OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Is it still you? - 1. kapitola

02.07.2014 (16:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 1457×

1. kapitola

„Got me up all night
All I’m singin’ is love songs
She got me up all night
Constant drinkin’ and love songs.“

Sam na konci strofy falošne zatiahol a Line takmer praskli ušné bubienky.

„Och, prosím ťa, buď už ticho!“ skríkla na neho, zúfalosť sa jasne odrážala v jej hlase.

„Would you believe me if I said I’m in love?
Baby, I want you to want meeee!“

Sam ju ignoroval, vlastne začal spievať ešte hlasnejšie a – a Lina ani netušila, ako je to možné – ešte falošnejšie. Cítila, ako v nej buble podráždenie. Zdvihla jednu ruku z volantu, no nie na to, aby Sama udrela, hoci prsty jej pri tej myšlienke až bolestne šklbli a vypla rádio

„And we are, we ar... Hej! Čo robíš?!“ Natiahol sa za rádiom, ale jeden vražedný pohľad stačil na to, aby ruku stiahol späť. Lina na neho vycerila zuby v takmer vlčom úsmeve ako varovanie.

Zapni to rádio a ja ti odhryznem prsty.

Samo sa na ňu zaškeril vo vševediacom úsmeve, pretože vedel, že Lina by mu nikdy neublížila. Povzdychla si a upriamila svoju pozornosť späť na cestu. Súmrak už dávno zhltol všetko slnečné svetlo a cesta k ich domu bývala v noci vždy až neprirodzene strašidelná. Ich dom ležal na okraji mesta, na kraji lesa a na vôkol neboli takmer žiadne domy.

„Nenávidím šoférovať za tmy,“ zamrmlala si Lina pre seba.

„Ja viem... A preto si ešte viac cením, že si po mňa prišla.“

„Prečo po teba neprišiel tvoj oco? Alebo mama?“

„Tak za prvé: Oco je v nočnej a mama naposledy šoférovala pred piatimi rokmi. Stavím sa, že by k Nataliinmu domu ani nedošla, hneď, ako by vycúvala z príjazdovej cesty, by narazila. A za druhé: To bola naozaj hlúpa otázka. Naozaj si myslíš, že by nejaký normálny teenager volal opitý svojim rodičom o polnoci, aby ho prišli vyzdvihnúť z najlepšej párty roka, na ktorú ho v prvom rade ani nechceli pustiť? A navyše, povedal som im, že budem spať u teba,“ vychrlil to na jeden nádych, ale ona bola už zvyknutá, že kedykoľvek pil, rozprával ešte viac ako normálne.

„Super. Mohol si mi to aspoň povedať dopredu.“

„Nechcel som prísť o ten tvoj nehorázne sexy hlas, čo nahodíš, kedykoľvek ťa zobudím uprostred noci.“

„Nenávidím ťa.“ Prekrútila oči.

„Neklam. Miluješ ma. A ešte viac, keď som opitý.“ Aj napriek tme v aute si všimla jeho žmurknutie. Líca mal červené, rozhorúčené, karamelové oči sa mu ligotali a ružové pery mal skrútené v opitom úsmeve.

„Bavil si sa aspoň?“ zmenila rýchlo tému.

„Úžasne. Mala si ísť so mnou. Najlepšia párty leta. No možno to bude tým, že je to posledná párty leta.“

„Nikto ma nepozval.“

„Ale áno. Natalie pozvala aj teba.“

„Len preto, že som stála pri tebe, kým pozývala teba.“

„Stále tomu nedokážem uveriť!“ vyhŕkol zasnene. „Vieš, že si dokonca všimla moje svaly? Ten rok drenia v posilňovni a behania po lese sa predsa len vyplatil...“

Na toto Lina nepovedala nič, pretože Natalie nebola jediná, kto si všimol Samove svaly. Rozhodne už nebol tým príliš vysokým, nešikovným chlapcom, s pridlhými končatinami a vlasmi ostrihanými na krátko, ktorého zachránila pred svalnatými tupcami.

Stalo sa to hneď prvý týždeň na strednej škole. Lina sa cez prázdniny presťahovala do mesta a nikoho nepoznala a ak by mala byť úprimná, ani jej to veľmi nevadilo. Nebolo to tým, že by nebola schopná skamarátiť sa s niekým, ona len nikoho nepotrebovala.

Kráčala rýchlym, svižným krokom smerom k svojej skrinke, ktorá bola – samozrejme – na druhej strane školy ako učebne, v ktorých mala väčšinu hodín. To znamenalo, že buď bude so sebou nosiť všetky svoje učebnice a zošity, alebo bude každú prestávku behať z jednej strany školy na druhú.

Rozhodla sa pre druhú možnosť, pretože aj tak nemala čo robiť cez prestávky a tak počas prestávky medzi treťou a štvrtou hodinou prechádzala po jednej z chodieb školy, ktorá bola až prekvapujúco často priam ľudoprázdna. To bola asi jediná vec, ktorá sa Line na tejto škole páčila. Pretože tu sa mohla cez dlhšie prestávky alebo voľné hodiny ukryť pred hordou neznámych, nepríjemnými učiteľmi, skúmavými očami a klebetnými ústami.

Musel to byť osud, pretože práve, keď už bola len pár metrov od svojej skrinky začula buchnutie, podozrivo znejúce ako náraz skrinky a niečieho tela, následne sa chodbou ozvalo bolestné zaúpenie, tichá nadávka a nakoniec hlboký smiech.

Lina sa zastavila pri svojej skrinke. Niečo sa zrejme dialo v poslednej zatáčke chodby a Lina si podráždene vzdychla, keď namiesto toho, aby si vzala svoje učebnice a odišla preč, nestarajúc sa o nič, pokračovala v kráčaní.

Ako prvé si všimla dva široké chrbty a neskôr aj pár nôh hompáľajúcich sa vo vzduchu. Podarilo sa jej priblížiť sa k nim bez toho, aby si ju niekto všimol.

„Pustite ma, vy steroidmi nadopované strážne psy!“ Začula prekvapivo hlboký, trochu chrapľavý hlas, čo patril hompáľajúcim sa nohám.

Ten, čo ho držal za tričko, zavrčal a znovu ním udrel do skrinky. Lina otvorila ústa a okríkla ich skôr, ako sa dokázala zastaviť.

„Hej! Čo robíš, šibe ti? Okamžite ho pusti!“ Hoci jej hlas znel nezúčastnene, bol dostatočne silný na to, aby sa tí dvaja prekvapene strhli.

Prekvapenie však obaja rýchlo schovali za žiarivé úsmevy, o ktorých si zrejme mysleli, že ju očaria. Lina len prevrátila oči, kým si ju obaja obzreli od hlavy po päty. Nenávidela, keď sa na ňu ľudia takto pozerali. Po matke zdedila dlhé nohy a štíhlu postavu a po otcovi husté čierne vlasy a zeleno-modré prenikavé oči.

„Nepočul si? Okamžite ho pusti!“ Tie slová agresívne vypľuvla a ani s nemusela veľmi snažiť, aby vyzerala zastrašujúco.

„Zdá sa, že niekto sa o teba predsa len zaujíma, lúzer,“ povedal ten vyšší a chlapca pustil. Ten s ďalším bolestným zaúpením dopadol na zem. „Nezvykaj si na to.“

Potom sa obaja naraz otočili k Line, žmurkli na ňu a vykročili preč. Snažila sa netváriť prekvapene, pretože skutočne nečakala, že to bude takto ľahké. Pozrela na chlapca, ktorý sa medzitým stihol postaviť a začal si oprašovať špinu z nohavíc, konečne si ho mohla poriadne prezrieť. Bol asi rovnako vysoký ako ona, chudý, s dlhými rukami a nohami a vlasmi ostrihanými na krátko. Obuté mal čierne conversy, ktoré si stihla všimnúť už predtým a na čiernom tričku mal obrázok TARDIS, letiacej vesmírom.

Keď sa na ňu pozrel, všimla si, že oči jeho oči majú farbu horúceho karamelu a ružové pery má trochu pootvorené. Dúfala, že je to len zlozvyk jeho tela a nie reakcia na jej výzor.

„Vďaka za... záchranu. Ale nemusela si to robiť. Mal som to zmáknuté,“ povedal a na tvári mu zažiaril vzdor.

„No jasné...“ povedala, otočila sa a bez ďalšieho slova vykročila k svojej skrinke.

Na obede si sadla k stolu v rohu jedálne. Plánovala popri jedení čítať a ignorovať nenápadné pohľady takmer každého v miestnosti. Avšak len čo položila tácku s jedlom na stôl, sadla si a vybrala z batoha knihu, niekto si prisadol k nej na opačnú stranu stola.

Nahnevane zdvihla pohľad k opovážlivcovi a trochu šokovane zistila, že je to...

„Volám sa Samuel.“ Samuel. Zistila, že je to Samuel. „Ale priatelia ma volajú Sam.“

Nadvihla jedno obočie.

„Dobre, nemám žiadnych priateľov, ale meno Samuel nenávidím.“

„Super,“ povedala, otvorila knihu a začala čítať.

„Ty si tá nová, však? Povieš mi, ako sa voláš?“

„Nie.“

„Si Lina, však?“

„Odkiaľ to vieš?“

„Mám svoje spôsoby.“ Zaškeril sa na ňu. „A tiež viem, že narodeniny máš 16.10., si výborná basketbalistka a tvoja obľúbená farba je červená.“

„Čože?“ vyhŕkla a Samov úškrn sa zmenil na sebavedomý úsmev – o ktorom si vôbec nemyslela, že mu pristal. Vôbec.

„Povedal som, že mám svoje spôsoby.“

Od tej chvíle bol Sam odrazu všade. Vo všetkých Lininých hodinách, skrinku mal len tri skrinky od nej a na obede sedával vždy pri nej. Väčšinou ho ignorovala, ale bol tak veľmi ukecaný a vždy usmiaty a koncom novembra – a Lina prisahá, že nevie, ako sa to vlastne stalo – z nich boli nerozluční priatelia.

„Sme si súdení,“ povedal jej, keď raz sedeli pri Lininej skrinke počas voľnej hodiny a Lina sa zasmiala na jeho parodovaní Cassandry z Doctora who.

Za tie dva necelé roky, čo ubehli od ich prvého ročníka na strednej, Sam vyrástol, bol už o hlavu vyšší ako Lina, jeho chudá postava sa zmenila na štíhlu s náznakom vypracovaných svalov, ktoré ešte stále schovával pod priveľkými tričkami. Vlasy si nechal narásť a teraz mu odstávali na všetky strany, z tváre mu zmizla detská zaoblenosť a Lina si to všetko bolestne uvedomovala.

„Prihovoríš sa za mňa u trenérky?“ Samov hlas ju vytrhol zo zamyslenia, otočila k nemu hlavu.

„Čo?“

„Prihovoríš sa za mňa u trenérky?“ zopakoval svoju otázku a usmial sa na ňu. Musel byť veľmi unavený, pretože oči sa mu zatvárali samé a do úsmevu sa mu podarilo vytiahnuť len ľavý kútik úst. „Si jej najobľúbenejšia hráčka a ja sa naozaj chcem začať súťažiť. Sama vieš, že som sa za ten rok zlepšil a som rýchlejší ako ktokoľvek na škole.“

„Jasné... zájdeme za ňou spolu,“ povedala Lina trochu omámene. Nedokázala odtrhnúť oči od Samových lícnych kostí, o ktorých by prisahal, že na jeho tvári ešte pred troma mesiacmi neboli. V tme auta spočiatku neboli tak veľmi viditeľné, ale teraz vďaka reflektorom oproti idúceho auta sa nedali prehliadnuť.

„Lina? Li – na!“ Samove slová sa prelomili na polovicu, Lina otočila hlavu späť k ceste a...

Bolo neskoro.

Do očí sa jej zarezal záblesk svetla, jej krik sa polámal tiež a pomiešal sa so Samovým.

Necítila náraz. Predtým, než zatvorila oči, zacítila Samovu ruku ako pevne zviera tú jej. 

Takže, dostali ste sa na koniec 1. kapitoly a dopredu chcem povedať, že áno, tí, ktorým ukecaný Sam pripomína postavu Stilesa z Teen wolf, tak majú pravdu. Inšpirovala som sa Stilesom, pretože je neskutočne úžasný a nehorázne ho obdivujem, ale sľubujem, že jediné, čo majú Sam a Stiles spoočné je ukecanosť a tvár a telo. Dúfam... že to je všetko. 

Soooo... let me know what you think. :) 

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Is it still you? - 1. kapitola :