OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pomsta za spravodlivosť - Epilóg

02.05.2014 (07:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1660×

Epilóg

Vlasy jej strapatil vietor, ale bolo jej to jedno. Tak dlho čakala na tento okamih, že jej bolo úplne jedno ako prebehne. Keby teraz začalo snežiť, proste by tam len tak stála. V ruke stískala štyri ruže s dlhými stonkami a krvavo červenými lupeňmi. Pred pätnástimi rokmi si želala len to, aby si mohla ľahnúť do prázdneho hrobu vedľa svojej rodiny. Náhrobok tam už mala, stačilo telo. Ale nikdy sa tak nestalo, namiesto toho musela svojich blízkych navštevovať tajne, aby niekto neprišiel na jej krycie meno. Ale teraz, keď končene bola voľná, mohla sa konečne rozlúčiť bez toho, aby sa bála, že niekto odhalí jej tajomstvo. A netušila, ako to urobiť.

Od toho dňa, keď zabila Chrisa, ubehlo niekoľko týždňov plných vyšetrovania a vypočúvania. Bol zabitý jeden z veliacich dôstojníkov a odrazu sa zdalo, že dôkazy zmizli spolu so svedkami. Natalie sa naozaj činila. Jeho prípad ešte nebol uzavretý, ale teraz sa domnievali, že išlo o pomstu niektorého z ľudí, ktorých predtým zavrel do väzenia. Bolo to tak lepšie. Iste, zabila ho, ale občas sa čudovala tomu, ako to urobila.

Ten deň bol akoby zahalený hmlou, až na ten okamih, keď vystrelila. Necítila nič, no akoby bola posadnutá. Nie, nemohla ho len tak zabiť, to by bolo príliš málo. Prejavila by zľutovanie, ktoré on nemal s nikým. Ani s nenarodenými deťmi alebo ženami. Chcela si vychutnať každú sekundu svojej konečnej pomsty. Strieľala vždy tak, aby to prežil a ona si mohla užiť jeho bolesť. Mal trpieť tak, ako jej sestra, ktorá jej zomrela v náručí. A vo svojej snahe konečne získať svoje zadosťučinenie, takmer sa v tej nenávisti stratila.

Povzdychla si. Správala sa vtedy ako šialenec. Mala ho proste zastreliť a odkráčať, nechať ho tam napospas divej zvery. Lenže to nedokázala. Držala zbraň v ruke a pomaly mu robila z kostí múčku, aby sa tomu mohla chladnokrvne prizerať. Iste, predstavovala si niečo také každý deň, ale bolo niečo iné len tak o tom uvažovať a je iné naozaj sa o to pokúsiť. A uspieť.

„Ak tu budeš stáť ešte dlhšie, udrie do teba blesk.“ Mierne sa strhla, keď ju vyrušil Sarrenov hlas.

Uškrnula sa na neho. „Nepáčila by som sa ti s novým účesom?“

S úsmevom ju objal okolo ramien. „Natalie ma za tebou poslala. Chceš mi povedať prečo?“

„Rozmýšľala som o Chrisovi,“ povedala na rovinu. Ak ho sem poslala jeho dcéra, určite mu musela povedať viac. Takže bolo bezpredmetné zapierať. Asi by sa s tou malou otravou mala porozprávať o tom, čo je vhodné povedať nahlas a čo nie.

Sarren mierne stuhol. „A chceš mi aj povedať, prečo si ním kazíš deň?“

„Kde som ja, tam nie je nič také ako zlý deň. Okrem toho sa ti nemusím spovedať, nie si kňaz.“ Uštipačnosť ešte stále bola jej verným štítom.

„Kaya...“ začal Sarren, no ona ho zarazila štuchancom pod rebrá.

„Nie, len... uvažovala som, čo by povedala Claire, keby vedela, že to všetko skončilo.“

Sarren sa na chvíľu zamyslel. „Myslím, že by bola rada, keby si konečne zabudla na minulosť a žila.“

„Nebuď taký nabrúsený. Veď s tebou predsa odchádzam.“

„Ale prečo?“

Kaya na neho zodvihla obočie, celkom uvoľnená. Za čas, ktorý ubehol od momentu, keď sa rozhodla požiadať ho o pomoc, nikdy neľutovala svoju voľbu. Sarren síce vedel byť poriadnou otravou a občas ho chcela proste udrieť, ale stále sa jej jeho tvár páčila príliš na to, aby ju vedome zničila. Okrem toho ju prinútil cítiť sa v bezpečí a... milovaná. Zabudla, aký je to pocit a myslela si, že jej to nechýba. Predsa to, čo si nepamätáte, vám nemôže chýbať. Teraz, keď si zvykla na hrejivosť citov, ktoré v nej predtým akoby zamrzli, nedokázala sa ich vzdať. Ak to z nej robilo sebca, potom bude tým najsebeckejším.

Odkašlala si, akoby potrebovala nájsť svoj hlas. „Akoby si to nevedel.“

Pritúlil sa k nej. „Neviem, povedz mi to. Ja som k tebe úprimný a ty my stále nie a nie vyznať lásku.“

„Si strašne samoľúby, Sarren Catil. Čo ťa vedie k presvedčeniu, že ťa tu netrpím len pre tvoje nadanie v posteli? Žena môže byť bez dobrého sexu naozaj frustrovaná. A to predsa nechceme, nie?“ Snažila sa znieť nad vecou, ale opak bol pravdou. Takmer každý deň čakala, že sa jej na to konečne spýta. Nedokázala sa na to dostatočne pripraviť.

„Som rád, že si užívaš aspoň ten sex. Mohla by si zomrieť od nenaplnenej túžby.“

Zodvihla naňho obočie. „A z teba sa kedy stal Shakespeare, že tu tragédičíš?“

„Je to pravda! Vieš, ako moje ego trpí, že mi nechceš vyznať lásku?“

Kaya sa ticho zasmiala a mala nutkanie udrieť ho tými ružami p hlave. Včas sa však zastavila. Nebolo práve úctyhodné, že sa tu so Sarrenom rozprávali práve o takýchto záležitostiach. Nezničí ešte aj kvety, ktoré priniesla pre svoju rodinu. V duchu sa sama seba spýtala, keby sa z nej stala taká hysterka. Vynadať si za to nebolo dostatočné, ale nateraz to bude musieť stačiť.

„Tvoje ego, ktoré sa skrýva v tvojom rozkroku, to určite prežije. Včera sa tvárilo, že sa má k svetu. Tak neviem, či je to len chvíľková záležitosť alebo máš nejakú pomoc.“ Prižmúrila na neho oči a bola v pokušení obtrieť sa mu rukou práve o tie miesta, o ktorých hovorili. Ten chlap bol nadržaný viac ako zajac. Nie, že by sa sťažovala.

Sarren zodvihol obočie. „Divné, nikdy si nemala pochybnosti. Možno by si sa chcela presvedčiť na vlastné oči.“

„Sme na cintoríne. Netušila som, že sa v tebe skrýva exhibicionista a k tomu aj nekrofil.“

„Považuješ sa za mŕtvolu?“ podotkol a usmial sa nevinne ako nejaký prekliaty anjel. Za chvíľu z neho určite zošalie.

V rozhovore o mŕtvych sa necítila práve najlepšie. Nie v moment, keď stála na cintoríne a čakala ju rozlúčka. Je síce pravda, že dlhé roky žila mimo mesto hoci sa sem pravidelne vracala a nenápadne na náhrobky pokladala kvety. Teda, rozhodne to robila aspoň raz do roka. Ten zvyk utajila pred všetkými, len Jack mal nejaké podozrenie. Lenže ten vedel o všetkom. Preto bola rada, že sa jej rozhodol vyhýbať a radšej ostane pracovať v bare a nebude ho musieť znášať. Nie, že by nebolo vtipné, ako na seba so Sarrenom občas útočia.

No aj tak bolo ťažké povedať zbohom. So Sarrenom sa rozhodli, že na nejaký čas odcestujú a budú spoznávať svet. Iste, vďaka svojej práci videla kopu miest, ale tie sa väčšinou skladali z podzemných garáží v hoteloch alebo suterénoch a iných tmavých miestností. Bolo takmer lákavé ísť niekam ako turista. Keby len nemusela pokľaknúť pred svojou rodinou, aby im povedala zbohom. Niečo, čo nemala možnosť urobiť ani pred pätnástimi rokmi. Hoci už s ňou neboli fyzicky, tým, že sa sústreďovala na minulosť, im nikdy nedopriala pokoj. Držala si ich ako temnú pripomienku toho, čo sa stane, keď sa opäť niekomu otvorí a pustí si ho do srdca.

Odrazu cítila, ako ju Sarren otočil, aby sa mu dívala do očí. „Kaya, ak chceš ostať, pochopím to. Nechcem, aby si robila niečo, o čom nie si stopercentne presvedčená, že chceš.“

„Nie som z cukru, Sarren. Skôr alebo neskôr to budem musieť urobiť.“ A myslela to vážne, každé jedno slovo. Viac odvahy už nikdy nenazbiera.

„Milujem tvoju silu.“

Kaya sa uškrnula. „Myslela som si, že miluješ iné časti môjho tela, ale tak niekde začať musíš, nie?“

Skôr, ako stihol niečo povedať, odstúpila od neho a prikročila k chladným náhrobkom. Tie mená v sebe skrývali toľko spomienok a emócií, no teraz sa ich už nebála. Kým mala po boku Sarrena, dokázala čeliť čomukoľvek. Možno mu nedokázala povedať, čo k nemu cíti z nejakého podvedomého strachu, že by o neho raz mohla prísť, ale to nemenilo nič na skutočnosti tých emócií.

Srdce jej spievalo zakaždým, keď bol s ňou. Znášal jej nálady i nadávky a ticho ju podpieral vtedy, keď to potrebovala najviac. Milovala ho už len pre to, že sa narodil. A on si bol toho vedomý, keďže to cítil. Sotva pár dní po tej malej vojne v lese konečne prešli druhým obradom ochrancu a zverenkyne, takže teraz nielen, že ho mohla kedykoľvek zavolať a on by pribehol ako verný psík, ale ak sa pri práci poreže, on jej bolesť pocíti. Spolu s neuveriteľným rozčúlením nad vlastnou nešikovnosťou.

Keď jej Sarren položil ruku na rameno, mierne naklonila hlavu jeho smerom, ale nezodvihla sa. Len tam čupela v tráve, v rukách stískala kvety a netušila, čo má povedať. Čokoľvek by to však bolo, nič by to nemenilo na situácii. Dúfala, že teraz už môžu pokojne odpočívať. Claire jej chýbala každým dňom viac a viac. Chýbali jej ich dôverné rozhovory i spoločné hry. Otcov pokoj a rozvaha a starostlivosť starej mamy. V duch premietala, ako by sa s nimi rozlúčila. Pätnásť rokov to odkladala a teraz proste nemala potuchy.

Miesto trýznenia pobozkala každú ružu a položila ich na zem. Vynechala len svoj hrob. Pred pätnástimi rokmi zomrela a znovu sa narodila. Bolo to ako trvalá pripomienka, aký môže byť život krehký a nestály, rovnako ako malý holub. Stále je vám na blízku a čaká, čo mu ponúknete a keď ho chcete chytiť, uletí vám pomedzi prsty.

„Zbohom...“ pošepla takmer nečujne. „Dúfam, že teraz už môžete odpočívať v pokoji. Predtým som ľutovala a vyčítala si, že som ostala nažive. Teraz viem, že vašu pamiatku uctím, ak budem žiť, akoby bol každý deň posledný.“ Rozochvenými prstami prešla po sestrinom mene. „Spi sladko, Claire. Ty i tvoje dieťatko.“

Po lícach jej stekali slzy, no vtedy už ju Sarren pevne držal v náručí a pery mal jemne pritisnuté k jej čelu. Takmer násilne potlačila vzdychy a nechala sa uchlácholiť jeho silou. Nebol len mužom, ktorého ľúbila, bol aj jej ochranca. Cítila to v tom, ako isto ju držal a v hebkosti jeho bozkov. Urobil by pre ňu čokoľvek. Nemohla si pomôcť, aby sa necítila spokojne.

Toto bol pre ňu domov – v jeho náručí, kde jej nič nemohlo ublížiť. Ani tiene jej vlastnej minulosti.

Nevyberane potiahla nosom. „Pôjdeme?“

Sarren as na ňu na chvíľu pozorne díval. „Si si istá?“

„Ale čo? Predsa len sa ma chceš zbaviť?“ podpichovala ho, predstierajúc, že je v pohode. Nemo jej stisol ruku a usmial sa.

„Máš to márne. Ja som k tebe už prilepený. Kam ideš ty, tam idem aj ja.“

Mľaskavo ho pobozkala na pery a ruka v ruke sa vybrali k autu zaparkovanému priamo pred bránou cintorína. Okamžite zamierila k sedadlu spolujazdca. Keď sa posadila, takmer úľavne si povzdychla. Bola si istá, že noc strávi zaliata slzami – ten prekliaty zvyk sa objavil po tom, ako sa zosypala po zabití Chrisa. Keby mohla, zabila by toho bastarda už len za to, že z nej urobil v očiach ostatných slabošku. Alebo skôr sentimentálnu ženskú.

„Viete, že niektorí ľudia by tie vaše reči mohli pokladať za hanobenie mŕtvych?“ ozvala sa Natalie. Kaya jej v duchu poďakovala, že zmenila tému. Stále rada skĺzavala k podpichovaniu. Bola to jej podstata a ak niečo brala z tej žartovnej stránky, bolo to pre ňu oveľa ľahšie.

Len veľmi ťažko skrývala úsmev. „Ty čuš, krpec. Ešte sa s tebou porátam za ten podraz, keď si na mňa poštvala svojho ocinka.“

Natalie cmukla perami. „Aj ja ťa milujem.“

S úsmevom na perách sa pozrela na to malé čertidlo a potom na jej otca. Boli taká malá, disfunkčná rodinka, kde sa občas chceli zabiť navzájom, ale to nič nemenilo na fakte, že sa potrebujú. Nebude to ľahké. Lenže pre ňu jednoduché cesty nikdy neboli príťažlivé. Buď to prežijú a budú sa obhadzovať vyznaniami lásky alebo rodinným porcelánom. Hoci obe možnosti boli príťažlivé.

V duchu si opäť pripomenula, že nezáleží na tom, čo budú robiť alebo kde budú. Pretože to skutočne skončilo. Pomstila svoju rodinu za spravodlivosť, ktorú na nich vykonal nejaký psychopat. Urobila to svojou cestou a prežila to. Ak to nebolo znamenie, tak už potom nič. Ale na také veci tu mali Natalie...

Kaya si to proste bude užívať.

Časť 31.

A zazvonil zvonec a príbehu je koniec!

Aby som sa priznala, tento príbeh mi dal dosť zabrať. Nielen svojou dĺžkou, ale hlavne zložitou konštrukciou a pomerne ťažko zvládateľnými charaktermi. Neberte ma zle, zbožnujem každú postavu, ktorú vytvorým, svojim spôsobom mám rada aj tie záporné, ale Kaya... Tá bola tvrdý oriešok aj na mňa. Vytvorila som ju ako zložitú postavu s temnou minulosťou. A občas som mala chuť sama ju nafackoať za to, ako sa správa. :D Ona si proste žila svojim vlastným životom. Ale nakoniec som ju spracovala a takto to všetko dopadlo. A ja dúfam, že som vás nesklamala.

Pred záverečnými venovaniami by sme sa mali na príbeh pozrieť v číslach. 1. kapitola tohto príbehu bola uverejnená 30.12.2013 a posledný diel presne o 123 dní neskôr. Nakoniec si vydobil celých  106 481 slov na 206 stranách vo Worde, čím sa stáva tým najdlhším príbehom, aký som kedy napísala. Ako vidíte, Kaya bola až taká tvrdohlavá, že sa nechcela vzdať Sarrenovi skôr. :D

k záverečnej kapitole nesmú chýbať ani záverečné venovania a poďakovania. Tie patria týmto skvelým ľuďom: izzie22, Trishi, PrincessCaroline, domi99, Perle, MaggieLove, camm, Danielle a špeiálne venovanie patrí mojej tete Hanke. Tento príbeh bol ako beh na dlhú trať a mnohí to so mnou vzdali. Popravde povedané, ani sa nečudujem. O to viac si vážim trpezlivosť tých niekoľkých z vás.

Príbeh mi bude chýbať, ale na druhej strane som rada, že sa to všetko už skončilo. Ak máte nejaké výhrady alebo kritiku, rada si ich vypočujem (alebo skôr prečítam).

A možno sa stretneme pri inom príbehu.

Lúči sa s vami vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta za spravodlivosť - Epilóg: