OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Cut-throat 8. kapitola

10.03.2016 (10:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1284×

8. kapitola - Nedráždi hada bosou nohou

„Nina? Preboha, si v poriadku?“

Potrebovala som sa nadýchnuť, aby som mu vedela odpovedať. Otvorila som ústa, no nevyšiel z nich žiadny zvuk. Potrebovala som mu dať nejako vedieť, že sa nemôžem nadýchnuť.

„Ja... Ne... Ne-nemôžem ... dýchať,“ podarilo sa mi vyjachtať zo seba. Znela som príšerne, chrapľavo. Čo sa mi to robí? Čo sa stalo? Jednou rukou som si stále šúchala krk, akoby som chcela odtiahnuť tú neviditeľnú silu, ktorá mi to spôsobovala, ktorá ma škrtila.

„Pila si dnes krv?“ Prikývla som na súhlas. „Darcovia by mali byť čistí, neviem kde je chyba. Vezmem ťa k Oliverovi, on bude vedieť, čo robiť.“

Nemohla som protestovať, Richard ma opatrne zdvihol na ruky akoby som nevážila ani kilo. Ja som už pred sebou začala vidieť hviezdičky, točila sa mi hlava.

Zamieril na schodisko. Vyšiel na prvé poschodie, pred nami sa objavila chodba, kde bolo štvoro dverí. Dúfala som, že to nebude dlho trvať. Celý svet sa so mnou točil a ja som nevedela, ako dlho ešte vydržím pri vedomí. Zdalo sa mi to ako nekonečná doba, odkedy som sa nadýchla. Stále som sa pokúšala nasať vzduch do pľúc, no nedarilo sa mi. Vydávala som len chrapľavý zvuk.

„Oliver!" skríkol a pozrel sa na mňa. Lapala som po dychu. Ricky sa postavil pred jedny dvere, ktoré sa ani nie o sekundu otvorili. Oliver najskôr nechápavo pozeral na nás dvoch.

„Asi sa otrávila," povedal, Oliverovi sa od prekvapenia roztvorili oči, ustúpil, aby Richard so mnou mohol vojsť do... Jeho apartmánu? Izby? Všimla som si, že to tu mal obrovské, no detaily ma v tej chvíli nezaujímali. Jediné, na čo som myslela, bolo dýchanie. Chcela som sa konečne zhlboka nadýchnuť, stále som mala pocit, akoby mi niekto uviazal lano okolo krku a poriadne ho zatiahol. Myslím, že ak by ma Richard pustil, neudržala by som sa na nohách.

„To nie je možné! Zlož ju tu." Cítila som pod sebou niečo mäkké, zrejme posteľ alebo pohovka. Mala som pred sebou tvár Olivera, na ktorú som sa chcela sústrediť. Bol prekvapený a zmätený zároveň, no to sme tu boli všetci. Zdalo sa, že premýšľa. Na čele sa mu vytvorili vrásky. „Sadni si."

Neuvedomila som si, že ešte stále som sa opierala o Richarda. Opäť som vydala chrapľavý zvuk a chcela si odkašľať, no nemohla som. Akoby som v pľúcach nemala už žiadny vzduch. „Zakloň hlavu," povedal Oliver. Bez námietok som ho poslúchla. Určite vedel, čo treba robiť, keďže Timovi sa stalo niečo podobné. Alebo to isté? Ako som sa mohla otráviť?

Hneď sa mi dalo lepšie dýchať. No stále to nebolo ono. Bolo to akoby som dobehla maratón. Snažila som sa dýchať rýchlo, zatvorila som oči a uvedomila si, že malým hlavu opretú o Richarda. Taktiež som cítila jeho ruky na mojich pleciach. Bolo to zvláštne.

„Je ti lepšie?" Opýtal sa.

„Áno... Vďaka," vydýchla som. Plne som sa sústredila na dýchanie. Svet sa so mnou prestal točiť, no stále mi nepríjemne pulzovalo v hlave, srdce mi šlo vyskočiť z hrude a dýchala som, akoby som chcela minút všetok kyslík na tejto planéte za päť minút.

„Necháš nás osamote, Ricky?" Prekvapene som sa pozrela na Olivera. Myslela som si, že nás pošle oboch preč. Nemala som dôvod tu zostávať. Pomohol mi, no pokiaľ viem, neplánoval sa mnou zaoberať.

„Samozrejme." Za sebou som už necítila jeho telo a ako sa zdvihol, ja som padla nižšie. Aby som sa neprevalila, nahla som sa dopredu, dlane položila na kolená a snažila sa normálne dýchať, čo bolo stále problematické. Stiahnutie okolo krku povolilo, no nie dostatočne.

Keď Richard odišiel, Oliver sa presunul predo mňa, kľakol si a pozrel na mňa s obavami. „Nina, prosím ťa, povedz mi, že si nepila z nikoho iného!" Nadvihla som prekvapene obočie.

„Nie. Ono to prišlo z ničoho nič." Zamračil sa, zdalo sa, že mi neverí. „Ja neviem čo..." Nedokončila som vetu, pretože som sa rozkašľala, no znovu som mala problém nasať vzduch do pľúc. Chcela som, nech to konečne skončí! Prečo takto trpím, keď na to nemám žiadny dôvod?

„Zakloň hlavu!" okríkol ma, postavil sa a chytil ma za jednu ruku. „A snaž sa upokojiť. Neviem, čo sa stalo, no tým, že si rozrušená, ti srdce bije rýchlo a telo sa ti prekrvuje tiež oveľa rýchlejšie. Ak máš v sebe meď, koluje ti v krvnom obehu. Musíš sa upokojiť, inak to bude len horšie. Musí sa to z krvi dostať. Zhlboka dýchaj." Uvedomila som si, že mi na chrbát dlane robí prstom krúžky. Sústredila som sa na to a robila, čo kázal.

Nevedela som prečo, no do očí sa mi nahrnuli slzy. Cítila som sa slabá. Bude sa to opakovať? Dúfala som, že už nikdy viac. Keby som tak vedela, že z čoho som mala takéto problémy.

„Nina, prosím ťa, upokoj sa. Takto si nepomáhaš." Pozerala som naňho. Všimla som si, že má na sebe sivé tepláky a čierne tielko, ktoré bolo priliehavé a mohla som vidieť, ako sa mu pri každom pohybe napínajú svaly. Mal celkom perfektnú postavu, to som si všimla až teraz. Vlastne Oliver bol pekný. Podobal sa na Tima, no mal ostrejšie rysy tváre, výraznejšie lícne kosti a plnšie, červené pery. Taktiež ho od Tima líšili jeho tmavšie vlasy a modré oči. Nepôsobil milo ako jeho brat, no bol zaujímavý, aspoň pre mňa. A celkom príťažlivý.

Nahol sa ku mne a všimla som, že jeho prsty sa blížia k mojej tvári. Zadržala som dych, pretože som vedela, že sa chystá zotrieť mi slzy z líc. Keď sa ma dotkol, srdce sa mi opäť rozbúchalo a cítila som ako sa mi červeň nahrnula do líc. Toto mi nepomáhalo! Takmer som zabudla, že slzy upírov sú krvavé, preto ma na chvíľu vyľakala jeho ruka. Utrel si ju do trička.

„Už mi je lepšie, mala by som isť," povedala som, no on len nesúhlasne pokrútil hlavou. Prečo?

„Nie, najskôr treba prísť na to, prečo si mala rovnaké príznaky otravy ako môj brat. Nemám tušenie, kde by si sa mohla otráviť, keď si upír tak krátko." Mykla som plecami. Všetko, nad čím som teraz mohla premýšľať, bolo dýchanie. Pravidelný nádych, výdych. Nikdy som si nemyslela, že si dýchanie budem vážiť viac. Teraz bolo pre mňa ako požehnanie.

„Netuším.“

Zamyslene sa pozrel niekde za mňa. „Musela si mať meď v sebe už predtým,“ povedal nakoniec. Postavil sa a začal sa prechádzať. Tým ma znervózňoval. Odkiaľ som mohla mať v tebe toľko medi, aby to bolo až také škodlivé? Musela to byť poriadna dávka, nepamätala som si, že by som ju niekedy užila. Muselo to byť bez môjho vedomia.

„O tom nič neviem.“

Zastal a zamračil sa. „Budeš si musieť spomenúť. Z bežnej stravy to mať nemôžeš.“ Potom som mohla doslova počuť, ako mu to v hlave urobilo cvak. Prekvapene sa na mňa pozrel. „So Soniou sa poznáš, však? Ona otrávila Tima. Nedala ti náhodou nejaké lieky? Alebo čokoľvek, čo ti v poslednom čase dala a ty si to zjedla?“ spýtal sa.

Trafil do čierneho. Okamžite som si spomenula na tabletky, vitamíny, ktoré mi darovala k narodeninám. „Áno, niečo také mi dala. Užila som len dve dávky.“

Rukou si prehrabol vlasy a ťažko si povzdychol. „Akoby vedela, že sa dostaneš k upírom. To je jedno, teraz bude prvoradé zistiť, ako dostať jed z tela. Nie si obyčajný upír. No musíš zostať pokojná, aby sa nezopakovalo to, čo pred chvíľou.“ Prikývla som na súhlas. Po tom som absolútne netúžila.

Prečo by mi Sonia dávala niečo, čo škodí upírom? Prečo by im ona chcela ublížiť? Čo by z toho mala? Mala som veľa otázok, no Oliver by mi na ne asi neodpovedal. Budem sa na to musieť spýtať Timothyho. On Soniu pozná, určite bude vedieť alebo aspoň tušiť, aký dôvod na to mala.

Zívla som si. Cítila som sa unavene. Najradšej by som si hneď teraz ľahla. Problém bol však v tom, že som nemala kam ísť. Taktiež som chcela odtiaľto odísť, Olivera sme pravdepodobne zobudili a hoci by som sa s ním rada porozprávala, teraz na to určite nebol dobrý čas.

Ten asi nikdy nebude.

„Viem, že to nie je tvoja starosť, no neviem, kde mám ísť,“ ozvala som sa. Ťažko si povzdychol a pretočil očami. Mohla som vôbec za to, že mu spôsobujem problémy? Určite nie. Nebyť Graysona, nikdy by som sa tu nedostala.

„To teda nie je, no nejaké miesto pre teba nájdem.“ Oliver znel podráždene. Naozaj som nechápala, ako som si zaslúžila takéto správanie. Mala som toho však plné zuby. Upírom som sa stala proti svojej vôli, držali ma tu taktiež nasilu. Len pred chvíľou som sa upokojila, no Oliver mi dvíhal krvný tlak.

Postavila som sa a trochu so mnou zamávalo. Udržala som sa však na nohách a pomaly vykročila k Oliverovi, ktorý už stál pri dverách a pozoroval ma. nebolo to tak, že by sa bál, či som ešte v poriadku, ale skôr strach o to, že by ma mal zdvíhať zo zeme.

„Vieš o tom, že z časti môžeš za to, že som upír?“ spýtala som sa ho. Nemohla som si odpustiť nespomenúť mu to, pretože to jednoducho bola pravda. Mohol sa s Timom viac hádať a zaviezť ma do nemocnice. Nejako by si už so mnou predsa poradili.

Oliver doteraz kráčal predo mnou, no akonáhle som ho obvinila, zastal a prudko sa ku mne otočil. Ústa mal od údivu pootvorené a neveriacky na mňa hľadel. Jeho oči boli ešte temnejšie, černejšie... akoby ma nimi chcel pohltiť a navždy umlčať. Všimla som si, že zaťal päste a zhlboka sa nadýchol. Takú reakciu som nečakala.

Taktiež som nečakala to, čo urobil potom. Z hrdla sa mu ozvalo zavrčanie a v momente bol predo mnou. Zamrkala som očami a o krok od neho ustúpila. Vrazila som do steny. Srdce mi vynechalo zopár úderov, no potom sa rozbúchalo akoby som práve vyšla na desiate poschodie po schodoch v rekordnom čase. Hrdlo mi opäť stiahlo. Zaklonila som hlavu nielen preto, aby sa mi lepšie dýchalo, ale aj pre to, aby som videla Oliverovi do tváre. Cítila som jeho sviežu vôňu. Citrusy spolu so sladkými jahodami. Spomenula som si na chuť krvi.

„Naozaj, Nina? Môžem ťa bez problémov zniesť z tohto sveta bez najmenších problémov.“

„Chcel si ma zachrániť inak a nie tým, aby sa zo mňa stal upír. Prečo si sa s Timom viac nehádal?“ Vedela som, že dráždim hada bosou nohou.

Zasmial sa. „Bolo to jeho rozhodnutie. No umrela by si. Mala by si mu byť vďačná. Aj mne, že som ho nechal to urobiť. Bolo hlúpe rozhodnutie odísť odtiaľto. Keby si sa tak nerozhodla, mohla si mať starý život späť čo nevidieť.“ Zhlboka som sa nadýchla, pretože som sa snažila upokojiť. Nechcela som si prejsť tým, čo som zažila pred chvíľou.

„Vedel si, že ak ma premení, veci to len zhorší. Vnímala som vás, mohli ste ma zaviesť do nemocnice...“ Varovne zavrčal, preto som už ďalej nepokračovala. Vyprovokovala som ho dostatočne. Nebála som sa ho, pretože som vedela, že by mi neublížil. Podľa všetkého som bola dosť cenná na to, aby mi neskrivili ani vlások.

Sklonil sa ku mne, naše tváre boli len niekoľko centimetrov od seba. Na tvári som cítila jeho dych. Mohla som vidieť jeho vycerené predĺžené zuby. „Pohybuješ sa  na veľmi tenkom ľade“

„To ty tiež, keďže si hneď vedľa mňa.“ Zúžili sa mu oči. Nevedela som, čo chcel urobiť, no niečo určite, keďže sa zhlboka nadýchol a zdvihol ruku. Jeho pohyb prerušil telefón, ktorý začal zvoniť. Ten jeho, ja som žiaľ nemala žiadny.

V duchu som ďakovala tomu, kto sa rozhodol, že chce počuť Olivera. Samozrejme, bolo to pre jeho dobro, keďže som ho plánovala podpichovať ešte viac. Alebo obviňovať? Spolupodieľal sa na tom, keď som sa stala upírom. Mal chrániť moju ľudskosť viac.

Počula som, že Oliverovi volal Tim. Pýtal sa na Natalie, či náhodou neprišla. Keď mu Oliver odpovedal, že netuší, len som naňho vypleštila oči. Ako o tom nemohol tušiť, keď som to ja vedela? Len sa na mňa spýtavo pozrel, nadvihol obočie.  Keď Tim zistí, že sme sa rozhodli to pred ním tajiť, zabije nás.

„Vieš niečo, čo ja nie. Tak makaj a povedz mi to,“ povedal Oliver, keď zrušil hovor a telefón si vložil do vrecka na teplákoch. Rukou zamával vo vzduchu, aby som začala hovoriť. Bol ku mne síce odporný, no toto by mal vedieť. Vlastne toto by už mal vedieť.

„Natalie je mŕtva.“

Oliver zbledol tak, že by mohol splynúť so stenou za ním. Od prekvapenia otvoril ústa a o chvíľu ich zatvoril. Bol neschopný reči. Zatvoril oči a potriasol hlavou, akoby chcel tie slová, čo som mu povedala, vytriasť z hlavy. Zhlboka sa nadýchol a pozrel na mňa.

„Odkiaľ to vieš?“

„Povedal mi to Ricky,“ odvetila som. Oliver chcel vytiahnuť telefón, no v tom som mu zabránila. Nemohla som ho nechať to urobiť. Chytila som ho za ruku. „Nie! Nemôže to vedieť, nezvládol by to.“

„Prosím?“ Nechápavo na mňa hľadel.

„Zničilo by ho to a je slabý. Nezvládol by to...“ zopakovala som Rickyho slová.

„Ako by si sa cítila, keby ti to niekto urobil? Aby si nevedela, aké to je, keď o niekoho prídeš a nevieš, čo s ním vlastne je? Tim ju tam von hľadá! Čo ak sa mu niečo stane?“

„Veľmi dobre viem, aké to je!“ skríkla som. Nemal najmenšie tušenie, ako veľmi som sa trápila kvôli Graysonovi. Ak tak by mu to zrejme bolo jedno. Mala som chuť ho schytiť za krk a preraziť ním stenu. Zaťala som zuby, čo spôsobilo, že sa mi predĺžené zuby zaryli do pery. Potom som urobila niečo, čo som nečakala – z hrdla sa mi predral zvuk, ktorý pripomínal vrčanie. Nevedela som sa ako upír ani správať! Dokonca aj hovorenie a jedenie mi občas robilo problém! Zacítila som v ústach chuť krvi.

„Je to tvoja vina! Nemala si ujsť, ušetrila by si dva životy!“

Na toto som nemala najmenšiu náladu. To, že je Natalie mŕtva, určite nebola moja vina. Chcela som odísť, mali ma nechať. Nikoho som neprosila, aby ma šiel hľadať a odvliekol späť. Práve teraz sa vo mne miešalo toľko emócii, až som myslela, že explodujem. Tento poloupír mi dokázal zdvihnúť krvný tlak, naštvať, vytočiť  a byť z neho mimo a to všetko v priebehu niekoľkých sekúnd.

„To nie je pravda!“

„Nie, to pravda nie je,“ ozvalo sa spoza mňa. Bol to neznámy hlas, ktorý som doteraz nepočula. Prekvapene som sa otočila, keďže na tomto mieste sa ma zastal málokto. Kráčal k nám vysoký muž. Zasvietená lampa bola za ním, takže do tváre som mu nevidela. Mal však široké a bezpochyby svalnaté ramená, takže to určite bude nejaký namakaný upír.

„Adam, čo ty o tom môžeš...“ Oliver nedokončil vetu, lebo mu ten muž skočil do reči.

„Morris bol s ňou. Nebolo to slnko a dokonca ani jej,“ ukázal na mňa, „vina, že Natalie zomrela.“

„Ako teda?“ Oliver si založil ruky na hrudi a čakal na vysvetlenie. Očividne ho naštvalo, že niekto so mnou súhlasí. No ja som bola tiež zvedavá, čo sa jej vlastne stalo.

„Niekto ich napadol a začal po nich strieľať. Morris s Natalie sa vydali severne odtiaľto, dostali sa až k Mont Vernon.“ Pri počutí mesta, v ktorom som bývala, mnou trhlo. To znamená, že sme blízko? A ja som šla zlou cestou? „No tam im odrezali cestu. Natalie schytala niekoľko smrteľných rán a na mieste bola mŕtva. Morris stihol utiecť, prišiel len nedávno. No tiež ho zranili.“ Oliver sa zamračil a očami prešiel z Adama na mňa.

„Takže to znamená, že o nás niekto vie. Niekto blízko tvojho domova.  Je Sonia tiež z Mont Vernon?“ opýtal sa ma. Vedela som, kde tým mieri. O tom som nemala najmenšie poňatie. Soniu som poznala veľmi dobre, netušila som, ako mi mohla tajiť, že je darca krvi pre upírov. Taktiež som netušila, aký dôvod mala na to, aby otrávila Tima. A môj mozog odmietal súhlasiť s tým, že by bola schopná po niekom strieľať.

„Áno, ale ja pochybujem o tom...“

„Tak nepochybuj. Mala od môjho brata dosť dôvery na to, aby jej odhalil svoje tajomstvo a urobil z nej darcu! Ona to však zneužila! Teraz o nás vie.“ Po týchto slovách som mala pocit, že by mal za smrť Natalie obviniť skôr samotného Tima. Prehnaná dôverčivosť ho pomaly ale isto pripraví o život.

„Prepáč, Oliver, ale Tim si za to môže sám. Nechcel tu mať darcov a šiel proti systému. Vedel, že je to nebezpečné. Mali by sme čo najskôr nájsť tých ľudí, čo sa hrajú na lovcov a zneškodniť ich.“ Adam mal u mňa bezvýznamné plusové body. Oliverovi spadla sánka takmer k nohám. Odmietal priať fakt, že je jeho brat vinný rovnako ako ja, že Soniu za toto zabijú.

„Nemôžete ju zabiť! Je to moja dobrá kamarátka!“

„Nina, fakt? Ani po tom, čo si sa dozvedela, si na ňu nezmenila názor? Je proti upírom, čiže už aj proti tebe. Ak zistí, že si upír, zabije ťa. Už to chápeš?“ spýtal sa ma Oliver, akoby pochyboval o mojom duševnom zdraví.

„Ja len... prišla som o všetkých.“ Nechcela som nad tým teraz rozmýšľať, ak by som sa začala zaoberať rodinou a priateľmi, asi by som sa tu pred nimi rozrevala. To som absolútne nemala v pláne. Zhlboka som sa nadýchla a myšlienky sústredila na Tima, Natalie a Olivera.

Adam si vzdychol. „Musím ísť, mám povinnosti.“

Oliver ma zaviedol do nejakej izby na druhom poschodí. Bolo to tu o niečo menšie než apartmán, ktorý mal on. To ma však netrápilo. Bolo tu na mňa príliš temno.

„Za tými dverami je kúpeľňa.“ Ukázal na dvere po ľavej strane. „Ak by si niečo potrebovala, tak dolu nájdeš isto niekoho, kto ti s tým pomôže.“ Vysvetlila som si to jednoducho – ak niečo budeš potrebovať, obráť sa na kohokoľvek, len nie na mňa. Pozrel sa na mňa a premeral si ma od hlavy po päty. Niečo v jeho pohľade bolo iné. Na malý okamih sa mi zdalo, že som v jeho očiach zazrela záblesk. Niečo ako záujem. No trvalo to len chvíľu. Sklonil hlavu, vzdychol a otočil sa.

Odišiel.

Netušila som, čo s ním je. Prečo by sa ku mne správal tak odporne, keď o mne nič nevedel? Možno som ho trochu viac vyprovokovala, no obviňovať ma za každú jednu vec bolo až príliš. Vedela som, že som pokašľala mnoho vecí a keby som mohla, mnoho rozhodnutí by som zmenila. Vlastne ani netuším, kde by som skôr začala. Veci šli dolu vodou odkedy Grayson zmizol. V tejto chvíli by som bola určite vďačná za to, keby som si s ním nič nezačala. To by viedlo k tomu, že by som sa netrápila, nedostala k upírom, nezistila, čo je Sonia vlastne zač a čo je najdôležitejšie – nestala by som sa monštrom.

Do čerta aj s upírmi. Chcela som späť svoj starý život, kedy ma trápilo len to, čo si oblečiem nasledujúci deň do školy. Nechcela som prežiť zvyšok svojho života v neustálom strachu pred niekým, kto ma chce zabiť a skrývaním seba a svojej identity.

Mala som nutkanie ujsť, no to v tomto prípade neprichádzalo do úvahy.

Bola som zvedavá na Graysona. Chcela som ho stretnúť za celý svoj život ešte aspoň raz, aby som sa mu poďakovala, čo mi spôsobil. Zmenil mi celú existenciu na tomto svete.

Bastard. 

Oznam: Doteraz som pridávala tak dve kapitoly za týždeň, no nestíham písať, aby som v tom mohla pokračovať. Preto budem každý týždeň pridávať jednu časť. Teda sa aspoň budem snažiť, keďže som na výške a veci začínajú byť zábavné.

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cut-throat 8. kapitola: