OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 32.

08.01.2017 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1189×

Kapitola 32.

Maarit bola celá stŕpnutá.

Nachádzala sa v chaose vlastných spomienok. Niektoré časti jej vlastného života k nej prichádzala len z veľkej diaľky. Väčšina spočívala pred ňou stále prikrytá nepreniknuteľnou temnotou. Aj cez tú však k nej doliehali malé záblesky. Tváre ľudí. Nie, nie ľudí. Bytostí? Áno. Tak to bolo správne.

Medzi nimi zahliadla mnohé črty. Tie najvýraznejšie patrili... jemu. Maceovi. Len pri vyslovení jeho mena ju zaplavil príjemný pocit. Nasledovaný zábleskami toho, čo už bolo. Spoločne... putovali. Niekam išli. Všeličomu pri tom čelili. Čarodejnici, ktorá nebola čarodejnicou.

Ozvena slov.

Niečo si nemala pamätať.

Mala zabudnúť, kým je. Lenže napriek tomu spomínala. Ničomu nerozumela. Nie celkom. Nakoniec sa rozhodla neprezradiť to nikomu. Keď k nej pristúpil ten s menom Mace, zachovala sa ako každý náhodný okoloidúcu – napadla toho, kto si dovolil len tak sa jej dotknúť. Hoci mala pocit, akoby sama dostala facku.

Ohúrená sledovala, ako stoicky prijíma jej reakciu. V hlave jej všetky závity pracovali nadčas. Netušila, čo tí dvaja plánovali. Nechcela preto zasahovať do ich plánov. Miesto toho dovolila svojmu podvedomiu túlať sa kdesi v zákutiach jej vlastnej pamäte.

Mace bol záchytný bod.

Vlastne nielen to.

Akoby bol jedinou pevnou súčasťou jej potápajúceho sa sveta. Každá nová informácia, ktorú dokázala dať dokopy, ju len viac zahrievala pri srdci. Tak veľa pre ňu urobil. Chránil ju. Pomáhal jej. Vďaka nemu prekonala strach. Získala pri ňom istotu. Vďaka tomu dokázala viac ovládať svoju schopnosť.

Lenže o aké nadanie to išlo?

Muselo byť nebezpečné. Dotyk... ale nie fyzický. Vnútorná sila. Esencia. Mala nutkanie maškrtne si obliznúť pery. Prečo by to ale robila? Niečo zjedla. Vlastne pohltila.

Potriasa hlavou. Podobné úvahy ju unavovali. Sústredila sa na dianie v miestnosti. Nerozumela ani slovo. Podvedome pristúpila bližšie. Mace práve gratuloval jej manželovi k úlovku. Zamračila sa. Ona z toho nebola nadšená. Oveľa radšej by uzavrela zväzok s niekým iným. Možno s Maceom. Keď v nej vyvolával také hrejivé pocity... Nebolo možné, aby ho nenávidela. Navyše stále jasne videla výraz v jeho tvári, keď ho udrela. Bol zdrvený. Sklamaný. Ublížený.

Otriasla sa, keď si všimla krv na jeho ruke. Určite mu musela zlomiť nos. Netušila, že má takú silu. Lenže prečo si ten fľak neotrel skôr, ako niekomu začal gratulovať? Chcela mu to pripomenúť. Nakoniec sa ale ovládla. Pretože v momente, ako sa ich ruky dotkli, zacítila niečo vo vzduchu.

Niečiu prítomnosť.

Lenže potom ostalo niečo iné.

Lahodná vôňa.

Ústa jej zvlhli túžbou ochutnať niečo také delikátne. Z najhlbších útrob jej vlastnej hlavy začali tryskať obrazy. Skôr vnemy. Nedočkavosť ovládla celé jej telo. Pamätala si na lahodnosť. Sladkosť každého dúšku. Najopojnejší nektár na svete. Životná sila žiariaca miliónmi odleskov.

Dotyk s ňou ju bolel.

Ani to ju neodrádzalo.

Pohlcovala tú ambróziu.

Tešila sa.

Hoci potom sa dostavili výčitky. Zbadala záblesky zástupov mŕtvych tvárí. Ona mohla za vyhasínajúce svetlo v ich očiach. Ona ale potrebovala... Čo presne to bolo? Musí prežiť bez kradnutia!

Nechty si podvedome zaryla do kože na predlaktí. Tak mocne, až jej po prstoch začala stekať krv. Pri tej prekvapivej bolesti zažmurkala. To v nej prebudilo viac spomienok než celá jej predchádzajúca snaha. Zadívala sa na novovzniknuté ranky. Tie jazvy už dávali zmysel. Urobila si ich sama. V márnej snahe prinútiť sa ovládať.

Trhala si vlasy.

Rezala pokožku.

Vlastná bolesť ju dokázala vrátiť späť do súčasného momentu.

Zodvihla hlavu. Netušila, koľko času prešlo. Vedela len, že má oveľa jasnejšiu predstavu o tom, kým bola. Hlavne o tom, kým sa nechcela stať. Stačilo jediné pošmyknutie a všetka ich snaha by vyšla navnivoč. A ona im o tom nemohla povedať. Pretože musela použiť všetko svoje sebaovládanie, aby neskočila po tej lahodnej mágii, ktorá sa šírila z tela jej manžela.

Toto bol jeho plán.

Od začiatku.

Dohliadol oveľa ďalej, než si ostatní mysleli. Nechcel ju len zničiť. Vtedy dávno, keď ju uväznil a prinútil jej schopnosti, aby ju ovládli. Využil jej vlastné poslanie proti nej. Zabíjala dotykom a užívala si to. Kradla moc, ktorá nebola jej. Vychoval si z nej poistku. Ak by to všetko prišlo až k tomuto momentu, postarala by sa o to, že by ostatní neuspeli. Urobil z nej žraloka. Stačilo, aby zacítila prítomnosť tej sily a chcela ju pohltiť.

Zúfalo sa rozhliadala. Ale už bolo neskoro. Umieračik začal odbíjať v momente, keď Macea udrela. Predvídal aj to? Nechcela o tom premýšľať. Miesto toho sa rozbehla. Čím viac sa blížila, tým horšie sa jej premýšľalo. Jej odhodlanie sa strácalo. Myseľ prekrývala krvavá opona. Musí mať tú lahodnú silu! Musí!

„Nie!“ skríkla, no jej hlas zanikol vo zvláštnom hučaní.

Len Mace k nej otočil tvár. Možno ju sledoval celý ten čas. Ale ona si nedovolila luxus opätovania jeho pozornosti. Miesto toho ako vo sne sledovala objavujúce sa postavy. Niektoré jej boli vzdialene povedomé. Jedna z nich, žena s obdivným úsmevom, zamierila priamo k nej. Podvedome od nej odstúpila. Mala by sa viac snažiť držať ich v bezpečí.

„Maarit, to som ja. Raven. Nemusíš sa báť.“

To meno. Spájalo sa s tváričkou malého dieťatka, ktoré pokojne spalo v jej náručí. Musí pokračovať v ochrane toho najdôležitejšieho na svete. ustúpila ešte o krok. Krútila pri om hlavou. Snažila sa jej naznačiť, aby ju nechala na pokoji. Bála sa, že ak otvorí ústa, aby prehovorila, zlomí sa jej chatrné sebaovládanie. Rýchlejšie ako špáradlo.

Vzdialenosť ale nepomáhala.

Vydržala ešte niekoľko ďalších minút.

Tie boli naplnené vytekaním sily do ovzdušia.

Zavrela oči, aby sa na to nemusela pozerať. Podvedome sa sústredila. Nezáležalo na vzdialenosti. Jej schopnosť mala nesmierny dosah. Neviditeľnými prstami pohladila iskrivú moc. Akoby bol nejaký chlipník. S úchylnou radosťou sa zakvačila do tej lákavej návnady. Pri prvom dotyku si slastne povzdychla. Tým upútala pozornosť ostatných.

Netrápilo ju to.

Kým sa jej nesnažili ukradnúť odmenu, nezaujímali ju.

„Maarit? Čo to robíš?“

„Prosím, prestaň!“ Mužská prosba.

Nasledoval zvuk niečieho smiechu. Netrápilo ju to. Pre ňu bolo dôležité už len jedno. Príliš dlho sa ovládala. Nekonečné dni a noci strávené bez prísunu jej osobnej drogy. Spomínala si na dni, ktoré trávila ako väzeň. Bolo o ňu postarané viac ako kedykoľvek predtým. Aj keď sa z nej stal otrok jej vlastných túžob. Čím viac sa ponárala do dobrovoľne ponúknutej životnej sily, tým hladnejšou sa stávala.

„Zastavte ju niekto!“

Tentokrát ten hlas patril nejakej žene.

„Nedovoľte jej to!“

Stŕpla.

„Naozaj ste si mysleli, že ste múdrejší ako ja? Stáročia som strávil plánovaním!“

Hlas, ktorý ju dlhé veky len trápil.

Nútil ju ukájať svoje chúťky.

Prikazoval jej, čo má robiť.

Osoba, ktorá ju zničila. Získal si jej dôveru. Dokonca lásku. A nakoniec jej dovolil zabiť ich dieťa. Rozzúrená k nemu pristúpila. Niečo ju varovalo, že to nemala robiť. Až príliš ju ovládala tá neznáma sila, ktorá ju živila.

Niekto ju zastavil.

Nejaká ruka uchopila jej zovreté prsty.

Bolo to... príjemné.

Zodvihla hlavu.

„Maarit, nedovoľ mu vyhrať. Ak mu tú silu zoberieš, dlho si ju neponecháš. Ukradne ju späť. Zase ťa využije! Nedovoľ mu to!“

Potriasla hlavou. Nepriateľ s priateľskou tvárou stál v ceste. Chcel jej zabrániť získať to najdôležitejšie, čo potrebovala. Ak pohltí dosť jeho podstaty, bude ho tak môcť zabiť. Pomstiť sa za všetko. A on jej stál v ceste!

Obšila ho.

„Bojuj s tým!“

Poráta sa s ním neskôr. Ale on sa nemienil len tak rýchlo vzdať. Tentokrát ju zastavil iným spôsobom. Zozadu ju objal a pritiahol k sebe. Na chrbte cítila obrysy jeho svalov. Hrejivosť toho dotyku ju odzbrojila, hoci len na moment. Sprudka sa nadýchla. Nejaká časť v nej jasala. Prečo? Nepoznala odpoveď. Videla len jediný cieľ. Ten musí splniť. Potrebuje viac. Viac sily. Viac odhodlania. Viac nenávisti. Len slabosi sa ovládajú!

„Maarit, ja ťa prosím, vydrž,“ šepkal jej do ucha.

Vzoprela sa jeho zovretiu. Bol o toľko silnejší! Nedovolil jej ani sa pohnúť. A keď ju začal hladkať po krátkych vlasoch, prestávala sa brániť. Na sekundu vychutná... tú... inú... sladkosť.

„Ublížil ti. Zničil ťa. Ale ak teraz neprestaneš, on vyhrá. Dovoľ tej sile odísť. Nech ju ostatní použijú. Nechceš, aby tvoje poslanie skončilo?“

Čím dlhšie sa jej dotýkal, tým triezvejšie sa jej darilo premýšľať. Odrazu si uvedomovala zhrozené pohľady ostatných. Nedotkli sa jej len preto, že väčšinu z nich nepoznala. Aj keď vedela, kým sú. Tá druhá časť proroctva. Ženy, ktoré mali do života priviesť stratených bohov.

Ona im hatila plány.

Nechtiac, samozrejme, ale hatila.

Pretože sa nedokázala ovládať. Bola ako dieťa, ktoré ešte nikto nenaučil používať schopnosti. Lenže ona bola dospelá. Vlastne nikdy ani nebola nevinným batoľaťom. Oprela sa do Maceovho objatia.

On tu pre ňu alebo bol.

Bez ohľadu na jej poklesky.

Nehľadiac na jej nedokonalosti. Stál tam a chránil ju pred ňou samotnou. A rovnako ako predtým, aj teraz jej pomáhala samotná jeho prítomnosť. Rovnako ako kedykoľvek predtým, keď spoločne hľadali odpoveď na hádanku ich životov.

Teraz sa k nemu dokonca otvorene túlila.

„Mace,“ pošepla vďačne. Konečne si úplne spomenula. „Drž ma.“

Pritisol si ju k sebe ešte bližšie. Fungovalo to oveľa lepšie ako bolesť. V jej prípade bola silnejšia... láska. Ak to tak mohla nazývať. Len pomyslenie, že by mu nejako nepriamo mohla ublížiť, ju desilo. Zastavovalo ju to v činnosti. Odrezávalo to prístup k jej vlastným schopnostiam. Nedokázala ich použiť, pretože si nebola istá, že sa bude schopná zastaviť skôr, ako mu naveky ublíži.

Predtým zabíjala.

Upírov, meničov, čarodejnice.

Niekedy ani nevedela, o koho vlastne ide. Mali svoje rodiny. Minulosť. Ona ich oberala o budúcnosť. Niektorí ju za to nenávideli, iní boli proste smutní Niektorí za to dokonca boli vďační. Nikdy sa nezbaví výčitiek svedomia. Nikdy nezabudne. Pretože vtedy nemala Macea, aby ju zastavil. Bola sama.

Opustená a ponechaná napospas svojej vlastnej slabosti.

„Rýchlo. Robte, čo máte,“ skríkla Maarit, aby ich rýchlo popohnala. Kým bude vo vzduchu čo i len jediné zrnko tej moci, nebude si stopercentne istá svojim postavením.

Vtedy všetci rozmrzli. Netušila, čo bolo kľúčom k uvoľneniu tej mágie. Vlastne ju to ani netrápilo. Raz sa ich na to možno spýta. Ale len za predpokladu, že všetci v pokoji prežijú to, čo sa na nich valilo. Očakávala nejakú vojnu. To, že sa do nej sama aj zapojí. Miesto toho stála bokom ako nezaujatý pozorovateľ.

Akoby odnikadiaľ sa dnu začali valiť... bojovníci.

Nepoznala ich, ale hádala, že ich mali na svedomí bohovia. Cítila, ako sa stále viac divokej mágie premieňa na čosi iné. Raven bola v blízkosti ostatných svojho druhu. Jej partner stál s taseným mečom proti Nóttovi. Loki používal svoju schopnosť meniť podoby. Sledovanie ich zápasu bolo nesmierne náročné. Pohybovali sa prirýchlo.

Nakoniec bola nútená oči zatvoriť, pretože sa jej začínalo točiť v hlave. Karmínové obrazce jej však tancovali na vnútornej strane viečok. Odrazené kvapky prebúdzali k životu burgundských netvorov. Tasili meče a pustili sa jeden do druhého. V ušiach začula ozvenu výkrikov. Škrípala zubami, aby sa dokázala udržať na mieste.

Maceove ruky nepovolili ani o piaď. Ak niečo, tak ešte zmocneli svoje zovretie. Pohladila ho. Po pamäti. Pred s vetom zatvárala oči, no stále sledovala vínové výjavy pred sebou. Mohli však útočiť ako veľmi chceli, Nótt bol boh. Len tak ho neporazia.

Myšlienky a protesty jej vyfučali z hlavy.

Od náporu neznesiteľnej bolesti vykríkla.

Sústredila sa na to, aby ostala pri vedomí. Vnímala Macea a jeho obavy, ale nebola schopná na ne nejako reagovať. Keby ju stále nezvieral v náručí, pravdepodobne by sa zosypala na zem. Akoby niekto nahrial kutáč a za jeho pomoci jej vyberal mozog. Trýzeň bola príliš intenzívna. Otvorene vrieskala.

Nikto a nič ju nedokázal zastaviť.

Niekde na úrovni inštinktu si uvedomila, že by sa mala brániť. Niekto z nej niečo driapal. Lenže na to bola príliš zoslabnutá. Teraz už len visela v jeho náručí. Kolenami sa takmer dotýkala zeme. Zaťala zuby. Nebude za slabocha. Lenže si nedokázala pomôcť. Len im dovolila, aby z nej všetko vyrvali.

Dokonca aj to, čo patrilo len jej. Posledná odrobinka životnej esencie jej dcéry... Dôkaz o tom, že niekedy vôbec žila. Okrádali ju. A ona im to dovolila. Bezmocnosť sa miesila so zúrivosťou. No zaútočiť nedokázala. Na to bola príliš dezorientovaná. Nakoniec ju začala napĺňať zvláštna úľava. Takto to bude lepšie.

Keď to konečne prestalo, neubránila sa slabému úsmevu.

Visela akoby bola bábka, ktorej presekli povrázky.

„Maarit?“

Vzduch v nej vyrážal v takmer až násilných otrasoch. „Potrebujem... chvíľu...“ Jej hlas bol sotva šepotom.

Na spánku pocítila mäkkosť jeho pier. „Som na teba hrdý.“

Nezaslúžila si jeho slová. No veľmi dobre sa počúvali. Ešte niekoľko minút si vychutná ich ozvenu. Predtým, než ho zahriakne a úplne sa vzdá. Konečne otvorila oči. Nótt stál obklopený bojovníkmi a nehýbal sa. Akoby bol fascinovaný tým, čo sa dialo. Mágia, ktorú tak nehorázne ukradol, teraz prúdila vo vzduchu. Maarit pocítia záchvev túžby. Stačilo by natiahnuť sa...

Dosť!

Žiadne kradnutie!

Mace jej dokázal pomôcť ovládnuť sa. Ale viackrát to nebude riskovať.

„Myslíte si, že ste ma za stavili? Kým žijem, nikdy sa to neskončí! Moje schémy neporazíte!“

Pádny argument. Nikto nemal záruku, že spolu s ním skončia aj hrôzy, ktoré si pre svety nachystal. Geniálne dokázal prepliesť jednotlivé udalosti skôr, ako sa vôbec odohrali. Mal pred nimi neskutočný náskok. Ak ho zabijú...

„Smrť by pre teba nebola trestom,“ ozval sa odrazu ten, ktorý predtým prišiel spolu s Maceom. Ak to pochopila správne, bol to Loki, Nóttov otec. „Stane sa z teba to, čím tak veľmi pohŕdaš.“

„Na to nemáš právo!“

„Vďaka Maarit mám. Kým žijem, som jediný, kto niečo také dokáže urobiť.“

Nótt vykríkol, akoby ho niekto fyzicky napadol. Zúrivo a bolestne. Maarit sa pri tom zvuku podvedome prikrčila. Mace ju potiahol trochu viac dozadu. Ako zhypnotizovaná sledovala, čo sa deje.

Bojovníci zahodili svoje zbrane.

Vrhli sa na Nótta. Nie preto, aby ho zabili. Snažil sa s nimi bojovať, ale ich presila bola značná. Čoskoro sa im podarilo znehybniť ho a doviesť tesne k Lokimu. Zvláštne, Nótt určite nikdy neplánoval použiť fyzickú silu. Príliš sa spoliehal na svoje schopnosti.

Prinútili ho kľaknúť si.

Loki mu priložil ruky k spánkom. Nótt sa zmietal, ale nič nezmohol. Mohol tam len kľačať a prijať svoj osud. Vzduchom začal hvízdať nepríjemný zvuk. Maarit si zakryla uši. Nie, že by jej to nejako výrazne pomohlo. Stále to počula. Akoby ho niekto mučil. Zastrájal sa, že sa pomstí. A pomedzi to nariekal.

Trvalo to neznesiteľne dlho. Maarit by radšej sama bojovala so zástupom nesmrteľných vojakov, než počúvať toto ich choré predstavenie. Keď to všetko skončilo, od stien sa ešte niekoľko minút odrážala ozvena posledného prejav protestu. Otvorila oči práve včas, aby videla, ako sa Nótt zložil na podlahu.

„Čo... čo...“ Nikdy predtým v jeho hlase nepočula toľko neistoty.

„Zobral som ti schopnosti. Si rovnako bezmocný ako ľudia, ktorými tak veľmi pohŕdaš.“ Nótt takmer zavyl takmer ako zviera. „Ponechám ti tvoj život. Dokonca aj spomienky. Zabudnutie by pre teba bolo príliš jednoduché.“

„Ešte nie je koniec!“ vykríkol Nótt.

Loki sa zasmial. „Ale je.“ Vtedy luskol prstami a Nótt sa len tak vyparil do vzduchu.

„Čo ak má naozaj nejaký plán?“ neodpustil si Mace otázku.

„Potom budem vedieť, kde ho nájdem, aby som z neho dostal podrobnosti.“

Maarit vtedy pochopila, že na Nótta čakal naozaj krutý osud. Bez mágie bude len obyčajným smrteľníkom. Odsúdený k tomu, aby bol rovnako bezmocný ako oni. To, že prišiel o moc, bolo väčším trestom ako obyčajná smrť. Hlavne pre niekoho, kto chcel byť najväčší zo všetkých.

Vtedy sa Mace rozhodol, že sa jej musí pozerať do očí.

Úľava, ktorá sa mu zrkadlila v tvári, jej uzlila žalúdok a rozospievala jej srdce.

„Prišiel si,“ pošepkala a položila mu dlaň na líce.

„Musel som. Nemohol som ťa tu len tak nechať. Neveril som, že by si nás všetkých takto zradila. Nie potom, čo si mi do ruky vložila tie hrušky.“ Uznanlivo sa na ňu usmial. „Ako ti vôbec napadlo, že mi ich máš dať?“

Pokrčila plecami. „Neviem. Viem len to, že som ti chcela pomôcť. Dokázať ti, že moje úmysly neboli zlé. Dúfala som, že ak Nótt nedostane všetku divokú mágiu, nejako ho to oslabí. Miesto toho si priviedol Lokiho. Nemyslím si, že to bolo až také výhodné.“

Mace sa zasmial. „Ale bolo. Bez Lokiho by som ťa nikdy nenašiel.“

Nevedela, čo mu na to odpovedať. Tak len mlčala a pozerala sa na neho. Nemohla uveriť, že je po všetkom. Necítila sa ako víťaz. Skôr ako napol mŕtvy člen armády, ktorá bola takmer úplne zdecimovaná. Mace asi jej rozpoloženie nejako vycítil, pretože sa k nej sklonil, akoby ju chcel pobozkať. Očakávaním našpúlila pery. Ale nedočkala sa.

„Som taký rád, že si v poriadku,“ začal a Maarit len neveriacky krútila hlavou. Práve teraz cítil potrebu podrobne jej opísať, čo všetko sa stalo, kým bola tu?

Potľapkala ho po líci, aby upútala jeho pozornosť. „Proste sklapni.“

Nemala náladu skúmať, či ho nejako urazila. Miesto toho sa postavila na špičky a pobozkala ho. Mäkkosť jeho pier si ale vychutnávala len niekoľko krátkych sekúnd. Potom si spomenula, že majú obecenstvo. Hoci bojovníci zmizli, asi boli len výplodom niečieho kúzla, ale stále tam boli Raven, jej partner a všetci príslušníci jej druhu. Ako si tak prezerala ich tváre, bola tam jednu, ktorú nenašla.

„Nevieš, kde je Freyja?“ Jej elfská priateľka jej začínala chýbať.

Ľútostivo pokrúti hlavou. „Zmizla krátko po tom, ako sme odišli do vodného sveta.“

Maarit sa sama pre seba usmiala. Jej priateľka a jej typické správanie. Nebola zvyknutá, že sa o ňu niekto stará. Potrebovala mať pocit, že jej život patrí len jej. Určite sa čoskoro objaví a pri tej príležitosti Maarit poriadne vynadá. Takmer sa na to začínala tešiť.

Dovtedy si bude užívať prechodný pokoj. Netušila, ako očakávala, že toto celé skončí. Pravdepodobne si vždy predstavovala viac iskier a preliatej krvi. Nečakala, že všetkým pomôže jej nepodarená schopnosť. Nebyť ale Macea, mohlo sa to skončiť katastrofou.

Po chrbte jej prebehol mráz.

Jej mentálny dotyk je smrtiaci. Kým sa ho nenaučí ovládať, bude Mace jej svedomím.

A okrem toho aj sladkou odmenou.

Potom hodila za hlavu všetky obavy a pochybnosti a pobozkala ho. Vlastne to ani nemohlo dopadnúť lepšie.

Kapitola 31.

Verili by ste tomu, že toto je už posledná kapitola? Ja si stále myslím, že sa mi to len sníva. Nakoniec som sa rozhodla zbytočne to nepredlžovať a dopriala som všetkým vysnívaný koniec. Teda, ako komu, ale Nótt si to zaslúžil. Môže byť rád, že má zhovievavých príbuzných. :D

K poslednej kapitole patria aj posledné čísla. Prvá kapitola vyšla 19. 6. 2016 a posledná presne o 203 dní neskôr. Nakoniec má tento príbeh 100 347  slov na 235  stranách vo Worde. Tým pádom je dlhší o 720  slov oproti prvému dielu. Tento príbeh bol pre mňa opäť výzvou. Nikdy predtým som nenapísala nič, čo by pripomínalo dilógiu. Môj pokus bol celkom úspešný. Aj keď... rozhodnutie je na vás.

Čo si myslíte o príbehu ako o celku? Dostali ste všetky odpovede? Alebo som na niečo zabudla?

Ja  viem, že ste čakali veľkolepý koniec, hektolitre krvi a tak podobne. Dúfam, že vás takýto koniec príliš nesklamal. Plánovala som ho od  začiatku.

K poslednej kapitole neodmysliteľne patria aj posledné venovania. Túto kapitolu by som rada venovala Blacky, SunShines, Valeriee a nakoniec všetkým, ktorí tento príbeh čítali. Niekedy boli kapitoly lepšie, inokedy slabšie, ale vy ste to so mnou vydržali. Nedokážem sa vám za to dostatočne odvďačiť. Nesmeirne si vašu podporu vážim.

A teraz ešte otázka - aký príbeh pripravujem? Nuž, to je trochu tajné, ale nebojte sa, už čosoro sa tu objaví prvá  kapitola. Už teraz môžem prezradiť, že tentokrát sa ponorím do tajov slovanskej mytológie. Aspoň tak okrajovo.

Virtuálne objatie a pusu posiela Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 32.: