OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Predstav si, ľúbiť navždy! - Prológ

19.02.2015 (12:00) • Damonika • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1164×

Uprostred dvora Beckových sa z ničoho nič objavil mladý muž. Cez pieskové vlasy mu do orieškovohnedých očí bilo ranné letné slnko. Bledomodrá košeľa mu na ramenách bola trošku voľná, zato rifľové dotrhané nohavice mu sedeli ako ušité. A i cez fakt, že bol dosť chudý a vysoký, bol to nenápadný človek. A jedine červené tenisky značky Nike, dávali poznať, že muž  nepatrí do tejto doby. Našťastie, väčšina možných prítomných v obrovskom dome pred ním, by s týmto faktom mala byť vyrozumená.

Na nebi nebolo ani obláčika, slnečné lúče mali teda voľnú cestu a ostro osvetľovali udržiavaný trávnik a vysadené kvety hýriace farbami. V okolí medzi mladými stromami bol počuť dievčenský smiech.

„Opatrne! A nie tak vysoko! Veď z tej hojdačky spadneš!“ ozval sa do smiechu postarší ženský hlas.

„Neboj sa, teta! Držím sa, vidíš?“ odpovedalo dievčatko, mužovi veľmi povedomým hláskom.

„Len aby!“

Muž sa vydal isto cez známu a pritom tak inú záhradu popri obrovskom viktoriánskom dome, zašiel za roh a zbadal verandu so stoličkami, oproti ktorej stála hojdačka. Bola vyrobená zo starej latky a laná boli pouväzované o konár stromu, postavil ju dievčinin starký. Pamätal si na to veľmi dobre, bol pri tom, hoci to boli už roky. No z pohľadu dievčatka to bolo len pred pár dňami.

Muž chvíľu počkal, kým Livina teta neodíde do domu po čaj, potom si priložil k ústam dva prsty a zapískal. Nie veľmi hlasno, ale tak, aby to dievča počulo. Keď sa však dievča neotočilo, musel to skúsiť znova. Na druhý pokus zareagovalo a začalo sa obzerať po záhrade. Mladý muž trocha vystúpil z úkrytu domu a zamával na ňu. Len čo ho zbadalo, vyskočilo z hojdačky a razilo si cestu priamo k nemu, tesne popri tetiných kvetoch - platil tu totiž obrovský zákaz už od detstva, že k tým kvetom sa nemali ani približovať, inak bude zle. Teta pri nich totiž trávila väčšinu dňa a bol to jej obľúbený koníček. Ak by ktokoľvek zničil čo i len jednu rastlinu, potom... Teta túto výpoveď síce nikdy nedokončila, ale každý bral tetu natoľko vážne, že to radšej nikto nechcel vedieť.

Dievča konečne pristúpilo k mužovi a vypúlilo inteligentné, no prešibané zelené oči.

„Čo tu robíš?“ opýtalo sa zmätene a krčilo obočie, nad ktorým sa rysovala zubatá ofina. Tá lemovala dievčaťu guľatú tvár, spolu s dvoma tmavohnedými vrkočmi, ktoré jej padali zo strán na plecia. Vďaka tým vrkočom a zeleno-bielym letným šatám vyzerala ako z módneho časopisu, na stranách s oblečením pre deti. Vyzerala presne tak, ako si ju pamätal zo spomienok. Muž ale zostal zaskočený z iného dôvodu.

„Poznala si ma tak rýchlo?“

„Samozrejme! Čo robíš u nás doma? Z akej si doby? Ako to, že si tak veľký? Koľko máš rokov?“ Dievča malo priveľa otázok, ale také bolo vždy. Poznal ju celý život. Vyrastala spolu s ním. No teraz bola taká malá...

„Liv, už si cestovala?“ Liv provokatívne nadvihla obočie. 

„Neodpovedal si mi na otázky!“ Povzdychol si. Jediné, čo potreboval, bol len dátum, ale Liv mu ho asi len tak ľahko nepovie.

 „Nie, neodpovedal. Odpovedz najprv ty mne,“ odsekol netrpezlivo a znel, ako by mal aj on dvanásť. S ňou sa vždy cítil mladší a teraz tu bola ešte aj jej mladšia verzia. Teda ešte mladšia, než ju vídal doteraz. „Už si cestovala?“ zopakoval. Dievča zúžilo oči, ale potom sa narovnalo v pleciach a vypälo hruď.

„Áno, predvčerom prvý raz! A včera znovu!“ Pozerala na neho hrdo.

Muž sa usmial, pretože približne zistil, čo potreboval a pretože dievča bolo tak roztomilé a terajšia Liv - teda tá z jeho doby - sa už tak bezprostredne usmievať nevedela.

„Danko, bolo to úplne super!“ zverila sa mu. „To nie je fér, že ty si už cestoval o dva roky skôr!“ pokračovala a úsmev na tvári sa mu len rozširoval, lebo takto nebol oslovený už dlhú dobu.

Liv od neho trošku odstúpila a on sa už zľakol, že bol moc blízko. Predsa len - ona sama cestuje dva dni a síce ho spoznala, a tak, ale bol starší, než kedykoľvek predtým. Síce to bola Liv, jeho Liv, ale asi by mal dodržovať nejaký odstup. Avšak, keď si ho začala obzerať od hlavy až k päte, pochopil, že je len užasnutá. Na Liv  sa vždy mohol spoľahnúť, nech jej bolo dvanásť, či devätnásť.

„Páni,  ty si vysoký. A fešák,“ vypískla, ale potom hneď očervenela, ako by si uvedomila, čo povedala.

Bola vždy úprimná, za akýchkoľvek okolností, a to bola jedna z vecí, čo sa mu na nej vždy páčila. Daniel i tak ostal trochu zaskočený a spomínal, čo sa medzi nimi dialo v jej čase. Mal štrnásť a už dva roky cestoval. Ak je to len tretí deň, čo Liv prvýkrát cestovala, tak...

„Už som ti dal pusu?“ zisťoval Daniel s pokútnym úsmevom, hoci si bol istý odpoveďou. Pamätal sa na to veľmi dobre. Bolo to tak dávno a jemu sa zdá, akoby to bolo len včera. A teraz, v tomto čase, to vlastne včera bolo. Keď to povedal, Liv už horela celá tvárička a nadurdene sa od neho otočila. Jasné, keď bola ona priama a úprimná bolo dobre, ale keď bol on...

„Nebavím sa s tebou! Je jedno z akej si doby. Len, čo si mi dal pusu, odišiel si!“ Daniel sa zamračil a pátral v pamäti. No v jeho spomienkach na neho Liv naštvaná nebola. Prečo teraz je? Poobede by za ňou mál prísť cez plot a Liv by mala byť úplne v pohode. Tak prečo?

Liv na neho pozrela spoza obočie a čakala, čo povie.

Aha... lebo s ním teraz hovorí. To zmenilo udalosti. Možno keby dnes necestoval do minulosti, je množné, že by na neho vtedy bola naštvaná? Teraz si ju pravdepodobne udobrí, čiže keď príde jeho štrnásťročné ja po škole neskôr za Liv, bude v pohode.

„To nebolo kvôli tej puse. Musel som odísť.“

„Áno, to už si povedal včera!“ durdila sa ďalej.

„Volal ma strýc,“ povedal Daniel nekompromisne a mal pri tom dobre v pamäti, aký účinok v tej dobe malo na ňu strýcovo meno. Liv ovisli ramená a pomaly sa otočila naspäť k nemu.

„Kvôli čomu?“ Daniel žasol ako sa s ním bezprostredne rozpráva, aj keď pred ňou stojí o sedem rokov starší, než ako ho pozná. To je proste Liv...

„Cestovaniu. Vyparil som sa uprostred vyučovania a musel som to ísť strýkovi povedať čo najskôr. Nevysvetlil som ti to, lebo som sa ponáhľal,“ vysvetľoval Daniel mäkším hlasom, spomínal. Nemohol sa pozerať na Livin smutný kukuč. Vždy preňho mal slabosť. Liv sa pousmiala v rukách si žmolila spodný lem šiat.

„Tak dobre, odpúšťam ti.“ Len čo to vyslovila sa Danielovi uľavilo. Všetko bolo ako má byť.

„Čo tu však robíš? U nás?“ pýtala sa Liv ďalej. „Prečo si necestoval u vás doma?“

Ehm... dobre, to je na dlhšie rozprávanie a Liv o tom nemusí vedieť. Teda tá dvanásťročná.

„Chcel som ťa vidieť. Vrkoče ti plietla mama? Seknú ti,“ zahováral. A úspešne. U nej proste presne vedel, na akú strunu brnknúť. Liv si zahryzla do pery.

„Toto hovoríš vždy. Vieš, že mi ich plietla ona. Ja si ich ešte neviem pliesť.“ Zrazu sa jej oči rozsvietili ako lampióny a Daniel poznal, na čo sa ho ďalej bude pýtať. Už teraz si povzdychol.

„A budem si ich vedieť pliesť aj sama? V budúcnosti?“ Bola rozkošná, keď bola zvedavá.

„To je jasné a budú ešte krajšie, ako keď ti ich robila mama,“ odpovedal, ale bol si istý, že to nie je zďaleka koniec otázok.

„Koľko máš rokov?“

„Dvadsaťjeden.“

„Wau! A stále sa kamarátime? Alebo...“ Liv sa zamračila a zvedavo po Danielovi hodila veľkými zelenými očami. „Alebo spolu chodíme?“

Jasné, iné sa od Liv čakať nedalo. Daniel rozmýšľal, čo sa stane, ak jej povie pravdu. Keď Liv zistí niečo skôr, než sa to stane. Samozrejme, boli od detstva upozorňovaní, že je to zakázané, ale toto je len medzi nimi a ak jej to povie, nič zlé sa nestane, no nie?

„Chodíme,“ pritakal a Liv vypískla.

„Ľúbiš ma?“ Daniel sa začal smiať nad Livinou priamosťou, no prestal, keď si všimol, že Liv sa mračí. „To nie je smiešne! Tak? No? Ľúbiš?“ Hopkala a visela pohľadom na jeho ústach.

„To zistíš sama,“ povedal jej len a Liv sa nadula ako škrečok.

„Tss, takú odpoveď neprijímam. Odpovedz!“ Daniel sa k Liv zohol a dal jej pusu. Liv nadskočila a začala si šúchať líce. „Ah, škriabeš! A fúj, si dospelý!“ prehovorila vyšším hlasom, než normálne.

„A mama ti nedáva pusu? Alebo teta?“ spýtal sa jej smejúci sa Daniel.

„To je iné,“ zabručala Liv.

„Ach tak! Dobre teda. Môžeš mi ešte radšej povedať presný dátum? Myslím, že už sa budem musieť vrátiť.“ Liv si prestala šúchať líce a zdvihla k nemu hlavu.

„Už?“ spýtala sa. Daniel len prikývol, pozerajúc na smútok v jej tvári. Nemohol však ovplyvniť, kedy sa vráti a v prítomnosti na neho predsa čakala druhá Liv. A asi už meškal.

„Neboj sa, ešte určite prídem,“ snažil sa ju upokojiť. Áno, príde ešte veľmi veľa ráz.

„Pripravím si otázky!“ odpovedala mu natešene.

„Vieš, že by si nemala.“

„Znieš ako mama a tvoj strýc, vážne,“ pokarhala ho.

„Tak fajn, nabudúce ti odpoviem na všetko,“ sľúbil jej nerozvážne. „A teraz ten dátum.“

„14. 06. 2008.“

„Ďakujem.“

„Iste. A aké nosím vlasy? Aspoň to!“

„Dlhé až po zadok a máš ich skoro stále v cope.“

„Super!“ Dvanásťročná Liv sa na Daniela široko usmiala a zamávala mu, keď sa jej začal mariť pred nosom a vracal sa do svojej doby.

Ahojte! Nový príbeh je predo mnou a ja dúfam, že ma svojimi komentármi, ale hlavne čítaním, podporíte! Prajem príjemné čítanie!

S pozdravom, Damonika

Autor: Damonika (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Predstav si, ľúbiť navždy! - Prológ: