OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chameleónka - 30. časť + Epilóg

22.08.2015 (15:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1066×

Aká je vaša prvá spomienka z detstva? Príjemná, či nie?  Aká je druhá, tretia...? Podľa toho určíte, či to vôbec bolo detstvo. Spomienky sú poklad, vraj.

Pre ňu nie. Pomstiteľka nenávidí spomienky. Niežeby mala veľa zlých, skôr naopak, no jedna jej totálne otočila život a keď si myslí, že ju konečne zahnala, privalí sa späť v tom najnevhodnejšom okamihu.

To vedia spomienky dokonale. Zjaviť sa a mátať, donekonečna sa prehrávať a priviesť nás na pokraj šialenstva.

Jej najhoršia je zároveň jej nočnou morou. Prekrásne to sedí. Navštevuje ju, keď je najzraniteľnejšia, nevie sa brániť a prebudiť sa je márne želanie. Hm... zodpovedá realite.  Vlastne ide o sériu spomienok. Začína sa to a končí vždy rovnako. Žiadne prikrášľovanie, bohužiaľ.

Je šero, mraky halia slnko, školou sa rozľahne zvonenie hlásiace koniec vyučovania. Sedemročná Pomstiteľka na pleci stíska ramienka z ťažkej aktovky, väčšej než ona. Cupká domov, zamyslená, ale zo snov ju prebudí cvakot záhradných nožníc. Prudko sa mykne. Má príliš citlivé uši, keďže prekonala zápal a nedávno šla na výplach.

„Hopla!“ zvolá stredne vysoký, trocha opálený chlap v rifliach a starej flanelovej košeli, keď mu  spred nosa odletia nevädze, uzurpujúce si začiatok múru pri dome.

Nevšíma si deti, ani ju, iba ten druhý... chlap v sivej mikine s veľkými, vypúlenými čiernymi očami, ružovou  kožou a modro-fialovými vystupujúcimi žilkami. Je  vysoký a robustný v sivých teplákoch, s dlhými plavými dredmi  pod rasta čiapkou.

Ten pohľad ju paralyzuje. Srdce sa jej rozbúcha, mozog vrieska nech zdrhne, ale nohy sa nehnú. Nervózne sleduje ako z trávy zdvihne jeden modrofialový kvietok, nespúšťajúc z nej tie desivé oči a podá jej ho. Presnejšie, zastrčí  ho pod prúžok na ramienku tašky.

Do nosa jej udrie tabakový opar. Zvraští nos, odskočí od neho a rozbehne sa preč. Kolená sa jej trasú.  Plece ju ťaží. Kvietok zachytí vietor a ťažoba je preč. Vydýchne si a na druhý deň nesmelo vykúka cez roh von, kým vyjde. Nikto tam nie je. Ani ďalší deň, takže rýchlo zabudne. Jeden nepekne vyzerajúci ujo, myslí si, a hneď jej to vyfučí z hlavy. Pohrúži sa do čítania, objavovania nových písmen a tajov obrázkov a farieb, každý deň krajších a lepších. Teší sa z nových vodových farieb a štetcov. Ani si nevšimne modrý kvietok prilepený na parapete...

Je slnečný deň, štvrtok, no vonku fučí. Vietor kmáše jesenné lístie a plieska o holé   konáre. A zas bol pred školou. Ticho stál, sledoval ju očami, kým nezahla. V ústach mal cigaretu...

Zas je slnečno, opäť štvrtok, ale primŕza.  Má bavlnené biele pančušky, kockované, ružovo-fialové šaty z flanelovej sukne a teplého topu.  Vlastne sa potí, vrch sa jej nepríjemne lepí, a ešte vesta... najradšej by ju hodila do koša. Gumička jej strašne kmáše od rána stále vlhké vlasy, ale chce babke urobiť radosť, tak to ticho trpí. Nech je pekná.

Znova ho zbadá, cigareta, vytreštené oči, sivé oblečenie, spraté a visiace z neho ako vrece. Suverénne postáva na chodníku, s jednou rukou vo vrecku. Čiapku má trocha na krivo.

Pridá do kroku, nevšíma si ho. Dnes vychádza dosť neskoro. Mala krúžok výtvarnej, hoci všetci chýbali. Možno budú chrípkové prázdniny!  Rozptyľuje sa v mysli a za sebou počuje  jeho ťažké kroky. Čo  budem robiť cez prázdniny?  pýta sa samej seba zúfalo a zacíti jeho zatuchnutý dych, smrad potu a cigariet. Dvíha sa jej žalúdok.  

Zachádza do krátkej aleji, stromy rastú strašne husto a takmer všetky majú listy. O chvíľu pôjde okolo „perníkovej chalúpky“ ako raz zažartovala jej babka.

A práve vtedy ju znenazdajky ju sotí do toho zastrčeného, rok opusteného stánku s trafikou. Musel to mať pripravené. Dvere boli vždy zamknuté. To veľký chlapci určite hovorili.

Narazí hlavou do steny a zafňuká. Začuje šťuknutie zámku. Vnútri je tma, nič nevidí. Zrazu sa prudko rozsvieti až skríkne. Rýchlo jej nejakou látkou, zapchá ústa, čo otrasne smrdí. Jeho oči sa lesknú až sa jej zdajú krvavé. Stíska jej hrdlo, druhou rukou strháva pančuchy. Dotkne sa jej brucha a ona odskočí.

Snaží sa ujsť, ale schmatne ju späť na podlahu. Kope nohami, ale nemá silu. Od pása na dol je holá a trasie sa od chladu, aj strachu. Niečo robí, ale radšej sa nedíva. V tom jej prudko roztiahne nohy a dole sa do nej niečo tlačí.  Nevládze dýchať a bolesť dole je neznesiteľná. Metá sa, no tlak neprestáva, stupňuje a tak to reže, že len zatína zuby a skučí do látky, ktorú nakoniec vypľuje.

 Zovrie jej pery. Prsty má v jej ústach. Snaží sa hrýzť, avšak  bolesť iba zväčší. Tak kričí. Ale sotva pípne dlaň ju nemilosrdne  priklincuje k zemi. Cíti na jazyku jej chuť. Kovovo- horká, čudne kyslá, trocha ako skazené mlieko a k tomu tabak...A oči! Kriste tie, oči... horia ako fakle, takmer v nich nevidieť bielko!

„Ak čo i len  cekneš, zabijem ťa!“ zasyčí a opakuje to dokola a dokola.

„Povedz to a zabijem ťa!“  Každé slovo zvýrazní ďalšou dávkou bolesti.

Tvár sa mu skriví do zúrivej grimasy. Odhalí veľké žlté zuby popretkávané hnedými žilkami  a oči  mu takmer vychádzajú z jamôk. Pri tom pohľade  sa hrôzou rozklepe. Netušila, že sa to ešte vôbec dá..  

Vyzerá ako démon! Bojí sa tak veľmi, že nevníma doznievajúcu bolesť. Chveje sa na celom tele, premrznutá na kosť. Telo od pása nadol horí a skrúca  sa v kŕčoch. Navlečie jej pančuchy, obuje topánky, postaví na nohy a vysotí von. Dopadne do blata. Presne na zadok, takže ani nevidno veľké, krvavé škvrny. Domov sa dotacká úplne vysilená.

Čo má robiť?

Nemôže nič povedať. Za každým kútom ho vidí. Osprchuje sa, a hoci vidí odtekať hnedú vodu, má pocit, že tá špina sa jej zažrala do kože ako infekcia a teraz zomrie. Cíti jeho ruky, na tvári, hrudi...! Spomenie si tú chuť...! A celý obed je vo vani. Ani to nepomáha.

Šaty nechá v kúpeľni. Zababuší sa do veľkého čierneho trička s obrovským krížom, čo tajne skrýva pod matracom. Nemohla mu odolať. S druhov babkou, čo jej nediktuje oblešnenie ho našla v obchode. Bolo veľké, mäkké a hebké. Úplne iné ako to, čo bežne nosila. A možno preto po ňom tak zúfalo zatúžila ako to vie len dieťa. Keď si ho oblečie stráca v ňom. Čierna ju pohlcuje a skrýva. Chráni a dáva pocit, že je normálne cítiť sa inak a nemať rád ružovú a barbie bábiky, ale autíčka.

Ľahne si do prikrývok. Čochvíľa zaspí. Prebudí ju až mamin hlas. Sťažuje sa prečo nedávala pozor. Že tie šaty sú čisto nové...

„Ako si mohla padnúť do blata?“ Nakoniec končia v koši aj pančuchy. Blato dokonale prekrylo celú krv. Od toho hlasu jej zvoní v ušiach. Chce povedať pravdu, ale nemôže. V mysli jej behá tá tvár.

„Cekni a si mŕtva!“

Večer dostáva vysoké teploty. Ma horúčku a blúzni o čertovi. Zhrozený rodičia s ňou utekajú na pohotovosť. Verdikt je jasný. Zápal pľúc a mozgových blán. To z toho, že mala mokré vlasy, plus sa nakazila od spolužiakov. Nepýtajú sa nijaké zvláštne veci, takže mlčí. Sestričky sú k nej láskavé.

Mesiac nevyjde z nemocnice a hoci cez deň zabúda,  po nociach vrieska zo sna. Aj najmenší šuchot jej naháňa hrôzu. Každý odtieň ružovej v jej izbe pripomína jeho tvár... a slová... ten prekliaty hnilobný chrapot jej trhá bubienky a syčí zo škripotu dverí a bránky aj po príchode  domov.

Jedine hudba ju oslobodí a zapálené svetlo pri zaspávaní, s jedným okom pod perinou. Desí sa že sa znova zjaví. Už ho nechce nikdy vidieť. Bojí sa smrti, strachuje  sa, že ju si  znova nájde! Ak by ho našli... nezniesla by pohľad naňho! Musí byť ticho. To bude dobré. Vlastne sa to nestalo... opakuje si.

Aj mama s ocom hovoria, že je to výmysel, sestričky, všetci. Je to od choroby.  Áno... bol to len výmysel. Pomiešané obrázky... nič viac. Výmysel!  Len sen! Sen! SEN!

Časom oklamala aj samú seba. Všetky tie myšlienky zahnala do úzadia. Potlačila to. Vymazala to! Bola to len choroba!

No odvtedy nenávidí ružovú, fialovú a sivú. Rodičia jej museli premaľovať izbu. Bábikám otrháva ruky a nohy. Kena prepichuje špendlíkmi.  Zrkadlom kontroluje každý roh. Z cigariet sa jej dvíha žalúdok, neznáša kvety, hoci ich vôňu miluje a stánky... k tým sa ani nepriblíži. A muži... muži sa stali zlými. Len ocko a ostatný v jej rodine boli dobrý.

A keď ju Ničitelia začali terorizovať slovami ako emáčka, škrata, ako do nej všeličo hádzali... každý ťuk, slabika, rozhodená vec, bola rovnako bolestná ako jeho prirážanie. Pálili jej vnútro a pripomínali jej tú bezmocnosť, slabosť, strach!  Ako sa nedokázala brániť!  Že je len obeť, nula a navždy ňou  bude! Že je slaboch!

Ich tváre sa menili na jeho, ich ostré hlasy sa menili na chripot.  Prenasledoval ju naďalej a jeho črty boli čím ďalej hrozivejšie, hoc ho už nikdy viac nevidela. Na jednej strane to bola úľava a na druhej... túžila ho zabiť. On mal byť prvý na zozname! Jeho mala umučiť! Ale to sa  už nikdy nestane. Už ju nestraší. Už nemá šancu.

Vybrala si inú cestu. Neskoro, ale vybrala. Nenávisť ju pripravila o všetko. To už nedopustí.

Takže... ostáva mi povedať poslednú vec. Zbohom. Snáď sa už neuvidíme, vyberám si totiž celoživotnú dovolenku v pekle.  Nebude to veľké zmena. Hoci... dúfam, že uvidím toho koho milujem, perve69rta, tam, na druhej strane. Znova, na chvíľočku... na sekundu... Veď umrel pred  hodinou... Rakovina vyhrala. Vzala mi ho.

Pomstiteľku, Nemesis, tu už nič nedrží. Len jedno prianie: Nehľadajte príbehy v knihách či blogoch, ale v živote. Iba on za to stojí a ľudia okolo vás. Žite život a nie fantázie.

Tak sa majte, musím stihnúť rande s mojou láskou. ;-)

Nechajte komentár:

Dnes sa mi sníval zvláštny sen. Najprv som sedel vo  formulye Red Bullu. Na ceste som si šiel ako kráľ. Rýchlosť bola tak obrovská až ma vcuclo do sedadla. Predo mnou jazdila červená formula. Akokoľvek som sa ju snažil obehnúť, stále ma zablokovala. V tom ale urobil fatálnu chybu. Vodiča asi niečo rozptýlilo a vychýlil sa nabok. Okamžite som šliapol na plyn. A je to! Áno som prvý, áno!!!

Pred očami sa mi zavrtela rozhodcova šatka. Áno! Víťaz!  Šialenou rýchlosťou som urobil kolá do trávnika a v tom sa mi zahmlilo pred očami. Cítil som sa úžasne ľahký. Ten pocit som okamžite spoznal. Veď sa mi to snívalo už stokrát.

 Pristál som na snehu, ale vôbec ma nepálil. Skôr bol... bez teploty. Ani teplý ani chladný. Proste bol.  Tak ako predtým, aj teraz som videl Melániu ako mi máva zo šedého móla,  uprostred zasneženej krajiny, kde vyrastajú rubínové a čierne ruže so striebornými stopkami a listami.  Idem  k nej hoci viem, že o chvíľu ma čosi zastaví. Čaká na mňa.  Zasnene sa díva  na more. Trblietavé, snáď do všetkými odtieňmi modrej.

Je prekrásna ako tak dume. Srať na prekážky! Poviem si rozohnene. Musím ich prekonať! Stúpne do mňa adrenalín, frustrácia, že je tak blízko ma ženie v pred. Rozbehnem sa k nej, a prekvapene miniem bariéru, čo ma vždy zastavila. Nadšene zvýsknem a už som pri nej. Obzrie sa.  Široko sa usmeje, oči sa je ligocú ako hviezdy nad ňou.  Tie menia nebo na striebornú klenbu až nevidno ani kúsok čiernej. Akoby sme boli v striebornej krajine.

„Konečne si tu,“ šepne svojim prekrásnym hlasom a cítim, že plačem. Zúfalo sa jej chcem dotknúť. Naposledy. Potrebujem ešte raz cítiť jej vôňu, jemnosť vlasov a pokožky, pier... aspoň na okamih.  Túžobne natiahnem ruku.

Za sebou začujem smiech. To je novinka. Myslel som, že sme sami. Vždy sme boli sami. Počkať... nemal by som sa už prebúdzať?  

 Melánia sa veselo sa usmeje a kývne hlavou za zvukom. Zamáva a žmurkne.

V bielych odevoch sa za nami prechádza čiernovlasá dvojica. Zažmúrim a zalapám po dychu. To dievča je Lucia!

Skypí vo mne hnev, no ona si nás nevšíma. Tancuje si s tým fešákom a doslova žiari. Na pleci už nemá tetovanie a vlasy má o niečo dlhšie ako si pamätám z pohrebu.

 Ona! Ona je zodpovedná za jej smrť!!! Hučí mi v hlave a puknem hánkami. Vykročím vpred, ale Mel mi ako vždy číta myšlienky.  Pohladí moje zovreté päste, otočí ma k sebe.

„Láska,“ šepne precítene, „nemôže za to. Bola to nehoda. A ja som...“ rozžiarene sa ohliadne po okolí „šťastná. Nikdy mi nebolo lepšie, miláčik, takže prestaň smútiť a hnevať sa.  Musíš si nájsť lepšiu ako som ja.“

„Nikto nie je lepší,“ zamrmlem a naliehavo ju objímem. Je tak teplá. Vlasy ma šteklia v nose, jej sladká  vôňa mi rozaplavuje myseľ. Zhlboka dýcham, aby som si čo najviac zapamätal. Obkresľujem jej lopatky, ramená, špičku nosa a pier. Je taká nádherná, krajšia než za života... a ozajstná! To nemôže byť len sen.

Cítim, že ma niečo ťahá preč. Zúfalo sa jej držím. Jej teplo, mäkké ruky, oči... Venuje mi posledný bozk. Krásny a nežný.

„To nevieš, kým to neskúsiš.“ Ozýva sa mi v ušiach a všetko je rozmazané. Metám sa, naťahujem k nej ruky, ale nevidím ju.

„Milujem ťa,“ doznieva jej sladký hlas, kým s výkrikom vyskočím do sedu.

29.časť

Nuž... čo viac dodať? Predovšetkým sa chcem veľmi pekne poďakovať týmto skvelým ľuďom: Smile, FILADA, Soletka, vw, Perla a Egg, ktorí si našli čas a napísali svoj názor či iba pridali smajlíka. Veľmi pekne vám ďakujem. Dali ste mi potrebnú energiu, aby som to nevzdala a aj mnoho inšpirácii, čo ma posunuli " donekonečna a ešte ďalej".  Takže vám patrí obrovské: MUCHAS GRACIAS..

Obsahovo mala táto poviedka vyzerať inak. nemal tam vystupovať perve69rt a Chameleónka mala Pomstiteľku predsa len zabiť, ale nakoniec to vypálilo inak, tak snáď sa vám to páčilo aj táto posledná časť. 

Musím sa priznať, že som písala intuitívne a takmer pri každej novej kapitole som netušila, aký bude mať koniec. Doslova som improvizovala a čuduj sa svete, malo to súvislosť. Priznávam, že je tu opísaných veľa pravdivých udalostí. Dalo by sa povedať, že je to niečo ako moje vyznanie, samozrejme značne upravené a veľkou časťou vymyslené, preto som o to radšej, že vás to zaujalo. 

A teraz zopár faktov... túto poviedku som písala 185 dní, z čoho vzišlo 174 strán vo Worde, čo činí 58 155 slov. Je to moja prvá, nespoluautorská a  konečne dokončená kapitolová poviedka.

Dúfam, že sa na vás môžem tešiť pri svojich ďalších poviedkach, ale toto bude perný rok, tak neviem, či s niečím prídem. Každopádne, na zhrnutí je jeden nápadík.  Ak ho odobríte s radosťou sa doňho pustím. ;-)

Zatiaľ adios, amigos!

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Chameleónka - 30. časť + Epilóg: