Tak! Moja prvá kapitolovka... Uvidíme, čo z toho vznikne, ale dúfam, že to aspoň dotiahnem do konca.
Tento príbeh sa bude vyvíjať hlavne podľa mojej nálady, no viem naisto, že to bude o utajovanej láske, priateľstvách, sem-tam tu budeme mať aj nejaké zrady.
Nechcem veľmi prezrádzať - som tajnostkárka. :P Hádam vás zaujmem, aj keď prvá časť bude možno pre mnohých nemastná neslaná, dozvieme sa tu zopár vecí o prvých dvoch hrdinoch. Samozrejme na kopu vecí budete musieť prísť dedukciou. Všetko objasním v nasledujúcich kapitolách.
Nešetrite ma, ak máte pocit, že som to zbabrala. :)
23.11.2011 (10:00) • omrvinka • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 486×
Kniha jej vypadla z rúk a s hlasným buchotom sa ocitla na zemi. Len tak som sa tomu celému prizerala ako pozorovateľ, no pritom sa ma to týkalo viac, než by sa dalo čakať. Mama sa snažila neplakať. Pozerajúc mu do očí prelomila ticho otázkou: „Prečo?!“
Nevedel jej odpovedať... Jediným krokom prešiel k nej, objal ju, súcitil s ňou. Tiché slová útechy nikdy nepomáhajú. Nikdy nevrátia to, čo raz nadobro odišlo.
„Lucie, poď sem, zlatíčko. Neplač. Stále je medzi nami. Bude na teba dohliadať.“ S týmito slovami som si uvedomila, že mi slzy zmáčajú tvár. Aké ľahké bolo poddať sa bolesti. Ešte ľahšie je nechať sa ňou zožierať druhýkrát. Bojovať s tým? To nemá žiadnu cenu. Stačí ju prijať... Ako správny profesionál.
Nasledujúce ráno bolo ťažšie než obvykle. Nechcela som sa zložiť. To si nechám na neskôr... Pozrela som sa na to, čo som mala akurát na sebe a nebola som veľmi prekvapená, keď som zistila, že v tomto oblečení som bola včera v škole. Zrkadlu som sa oblúkom vyhýbala, pretože moje oči boli stopercentne väčšie než tenisové loptičky, vlasy som mala zlepené... Strach a hrôza! V duchu som ďakovala bohu za to, že je ešte len sobota.
Svetlý bod nastal, keď s tichým zaklopaním vošiel do izby otec a povedal: „Raňajky sú na stole. Prezleč sa a príď dolu.“
„Nie som hladná.“ Znela som trochu zachrípnuto a zarmútene.
„Ale si. Máme palacinky. S nutelou.“ Nepatrne sa usmial pri pohľade na iskričky v mojich očiach.
„Utvorte koridor, Luss sa blíži!“
Treba uznať, že vedel ako na mňa. Ani si nechcem predstaviť, ako skoro musel vstať, aby to stihol pripraviť. Mama pravdepodobne ešte stále spala, pretože otec ju po dlhom prehováraní donútil ísť do postele až nad ránom. Myslím, že pre ňu je to najhorší okamih jej života.
„Nespadni, keď pôjdeš dolu schodmi a vyhni sa tomu vŕzgajúcemu. Nechcem, aby sa mama zobudila. Musí načerpať nové sily, pretože toľko soli, čo ona včera vyplakala, neobsahuje ani oceán.“
„Ja nie som nešikovná! Kedy konečne všetci pochopia, že tie prekážky sa mi naschvál stavajú do cesty?“
„Choď už lebo ti to vychladne...“
Nemusel ma dlho prehovárať a už som letela dolu schodmi. Na poslednú chvíľu som stihla preskočiť Josha, jediný schod, ktorý v našom staručkom dome vydáva zvuk a má meno. Ale mala som smolu, lebo náš milovaný Josh je štvrtý schod odspodu. Ja samozrejme nie som atlét, takže v snahe nenarobiť veľa hluku pádom na zadok, som sa zachytila o zábradlie a nabila si lakeť. Super. To zas bude modrina ako svet. Jess sa mi bude smiať, kým nezmizne.
„V pohode?“ Pravdepodobne pozoroval moju rannú rozcvičku. Tomu aby niečo neušlo.
„Tati, tak ako sa veľryby prispôsobili studeným oceánom tukovou vrstvou, tak som sa aj ja prispôsobila pádom...“
„Tukovou vrstvou?“
„Ha-ha. Vtipný ako vždy.“
„Lucie naozaj nechceš zvážiť aj takú možnosť, že by si nosila helmu a chrániče? Chceme ti len dobre. Necháp nás zle, ale...“
Ďalší z jeho humorných monológov, no moje nehody som už vážne nechcela vnímať, tak som si radšej sadla za stôl s cieľom zjesť všetko, čo sa podobá na palacinku. Asi som mala počúvať aspoň na pol ucha, pretože o pár minút mi mával rukou pred očami.
„Počúvala si ma vôbec?“
„Hm?“
„Vravím, že ti zvoní telefón.“
„Kde? Čo?“
„Zem volá Lucie! Zvoní jej telefón!“
„Aha jasné... Do kelu! Čo si nepovedal skôr!?“
„Vravím ti to už dve minúty. Nechceš to zdvihnúť skôr, než to zobudí aj nášho suseda?“
V rýchlosti som do seba natlačila posledný kúsok palacinky a rozbehla sa ku kuchynskej linke po mobil. Po dnešnom dni sa možno budem môcť prihlásiť na beh na dlhé trate... Ešte s plnými ústami som to zdvihla a dúfala, že to nebude niekto dôležitý, lebo rozprávať s preplnenými ústami nie je bohviečo.
„Hm?“
„Luss je mi to tak ľúto. Viem ako si ju mala rada. Ak budeš čokoľvek potrebovať, som tu pre teba ako vždy. Kedy bude pohreb? Rád by som prišiel. Bola to tá najmilšia osoba, akú som poznal. A ako to zvládaš? Dúfam, že pred tým, než si šla do postele, si si stihla dať aspoň pyžamo... A čo mama? Je v pohode? Rozpráva? Dôležité je, aby ste s ňou neustále rozprávali, lebo od žiaľu môže zatrpknúť. Ako moja teta. Pamätáš si ešte tetu Frenn? Umrela jej andulka a odvtedy na všetko len frfle. Ozaj, aby som nezabudol... Moja mama odkazuje, že ak budete čokoľvek potrebovať, radi pomôžeme. Stačí len zavolať. Číslo máte predsa v rýchlej voľbe... Luss? Si tam?“
„Jess... Nadychoval si sa vôbec? Nie si modrý? Nemala som ani šancu odpovedať.“
„Prepáč.“
„Nevadí. Odkiaľ to vieš?“
„Sme malé mesto, tu vedia všetci všetko.“
„Tak to vyklop... Ktoré vtáčatko ti vyštebotalo túto novinu?“
„Môj dedo má kamaráta z vojny a ten má ženu, ktorej najlepšia kamarátka má sesternicu, ktorá má dcéru a jej dcéra má švagrinú, ktorej neter má kamarátku a tej jej kamarátky mama...“
„Stačilo povedať, že to bol tvojho otca koňa brat...“
„Už som sa k tomu dostával.“
„Dobre. Tak pokračuj...“
„Tak kde som to skončil?“
„Neviem.“
„Nevadí. Začnem od začiatku.“
„Nie, nie. Povieš mi to neskôr. Čo ty na to?“
„Fajn. Dnes poobede? U teba?“
„Dohodnuté.“
„Musím končiť. Môj otravný brat chce volať so spolužiakom. Prisahám, že sa ho raz nenápadne zbavím...“
„Pozdrav ho.“
„Jasné. Tak poobede sa vidíme.“
„Budem ťa čakať.“
Potom som počula už len obsadzovací tón. Začala som sa zamýšľať nad jeho otázkami, na ktoré som nevedela nájsť odpoveď. Pomaly, ale isto sa ma zmocňovala úzkosť a panika. Čo bude teraz? Náš život prakticky závisel len a len na nej. Otcovi očividne neušlo ako sa silou-mocou snažím udržať na nohách opieraním sa o dres.
„Všetko v poriadku?“
„Kedy?“ Nepotreboval zdĺhavé vysvetlenia. Aj bez toho pochopil, na čo sa pýtam.
„O štyri dni... Nemusíš tam ísť, ak nechceš. Ľudia to pochopia.“
„Ale ja chcem... Chcem sa ešte naposledy rozlúčiť.“
„A mama?“
„Dosť ju to zobralo. Bude jej chvíľku trvať, kým sa s tým zmieri, no silnejšiu ženu, než je tvoja matka, som asi ešte nestretol... “
„Bude mi chýbať. Veľmi. Chcem ju naspäť.“ Nesmiem plakať, nesmiem plakať, nesmiem plakať...
„Raz sme to prekonali, druhý raz to nebude o nič ťažšie.“
Múdre slová, no aj tak mi bude veľmi chýbať. Bola tu celý môj život a zrazu jej niet. Na Jessove otázky si budem musieť nachystať papier s odpoveďami. Ale naskytla sa veľmi dôležitá otázka... Ako to zvládam?
Autor: omrvinka, v rubrice: Povídky » Na pokračování
Sdílet
Diskuse pro článek Romeo a Ja (kapitola prvá):
Doufám, že další kapitola bude, co nevidět! Opravdu dobrý!
Ďakujem za rady. Vezmem si ponaučenie do budúcna.
Či ťa bavia, alebo nie... potom je dosť ťažké pochopiť, o čo tam vlastne ide. V príbehu musíš rozprávať zreteľne (hlavne prvé kapitoly), inak čitateľ okno s tvojou poviedkou rýchlo zavrie a odsúdi ho kvôli zlému začiatku. Radšej sa rozbehni pomaly a potom vhupni do toho rýchleho tempa.
Pravidlo jedna: Začiatok musí byť jasný každému a prvá veta znamená v mnohých prípadoch veľmi veľa. Prvá veta nás núti čítať ďalej alebo knihu odložiť. Je to ako s obalom alebo anotáciou. Ak ťa nezaujmú, knihu si nekúpiš.
Veľmi pekne ďakujem za opravenie.
Čiarky mi robia trocha problém, no sľubujem, že sa budem snažiť prísť na tú problematiku. 
Čo sa týka deja mám v pláne prezradiť kto umrel v druhej kapitole... Nechcela som tu hneď všetko na vás vybaliť, pretože poviedky, v ktorých sa dozvedám meno hneď v prvej vete ma moc nebavia. Ale je pravda, že som to mohla objasniť aspoň na konci.
*Nahrala som si tvoj obrázok do galérie, aby pasovala jeho veľkosť na perex obrázok. Odteraz tam budeš písať toto: /gallery/omrvinka.jpg
*Ak chceš robiť v perexe medzery, stačí použiť pred vetou, kde má medzera byť tento znak: <br>
*Oslovenia sa oddeľujú čiarkou.
*V texte ti chýbalo veľa čiarok. Pred niektorými spojkami, ale aj pred slovom "ktorý/í", kde je čiarka vždy.
Tvoj príbeh sa mi pozdáva. Píšeš svižne a celkom vtipne. Samozrejme, je tam ešte toho dosť, čo by som upravila. Začiatok sa mi zdal totálne chaotický, nevedela som, čo sa deje. Potom som ale pochopila, že ide o úmrtie. Doteraz však neviem, kto zomrel. Pravdepodobne by som to riešila tak, že by som to napísala hneď na začiatok, aby v tom mal každý jasno.
Inak celkom pekné, som zvedavá, ako sa to vyvinie. 
Přidat komentář:
- Who He Really Is
- Priznanie
- Pán šeliem
- Ráno v blátě
- Stručná a třaskavá historie podle A. J. Crowleyho
- Skvělý a přesný průvodce po Nazaretu ex-archanděla Gabriela, zrádce
- Tu je moje miesto
- Když má srdce svoji hlavu 1
- Co zůstane v knihkupectví
- Sestra
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!