OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 31.

01.01.2017 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1037×

Kapitola 31.

„Nemyslím si, že ten tvoj plán bude fungovať!“ vykríkol Mace, konečne rozhodnutý nejako zhmotniť svoju frustráciu.

Príliš dlho strávili dohadovaním sa o hlúpostiach. Najskôr začal s matkou a teraz pokračoval so svojím starým otcom. Alebo ako by vlastne mal nazvať boha, ktorý pri každej možnej príležitosti ostatných zrádzal. Nepriamo bol zodpovedný za skazu celého Ásgardu. Ten istý chlapí k teraz stál pred ním a tvrdil, že je jeho jediná nádej na záchranu nielen Maarit, ale aj všetkých svetov.

Irónia, odteraz nosíš meno Loki.

No jeho dlho stratený predok, po ktorom zdedil aj schopnosti, len blahosklonne zodvihol obočie a usmial sa spôsobom, z ktorého sa mu ježili všetky chlpy na tele. Bol s ním v miestnosti sám, nakoľko ostatní im dopriali aspoň ilúziu súkromia. Zarážalo ho, akí boli ostatní nadšení, že sa vrátil práve Loki. Akoby sa nikdy v minulosti nič nestalo, akoby sa nezaplietol do toľkých konfliktov. Všetko bolo zabudnuté. Pretože on bol teraz niekým iným. To mu opakovali donekonečna. Osobne mal na to iný názor, ale nikto ho nepočúval. Ako vždy.

„Pozri, ja chápem, že sa o ňu bojíš. Ale môžem si sľúbiť, že všetko bude v poriadku.“

Zagúľal na neho očami. Toto sa mu muselo už naozaj snívať.

„Ako si tým môžeš byť taký istý? Čo sa z teba stal jasnovidec?“

Loki mu naznačil, aby sa posadil. Keď to vyzeralo, že nebude pokračovať, kým tak neurobí, podvolil sa. Hoci dosť neochotne. Vnútorne ho zožierala nedočkavosť. Každý okamih, ktorý strávili niečím iným ako pátraním, mohol byť pre Maarit osudový.

Hnev sa v ňom miešal s bolesťou a obavami.

Vznikala z toho naozaj výbušná zmes. Aspoň to mohol použiť na zakrytie neistoty. Nervozity. Netušil, čo vlastne by mal urobiť. Nenachádzal odpovede. Vlastne ani nemohol položiť otázky. Príliš sa obával. Doteraz robil, čo mohol, aby ostatným dodal odvahu a istotu. Hlavne Maarit. Lenže teraz, keď sa mali úlohy prehodiť, zistil, že nenašiel nikoho, kto by mu skutočne dokázal doplniť chýbajúcu silu.

Jeho brat ho podporoval, rovnako ako Raven.. Oceňoval ich úprimný záujem. Ravenin druh sledoval vlastné ciele a staral sa predovšetkým o naplnenie vlastného poslania. Vďaka nejakému zázraku to znamenalo, že mu pomôžu dostať Maarit späť. A Loki... bol proste Loki. Neodolateľný boh, ktorý dokázal ostatných veľmi presvedčivo oklamať. To, pravdepodobne, robil aj práve teraz.

„Ty si myslíš, že som sem prišiel, aby som všetkých zradil a získal čo najviac moci sám pre seba.“

Tie slová ho prekvapili. Zodvihol obočie. Očividne bol oveľa vnímavejší, než sa zdalo na prvý pohľad. Nakoniec pokrčil plecami. Bolo bezpredmetné pokúšať sa aj naďalej krotiť svoj nesúhlas. Pochybnosti sa nedali len tak umlčať.

„A nie je to tvoj zámer?“

Loki pokrútil hlavou. „Za svoju existenciu som vyviedol všeličo. Vždy som sa postavil na stranu víťaza, aj keby to znamenalo zradiť najlepšieho priateľa. Riadil som sa zištnosťou.“

Mace sa zarazil. „Ak si ma chcel presvedčiť o svojich úmysloch, zvolil si netradičnú taktiku.“

„Ty si naozaj synom svojej matky,“ zasmial sa Loki.

„Ďakujem?“ Nebol si istý, či to bola výčitka. Netrápilo ho to.

Loki si povzdychol. „Snažím sa ti vysvetliť, že máš dôvody na to, aby si o mne pochyboval. Títo ľudia, tieto bytosti,“ rukou ukázal k dverám, za ktorými zmizli ostatní, „urobia čokoľvek, aby získali výhodu. Nechcú prejaviť strach alebo pochybnosť, pretože zo všetkého chcú vyťažiť čo najviac. Ty však nie. Ide ti len o tú... Maarit.“

„A? Má to aj pointu?“

„Tak to skúsime z iného konca,“ pošepol Loki.

Mace na chvíľu pochyboval, že to skutočne vyslovil. Ale potom to pustil z hlavy, keď sa postavil. Sledoval jeho kroky. Lemoval nimi miestnosti. Akoby si v duchu potreboval dať všetko dokopy. Úplne mu rozumel. V jeho mysli akoby hučal roj rozzúrených včiel. Hlavu mal veľkú ako melón.

Posledné hodiny strávili plánovaním.

Pri väčšine opäť nebol prítomný, nakoľko ho matka odmietla zahrnúť.

Ako vždy.

Vlastne sa nič nezmenilo. Teraz mu to prekážalo ešte viac ako kedysi. Preto to aj nakoniec nevydržal a vtrhol do sály, v ktorej sa pred niekoľkými dňami hádal s matkou o tom, ako všetkým zamlčiavala dôležité detaily. V momente, ako sa zjavil medzi ostatnými, stíchli ako deti, ktoré nachytajú pri páchaní nejakej neplechy. Len Loki bol ochotný vysvetliť mu, na čom sa dohodli.

„Čo všetko ti Maarit povedala o tom, proti komu stojíme?“

Mace potriasol hlavou, aby sa dokázal sústrediť na prítomný okamih. „Takmer nič. Keďže ju kedysi prekliala nejaká bosorka, nebola schopná nám toho o ňom veľa povedať. Viem len toľko, že nejakým spôsobom vedel o proroctve a všetky jeho časti využil vo svoj prospech.“ To bolo, prinajmenšom, odvážne tvrdenie. Nevedel nič z toho dokázať a posledná časť bola len jeho osobná hypotéza.

„Nótt urobil ešte niečo horšie.“

Prekvapene zodvihol obočie. „Nótt? Ako boh noci?“

Loki prikývol. „Nótt nie je len meno, je to označenie... funkcie. V každej generácii sa narodí boh, ktorý dostane na starosť noc a druhý, ktorý sa postará o deň. Je to jasné už v momente, keď sa daný boh narodí.“

„Takže tvoj syn mal predurčenú úlohu. Gratulujem, očividne sa bohovia nezahrali len s Maarit.“

„Každý máme svoju úlohu, niektorí z nás sa o nej len dozvedia skôr ako ostatní,“ namietol, ale potom si odkašlal, akoby sa pripravoval na iný druh prejavu. „Nótt sa mal starať o striedanie noci a dňa. Vďaka tejto rovnováhe všetko funguje. Zo začiatku to aj chápal. Lenže potom prišli na rad iné lekcie. Jeho moc sa mala podriaďovať vôli Ódina. A ten vždy chcel, aby sme všetci pracovali v prospech ľudí.“

„Nechaj ma hádať – to sa mu veľmi nepáčilo.“

„Bolo veľa bohov, ktorí s tým nesúhlasili. Medzi nimi som bol aj ja.“

Mace chápavo pokýval hlavou. „Preto si ľuďom ukázal, ako sa dostanú na Ásgard a ako zničia bohov.“

Konečne dokázal pospájať aspoň jeden kúsok skladačky dokopy. Neuľavilo sa mu však. Skôr naopak. Dokázalo mu to, čo všetko ešte stám nevedel. Koľko tmavých miest obsahovala jeho vlastná pamäť. Ťažké je rozmýšľať o niečom, čo sa odohralo v čase, keď ešte ani nebol na svete.

Ako jeden z mála z celej pevnosti sa narodil v čase, keď ostatní bohovia poletovali v okolí len v podobe prízrakov. Možno sa ešte dnes dostanú k pointe tohto rozhovoru a pochopí viac ako len spôsob, vďaka ktorému slabí ľudia dokázali poraziť bohov.

„Ukázal som im spôsob a odvtedy to tisíckrát oľutoval.“

Zodvihol na neho obočie. „No to je mi novinka. Boh, ktorý dokáže niečo oľutovať? Neudrel si sa do hlavy, keď sme ťa privádzali späť?“

„Povedzme, že tie stáročia v podobe prízraku mi dali čas a priestor všetko si premyslieť. Ódin mi kedysi povedal, že ľudia sú ako naše deti. Ja som ho vysmial a prirovnal smrteľníkov k červom, ktorých osud je jasne určený podrážkou topánky, ktorá ich rozpučí. Namietol, že ani všetka mágia na svete by ma neprinútila vidieť.“ Pokrútil hlavou, na perách horký úsmev. „Musel som zomrieť, aby som si uvedomil, že mal v niečom pravdu. Ľudia sa len tak nenarodili, stvorili ich bohovia. V tomto zmysle boli ako naše deti. Potrebujeme ich rovnako, ako kráľ potrebuje princa, aby pokračoval v jeho rode. Ľudia sa k nám modlili a tým nám dávali výhodu. My sme ich chránili a starali sme sa o rovnováhu. Nebyť ľudí, nič z toho by sa nám nepodarilo.“

„A oni sa vám za vašu láskavosť odvďačili skutočne kráľovsky.“

„Možno sme si to aj zaslúžili.“

Mace sa prekvapene nadýchol. Toto divadlo prekračovalo už všetky medze. „Nemusíš to s tou pokorou až tak veľmi preháňať. Mne postačí aj úprimnosť.“

Loki sa neho prekvapene zadíval, akoby práve prehlásil, že včera sa na obed zastavil jednorožec a pri tej príležitosti si uvarili trpaslíka.

„Keď stráviš pár storočí ako prízrak neschopný uhasiť smäd alebo zahnať hlad, potom pochopíš.“

„Dobre, tvoj príbeh je veľmi inšpiratívny, ale ja aj tak ničomu nerozumiem. Ľudia bohov zradili a zabili. To dokázali len preto, že v nich prestali veriť, čím ich oslabili. Aj keby sa podarilo uskutočniť tvoj plán,, ako vieš, že Ásgard opäť nepadne? Ľudia vo vás už nikdy neuveria.“

Loki sa v tom momente úprimne a od srdca rozosmial. Mace ho bol schopný len bez pohybu sledovať. Netušil, čo na to všetko malo byť také vtipné. Každá udalosť bola skôr tragická. Lenže čo on vedel. Možno mu unikala nejaká tajná pointa. Pravdepodobne sa zabával na ňom. Keď to už nakoniec nedokázal vydržať a vlastná netrpezlivosť ho začala zožierať zvnútra, ohradil sa:

„Čo je také vtipné?“

Od smiechu sa až tak zanášal, že potreboval ešte niekoľko minút na to, aby sa dokázal vôbec normálne nadýchnuť. Hneď potom sa rozkašlal. Keď napokon prekonal aj tento záchvat, zadíval sa na Macea s iskričkami v očiach.

„Ľudská viera nedodávala silu nám. Nepotrebujeme ich modlitby na to, aby sme ostali pri moci. To je len veľmi rafinovaná lož. Každé náboženstvo sa zakladá hlavne na vhodne zamlčiavaných pravdách.“ Keď si všimol nechápavosť v Maceovej tvári, dodal ešte: „Bohovia potrebovali vieru ľudí z úplne iného dôvodu. Kedysi existovala bariéra vytvorená rafinovaným kúzlom, ktoré bolo dobíjané vďaka viere smrteľníkov. Čím viac v nás verili, tým silnejšia bola hranica, ktorá dokázala držať v šachu divokú mágiu. Naozaj si si nemyslel, že bohovia ju všetku pohltili, však nie?“

Pravdupovediac, presne to si myslel, pretože presne to mu vtĺkali do hlavy dlhé roky. Teraz mal len tak uveriť, že to bolo klamstvo? Lenže na druhej strane, nemal dôvod mu neveriť. Po prvýkrát v živote sa s ním niekto rozprával ako so seberovným. Navyše to bol niekto, kto dokonale rozumel jeho schopnostiam, pretože nimi sám oplýval.

„Vážne ti to nikdy nenapadlo? Keby to bola pravda, ty a ostatní smrtonosi by ste nikdy neprežili. Či ako ste ospravedlňovali tento zázrak?“ dodal ešte Loki, akoby sa mu v tom všetkom ešte viac snažil vymágať nos.

„Ľudia stále veria v smrť, pretože je nevyhnutná. My sme smrť, takže vlastne verili aj v nás.“

Loki pretiahol tvár. „No, celkom obstojná teória.“

„Takže si tu preto, aby si ma poučil o minulosti? Tak to gratulujem, úspešná lekcia. Alebo si tu aj pre niečo iné?“ zaútočil na neho.

Tieto slovné hry ho začínali nudiť. Čas im unikal pomedzi prsty. V duchu akoby počul odbíjať obrovské hodiny. Ak niečo neurobia, Maarit už nebude schopný nikto pomôcť. Pri tej myšlienke nevôľou krčil pery.

„Som tu, aby som sa postavil Nóttovi.“ Mace iba zodvihol obočie, na čo Loki reagoval pokračovaním rozprávania: „Čo myslíš, že dokáže zabiť boha?“

„Infarkt to asi nebude.“

Loki sa zarazil, akoby na chvíľu nevedel, čo presne má Mace na mysli. „Boha dokáže zabiť len iný boh, pretože len on je na to dostatočne silný.“

Pri tých slovách aj Mace vyskočil na nohy. „Teraz viem, že klameš. Asi som si nemal nikdy dôverovať. Pravdepodobne ťa nevolajú zradca len tak pre nič za nič,“ šomral si. „Veď bohov pozabíjali ľudia!“ obvinil ho. „Keby bola pravda to, čo hovoríš, Ásgard by nikdy neprestal existovať.“

„Aj človek dokáže zabiť boha,“ povedal Loki rýchlo, keď sa Mace vybral k dverám. „Alebo si myslíš, že božské zbrane sa len tak vyparili? Kde je Thorove kladivo? Kde je Mjölnir? A čo sa stalo s Ódinovým oštepom? Kam sa podel Gungnir, ktorý nikdy neminul svoj cieľ?“

Posledné slová ho zasiahli až pri dverách. Staré artefakty bohov. Objekty plné moci. Väčšina smrteľníkov, a niektorí bohovia, ich považovala len za výmysel. Lenže ľudia považovali aj bohov len za súčasť starého folklóru, ktorý prekonali ešte v temnom stredoveku. Pre neho a jeho rodinu to však bol kus ich vlastnej minulosti.

„Chceš mi povedať, že smrteľníci sa dostali k božským zbraniam? Ako by to asi dokázali?“

„Nikdy som netvrdil, že ich získali sami. Možno im ich niekto... priniesol.“

Tentokrát zaváhal už s rukou na kľučke. Bleskovo sa otočil. „Jasné, pomohol si im zničiť vlastnú rodinu!“ Rozhodil rukami. „Ale čo to všetko znamená? Prečo toho Nótta nemôže zabiť moja matka alebo niekto iný? Na svete je predsa veľa iných bohov! Prečo to musíš byť ty? A prečo Maarit musí tomu všetkému čeliť sama? Prečo jej nemôžem viac pomôcť? Čo to všetko znamená?!“ Porazenecky sklonil hlavu. „Prečo neexistuje jednoduchá cesta...“ zašepkal na koniec, úplne vyčerpaný svojím výstupom. Pravdepodobne by sa mal za svoju prchkosť ospravedlniť. Nemal však na to už silu. Mal tých tančekov plné zuby. Potreboval tomu konečne porozumieť.

Loki sa však len usmial. „Konečne pokladáš tie správne otázky, chlapče,“ pochválil ho. Maceovi sa zodvihol žalúdok. „Prečo práve Maarit? Nuž, bola na to stvorená. A Nótt to vedel, rovnako ako poznal proroctvo a všetko ostatné. Už v mladosti dokázal získavať informácie a použiť ich vo svoj prospech. Od Heimdalla sa dozvedel všetko potrebné a začal plánovať.“

„Zdá sa, že obdivuješ jeho strategické schopnosti.“

„Je to možno surovec, ale na druhej strane aspoň brilantný.“

Mace odmietal lichotiť svojmu úhlavnému nepriateľovi. „Dobre, takže on všetko vedel. To sa dá pochopiť. Ale čo ten zvyšok?“

„Rád by som o svojej dcére tvrdil, že sa vždy rozhodla správne, ale to by som klamal,“ začal trochu netradične. „Vždy jej išlo hlavne o ochranu vlastnej rodiny. Ona sa o tomto všetkom dozvedela hneď na začiatku. Od svojho brata, ktorý ju prosil, aby mu pomohla. Odmietla a snažila sa zabudnúť. Nótta nechcela zradiť. Ale takisto nechcel, aby jej rodina bola v nebezpečenstve.“

Mace zaúpel, keď si to v hlave všetko pospájal dokopy. „Ďalšie kliatby?“

„Hel poprosila čarodejnicu, aby utkala veľmi mocnú kliatbu. Taká, ktorá by zamedzovala ostatným akokoľvek vám ublížiť. Vďaka tomu sa zmenilo celé proroctvo. Pôvodne si to mal byť ty, kto bude s mágiou najviac narábať. Nakoniec sa z teba stala len nádoba. Ale bezpečná.“

„Na čo ma vlastne Maarit potrebovala?“ Neplánoval tú otázku položiť, bola to len zblúdilá úvaha. Nakoniec ale bol rád, že ústa otvoril. Dokonale rozumieť svojmu poslaniu by mu mohlo dať tú správnu výhodu.

Loki k nemu pristúpil a položil mu ruku na plece. „Maarit dokáže z niekoho doslova vysať životnú energiu. Lenže nedokáže nájsť divokú mágiu a už vôbec ju nevie pohltiť. Preto si sa narodil ty. Kvôli kliatbe, ktorú na teba v podstate zoslala Hel, ti Nótt nedokáže ublížiť. Ale takisto od teba nedokáže získať mágiu.“

Mace vypleštil oči. „Takže, ak by zo mňa Maarit nevysala tú mágiu...“

„... Nótt by sa k nej nikdy nedostal,“ dokončil za neho. „Mohol by ťa rozkrájať na maličké kúsky, no k mágii v tvojom vnútri by sa nikdy nedostal. O tom, samozrejme, Maarit nikdy nevedela. Takže sa ťa snažila zbytočne chrániť.“ Teatrálne pokrútil hlavou. „Ach, tá láska.“

Veľmi sa snažil, aby pri Lokiho poslednom prehlásení na tvári nemal usadený prihlúply úsmev. Nejaká láska alebo iné city mu mohli byť pokojne ukradnuté. Zavážili by, ak by ich vyslovila Maarit. O nej však netušil, kde sa momentálne nachádza.

Odhodlanie naplnilo jeho telo.

Čo najskôr to musí zmeniť. Aj keby si Maarit už nikdy na neho nespomenula, on ju neopustí. Nikdy. To by pokojne odprisahal nielen pred sebou samým, ale aj pred celým svetom. Pred všetkými svetmi. Dúfal, že k tomu dostane príležitosť.

Otriasol sa. „Čo teda urobíme teraz? Stále nevieme, kde Maarit je.“

Loki sa usmial a naklonil sa k nemu bližšie. „Možno ostatní to nevedia, ale ja áno. Nezabúdaj, že ešte prednedávnom som bol len neviditeľným duchom. Poletoval som si, kde sa mi zachcelo. Všeličo som pri tom zistil. Práve preto som odpovedal na volanie ako prvý. A aj preto, že by som sa mal postarať o svojho syna a napraviť niektoré omyly, ktorých som sa dopustil.“

Pripadalo mu to ako scéna z nejakého šialeného sci-fi. Doteraz si nemyslel, že existuje niečo také paradoxné ako pokorný boh. Očividne ho život ešte stále dokáže prekvapiť. Radšej si nechcel predstavovať, čo príde ako ďalšie. Lietajúci dobytok? Možno by mal byť opatrný v tom, čo si myslí.

„Tak na čo čakáme?“

Loki sa usmial. „Na nič. Môžeme pokojne vyraziť aj teraz.“

To ho viac ako len prekvapilo. „A čo ostatní?“

„Tí, ktorých budeme potrebovať, vedia, čo majú robiť.“ Tým prehlásením akoby sa všetko vysvetľovalo. V Maceovi to vyvolalo len ďalšie otázky.

„Ale čo Hel? Jej si povedal niečo úplne iné?“ Neistota premenila jeho prehlásenia na otázky.

„Hel si vôbec zvykla, že všetci skáču, ako ona píska. Lenže ja so jej otec, nie jej poskok.“

Mace sa na tom musel, chtiac-nechtiac, zasmiať. Niekoľkými slovami dokázal dokonale vystihnúť jeho matku. Asi ju poznal naozaj najlepšie zo všetkých, veď stál pri jej stvorení. Hel bola bohyňa a k tomu zodpovedná a mocná, ale niekedy to svojím správaním preháňala.

Ľudia vždy hovorievali, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Hoci sa Hel vždy snažila konať správne, nie vždy sa jej to darilo. Pokiaľ išlo o rodinu, bola príliš rázna a niekedy nepriateľská. Všetko v snahe ochrániť svojich najbližších. Často potom práve ona vyzerala ako zlosyn.

„Tak poďme,“ popohnal Lokiho nakoniec.

Nestihol však ani poriadne dopovedať a už sa okolo nich všetko rozmazalo. Schopnosť na počkanie sa niekam presunú bola asi tou najvýhodnejšou. Väčšinou však stačilo pomyslieť na nejaké miesto a boli tam. Lenže teraz to vyzeralo, akoby skutočne cestovali. Okolo nich sa mihalo spektrum farieb. Od tých najjasnejších odtieňov až po samotnú temnotu.

Keď mu do zorného uhla začalo prenikať svetlo, prižmúril oči. Čiernota sa pretavovala do čohosi sivého, neidentifikovateľného. Keď sa sled v jeho blízkosti zastavil, odvážil sa opäť otvoriť oči. Netušil, čo čakal. Dokázal by pochopiť aj keby sa ocitli v tom hrade, kde Maarit niekoľko storočí väznil práve Nótt.

Lenže miesto toho sa nachádzali pred honosným sídlom, ktoré by potrebovalo niekoľko zásadných úprav na to, aby ho niekto mohol označiť za palác. V dohľadnej vzdialenosti nebolo ani živej duše, len vyrúbané stromy. Ich okolie žiarilo všetkými odtieňmi antracitovej fádnosti.

Uhľové mraky, šedý podklad pod nohami a striebristá hmla. Ocitli sa tu len pred niekoľkými sekundami a už sa cítil tým prostredím ovplyvnený. Negatívnejšie miesto ešte nenavštívil a to sa dokonca na niekoľko minút ocitol v očistci. Alebo to bolo mrazivé peklo?

Potriasol hlavou. „A čo teraz?“ spýtal sa potichu. Vlastne ani len netušil, prečo šepká.

„Teraz ideme navštíviť môjho syna.“

Znelo to ohromne jednoducho.

Akoby bol len obyčajný otec, ktorý sa teší z opätovného stretnutia s niektorými rodinným príslušníkom. Mace však mal z toho všetkého veľmi zlý pocit. No keď Loki vykročil smerom dovnútra toho sídla, poslušne ho nasledoval. Snažil sa veľmi neobzerať, ale nedokázal tomu úplne zabrániť.

To miesto bolo príšerne pochmúrne.

Steny boli holé, niektoré miestnosti boli dokonca úplne bez nábytku. Iné sa zase pýšili prehnanou honosnosťou. Celých tých niekoľko minút, ktoré strávili prechodom cez stavbu, nestretli vôbec nikoho. Žiadnu starostlivú slúžku utierajúcu prach. Ani majordóma, ktorý by ich upozornil na to, že vchádzajú na súkromný majetok bez pozvania.

Nakoniec sa ocitli pred dverami, ktoré ako jediné boli zatvorené.

Loki sa na neho zadíval. „Buď opatrný a len nasleduj to, čo sme si naplánovali.“

Iste, plán to bol jednoduchý, až sa sám seba začal pýtať, čo by sa asi tak mohlo pokaziť.

S ich šťastím im na hlavu padne luster.

Netušil, čo očakával, že nájdu vo vnútri. Ale určite to nebol Nótt usadený na tróne a Maarit, ktorá neprítomne pozerala von oknom. Pri pohľade na ňu ním prešlo podvedomé vzrušenie. Snažili sa, aby na ňom nebolo nič z jeho rozpoloženia vidno. Pravdepodobne sa mu to veľmi nedarilo.

„Och, aké milé prekvapenie, môj otec sa vrátil zo záhrobia, aby mi prišiel osobne pogratulovať.“

Mace s Lokim po boku vstúpili dovnútra. Dvere sa za nimi s buchnutím zatvorili. Okrem ich štyroch tam nikto nebol. Podľa toho, ako spokojne sa Nótt tváril, išlo všetko presne podľa jeho plánov.

Ako posledných niekoľko sto rokov.

Ťažko sa bojuje so súperom, ktorý pozná budúcnosť a dokáže pracovať s niečími rozhodnutiami ešte skôr, ako ich dotyčný vôbec urobí. Tak ich všetkých dostal do patovej situácie. Nedokázali ho zničiť o nič viac ako pred tými rokmi. Mohli len dúfať, že ich chatrný plán nemá až toľko dier, ako si to sám Mace myslel.

Mohol by sa aspoň pokúsiť predstierať istotu.

Pri pohľade na Maarit toho ale nebol schopný.

„Nótt, prečo ma neprekvapuje, že sedíš na tróne?“

V Lokiho hlase bola zvláštna nadnesenosť a obdiv. Akoby naozaj prišiel svoju synovi zablahoželať k úspechu. Mace sa snažil veriť, že je len nadaným hercom. Ak sa však mýli, pokojne sa môže vrátiť do sveta mŕtvych.

„Pretože tam som vždy patril, drahý otec,“ prehodil teatrálne. Potom svoj pohľad otočil Maceovým smerom. „Milý synovec, teba som tu naozaj nečakal. Po našom poslednom stretnutí som bol presvedčený o tom, že ťa Hel nakazila tými svojimi rečami o rovnováhe.“

Zodvihol obočie. Jeho matka hovoriaca o mieri a pokoji? To bola novinka aj pre neho.

„Určite chceš ísť pozdraviť svoju drahú. Nech sa páči, nebudem ti brániť.“

Prešla ním panika. Nečakal, že dostane takú príležitosť. Nepripravoval sa na niečo také. Snažil sa pozrieť na Lokiho, aby zistil, či si môžu dovoliť takú odchýlku od pôvodného plánu. Ten bol však náhle zaujatý stropom v miestnosti. Mace sa vykašlal na inštrukcie od ostatných.

Proste urobil to po čom túžil od začiatku.

Vybral sa smerom k Maarit.

Keď stál tesne pri nej, odkašlal si, aby upútal jej pozornosť. Otočila sa. Na niekoľko minút jej tvár prezrádzala úľavu a šťastie. Potom nasledoval zmätok. Dokonca strach. Zodvihol ruku a bez zaváhania jej ju položil na líce. Možno si to nahováral, ale zazdalo sa mu, že sa do jeho dotyku oprela. Lenže potom urobila niečo úplne nečakané. Nepredstaviteľné.

Kým on bol fascinovaný len samotným pohľadom na ňu, ona pracovala na niečom úplne inom. V ďalšej sekunde, úplne bez varovania, vyrazila päsťou proti jeho tvári. S hnusným puknutím mu dopadla na nos. Zalapal po dychu a okamžite ju pustil. Akoby sa bol popálil.

„To ťa naučí, aby si sa v budúcnosti nedotýkal žien, ktoré nepoznáš.“

Takmer zavyl. Nespomínala si.

Znechutene si prstami prešiel po nose. Ostali krvavé. Pravdepodobne mu práve zlomila nos. Nebolelo ho to. Cítil len ľútosť nad tým, že prišiel neskoro. Bolo to presne tak, ako hovorila čarodejnica. Aj keď, keďže to celý čas bol len Nótt v prestrojení, možno by nemal brat tie slová ako istotu. Ale v tomto neklamal. Skutočne zabudla, kým je.

Otočil sa Nóttovým smerom, keď začul jeho škodoradostný smiech.

Pri pohľade na neho by sa mal rozzúriť. Miesto toho len chladne kalkuloval s nastanou situáciou. Ich plán by sa mohol veľmi rýchlo rozpadnúť. Doslova cítil, ako sa mu krútia kolieska v hlave. Predsa sa nevzdajú. Predsa...

„Musíš mi ten vtip odpustiť. Neodolal som. Ako vidíš, moja žena je verná už len mne.“

Zaškrípal zubami. Zadíval sa na krv, ktorá ešte stále zdobila jeho prsty. Takto si to stretnutie nepredstavoval. Lenže nikdy nič nebolo tak, ako si sám naplánoval. To by bolo príliš jednoduché. Niečo také pre neho neexistovalo. Pri náhlej myšlienke sa trochu pousmial. Vykročil vpred a zastavil sa až pred Nóttom. Ten sa tváril znudene, ale zvedavosť sa mu nepodarilo celkom zakryť.

„Dovoľ mi zagratulovať ti k svadbe.“

Natiahol pred seba ruku a dúfal, že tento bôžik je rovnako zalepený mocou ako akýkoľvek iný víťaz. Na jedinú sekundu premietal a snažil sa vžiť do jeho situácie. Celé roky strávil plánovaním. Poťahoval za povrázky, ktoré nikto iný nevidel. Poznal osud samého seba i ostatných. Neobával sa s tým všetkým experimentovať. Prečo by si mal dávať pozor práve teraz?

Nemal na to už dôvod. Predsa vyhral.

Usmial sa, keď Nótt jeho ruku bez zaváhania prijal a stisol ju.

„Prajem vám veľa šťastia,“ pošepol Mace.

Nótt si nevšimol zlomyseľnosť v jeho slovách.

Takisto si neuvedomil, že sa práve dotýkal niečej zakrvavenej ruky.

Pretože v ten moment o sebe zmýšľal ako o najsilnejšej bytosti na svete.

Kapitola 30. ¤ Kapitola 32.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 31.: