OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 26.

05.03.2018 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1087×

Kapitola 26.

Zara

Hučalo jej v hlave.

Po tom, ako im Navid prezradil svoje zámery, ich v podstate požiadal, aby čo najskôr upustili jeho svet. Odmietal im odpovedať na ďalšie otázky, takže s tým nakoniec nemali až taký veľký problém. On síce tvrdil, že mu v tom bráni akási kliatba, avšak Zara tomu veľmi neverila. Dokonca nadobúdala pocit, že si chcel ponechať aspoň ilúziu súkromia.

Nakoniec na neho prestali tlačiť. Aj to len preto, že na nich dorážal Accai. Z nejakého dôvodu tomu Navidovi takmer bezhranične dôveroval, čím podkopával už tak mizernú morálku ich skupiny. Bude sa s ním o tom musieť porozprávať.

Uvedomovala si, že takto to ďalej nešlo.

K Navidovi sa dostali skôr náhodou než tým, že by výraznejšie spolupracovali. Do vnútra Edetu sa dostalo niekoľko individualít, ktoré náhodou cestovali spolu. Síce so sestrami mali výhodu, ale dokonca ani ony nefungovali bez ťažkostí. Ukazovalo sa, že v Zarinej neprítomnosti si všetci privykli obracať sa na Kaciu a hoci Kacia si uvedomovala, že velenie patrí Zare, nedokázala ostatným prikázať, aby ju nepočúvali.

Pretože sa napriek všetkému stále obracali na Kaciu.

Možno s výnimkou Femi.

Zara sa snažila predstierať, že jej to neprekáža. Veď bola mŕtva. Keď toto všetko skončí, neožije predsa. Tým pádom bolo správne, aby sklonila hlavu a tiež sa obrátila na Kaciu. Tá však predstierala, že si nič z toho neuvedomuje. Okato ignorovala Zarine narážky a čakala na rozkazy, ktoré aj tak neprichádzali. Problémom bolo, že sa totiž nevedeli rozhodnúť na ďalšom postupe. Zara teda nemohla nikomu povedať, čo presne má robiť.

Tesne pred odchodom ich Navid varoval, že nich čakajú problémy. Okolo hory Edet sa zhromaždila malá armáda. K ȧudobským vojakom sa pridali ďalší. Vypovedali o tom ďalšie stany a väčší ruch, ktorý sledovali cez stenu čarovného väzenia. Zistili totiž, že zvnútra vidia von, hoci zvonku všetky steny vyzerali ako kamenný masív.

Vďaka tomu vedeli odhadnúť svoju situáciu.

No bola to práve Zara, ktorá si všimla honosný stan stojaci vedľa toho, v ktorom predtým býval Essien. Pochybovala, že by niečo podobne veľké a krásne stavali pre vojakov. Na látke síce neboli vyšité ambarské erby, no nebolo ťažké uhádnuť, že sa za tou elegantnou látkou ukrýva niekto blízky cisárovnej. Možno aj samotná cisárovná, hoci Zara pochybovala, že by si práve ich malá nefunkčná skupinka získala toľko pozornosti.

Vládcovia mali k dispozícii celé zástupy poskokov. Oni nemuseli nič robiť osobne. Hoci svoje domnienky si nechávala pre seba. Stačilo, že to rozhnevalo ju. Nepotrebovala mať na krku krik ostatných. Takže nech tam bol ktokoľvek, stále to bol ich nepriateľ. Ktosi, cez koho sa budú musieť prebojovať, ak sa chcú niekam dostať.

A tam narazili na prvý výrazný problém. Ako budú vôbec postupovať.

„Mali by sme počkať, kým všetci zaspia a potom ich popraviť. Oni by s nami nemali zľutovanie, prečo by sme ho mali mať my?“ rozčúlia sa Kacia po tom, ako Essien navrhol, aby sa im postavili v čestnom boji.

Samozrejme, že sa mu jej komentár nepozdával. „To je nečestné a ešte k tomu aj zbabelé. Nebudem sa zakrádať za tými chlapmi, aby som im vrazil nôž do chrbta!“

„Lebo si im stále oddaný! Prečo vlastne počúvame tohto zradcu?!“

Zara škrípala zubami.

Vzájomnými urážkami sa ďaleko nedostanú. Len ak do Ọchiri.

„Nie je to žiadny zradca. A veľmi dobre to vieš. Narafičili to na neho, aby získali moc. Vysvetľoval nám to a ty si mu verila. Tak na neho prestaň útočiť.“

Vždy pragmatický Accai bol pokojný. O to desivejšie bolo, keď sa miešal do ich hádok.

„Nevidíš jasne. Mohol si to pokojne vymyslieť a ty by si mu uveril!“

„Navid mu veril. Vybral si ho. Chceš spochybniť aj to?“

Kacia rozhodila rukami. „Pche, nejaký Navid! Ani nám nepovedal, kým je!“

Do hádky sa postupne pridávali všetci členovia ich grotesknej skupiny.

Batu a jej zapojenie však nikto neočakával.

„Nezaujímala si sa o to, kým je, keď si súhlasila, že sa vydáš na túto misiu. To, že sa bojíš, je logické. Ale nezamieňaj si strach s obviňovaním. Pretože ty teraz obviňuješ všetkých okolo seba, aby si zakryla, že máš strach.“

Zara vedela, že to Batu prepískla už v momente, keď otvorila ústa.

Dôkaz sa ukázal o niekoľko momentov neskôr, keď Kacia doslova zbordovela v tvári.

„Je nemám strach! Pokojne sa do nich pustím sama, ak tu nemá nikto dosť odvahy!“

„Je nás príliš málo. Mali by sme sa rozprávať o taktike. Musíme si útok poriadne naplánovať, inak po zvyšok života budeme obývať toto väzenie. Som si istá, že to poteší aspoň našich nepriateľov,“ skonštatovala Zara.

No nikto ju nepočúval.

„Ty si veliteľ tých mužov, tak im prikáž, nech nás nechajú ísť!“

Zara vedela, že Femi by niečo také nikdy nevypustila z úst, ak by nebola zúfalá. Veľmi túžila po tom, aby sa ostatní prestali hádať. Preto si svoje slová veľmi nepremyslela. Preto na ne nijako nereagovala. Čo sa nedalo povedať o Kacii, ktorý po nich skočila ako vyhladovaná šelma po zdochline.

„To je pravda! Vyrieš tento problém a odveľ svojich vojakov inde!“

Essien krútil hlavou. „To nie je také jednoduché!“

„Výhovorky!“ šplechla mu do tváre.

„Nie je to výhovorka a keby si používala pozostatky rozumu, čo máš ešte v hlave, prišla by si na to aj sama!“ nedal sa zahanbiť v urážaní Essien.

Zara si pomyslela, že ak ju chceli bohovia potrestať, mohli si vybrať aj príjemnejší spôsob.

Napríklad o niečo menej bolestivý.

Kacia pristúpila k Essienovi. „Len nevyskakuj! Lebo ti to zatrhnem!“

Jej vyhrážky si radšej nevšímal. Určite v tom mal prsty Accai, ktorý k nemu pristúpil.

„Áno, bol som veliteľom tých vojakov, no veľmi dobre vedeli, že naše rozkazy zneli ostať tu za každých okolností a nevracať sa domov, kým neprídu nové príkazy. Keďže sú všetci ešte tu, predpokladám, že sa tak nestalo. Okrem toho, keby som tam teraz vybehol a začal rozkazovať, považovali by ma buď za zradcu, alebo za blázna. Naposledy ma videli ako idem za vami do hory. Najskôr by si mysleli, že ma používate na dosiahnutie vlastných cieľov.“

Veľmi logické a veľmi pravdivé.

Kacia si to nemyslela.

Začala sa totiž smiať.

„Snáď neveríš, že tejto rozprávke aj uverím?!“

Essien rozhodil rukami. „Odmietam sa s tebou hádať, keď ma nemieniš počúvať! Moji muži neposlúchnu moje rozkazy, pretože kým som bol preč, určite velenie previedli na niektorého z mojich pobočníkov!“

„Tak to sú potom tvoji muži rovnakí zradcovia ako ty!“

„Sú to Ȧudobčania, tí neveria nikomu, kto sa nenarodil v kráľovstve. Mňa tolerovali len preto, že som bol ich veliteľ. Môj výlet do tejto hory im dokázal, že nie som hoden ich poslušnosti. Akúkoľvek výhodu som mal, prišiel som o ňu v momente, keď som sa k vám pridal!“

„Och, chúďatko moje, nechceš sa mi vyplakať na pleci?!“

„Prestaňte sa už konečne hádať!“ okríkla ich Femi. „Máme vymýšľať spôsob ako sa odtiaľto dostať, nemáme sa pozabíjať! Alebo to tým tam vonku chcete až tak veľmi uľahčiť?!“

Kacia svoj hnev ihneď otočila proti Femi. „Ale ja som už povedala, čo máme robiť, to len vy na to nijako nereagujete?!“

„Kto ťa korunoval za kráľovnú, keď si myslíš, že tvoje slovo je zákon?!“ osopila sa na ňu.

„Aha... takže takto to je! Ty chceš rozhodovať!“

Femi krútila hlavou. „Mýliš sa! To som nikdy nechcela! Len si myslím, že by sme niečom podobnom mali rozhodovať spoločne!“

Hlas mala takmer prosebný. No Kacia odmietla počúvať.

„Tak niečo vymysli, keď si taká múdra! No tak, ohúr nás! Nemôžeš, však? Pretože bez tých svojich trápnych otrhaných kníh si bezmocná! Nemáš nič!“

Zara automaticky siahla po meči, ktorý nemala na chrbte. Spoločne so zvyškom zbraní sa povaľoval vo vaku, do ktorého ich vložil Navid, keď prešli do jeho krajiny. Keď odchádzal, dal ich Accaiovi. A to bolo dobre. Pretože ak by teraz mala Zara po ruke meč, pravdepodobne by Kaciu zabila. Išlo o viac ako len o to, že Femi v záchvate zúrivosti urazila.

Ona ju celú rozrezala a do otvorených rán jej ešte prisypala soľ.

Femi vždy pochybovala o tom, či patrí k cechovníčkam. V jej vnútri sa ukrývala duša učenca. To, že jej to Kacia v tejto chvíli pripomenula, bolo nehoráznym zneužitím moci. Nie fyzickej, to by možno dopadlo férovejšie. Ona ju udrela do žalúdka a vyrazila jej dych, aby ju potom mohla jednoduchšie uškrtiť.

Zbabelé. Nepremyslené. Prehnané.

A Zara nebola jediná, ktorá si to myslela.

Wen s Rae postúpili o krok vpred.

Ak by mali svoje luky, teraz by na Kaciu mierili dva smrtiace šípy.

„Prestaň s tým! Prestaň jej ubližovať! Nemáš na to právo, Kacia! Jedna vec je, že nás chceš viesť, ale niečo celkom iné je znevažovať vojakov, ktorým chceš veliť! Ak nepoznáš rozdiel, stiahni sa a prenechaj rozhodovanie niekomu, kto má hlavu na správnom mieste!“

Zara netušila, ktoré z dvojčiat prehovorilo. Keď chceli, dokázali byť až zarážajúco identické.

Rovnako ako v momente, keď svoje pohľady upreli na Zaru.

Ona predstierala, že ich nevidela.

„Veľmi dobre viete, že je to aspoň čiastočne pravda! Chce, aby sme to všetko vyriešili, pričom nemá o nič viac informácií ako my ostatní! Nemá vlastný plán!“

„Ani si sa nepokúsila zistiť, či ho má! Hneď si útočila,“ skonštatoval Essien.

To nemal robiť.

„Nikto sa nepýtal na tvoj názor, zradca!“

„Nie je nijakým zradcom!“ zastal sa dávneho priateľa Accai.

„No jasné, ty aby si sa ho nezastal! Si rovnaký ako on!“

Tým bolo odštartované ďalšie kolo hádky, ktorej priebeh už Zara nesledovala. Všetci sa navzájom prekrikovali. Hlasy bzučali všade vôkol nich a ich ozvena sa odrážala od stien. Každým okamihom sa zdalo, akoby steny viac a viac žiarili. Zara uvažovala, či ich nervozitu nespôsobuje práve to miesto.

Bolo navrhnuté tak, aby obyvateľov tých ciel zbavilo moci a aj zdravého rozumu.

Aby im ani nenapadlo búriť sa.

Museli sa tam ukrývať naozaj mocné bytosti, ktoré by im určite boli ochotné pomôcť. No bližší plán sa jej nedarilo vymyslieť. Dotieravé pozadie tých otravných zvukov jej nedovoľovalo myslieť. Čokoľvek sa jej začalo v mysli formovať, nakoniec sa to premenilo na prach, pretože niekto niekoho opäť obvinil z niečo vymysleného a najskôr nejestvujúceho.

Ruky sa jej začínali triasť od námahy. Snažila sa ovládať. Uvedomovala si, že ak by tiež vybuchla, neostal by nikto, kto by si uvedomoval ich bezmocnosť. Pretože táto hora bola dielom bohov, nie cisárov. Utkvela v ňom nebezpečná mágia, ktorá ich všetkých dokázala ovládnuť. Pre ňu sa stávalo stále jednoduchší prehliadnuť podobné nástrahy. Vďačila za čo Nrọ. Jej pohrávanie sa so snami ju mnohému naučilo.

Keď však vlasy jej budúcich druhov stále neutíchali a ich hádka sa len stupňovala, musela zakročiť. Nedokázala tam len tak sedieť a predstierať, že nie je súčasťou tohto všetkého.

Podišla až k nim.

„Stačí!“ skríkla na nich z plných pľúc. Jej hlas sa odrazil od stien. Zaúčinkoval ako protizaklínadlo. Všetci sa na ňu ihneď pozreli a prestali sa venovať vymýšľaniu nových nadávok. „Z toho vášho hádania ma akurát tak bolí hlava, čo by nemalo byť fyzicky možné, keďže som mŕtva! Hádate sa ako malé deti. Áno, máte strach, aj ja ho mám. Na druhej strane na nás čaká plne ozbrojená armáda a my sa nevieme dohnúť ani len na tom, ako ich vôbec napadneme. Ja navrhujem, aby sme si oddýchli. Iste, mali by sme sa čoskoro vydať na cestu, ale nikto nepovedal, že sa musíme rozhodnúť práve v tejto chvíli. Trochu si pospime. Možno po tom sa budeme vedieť lepšie rozhodnúť.“

Trvalo to ešte niekoľko minút, kým všetkých zúčastnených presvedčila, že pozabíjať sa teraz by im nijako nepomohlo v splnení Navidovej misie. Potom sa odobrali hlbšie do jaskyne, až našli priestranstvo dostatočne veľké na to, aby sa na ňom mohli rozložiť.

Zara ich však aj tak nakoniec musela popresúvať ako malé deti, ktoré si ležiac v posteli robia naschvály. Neverila, že by to všetci nakoniec prežili a radšej si zvolila prehnanú paranoju než neskoršiu ľútosť. Rozdelila ich do dvojíc a sama sa uložila vedľa Kacie. Uvedomovala si, že jej hnev dokázala schladiť len ona tým svojim. Bude bezpečnejšie sledovať ju aj v spánku.

Trvalo dlho, kým sa uložili. A ešte dlhšie, kým vášne v ich telách stíchli natoľko, aby im dovoľovali zaspať. Zara však počkala ešte o niečo dlhšie, aby sa uistila, že ju nikto nebude vyrušovať. Potom sa zodvihla a vydala sa na prieskum. Spánok jej nechýbal a ak nechce, aby sa po prebudení zase začali vraždiť pohľadom, mala by zapracovať na pláne.

Našťastie tam bolo dostatok plných ciel, ktorých obyvateľov mohla zahrnúť do výpočtov.

Okolité cely boli preplnené všakovakými bytosťami. Prekvapilo ju, keď však vo vnútri nachádzala obyčajných ľudí. Teda, obyčajní rozhodne nemohli byť, ak skončili tu, ale nejako... očakávala príšery. Hrôzostrašné stvory, ktoré ju pripravia o rozum len čo sa na ne pozrie.

No teraz sa o to isté pokúšali zúfalé výrazy obyvateľov toho miesta.

Zničení a vyčerpaní, niektorí k nej ani neboli schopní zodvihnúť tvár. Iní na ňu doslova zazerali a ich otvorené nepriateľstvo ju znepokojovalo. Tým sa jej plán o čosi komplikoval. Iste, tušila, že niektorí sú tam zatvorení právom a vypustiť by ich znamenalo zoslať na cisárstvo ďalšiu pohromu. Akoby ich nemali dostatok.

Snažila sa to nejako vyriešiť. Lenže ak by chcela poznať úmysly väzňov, musela by sa s nimi rozprávať. Tráviť s nimi čas, aby odhadla, či hovoria pravdu, alebo klamú. Nič také si nemohla dovoliť. A zároveň sa nedokázala spoliehať na inštinkt. V útrobách tejto hory si s jej zmyslami zahrávali sily, ktoré boli mimo jej vnímanie a chápanie.

Prechádzala úzkymi i širokými chodbami a počítala cely. To miesto bolo naozaj prestúpené magickou mocou, pretože zvonku to pôsobilo dosť stiesneným dojmom. Neupokojovalo ju to. Skôr naopak. Čím dlhšie kráčala v prítmí zatuchnutých chodníčkov, tým väčšmi sa jej zmocňovalo zúfalstvo.

Jej plán sa presúval do sféry zblúdilých a šialených myšlienok. Začínala si uvedomovať, že možno si naozaj budú musieť cestu von vybojovať. Lenže ak sa postavia proti takej presile bez nejakej výhody, najskôr to neprežijú. Neplánovala všetkých poslať na smrť.

Do mysle sa jej okrem pochmúrnosti začínala tlačiť aj ozvena číchsi krokov. Väzni sa vo svojich celách pohybovali, avšak tento zvuk sa od toho odlišoval. Zvuk krokov sa totiž každým okamihom približoval. A nech bol pôvodca toho lomozu ktokoľvek, nesnažil sa pred ňou zakryť svoju prítomnosť.

Napriek tomu napäto očakávala moment, keď vyjde spoza rohu. Keď jej zrak padol na Accaiovu tvár, v duchu si vynadala. Mala očakávať, že ju bude niekto nasledovať. To, že to bude práve on, by jej však nenapadlo.

„Predpokladám, že sa ti nepáči plán útoku a snažíš sa nám získať nejakú výhodu,“ skonštatoval po tom, ako sa k nej dostal dostatočne blízko.

Kývla hlavou.

Nemala náladu na hádky a šarvátky.

Tým sa môžu zaoberať hneď potom, ako sa dotiaľ dostanú.

„Toto väzenie je plné nepriateľov cisárstva. Som si istá, že by nebolo náročné presvedčiť ich, aby na chvíľu bojovali v našom mene. Lenže...“

Nedokončila. Ani nemusela.

Domyslel si odpoveď.

„Lenže problémom je, že netušíš, prečo sa sem dostali. Obávaš sa, že sa ti podarí vyslobodiť bytosť, ktorá by mohla svet ohroziť ešte viac. Nechceš si zvoliť krátkozraké riešenie len preto, aby si o niekoľko dní alebo týždňov zistila, že si pomohla oslobodiť naozajstnú príšeru.“

Rozhodila rukami.

„Nemáme čas všetkých vyšetrovať. A naozaj pochybujem, že sa tu niekde povaľuje kniha záznamov s presným popisom obyvateľov väzenia a vysvetlením, ako a prečo sa sem dostali.“

Accai sa zasmial. „Nie, neočakávam, že by si cisárovná viedla podobné záznamy.“

Zara si unavene pretrela tvár.

Ako úžasne by sa cítila, keby mohla normálne spať. Na chvíľu by si mohla oddýchnuť.

„Toto všetko je ako zlý sen.“

„Niečo vymyslíme. Doteraz sa nám to darilo.“

Pokrčila plecami. „Nie je to tak, že by sme mali na výber. Určite si uvedomuješ, že cestu von si neprebojujeme. Nie je nás dosť.“

Nebola z tých, kto by dokázal niekoho podceniť. No napriek schopnostiam ich skupiny si bola vedomá všetkých nevýhod, ktoré oproti nepriateľom mali. Začalo to počtami a skončilo to pri zbraniach. Z tejto hory odídu ako ihelníčky plné šípov.

Accai pokrútil hlavou. „Uvažoval som o tom naozaj dlho, ale nemáme šancu. Našou jedinou výhodou je moment prekvapenia. Ten nám však nepomôže. Východ z hory je len jeden a všetci vojaci sa nachádzajú v jeho blízkosti. Navyše by sme sa museli dostať na opačnú stranu tábora, alebo kdekoľvek, kde sú kone. To by nám zabralo príliš veľa času. Takže nepripadá do úvahy ani možnosť, že by sme počkali na noc, kým väčšina z nich zaspí. Jednoducho nás nie je dosť. Ani len na to, aby sme vytvorili chaos. A oni si to veľmi dobre uvedomujú. Preto nejdú do hory, ale čakajú, kým my prídeme za nimi.“

Zara si bola vedomá všetkého, čo jej práve teraz povedal.

Prečo ju to potom ešte viac znechucovalo?

„Takže si si to všimol.“

„Ten očividne cisársky stan, z ktorého nikto nevychádza, no ktorému sa všetci vojaci podvedome vyhýbajú?“ Zachechtal sa. „Nie je možné nevšimnúť si to. Cisárovná dorazila. Alebo človek, ktorého poverila velením.“ Stisol si koreň nosa. „Predpokladal som, že táto misia sa bude rovnať samovražde, ale akosi som neočakával, že sa proti nám postaví aj naša vlastná krajina.“

„Čo tým však cisárovná sleduje? Malo by jej ísť o blaho jej cisárstva, nie? A my ho vlastne ideme zachraňovať,“ uvažovala nahlas Zara.

„Myslím, že o tom môžeme premýšľať aj inokedy.“

Prikývla a tentoraz sa už spoločne vybrali na potulky. Ani vo dvojici sa im však nedarilo o nič lepšie. Nachádzali stále rovnako plné cely, len tentoraz mohli diskutovať o tom, kto v nich sedel.

Úžasné ako konverzačná hra.

Nie však prospešné pre plánovanie úteku.

Zrazu však Accai zastal a päsťou si udrel do čela.

„Už viem, čo by nám mohlo pomôcť,“ otočil sa na ňu s polovičným úsmevom. „Toto je síce väzenie, ale nesedia v ňom len ľudia. Keď som tu pred pätnástimi rokmi bol, zazrel som aj cely so zvermi. Cisárstvo a aj iné krajiny sú predsa plné magických tvorov. Väzniť ich tu je omnoho jednoduchšie ako ubytovávať tu ľudí. Ich zmiznutie si niekto môže všimnúť.“

Zodvihla obočie. „Pred pätnástimi rokmi? Bol si na výlete?“

Venoval jej pohľad hovoriaci o tom, ako nemôže uveriť tomu, že sa zamerala práve na tú časť jeho krátkeho predslovu.

„To teraz nie je podstatné.“

Zara mala pocit, akoby sa mala dožadovať odpovede.

Ale to môže urobiť aj inokedy.

„Nuž, tak mi teda ukáž zverinec tohto väzenia.“

Vykročil opačným smerom, než z ktorého prišli. Prechádzali opäť okolo tých istých ciel, s tými istými väzňami, pričom niektorí z nich na nich vyslovene zízali spoza mreží. Zara bola presvedčená o tom, že ich prítomnosť sa v ich očiach stávala atrakciou. Spoločnosť im tu robila poväčšine tma a určite sa tam nechodil nikto prechádzať.

Snažila sa a nevšímať si ich pohľady, len ďalej kládla nohu pred nohu.

Keď nakoniec dorazili až k časti jaskyne, v ktorej si rozložili provizórny tábor, takmer zastonala. Celá ich cesta bola zbytočná a v tejto situácii si nemohli niečo podobné dovoliť. Keďže tábor rozbili na rázcestí, stačilo len odbočiť do druhej strany. Zara sa predtým nad tým nezamýšľala, pretože bola presvedčená o tom, že sa tam tak či tak dostane. Hora mala kruhovitý pôdorys. Tým pádom mala kráčať v kruhu. Možno sa mýlila.

Ďalších niekoho minút sa nezastavili. Zara svojmu okoliu nevenovala pozornosť. No tým sa dopustila chyby. Pretože keď nakoniec predsa len zastali, netušila ani len to, kde presne sa nachádzali. Tie kamenné múry a chodby vyzerali všade rovnako. No vzduch, ktorý sa vznášal okolo nich, mal inú príchuť.

Zvykla si na zápach spotených a neumývaných tiel. Dokonca nejako odignorovala aj ostrý zápach moču a výkalov. Ten hnilobný puch sa jej veľmi rýchlo zaryl do celého priesvitného tela. Avšak tento smrad sa nedal ignorovať rovnako cieľavedome. Asi mal niečo spoločné s tým, z koho ten zápach pochádzal. Tentoraz totiž nemal nič spoločné s ľuďmi.

Takto mohol smrdieť jedine zverinec.

Našli ho.

Zvedavo podišla k jeden z ciel. Netušila, čo nájde vo vnútri, takže ju to stvorenie prekvapilo. Predstavovala si, že kedysi muselo byť mocné a majestátne. Ak by sa s ním stretla v boji, určite by ju poriadne potrápilo. Teraz sa však pozerala na trosku. Takmer ľudské torzo pokryté kde-tu pierkami, odhaľovalo pohľad na vychudnuté telo, ktorého koža sa ostro naťahovala cez kosti. V tme nedokázala rozoznať presnú farbu pierok, ale predpokladala, že museli byť niekde na pomedzí čiernej a tmavomodrej.

Z chrbta mu vyrastali dva páry ozrutných krídel, z ktorých jedno mu odstávalo v podivnom uhle. Akoby oblo zlomené. Namiesto rúk malo pahýle zakončené tromi dlhými pazúrmi. V cele nebol dostatok svetla na to, aby zazrela ako vyzerajú jeho nohy a niečo jej našepkávalo, že to tak možno bolo aj lepšie.

Na pleciach mu sedela dokonale vtáčia hlava s malými čiernymi očami. Boli to práve tie oči, ktoré ju najviac zaujali. Napriek tomu, ako zúbožene vyzeralo to telo, aké bolo vychudnuté a ako z neho doslova vypadávali jednotlivé pierka, iskra v tých dúhovkách žiarila rovnako jasne. Plná odporu a nenávisti, vypovedala o odhodlaní toho stvorenia. Neplánovalo tu zomrieť. Miesto toho vymýšľalo spôsoby, ako sa pomstiť tým, kto ich tu väzní.

„Myslím, že slovo, ktoré práve teraz hľadáš, je Okwụl.“

Hlas, ktorý Zare práve radil, však nepatril Accaiovi.

Otočila sa a stretla sa s pohľadom unavenej Femi.

„To v tejto prekliatej jaskyni nikto nespí?!“ rozohnila sa.

Femi rozhodila rukami. „Som si istá, že teraz už nie. Hlavne ak začuli tvoj krik.“

Prižmúrila na ňu oči.

„Napočítala som piatich Okwụlov.“

Zara prikývla. Nechcela sa hádať. Zrazu si však na niečo spomenula. „Pamätáte si na tie šamanky, ktoré prenasledovali ȧudobských vojakov?“ Nečakala na ich súhlas. „Šamanky tvrdli, že im ukradli Okwụla. Nemyslím si, že ide o toho v tej cele, ten je tu najskôr oveľa dlhšie, ale napadlo mi – čo ak to nebol prvý Okwụl, ktorého im niekto ukradol? A čo ak tie zmiznuté vtáky skončia vždy tu?“

Pri slove vták priestor okolo nich zaplnilo nenávistné syčanie. Zaru to prekvapilo.

Takže očividne tie stvorenie považovali označenie vták za urážku.

„Tým sa budeme zaoberať inokedy,“ navrhol Accai.

Zara prikývla. Podišla k ďalším celám. V niektorých sa dokonca nachádzalo viac stvorení ako len jedno. Nie všetky z nich dokázala v tme rozoznať a ich prítomnosť vytušila len podľa toho, ako im svietili oči. Niektoré sa pred nimi pokúšali ukryť, našli sa aj také, ktoré im otvorene vzdorovali.

Zaru však fascinovalo len jedno z nich.

Netušila, na čo presne sa ponáša. Kedysi bielu srsť zdobili čierne fľaky. Stálo na vysokých a mohutných nohách. Telo malo elegantné a smrtiace. Uši nastražené a pyšne stojace mierne na strane, aby poskytli dostatok miesta parohom. Netušila, aký mali tvar. Pretože ich niekto zlomil a ostali po nich len vyškerené pahýle.

V strede čela modrým svetom žiarilo akési znamenie. Na všetko z toho zabudla, keď sa mu zadívala do očí. Nevedela určiť ich farbu a ani ju nezaujímala. Pretože v momente, keď na nej spočinul pohľad toho stvorenia, mala pocit, akoby ju niekde hlboko v duši hladil.

Odstúpila od klietky, krútiac pri tom hlavou.

Nerozumela tomu a nechcela sa tým zaoberať.

Miesto toho prešla k Accaiovi a Femi. Dokopy napočítali okolo dvadsať všakovakých stvorení. Ich plán dostával jasnejšie kontúry. Museli sa síce spoliehať na dobrú vôľu tých zverov, avšak tento útok im poskytoval väčšiu šancu na úspech. Oni nevedeli pomenovať ani polovicu obyvateľov tých ciel. Bolo viac ako pravdepodobné, že tí tam vonku budú mať rovnaký problém. A vždy je náročnejšie bojovať s nepriateľom, o ktorom nič nevedia.

Nakoniec sa vrátili do ich malého táboru. Napriek Feminej prostorekosti museli ostatných naozaj budiť, nakoľko ešte stále spali. Keď si boli istý tým, že dávajú dostatočne veľký pozor, vysvetlili im, čo vymysleli. Väčšina z nich už len z princípu hundrala, no nemali pádnejší dôvod, aby s nimi nesúhlasili. Netrvalo im dlho pozbierať si všetky skromné zásoby a rozdať si zbrane. Zara svoj meč prijala s váhaním, pretože vďaka nemu strácala všetky výhody mŕtvej.

Dúfala, že svoje rozhodnutie ozbrojiť sa nebude musieť ľutovať.

Vrátili sa späť do zverinca. Zara sa rozhodla najskôr oslobodiť Okwụlov. Vyzerali dostatočne inteligentne na to, aby si dali vysvetliť ich plán. Do toho ich zasväcovala Femi, zatiaľ čo Zara spolu s Accaiom otvárali dvere jednej klietky a ostatní sa rozdelili k zvyšným. Operence sa vydrali von. Prevyšovali ich v priemere o tri hlavy. Najskôr sa vrhli k sebe navzájom, aby sa šúchaním zobákov privítali. Keď nejavili známky toho, že by na nich chceli zaútočiť, prijali to ako znamenie, že konajú správne.

Trvalo ešte niekoľko dlhých minút, kým pustili všetky tie bytosti. Niektoré svoje cely odmietali opustiť. Ako posledné Zara vypustila to znepokojivé biele chlpaté čudo, ktoré sa pred tým na ňu tak uprene pozeralo. Teraz sa zdalo, že ho premohla vďačnosť a odmietalo sa od Zary pohnúť na vzdialenosť väčšiu ako dva kroky. Za to si u Batu vyslúžila podivný pohľad.

Dúfala, že toto nebola scéna, o ktorej by Batu vedela, že sa raz uskutoční. Lebo ak áno, bude si s ňou musieť pohovoriť na tému varovaní. Určite by rada vedela, že si v tajnom cisárovninom väzení nájde verného zvieracieho ctiteľa. No klamala by, ak by tvrdila, že ju prítomnosť toho stvorenia na istej úrovni neupokojovala.

Keď sa presunuli až k bráne, bola ich skupinka obrazom víriacej nervozity a nedočkavosti. V prvej línii stáli strašidelné Okwụly, za nimi ich osemčlenná rozhádaná skupinka, obohatená o vytrvalého chlpatého amanta. Uzatvárali ich zvyšné stvory, z ktorých niektoré sa ešte stále len plazili zo svojich ciel.

Meče mali tasené. Nemienili nič podceniť.

Nakoniec Accai odomkol bránu a vypustil ich von. Reakcie vojakov boli naozaj zmiešané, ale väčšinou sa pohybovali na škále od prekvapenie až po úplný šok. Vzduch naplnili výkriky, najskôr bolestné a potom aj varovné. K cti im slúžilo, ako rýchlo sa vedel zorganizovať, ale ani to im nepomohlo. Sila nasrdených tvorov bola naozaj smrtiaca. Prehnala sa cez zástupy vojakov ako uragán. Strhávala ich z nôh. O šťastlivcov, ktorí to nejako prežili, sa postarali ich meče.

Essien skríkol, aby ho nasledovali. Vedel, kde sú kone. Zvláštne bolo, že ich stvorenia z hory nasledovali. Akoby boli odhodlané kryť ich ústup. Meče švihali. Šípy lietali. Krik sa menil na kakofóniu. Šaty im farbila nepriateľova krv. Občas aj ich vlastná. Tábor nestíchol ani dlho po tom, ako sa vyšvihli na kone.

Tvory, ktoré im dovtedy boli za pätami, sa vrátili dokončiť svoju pomstu.

Z ich hrdiel sa šírilo vrčanie a krik, niekedy však aj úpenie. Zara si uvedomovala, že ich len kruto zneužili. Povedali im, že im dávajú šancu prebojovať si cestu von a nezaručujú, či to prežijú. Napriek tomu sa cítila ako zradca. Mali im pomôcť. No na druhej strane si nemohli dovoliť ostať tam a pomôcť im bojovať. Predstavovalo by to zdržanie. A oni mali vlastnú misiu.

Čoskoro už cválali s vetrom opreteky. Zara sa neobzerala. Nechcela vedieť, či ju to chlpaté čudo nasledovalo. Nie však preto, lebo sa bála o jeho život. Obávala sa totiž, že za ňou nebeží. A tá myšlienka ju znervózňovala. Hoci netušila prečo.

Kapitola 25. ¦ Kapitola 27.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 26.: