OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Is it still you? - 2. kapitola

07.07.2014 (15:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 982×

2. kapitola

Nezobudila sa na chlad, čo panoval v izbe ani na jasné slnečné lúče presvitajúce pomedzi zle zatvorené žalúzie. Prebudil ju fakt, že priehlbina na matraci pod jej telom bola iná. Pomrvila sa a zhlboka sa nadýchla. V nose ju zaštípala dezinfekcia. To účinne zahnalo všetky zahmlené spomienky na sen o karamelových očiach.

Otvorila tie svoje a zistila, že priehlbina matrace je iná, pretože nespala vo vlastnej posteli. Miestnosť, v ktorej sa nachádzala, bola malá, ledva sa do nej zmestila nemocničná posteľ, nočné stolíky po oboch jej stranách a dve stoličky. Na stenách boli vyvesené obrázky mačiek a kvetov. Prudko sa posadila a takmer začala panikáriť, keď zacítila niečí dotyk na ramene.

„Mami, ja-“ Stihla si len všimnúť rozstrapatený drdol jej mamy a jej unavené červené oči predtým, ako ju silno objala.

„Všetko je v poriadku, zlatko. Nemusíš sa báť.“ Držala ju tak silno, až Line dochádzal dych. Bolelo ju celé telo, ale mamu objala rovnako silno, zatvorila oči a tvár zaborila do miesta, kde sa krk stretával s plecom.

Spolu s maminými rukami ju objala aj jej známa vôňa a až to Linu úplne upokojilo.

„Čo tu robíš, nemala by si  byť v práci?“ opýtala sa, keď sa od seba konečne odlepili. Jej mama si sadla na stoličku na pravej strane postele a chytila ju za ruku.

„Ráno som volala, že neprídem,“ povedala to, akoby o nič nešlo, no Lina sa na ňu aj tak zamračila.

„Koľko je hodín?“

„Bude pol siedmej.“

„Poobede?“

„Prespala si celý deň.“

„Čo sa vlastne stalo?“

„Sanitka vás sem priviezla o jednej ráno. Obaja ste boli v bezvedomí, ale neboli ste vo vážnom ohrození života. Žiadne vnútorné krvácanie ani zlomeniny. Máte len pár modrín a škrabancov. Bol to zázrak!“

Lina si nedokázala pomôcť, musela prevrátiť oči. Jej matka a jej viera... Lina s ňou nikdy nesúhlasila v týchto veciach a jej mama sa nakoniec vzdala, keď mala Lina dvanásť. Poobzerala sa po izbe a všimla si známu kabelku položenú na stoličke stojacej na ľavej strane postele.

„Bola tu Gemma s tebou celý deň?“ Povzdychla si Lina.

„Nie...“ Jej mama skrivila previnilo tvár ako drobné šteniatko.

„Nevieš klamať.“

„Nedokázala som ju presvedčiť.“

„Si príliš mäkká.“ Pozreli sa na seba a obe sa začali smiať, no Lina sa okamžite zastavila, keď pocítila ostrú bolesť v hrudníku.

„Na niekoho, kto unikol smrti o vlások, máš príliš dobrú náladu,“ ozval sa hlas, z ktorého priam kvapkal sarkazmus. Lina svoju mladšiu sestru takmer nespoznala. Nebola namaľovaná, ani upravená, žiadne natočené vlasy a oblečené mala len obyčajné biele tielko a vyšúchané rifle.

O niekoľko sekúnd na to sa ocitla v rovnakom medveďom objatí ako pred pár minútami.

„Ty trúba. Toto mi už nikdy nesmieš urobiť.“

„Tak dobre, sľubujem.“ Zaškerila sa, keď ju ovanula vôňa Gemminho kokosového šampónu.

***

Z nemocnice ju prepustili ešte v ten večer. Po absolvovaní posledných prehliadok sa nemohla dočkať, kedy bude späť doma. Mama jej o tom, čo sa stalo predošlú noc, viac nepovedala a Gemma bola tiež neprirodzene ticho.

Kým sedeli v aute, ani jedna nič nepovedali. Aby prehlušila dusné ticho, Gemma zapla rádio, no to podráždilo Linu ešte viac ako fakt, že jedinú odpoveď, čo dostala, bol vyhýbavý pohľad, kedykoľvek sa opýtala na Sama.

Pokúšala sa mu dovolať z Gemminho mobilu, ale stále to padalo do odkazovej schránky. Nenechala mu žiadne odkazy, poslala mu len jednu smsku.

Zavolaj mi. – L

Keď konečne vošla do izby, vďačne sa hodila na svoju posteľ, oblečené mala stále tričko a rifle, čo jej doniesla Gemma do nemocnice. Bolelo ju celé telo, hlava sa jej točila a nervozita jej rástla na dne žalúdka.

Spokojne zaborila tvár do mäkkého vankúša, dvere jej izby sa rozrazili a dnu vletelo tornádo.

„Chceš s nami večerať?“ Opýtala sa jej Gemma.

„Nie som hladná.“ Následne jej nahlas zaškvŕkalo v žalúdku, ale zdalo sa, že Gemma to nepočula. Chcela ostať zatvorená v izbe, sama a chcela spať a chcela sa tváriť, že si nevšimla ako okolo nej mama kráča po špičkách.

***

Zobudila ju Gemma, keď uprostred noci vtrhla do jej izby a hodila jej do tváre svoj mobil.

„To je pre teba. Máš desať minút, potom sa po neho vrátim,“ povedala a potom rovnako rýchlo ako vošla, tak aj vyletela von.

Lina chvíľu zmätene hľadela na Gemmin mobil, na displeji svietilo číslo, Samovo číslo a tak vzala mobil opatrne do ruky a priložila si ho k uchu.

„Haló?“

„Lina! Och, vďaka bohu! Si v poriadku? Už ťa pustili z nemocnice? Prosím, povedz mi, že si v poriadku a nemáš žiadne zlomené kosti ani si nestratila pamäť. Hoci horšie by asi boli tie kosti, prosím, povedz, že nemáš zlomenú ruky a môžeš aj ďalej hrať basketbal! Lina, prosím... “ Samov hlas znel vystrašene a lámal sa na konci každej vety. Šepkal, ale Line sa kvôli intenzite jeho nervozity zdalo, že kričí.

„Som... som v poriadku. Mám len veľa modrín a oškreté čelo. Prečo šepkáš? A koľko je vlastne hodín?“ Ľahla si na chrbát a unavene si povzdychla.

„Pol druhej. Rodičia mi vzali mobil, notebook  a zamkli ma v izbe. Tvrdia, že z domu nevyjdem najbližšie štyri roky, ale dávam tomu tak najviac týždeň, pretože potom sa začína škola. Mobil som našiel hneď, ale musel som počkať, kým zaspia. Notebook ukryli fakt dobre... Čo je s tvojím mobilom?“

Lina nedokázala potlačiť uchechtnutie, čo jej uniklo spomedzi pier pri predstave Sama, ako potme kráča domov, snažiac sa byť potichu a pritom narobiac ešte väčší hluk, ako keby kráčal normálne.

„Netuším, kde je. Mama spomínala niečo s políciou. Vraj sa u nás zajtra zastavia, aby prešetrili tú... nehodu.“ Lina to posledné slovo takmer nedokázala vysloviť. „Sam, je mi to hrozne ľúto. Je to všetko moja vina... Och bože, tvoji rodičia ma musia nenávidieť.“

„Šibe ti? Mám pocit, že sa viac báli o teba, ako o mňa. A nie je to tvoja vina, keď už, tak som to ja, kto je viac vinný. Ja som dôvod, prečo si šoférovala.“

„Ale, ja som...“

„Lina, nie je to tvoja vina. A Boh nás zrejme musí sakramentsky milovať, pretože sa nám obom nič nestalo. Asi počujem otca, ako ide na záchod. Radšej končím. Zajtra pohľadám notebook a napíšem ti, dobre?“

„Dobre.“ Vošla si rukou do vlasov a pritom končekmi prstov zavadila o mokré líce. Prekvapene si uvedomila, že plakala a začervenala sa, hoci ju Sam nemohol vidieť.

„Maj sa, Lina.“

„Ahoj.“ Rýchlo zložil a Lina si utrela líca aj oči chrbtom ruky.

Vtedy do izby vošla Gemma. Chvíľu len hľadela na Linu a potom si sadla na posteľ vedľa nej.

„Vďaka, Gemma. A prepáč, že ťa zobudil.“ Podala jej mobil, ktorý prestal svietiť a izba tak opäť plávala v tme.

„To nič. Mama sa ťa bojí.“ Linou trhlo, povedala mama sa ťa bojí, nie mama sa o teba bojí. „Pretože sa zdá, že si v poriadku.“

„Som v poriadku.“

„Nie si. Podľa mňa ťa len tvoje podvedomie ochraňuje a preto nešalieš.“

Trochu nechápavo sa na ňu pozrela. Gemma sa postavila, vzala Linin notebook zo stola a sadla si späť k Line. Zapla ho, modré svetlo osvietilo jej tvár a Lina si radšej zakryla oči rukou.  Keď ich znovu otvorila, Gemma práve zväčšovala obrázok, ktorý patril k článku o autonehode. Ich autonehode. Vyšiel ešte doobeda a to znamenalo, že celé mesto už o tom vie.

Na obrázku bolo prevrátené auto, potlčené a obhorené a Lina si zhrozene uvedomila, že je to jej žltý Beetle.

„Lina, mama má pravdu, že to bol zázrak. Podľa toho, ako vyzerá tvoje auto, ty ani Sam ste nemali prežiť.“ 

Ta da daaam! Pokus o dramatické zakončenie. :D

Och, ako nenávidím začiatky, všetko mi pripadá tak nereálne a silené. :(

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Is it still you? - 2. kapitola: