noc. Vlastne... koľko mal môj najdlhší vzťah? Dva týždne? Tri?

Objíme ma a tým mi pretrhla myšlienkovú niť.

„Ako si vedel...? Prečo?“ vyjachce zmätene a radostne zároveň.

„Volala mi tvoja mama, keď si do nej hodila mobil. Vraj si ma už mala na linke.“

„Aha.“ Tuhšie ma objíme. „Som rada, že si tu. Aj že ostávaš... teda.... ak chceš... nenútim ťa.“

Odstúpi odo mňa a zahryzne si do pery. Zdá sa byť taká zraniteľná! Sálala z nej nekonečná bolesť a taký žiaľ až som sa ošíval.  Nech sa stalo čokoľvek, položilo ju to.  

„Blázniš? Neodídem od teba. Nespustím z teba oči, kým budeš v takomto stave a ani potom,“ šepnem a čím viac sa približujem tíšim hlas.

„To kedysi vravela aj Mel...“ hlas sa jej zlomí pri jej mene. Skloní hlavu a snaží sa dýchať. Čakám, viem, že sa rozhovorí. „Ona... bola to nehoda. Prisahám!“ vykríkne konečne a oči je vychádzajú z jamôk. „Ja som s tým nič nemala... Ver mi! “ Zrúti sa na kolená. „Ale je to moja vina!“

Zveziem sa na zem spolu s ňou. „Nikto ťa predsa neobviňuje,“ poviem jemne.

Smrkne a schúli sa mi na hruď.  Čosi nezrozumiteľne bľaboce, zachytávam slová ako: „prišla náhle“, „chystala som sa skončiť.“, „vyrušila ma“, „nôž“...

Nezdá sa, že by bola schopná niečo hovoriť. Už predchádzajúce vety na ňu boli príliš. Uspokojím sa s hladením jej chrbta, ale začínajú ma chytať mdloby, tak sa radšej presuniem na posteľ. Zaregistruje to a ihneď mi pomôže.

Niečo mi hovorí, ale nechápem jej slovám. A kde vlastne som? Zmätenie sa ohliadam a jej tvár sa mi rozmazáva... V tom to prestane a ja potrasiem hlavou. Bolesť hlavy zostáva a chvíľu mi trvá, kým sa rozpamätám.

„Si v poriadku, nemám...?“

„V pohode,“ vykokcem a držím si boky hlavy.

Toto sa mi stáva čoraz častejšie... niekedy si nepamätám, čo som robil celé hodiny. Preto je dobre, že mám tento denník. Tu si ukladám všetku slovnú zásobu, spomienky, hoci mi viac pomáhajú listy, pohľadnice, fotky, čo mám polepené po celom byte s poznámkami, aby som aspoň stručne vedel kto je kto a čo. Vďakabohu, že na Luciu si spomínam takmer okamžite.

„Ak ti je zle, nemusíš tu ostávať,“ povie ustarane a strčí mi do ruky pohár vody.

Trpko sa zasmejem. „A ku komu by som šiel? Keby sa mi aj niečo stalo, nájdu ma možno až o týždeň alebo mesiac,“ vyhŕknem proti svojej vôli. Zahryznem si do jazyka, ale neskoro. Už som to povedal. A vlastne, čo na tom? Aj tak je to pravda.

Zarazene zmĺkne.

„Aj tak by som neodišiel. Chcem byť pri tebe a rozosmiať ťa. Bolí ma, keď si smutná,“ snažím sa to napraviť.

„Nechcem aj chcem o tom hovoriť a...“ zasekne sa a líca jej moknú, „milujem ju a... ona... neviem, čo mám robiť. Odrazu tu nie je... bolo to tak náhle...“ vzlykne. „Všetko, čo som kedy spravila bolo pre ňu. Hlavne pre ňu a teraz...  nemám prečo žiť a možno áno... ja neviem! Všetko je tak.... rozmazané, rýchle...! Nechcem to prežívať! Tá bolesť...! Nedokážem s ňou žiť!“

Prisuniem sa k nej a ignorujem závrat. Chytím ju za ruku a prinútim ju pozrieť mi do očí.

„Nevzdávaj sa!“  slabikujem. „To mi nemôžeš urobiť. Ty máš nádej urobiť ešte veľa vecí, zamilovať sa... nesmieš sa vzdať! Si silná, prekonáš to!“

Odfrkne si. „Silná? A načo? Pre koho? Aj ty ma opustíš... zomrieš  a necháš ma tu...“

 „Ja viem,“ hlas sa mi láme. „Práve pre to. Urob to pre mňa. Ak... ak ma máš trošku rada... budeš si parádne žiť za nás oboch, platí? Budem sa na teba dívať a obaja budeme šťastní.“  

Letmo sa usmeje. „Najviac pri sexe, však?“

„Že váhaš!“ Vydýchnem si, keď sa zvonivo zasmeje.

Po chvíli ma pohladí po líci s vážnym, nepreniknuteľným výrazom. „Nezaslúžim si ťa. A ty si nezaslúžiš smrť. Prečo musia umrieť práve tí, čo nemajú?“

Vykrivím ústa do úškľabku. „Fíha! Čo sa stalo, že Pomstiteľka zanevrela na smrť?“

V tom mi v hlave blikne žiarovka.

„To je ono...Pomstiteľka...“ zamrmlem, načo ma odmení nechápavým pohľadom. „Nevieš o tom hovoriť, tak čo keby...“ vstanem a donesiem jej zo stola notebook, „si to vypísala? Do denníka, nebude to nikto vedieť a uľaví sa ti.“

Pokrúti hlavou. „Príliš mi ju to pripomína...“ namietne. Skloním sa nad ňu.

„Vždy sa nájde niečo, čo ti ju bude pripomínať. Každý deň, ale ak to nedáš von, zošalieš. Musíš to povedať. Ak nie mne, tak niekomu, niečomu, inému. Plus je to dobrý tréning. “ 

Váha, no potom si ho vezme. Zdráhavo ho zapne. O pár minút má otvorenú stránku na denníku. Odvrátim sa, aby mohla písať, ale zastaví ma.

„Prosím... ak chceš čítať...“

Prikývnem a kým klepe, hladkám ju po chrbte a čítam pravdu. Pravdu, ktorá ma prinúti utrieť si nejednu slzu.

* * *

Už je noc. Vkladám tu posledné zápisy z dneška, keďže sa mi nechce tvoriť nový článok. Lucia dopísala a mne sa uľavilo aj za ňu. Teraz tichučko spí na mojej hrudi. Je prítulná ako mačička. Ťažko uveriť, koľko zloby a zármutku v sebe nesie. Ticho píšem na mobile a oči sa mi zatvárajú... zívnem. Tiež som zaspal, ale netuším kedy, asi zarovno s ňou. Zobudil som sa na migrénu, na ktorú som si už zvykol. Je desať a sedem minút. Dlho som si nepospal...

Srať na to, musím to spomenúť. Nemôžem zabudnúť! Tento deň si chcem navždy zapamätať do posledného detailu.

Takže, po dočítaní jej poviedky mi niečo napadlo. Bolo to bláznivé a hlúpe a nádherné. Príliš nádherné, no napriek tomu som to vyslovil, hoci som sa pri tom cítil ako idiot.

„Utečme,“ poviem odrazu.

„Čo?“ Otočí sa sa ku mne s otvorenými ústami a zvrašteným obočím.

„Utečme ku mne domov. Do Žiliny. Tam si bola šťastná. Na všetko si zabudla.“

„A... ehm...“ netuší, čo má povedať a pozerá okolo seba. „To je...“

„Nie, počúvaj. Nič ti nepomôže tak ako odchod. Všetko ti ju pripomína tu, nie tam. Je to perfektný spôsob ako sa postaviť na nohy.“ Nadšene vstanem a pochodujem po izbe.

Očividne má  málo vecí, čo pre ňu niečo znamenajú. Balenie pôjde ľahko... s prachmi nebude problém. Mám ich dosť.

„Veď nemám prácu,“ začne, „dokončenú školu, ani... “

Ale potom stíchne. Nemám poňatia prečo, zahľadí sa niekde na stôl, duchom celkom neprítomná. Sedí tak asi desať minút, pričom robím grimasy, no má totálne na saláme a  tvár sa jej mení od smútku cez  chaos, vinu, zlosť, bolesť, červenanie, neistoty a znova chaos a napokon bolesť. O čom premýšľa? Bohvie, no v tom prudko mykne hlavou smerom ku mne. Zahľadí sa na mňa.

„Pobozkaj ma,“ povie žiadostivo, trocha neisto a ustráchane.

Zarazím sa. Toto som fakt nečakal. Neviem, čo ju k tomu vedie, no rozhodne  sa nebránim. S napätím čaká.

Usmejem sa, toto som predsa vždy chcel, a obtriem sa jej o noštek, čo vyvolá slastné privretie očí u nás oboch. Konečne nás spojím...  Bozkávam ju ako žiadnu inú. Vychutnávam si hebkosť jej pokožky, slanosť sĺz, teplý, svieži dych... Už teraz som v nebi. Vlievam do svojich pier všetku svoju lásku a dúfam, tak veľmi dúfam, že to prejde aj na ňu...

Poddá sa. Pritiahne si ma k sebe, chytí ma okolo krku. Čakal som dravosť a vášeň ako v noc nášho prvého sexu, avšak teraz sú jej bozky  nežné, skoro ostýchavé a po čase čoraz vrúcnejšie, intenzívnejšie a sladšie. Odtiahne sa a zhlboka sa nadýchne.

Omámene klesnem na posteľ. Ani som si neuvedomil, že som v polo sede. To bolo... úžasné! Neodvažoval som sa dúfať, že by ma raz takto pobozkala. Čoby! Bolo to lepšie! Najkrajšie, čo som kedy zažil!

Tvári sa... neutrálne, hoci sa stavím, že pekelne rozmýšľa.  Dobre, že sa jej neparí z hlavy. Hľadí bokom, hryzká si spodnú peru. Je nádherná. Zozadu na ňu svieti zapadajúce slnko a jej vlasy pripomínajú žiarivý čierny vodopád.

Bojím sa čokoľvek opýtať. Keď už otváram ústa, otočí sa ku mne.

„Som krava,“ skonštatuje roztrasene a trpko sa zasmeje. „Horšie než to. Som to najdebilnejšie dievča na svete.“

„Čože?“ Snažím sa to nejako pochopiť, no márne. Pre toto nemám rád vzťahy. Tie ženské myšlienkové pochody! A vraj sa v nich máme vyznať!

Pozrie na mňa akoby to bolo úplne jasné.

„Nechápeš?“ hlesne trochu smutne, nahnevane a prekvapene zároveň. Vyzerá dokonale vyčerpane. „Ľúbim ťa, ty magor!“

Vyvalím oči, otvorím ústa. Čo povedala? Naozaj... vážne je to to, čo počujem? Ona ma...?

Rozosmeje sa na mojom ksichte, hoci z očí tečú nové slzy. Tvári sa šťastne aj nešťastne, akoby sama nevedela, čo má cítiť.

Konečne si to naplno uvedomím. Vyskočím na nohy a priženiem sa k nej.

„Zopakuj to,“ zaprosím túžobne.

Hanblivo zdvihne zrak. „Ľúbim ťa.“

Slastne privriem oči a myknem perami. Celé telo mi zabrní. Ide to snáď do každej bunky! Uškŕňam sa a chce sa mi skákať, vyhodiť ju do výšky, zatočiť sa s ňou, no len tu stojím, hľadím jej tvár, civiem do priezračných očí ľadovca.

„A to si si uvedomila až teraz?“ hlesnem s úsmevom.

Zachveje sa. „Vlastne... asi... som ťa ľúbila už na začiatku len...“

„... tu bola ona a nechcela si si to priznať, lebo ti to rušilo plány.“

S malým údivom prikývne. Nečakala, že to tak presne zhrniem.   

„Áno... a... je to... zložité... samej sa mi nechce veriť, že som to povedala. Práve som stratila Melani, možno... možno len potrebujem tvoju blízkosť, ja neviem. Som zmätená.“ Bezmocne pokrčí plecami a pohladí ma od čela až k sánke.  „Pravdou však je, že keď som vtedy odišla, bolelo ma to. Nechcela som odísť, cítila som, že viac než čokoľvek sa chcem vrátiť, no bol si sukničkár a ja som bola ďalšia výhra, ďalší bod na tvojom konte. Vedeli sme to obaja,“ dodá. „Možno preto bolo ľahšie upnúť sa na Mel. Lebo to malo zmysel, perspektívu, istotu...“

„Lucia,“ preruším ju trochu silnejším hlasom. Nechcem počúvať o minulosti. Trápi ma budúcnosť, nie čo sa mohlo stať keby...

 Zahľadím sa na ňu. „Ak si nie si istá, dovoľ mi, aby som ťa presvedčil. Tie týždne som sa o nič nepokúšal iba kvôli Chameleónke. Neveril som, že sa k tebe vráti, hovoril som ti to, ale držal som sa. No už tu nie je a ja som pripravený urobiť ťa šťastnou, kým môžem.“

„A myslíš, že by som po tvojej smrti vydržala?“ šepne trpko. „Na to si nemyslel? Nie je lepšie pre nás oboch nebyť spolu, pokiaľ si nie som istá? A vlastne celkovo? Nie je to bezbolestnejšie?“  

„Na to si mala myslieť, keď si mi vyznala lásku. A čo sa týka bolesti...“ Na chvíľu sa odmlčím, aby som nebol priveľmi sprostý. „Si sebec. Viem, že si jej užívaš viac než dosť, ale si zbabelec, keď sa tomu nevieš postaviť.  A poviem ti ešte niečo.“ Prudko ju schmatnem za lakeť, keď odo mňa zúrivo odskočí. „Nebude ťa bolieť niečo, čo necítiš, lebo... čo ak to iba predstieraš, aby som s tebou ušiel a ty si sa mala na čo upnúť a kde bývať a spoliehaš sa nato, že ti naletím na sladké rečičky?! “ Stískam jej lakte celou silou, kým na mňa šokovane zazerá.

„Nie som taká podlá!“ zvolá urazene. „Možno som vrah, ale nikdy by som ťa nevyužila!“ kladie dôraz na posledné slová a uprene na mňa hľadí. „Nikdy som ti neklamala! Ani raz! Vravím to, čo cítim, pretože to musím dostať von,“ použije moje slová, „aby som nezošalela.“

Neklame. Viem to, avšak musel som si to overiť. Nie pre seba, nie, veď čo ja... Dobre, tak aj kvôli sebe! Nebudem sa hrať na svätuškára. Od nej ma rana bolí tisíc ráz viac a keď ju stratím... Načo čakať? Rovno sa hodím do vody.

No hlavne som jej  chcel dať poslednú šancu vycúvať. Chcem, aby som mnou bola lebo chce. Uznávam, to že ma doposiaľ navštevovala som si vydupal, OK. Ale vyzerala, že je rada. No chodenie... to by mi ublížilo a jej možno viac. Hoci na rozdiel od nej, ja sa viem rýchlo otriasť od sklamania. Čo iné mi zostáva? Zakrátko na ničom z tohto sveta  nebude záležať...

„Fajn,“ šepnem a pritiahnem si ju tesne k sebe. Jej prsia sú úžasné.... och, bože! Povedala to! Povedala to! „Takže od teraz sme pár. Neberiem žiadne výhovorky!“

Zaškerí sa. „Vrahyňa a chorý perverzák! Úžasné!“

„Najlepšie!“ potvrdím so smiechom. „Už len utiecť. Čo tak dnes po zotmení?“ navrhnem rozjarene.

„Nie!“ stopne ma. „Po pohrebe. Chcem sa s ňou rozlúčiť. Ak máme začať znovu musím všetko... uzavrieť, zmieriť sa...“

Chápavo prikývnem a upravím jej zblúdený pramienok vlasov.

„Takže po pohrebe.“

25.časť  ||  27.časť

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Chameleónka - 26. časť: