OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chameleónka - 29. časť

19.08.2015 (09:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 789×

Čo sa hovorí na konci? Zbohom? Budete mi chýbať? Chýba mi teraz vôbec niekto? On. Róbert, ale vy ho poznáte ako perve69rta. Posledný rok bol mojím  splneným snom a čo je najdivnejšie, ja som bola jeho.

Naše začiatky si pozrite v mojom denníku. Stačí dať do vyhľadávača 3. júl minulého roku, Rob. Nechce sa mi opakovať niečo, čo som už napísala. Heslo je: NEMESIS13. (Vopred varujem, že toto heslo platí len na tú jednu poviedku, takže ak chcete čuchať aj inde, nemáte šancu.)

Ušla som s ním, keď Chameleónka, Mesiac, zomrela. Aha, vy ste si stále mysleli, že je to chlap... haha. Omyl! Bola to kamufláž, aby ste ma neodsudzovali ešte aj tu. Ale teraz je to jedno. Milovala som našu webmasterku a zatiahla ju do svojej hry, ktorú sme  začali tak dávno... už ako deti. A čo jej to prinieslo? Nám obom? Hovno!

Ľúbila som ju! Zabila som ju i keď som nedržala volant!

Ja... nezniesla som je smrť! A keď mi to Rob navrhol...  Bola mojou životnou láskou, teda... vtedy som si to myslela. Ibaže... potom sa mi otvorili oči. On mi strhol pásku. Pekne skoro, čo?!

Je to také... na hovno!  Skurvené a debilne na piču, že tak neskoro! Viem! Ja viem! Som totálne totálna piča! Musela zomrieť, aby som mala odvahu pripustiť si myšlienku iný život! Prečo nie inak? Prečo nie?! Lebo som obyčajný zbabelec, ktorý to nevedel zastaviť! Vraždy, posadnutosť, strach z neznámeho, strach z bolesti, z otvorenia sa...! Tak veľmi som sa snažila byť silná a nakoniec... napokon som bola poondiata krysa! Slaboch! Avšak nebezpečný.

Chcete vedieť ďalšie tajomstvo?  Vražedné poviedky sú pravda! Áno! Pravda! Som vrahyňa! Dobre vidíte.

Prečo sa priznávam? Lebo... lebo mi je to ľúto. Naozaj!  Viem, je to riadna zmena. Tento rok sa mnoho zmenilo. Hlavne ja. Vďaka Robovi som spoznala, aký je život vzácny. Perver69rt bol pre mňa... dokonalý. Ako spieva Pink: „... fucking perfect to me.“

Bol...  Zomrel na nádor v mozgu. Na konci si ledva spomínal kto som. A tie záchvaty... jeho výkriky sa niesli nocou a mučili ma. Niekedy ma nechtiac udrel. Nemohla som mu pomôcť. Len čo som zastavila záchvat, nespoznával ma, migrény sa stupňovali a odpadával.

Kokos... pri jeho stave ma tešilo, že väčšinou iba zvracal. Inak som bola na nič. Ticho sedela pri jeho lôžku, kým ho neustále dopovali liekmi. Držanie za ruku, dívanie do očí... Nič iné som nesmela a nevedela. A pri tom som ho túžila zachrániť. Ja, vrahyňa, čo zabila devätnástich ľudí, by som obetovala vlastný život, všetko len preňho. Pri nej som si to iba namýšľala.

Vtedy... Bola som... čo vlastne? Myslela som si, že všetko bude také ako predtým a nikdy som sa neotvorila novým cestám. Myslela som, že mi Melánia, môj Mesiac, dá zas  šťastie. Splietla som sa. Dal mi ho Rob!  Teraz je mŕtvy!

Ale po poriadku. Nádych a výdych.  Musím vám to povedať... ako je to slovo? Ach áno, chronologicky. Pekne zaradom.

Takže... utiekli sme s Robom po tom  veľkolepom pohrebe.  Niektorí ste prišli, videla som ako ste stáli v nesmelej skupinke trocha ďalej od rodiny a blízkych.  Stáli sme spolu v búrke, oblohu bičovali blesky, vietor nás temer odfúkol a moje slzy sa strácali. V duchu som ju prosila o odpustenie.  Keby som... keby som si skôr pripustila lásku k Robovi.... žila by! A to je moja najväčšia vina. Zomrel nevinný človek. Ten najlepší.  Vlastne... zomrelo ich dvadsaťjeden.

Viete.... Ničitelia sa za tie roky zmenili a ja som to odmietala vidieť. Nie je ľahké povedať to. Ani neverím, že som to napísala. No už nemôžem utekať pred pravdou. Som monštrum. To boli Melániine posledné slová. Monštrum.  Prenasleduje ma to každú noc... a je to tak. Som obluda!

Ale Rob to vehementne popieral! Ach... Bránil ma pred sebou samou. Síce sa trápil, lebo o vraždách vedel ako prvý, avšak... snažil sa ma chápať a nikdy ma neodsudzoval nech som urobila čokoľvek... nezaslúžila som si ho. Ani jeho bezhraničnú lásku. No povedzte to môjmu srdcu! Stále malo vlastnú hlavu! Milovala som ho. Pravou, čistou láskou.

Možno bol sukničkár, „nevymáchaná huba“ a obrovský ignorant a hoci ma dokonale vytáčal... dokázal byť neskutočne pozorný, láskavý. A vždy ma rozosmial. Rozumel mi aj bez slov...

Prisahám, že ani raz som nezapochybovala. Neľutujem ani sekundu s ním. Síce sme sa občas hádali, vrieskali ako najatí, takmer pobili...  Doslova taliansky pár, haha.

Smutne zdvihnem kútiky pier a pozriem von oknom na bazén.  Tam sme sa prechádzali, milovali... nič krajšie som nezažila. Jeho hlas, dunivý smiech, lesk kvapiek na tele... Každý bozk ma opíjal, dotyk vábil a horel...

Celé dni sme trávili vonku. Miloval vietor, slnko, vodu, prechádzky za súmraku a východu slnka. Takto sme začínali a končili každý deň. Cestovali sme vlakom po Slovensku, raz sme šli na týždeň do Karibiku.

„Mám dosť prachov, tak prečo ich nevyužiť?“ Rozhodil rukami. 

„Samozrejme.“ Zasmiala som sa.

Keď sa nám zmenšili prijmi, lebo ani jeden z nás nepracoval (jemu to  nedovolil stav a mne to nedovolil on), vyhral športku.

„Hlupáci majú  vždy šťastie...“ vyhlásila som vtedy a krútila hlavou nad letenkami, čo objednal.

Bála som sa cestovať. Desila som sa toho, že sa mu priťaží. Nakoniec vyhral, baran jeden! A ku podivu to zvládal.

Nuž...vyrazili sme do sveta. Žartovali sme, že sú to naše medové týždne. Z Karibiku zamierili na Island a podarilo sa nám vidieť polárnu žiaru.

Bolo to neskutočné! Nebeské divadlo. Tie farby... pohyby...  Tanec starý milióny rokov, s divokým, hneď na to slimačím tempom.  Graciózne!  Aj pod tou oblohou sme sa milovali.  Farebné tiene mu tancovali po pokožke, až vyzeral ako dáka  božská mýtická bytosť. Necítili sme chlad iba hlad po našich telách. Potrebu žiť tu a teraz, spolu. V láske a bezstarostní. Bola to naša najvášnivejšia noc...

Potom sme šli do Mexika, do New Yorku, tak Austrálie a Las Vegas. Odtiaľ sme sa vrátili skôr. Priťažilo sa mu a museli ho hospitalizovať. Zistili, že mal infekciu.  Omdlel a upadol do kómy, zázrakom sa o dva dni prebral, a to som už vybavila letenky na Slovensko. Odvtedy je v špitáli...

A dnes ráno...! Zomrel mi v náručí! Bože... zdá sa to tak  dávno a pri tom je to... pol hodina? Hodina? Nedokážem na to nemyslieť. Stále ho vidím a počujem.

„Lucy?“ zadychčal a pohladil ma po vlasoch.

Unavene som zdvihla hlavu. Ani si nepamätám, kedy som mu zaspala na ruke, na stoličke vedľa postele.

Pod očami mal kruhy, vyholenú hlavu, sinavú tvár a úsmev. Slabý, šťastný a vrúcny. Ledva udržal oči otvorené. Plytko dýchal, hruď sa mu nepravidelne dvíhala.  

„Áno?“ pretrela som si oči.

„Poď ku mne,“ šepol.

Letmo som sa usmiala a pritúlila sa k nemu. Lôžko bolo mäkké a voňavé. Rob bol studený, lúpala sa mu vysušená koža, a bol tak vychudnutý, že som ležala viac na kostiach než tele. Odmietal stravu. Aj moju. Vedel, že je koniec a nebránil sa,  ale ja som to nemohla dopustiť.

Ešte nie, vravela som si. Vydrží to! Určite!

„Milujem ťa, Kráska. V živote som nebol šťastnejší,“ zapriadol mi do ucha a objal ma.

Chcel, ale bol slabší než komár. Nos mi zaboril do vlasov, ruky mi pomaličky hladili spánky, krk a dlane.

„Pst!“ položila som mu ruku na ústa. „Nevysiľ sa.  Nie si smädný, hladný? Čo vankúš? Leží sa ti dobre?“

„S tebou najlepšie.“ Venoval mi nežný pohľad, čo mi trhal srdce.

Pohladila som ho tvári, nevynechala som ani kúsok.  Mal strnisko, ale mne to nevadilo. Milujem ten prírodný šmirgeľ. Priložil svoju ruku na moju. Jemne ju pobozkal.

„Keby som... nezomieral...“ Sklopil pohľad a oblizol si pery, akoby sa nevedel rozhodnúť či pokračovať. Nadvihla som sa a s napätím čakala. Sťažka sa nadýchol a zdvihol zrak. Zarazilo ma aký je zrazu plachý. „... vydala by si sa za mňa?“

Dych sa mi zasekol v hrdle a vyvalila som oči.  Ešte aj srdce vynechalo úder, hoci potom okamžite vykríklo odpoveď. Iba mozgu trvalo, kým to spracoval.

Rob celý čas ani nežmurkol, skúmal môj výraz a neisto sa triasol.

Vzlykla som a zahmlil sa mi zrak. V hrdle sa mi urobila hrča od šťastia, bolesti, ohromenia a... neviem. Všetky city sa spojili do obrovskej masy. Vedela som iba odpoveď.

„Jasné, že áno, ty trúba! Čo si si myslel?“ zvýskla som pridusene a pokúsila sa o úsmev.

Vnorila som sa mu do priehlbiny medzi ramenom a krkom a vytvorila v nej jazero sĺz. Objímala som ho a nechcela prestať. Kiežby som mu mohla dať svoju silu... Kdesi vo vnútri som tušila, že táto chvíľa bude nie len najšťastnejšia v mojom živote, ale i najsmutnejšia. A to  ma zabíjalo. Skurvená bezmocnosť! Skurvený Boh! Prečo si mu to urobil! Prečo! On si to nezaslúžil!

„Milujem ťa,“ vzlykla som mu do ucha a našla jeho oči.

Konečne som to vyslovila a dopadla na mňa pravdivosť tých slov. Aj ich  bolesť. Vedela som, že toto je koniec.  Keby by som to nepovedala, vyčítala by som si to. Musel to vedieť. Musel. Márne som si navrávala, že mlčanie by bolo bezbolestnejšie. Práve naopak.

„Milujem ťa najviac ako viem. Viac ako ju!“ šepotala som vášnivo snažila sa zaostriť cez slzy. „Som len tvoja! Tvoja, Rob!“ hlesla som.

Zbožne sa usmieval a upustil slzu. Vtedy som ho zasa uvidela. Starého dobrého Roba. Sexy, s nezbedným úsmevom, iskrou v oku a zvodným pohľadom.  Rakovina? Prosím vás! Tá žiarivá tvár nemohla byť umierajúceho!

„Konečne!“ zachrčal šťastne a radosť z neho doslova sálala.

Zasmiali sme sa a potom ma pobozkal. Úplne inak ako doposiaľ. S vervou, silou, neskutočnou nehou a zmyselnosťou mi jazykom roztvoril pery a labužnícky ich skúmal.

Slastne som vzdychla. Nie, on nezomrie. Nedovolím mu to!

Pritlačila som sa k nemu a začula jeho tichý smiech. Sladučko sa mi prisal na pery, prstami mi objímal tvár a zrazu... prestal. Ucítila som len tichý výdych. Jeho hrudník  a ruky padli do prikrývky a nezostalo nič. Len plynulé pípanie.

Z izby som doslova utiekla. Rútila som sa cez chodby, ziapala v prázdnom výťahu a bežala. Teraz som tu. Uňho v izbe a chystám sa ďalej. Na sebe mám jeho obľúbené tričko, mikinu okolo pása a šiltovku.  

Pohreb, jeho telo, výdavky... To mal všetko vopred prichystané. Momentálne už putuje na cintorín a ja tiež.  Pôvodne chcel poslať pozvánky na pohreb, pred týždňom si to ale rozmyslel. Bodaj by nie, keď jediný, kto za ním chodil som bola ja. Ani jeden kamoš. Nikto.

Takže z nemocnice ihneď putuje do hrobu vedľa svojej mamy. To miesto si rezervoval už pri jej pohrebe. Pekne morbídne. Presne jeho  štýl. A truhlu chcel dvojlôžkovú. Vraj pre nafukovaciu pannu, aby mu nebolo smutno. Debil! Ale môj debil! No čoskoro ho čaká niečo lepšie ako nafúknutá Barbie...

Už som skoro tam. Vidím bránu... šťastie, že býva tak blízko.

Toto je totiž môj posledný zápis. Posledná kapitola, ktorú som vám chcela napísať, čitatelia moji. Táto poviedka je pravda. A každá  predtým.

Ak to bude čítať moja rodina... Och, dopekla! Na to som úplne zabudla.  Na mamku, na ocka... Netušia na čo sa chystám.  Po M. pohrebe som im nechala list, aby ma nehľadali, že budem v poriadku a šťastná, len nech ma nechajú. Občas som im poslala SMS, vždy z iného mobilu, aby ma náhodou nenašli. Volali mi, ale ignorovala som ich. Nechcela som im klamať a... klamať...

Doriti! Rodičia! Moja rodina! Sesternice, čo mi sú ako sestry a bratranec, brat! Nie!! To... to nemôžem!

Ak... ak tento článok zverejním... nebude to len moja hanba!  Oni budú prepieraní. Oni to budú znášať. Na nich si budú ukazovať a ponižovať ich!  Preboha... čo som to spravila? Nie, to im nemôžem urobiť...!

Ja už neplánujem žiť. Mne to môže byť jedno... ale... Dofrasa!  Im som nikdy nechcela ublížiť! Dopekla... musím zmeniť nastavenie! Hneď!

Tak! A je to! Súkromný status. Nesmiem dovoliť, aby ich odcudzovali za moje činy. Nie je to ich vina. Vychovali ma najlepšie ako vedeli! Sama som to odmietla...  Ja som zabila! To im nemôžem spraviť!

A Melánia... aj ona to chcela. Chcela to ututlať! Preto i zomrela... nemôžem...

A teraz mi napadlo... čo ak sa to dostane k niektorému z Ničiteľských pozostalých? No... na jednej strane by im to upravilo pohľad, ale... tá predstava ma... neteší. Kedysi áno, ale dnes? Dnes som iný človek. Ubolený, dobitý svojimi chybami a stratou.  Pomstiteľka... končí. Je zhrozená tým, čo vykonala. Prečo? Pre jedného chorého hajzla, čo práve umrel, ale aj pre jednu fotku z kolektívnej správy na facebooku, od Modrej, ktorá porodila nádherného synčeka a teší sa z úspešnej maturity, kde stojí, že by chceli napraviť svoje správanie.

Verili by ste? Ja teda nie. Ničitelia sa chceli ospravedlniť! Pár dní po pohrebe Tlčhuby a pána Chcem pozornosť chceli urobiť posedenie pre nás. Mňa a Mel. Uvedomili si ako nám ublížili! Verejne to priznali! Pred ostatnými!  Viete aký to bol šok? A rana?!  Viete ako som sa cítila? Ako sa cítim? Vina je prislabé slovo.  Zabila som devätnásť ľudí! Devätnásť! Pre...

A pri tom celú tú nenávisť odštartoval niekto celkom iný... Ach!

Asi je načase povedať úplnú pravdu... 

Dlho som váhala, či to sem pridať. Napísala som to už pred rokmi, ale... zapadalo to „kyberprachom“.  No ak je toto koniec, musíte to vedieť. Je načase sa odpútať od svojej nočnej mory!

Idem k čerstvo vykopanej diere. Už je tam. Hovie si v ebenovej truhle s bielym vnútrom.  Vidím jeho tvár. Blažene sa usmieva, vyzerá pokojne a vyrovnane. Má oblečené šortky a tielko.  Presne tie, keď sme sa zoznámili. Ach, Róbert! Láska moja!

Kňaz je na ceste, na druhom konci cintorína. Hlavu ma sklonenú v knižke.

Pribehnem k truhle a usalaším sa mu na hrudi. Vyberiem papier na rozlúčku s odkazom pre kňaza, kde sa spovedám (nech aspoň jeden živý vie, že sa kajám) a prosím, nech ma s Robom pochová a nehlási to na polícii. Vraj som sirota, takže nikomu nechýbam.

A to je posledné klamstvo, z ktorého sa tiež spovedám. A tým je v šachu. Nemôže ma prezradiť iba splniť moje želanie. Je mi to ľúto, otče. Vážne. A mami, oci... prepáčte mi. No neklamala som. Som šťastná. Už o chvíľu... Ale vás by to zbytočne ranilo. Radšej verte, že žijem. Presne to je aj v liste. Ten nápad som dostala pred pár minútami, keď som vychádzala z dverí. Už len odoslať poslednú poviedku. Stačí jeden klik. Melániin nôž zatiaľ zatláčam do srdca...

Klik!

28.časť  ||  30.časť

Takže, teraz nás čaká Pomstiteľkino posledné tajomstvo a Epilóg, ktoré vydám naraz, aby som ušetrila čas. Dúfam, že budú nejaké komentíky ;-) 

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Chameleónka - 29. časť: