OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 2.

29.11.2015 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1305×

Kapitola 2.

Život sa mal vrátiť do zabehnutých koľají. Ak niečo také v jej svete vôbec existovalo. Stále ju mrazilo zo skutočnosti, že sa jej strýko pridal k mŕtvym. Jeden z tých, ktorých smrti nedokázala zabrániť. Nie, že by sa o to nejako výnimočne snažila. Ale to nemohla povedať nahlas. Mohla sa tváriť ako ostaní smútiaci, ale ani to nevyrovnalo jej vnútorný chlad. Pomaly si začínala zvykať na tú stále prítomnú zimu. Občas uvažovala, či by sa to nezmenilo, keby sa pokúsila podpáliť.

Pokrútila hlavou a zadívala sa na seba do zrkadla. Posledné dni strávila čo najviac izolovaná od všetkých. Po pohrebe sa od nej neočakávalo, že bude prítomná v spoločnosti. A to jej vyhovovalo. Čo najviac sa mohla zamýšľať nad tým, čo sa na ňu len chystalo. Ale komu klamala, aj tak nikdy nebude dostatok času, ktorý by mohla venovať príprave.

Zhlboka sa nadýchla a zadívala sa cez plece na najnovšie prírastky na výstave hrôzostrašných výjavov, ktoré nedokázala nijako logicky vysvetliť. Tvár, ktorá sa na ňu pozerala, bola fascinujúca. Dychberúca. Muž, ktorý jej nejakým spôsobom dokázal zrýchliť pulz.

Možno kvôli tomu, že na rozdiel od bežných snov, keď niekoho proste vidí zomrieť, sa on s ňou len rozprával. A dotýkal sa jej. Nebola taká ambiciózna, aby si myslela, že si raz bude môcť nájsť nejakému schopného chlapa. Vlastne bude lepšie, ak na nijakého nikdy nenarazí.

S posledným pohľadom na svoj takmer bezchybný vonkajší vzhľad sa postavila. Formálne oblečenie nikdy nepatrilo k jej prednostiam, ale tentoraz možno poslúži. Musí si ostatných udržať od tela. Ale ako by ich mohlo o jej sebavedomí a odmeranosti presvedčiť niečo také triviálne ako tras rúk, či neuveriteľne opuchnuté oči?

Ignorovala všadeprítomných duchov a schmatla malú kabelku, ktorá sa dobre hodila k čiernemu sukňovému kostýmu. Takto by asi mal vyzerať človek bežne žijúci svoj život. Pripravený do práce. Ona sa cítila len unavená. Všetkými okolnosťami, minulosťou a predovšetkým budúcnosťou. Keď sa k nej dohnal jeden z prízrakov, podvedome ho obišla. Hrali sa s nábytkom, knísali lustrami. Snažili sa upútať jej pozornosť.

Nemohla si dovoliť poľaviť.

Nevšímala si nikoho a nič. Povzbudivé úsmevy a pohľady služobníctva po nej stiekli ako dážď po navoskovanej karosérii jej auta. Takto vyzerá skutočný svet. Alebo tak jej to opakovala matka, ktorá po smrti brata nestratila nič zo svojho predošlého šarmu. Možno bola len viac uzavretejšia.

Raven to neprekážalo, nie nutne.

Sadnúť si za volant vlastného auta bolo čudné. Kedysi milovala šoférovanie, tú voľnosť a nezávislosť. Možno jej Mini nebol práve najlepšou reprezentáciou jej pôvodu, ale jej to neprekážalo. Teraz ju však šoférovanie desilo. Nikdy netušila, keby mohol prísť záchvat. Alebo ako nazvať fakt, keď nedokázala vnímať okolie a v hlave sa jej prehrávali nepodstatné detaily zo života niekoho, koho nikdy nevidela.

Nahnevane si pohrýzla peru a predsa len naštartovala. Keď si pred pár rokmi vybrala, že bude dizajnérka, všetci ju podporovali. Zároveň sa postarali, že bude na najlepšej škole a v tom najlepšom programe. Samozrejme, že ju nechali, aby sa tam dostala sama, aby si to viac vážila.

Bola v takmer lukratívnom klube, kde sa cenili najlepší, za ktorých sa univerzita zaručila. A neskôr sa vďaka tomu dostávali na dobré pozície. Jej čas prišiel teraz. Možno mala dobré portfólio a všetko ostatné, ale pohovor musí byť. Nedalo sa tomu vyhnúť.

A jej snahe o vysvetlenie veľmi neporozumeli.

Nemohla im celkom presne povedať, že sa nesmie s nikým stretnúť, pretože hneď bude vedieť o ich najväčších prešľapoch. Keby bola zákerná, považovala by to za výhodu. Mohla by získať dostatok výživného materiálu na vydieranie vlastného šéfa. Ale ona mala strach. Tak, ako posledné mesiace takmer nepretržite. Potili sa jej ruky, triasli prsty a cvakali zuby. Vlasy sa jej začínali lepiť na čelo.

Zvierala volant a dúfala, že cesta bude skutočne taká krátka, ako si predstavovala. Stále si nedokázala dostatočne uvedomiť, ako by mala v živote fungovať. Môže vôbec niekto taký ako ona chodiť normálne do práce bez toho, aby sa nebál každého nového rána? Čo ak ju niekto nehnevá a ona sa na toho dotyčného dlhšie zadíva a... Nie! Nemohla opäť myslieť na Marca. Tak veľmi sa snažila udržiavať si myseľ prázdnu, až jej z toho začalo tepať v spánkoch.

Ani sa nenazdala a skutočne parkovala pred spoločnosťou, kde by mala pracovať. Bola vďačná aspoň za malú radosť v podobe lokality budovy. Boli v podstate na okraji mesta, kde sa veľa ľudí bežne nepremáva. A sú tu nízke nájmy, čo je pre začínajúcich podnikateľov priam idylické prostredie. Lenže, bohužiaľ, tam jej šťastie končilo. Hneď na parkovisku stretla postaršieho pána, ktorý mal strážiť parkovisko. Len ťažko povedať, čo si pomyslel o jej okatom ignorovaní jeho pokusov o nadviazanie aspoň zdvorilostnej konverzácie.

Vybrala sa k hlavnému vchodu a podľa inštrukcií, ktoré predtým dostala, vyšla až na druhé poschodie do kancelárie personálneho riaditeľa. Hoci to bola malá firma, ľudí v nej bolo viac ako dosť. Keď za stolom zbadala sedieť mladú, červenovlasú sekretárku s úsmevom, za ktorú by sa nemusela hanbiť ani reklama na zubnú pastu, mala chuť otočiť sa a ujsť. Bohužiaľ si ju všimla skôr, ako stihla podľahnúť svojim novoobjaveným zajačím reflexom.

„Dobrý deň, ako vám môžem pomôcť?“

Raven prehltla. „Prišla som na pohovor.“ Ďalej to nerozvádzala. Už aj tak mala veľký problém nezložiť sa na zem pod ťarchou osobnosti tej ženy.

Ani na sekundu nestratila z pier úsmev. „Och, iste, vy budete Raven Blacková. Stretnutie máte o desať minút.“

Nádych. Výdych. „To budem ja.“

„Nech sa páči, na pár minút sa posaďte.“

Raven sa zmohla na prikývnutie. Takmer s úľavou sa otočila a následne odpočítala sekundy, kým nedosiahla až na pohodlne sa tváriacu pohovku. Zvalila sa na ňu a snažila sa zhlboka dýchať. Ale ani ten najväčší dúšok vzduchu neodkázala zabrániť prítomnosti vnútra tej ženy v jej mysli.

Hlava ju rozbolela.

Zdalo sa jej, akoby jej za viečkami niečo vybuchlo. Tá milo sa usmievajúca osoba bola v skutočnosti podvodníčka. To bolo jej najväčšie previnenie, spolu s inými maličkosťami, ktoré by jej iste zaistili niekoľko rokov za mrežami.

Raven sa z toho zdvíhal žalúdok.

Navyše to nezlepšovala ani prítomnosť jej duchov. Vážne, mohol jej deň vyzerať ešte horšie? Jej spoločníci to vnímali asi ako výzvu, pretože sa v ten moment rozmnožili. A vyzeralo to, že si z malej kancelárie urobili osobné ihrisko. Nemali príliš veľa príležitostí dostať sa medzi ľudí. Bohužiaľ jej bolo príliš mizerne na to, aby sa zaoberala ich jemnocitom.

Takmer si ani nevšimla zvuk otvárajúcich sa dverí. Bola príliš zaneprázdnená bojom s náhlou únavou. V podstate z nej bola ľudská troska. Periférnym videním si všimla, ako okolo nej prízraky podivne tancujú. To vzbudilo jej pozornosť ako prvé. Potom sa k tomu pridal aj pár draho vyzerajúcich topánok, ktorý sa zastavil tesne pred ňou. Vedela, že zodvihnúť pohľad bola chyba, ale nemohla byť až taká nezdvorilá. Sľúbila, že sem pôjde a urobí všetko preto, aby tú prácu dostala. Hoci ju vážne nechcela.

„Dobrý deň, slečna Blacková,“ ozval sa zvučný hlas, ktorý nikdy predtým nepočula a aj tak jej pripadal známy.

Keď bol aj naďalej ticho, zodvihla pohľad až k jeho tvári. Hoci hovoril priamo k nej, nepozeral sa na ňu. Skôr sa zdalo, akoby pozoroval... duchov, ktorí sa snáď hrali na domorodý rituál. Ale to bola hlúposť. Určite ich mohol vidieť. Pravdepodobne ho zaujali listy papiera, ktoré šušťali kvôli vzduchu, ktorý okolo seba zvírili.

Nakoniec sa ten muž predsa len rozhodol, že je lepšie vychovaný ako ona. Bola rada, že sedí, keď si konečne mohla prezrieť jeho tvár. Práve sa totiž pozerala na osobu, ktorú to ráno nakreslila, keď sa o tretej ráno zobudila s pocitom, akoby sa ju niekto pokúsil utopiť.

Muž, ktorý pred ňou stál, ešte dnes zomrie. Ale ešte predtým sa s ním má zahrať na seriózne sa tváriace pracovné stretnutie, na ktorom by sa ho mala presvedčiť, že je najvhodnejší kandidát. Na prácu, o ktorej ani len netušila, či ju bude schopná vykonávať. Možno jej duchovia nedajú pokoj.

„Prepáčte,“ pokrútil hlavou. Na dokonale upravenom účese sa nepohol ani vlas. Príliš tmavé oči sa na ňu zvedavo dívali. „Volám sa Logan Hamon. Pokiaľ viem, máme spolu stretnutie. Prosím, nasledujte ma. Prejdeme rovno k pohovoru.“

Vedela si prestaviť, že s tými svetlohnedými vlasmi a takmer čiernym pohľadom vzbudzoval dostatok pozornosti. Ženy ho všade nasledovali ako ovečky. Ona si pripadala ako spráskaný pes, ktorý nasleduje svojho pána, pretože nemá inú možnosť. Každým krokom sa pod ňou podlaha knísala viac a viac. Vyzeralo to tak, že má najnovšie rozbité aj centrum zodpovedné za rovnováhu. Ďalšia položka na zozname, ktorá z nej robila výstrednosť.

„Vaše výsledky z univerzity boli jednoznačne pozoruhodné. Ľudí ako ste vy hľadáme. Sme pomerne malá firma, takže si viete predstaviť, že mnoho zamestnancov sa nám sem nehrnie. Ale vy ste predsa prišli. Prečo ste neodmietli?“

Na chvíľu váhala, či nemá túto obrovskú príležitosť hneď potopiť neuváženou poznámkou, ale nakoniec sa rozhodla, že sa aspoň na chvíľu pokúsi predstierať normálny život.

Pokúsila sa splynúť so stoličkou, na ktorej sedela. „Vaša spoločnosť vyzerá veľmi zaujímavo.“

Odpoveď nemohla byť neutrálnejšia. Natiahla hlavu na stranu. V mysli sa jej ozval zlovestný šepot, ktorý tak dôverne poznala. Mala ho zabiť. Ale prečo, to netušila. Bol taký mladý a nevyzeral, že by bol chorý alebo čokoľvek iné. Ale ráno ho nakreslila a...

Jej pozornosť na chvíľu upútalo šuchotanie papierov. Pravdepodobne teraz prezeral jej portfólio a uisťoval sa, že nemá nejakú utajovanú psychickú poruchu. Sledoval ju veľmi pozorným pohľadom. Ako malý experiment niekde v mikroskope. Ošívala sa pod náporom jeho pozornosti a čo najviac sa nútila nepozerať sa mu do očí.

„Počas štúdia ste niekoľkokrát pracovali pre spoločnosť Martin & Co.“

To ju prinútilo zodvihnúť hlavu. To nebola oficiálna informácia. Po tom, čo sa stalo s Marcom, jeho rodičia predstierali, že pre nich nikdy nepracovala. Mala to byť snaha vymazať ju z ich života, ale značne nevydarená. Ale pochybovala, že by tomuto mužovi len tak dobrovoľne poskytli informácie o jej práci. Snažili by sa jej čo najviac uškodiť. Nemala im to za zlé.

Prehltla. „Skutočne som tam pár týždňov bola, ale ten čas sa nedá popísať ako prax. Sotva som niečo urobila.“

Zodvihol jeden kútik úst v polovičnom úsmeve. „Podľa mojich informácií ste výrazne prispeli k úspešnému predaju niekoľkých nehnuteľností. Videl som fotografie z tých miest. Vaša skromnosť nie je na mieste.“

Tentokrát otvorene zalapala po dychu. Čert zober spoločenskú etiketu! Ten človek bol žralok medzi maličkými rybkami. Dokonale si prezrel svoju korisť. Zistil všetko, čo sa len dalo. Dokonca aj to, čo majitelia spoločnosti pochovali tak hlboko, že si na to nebolo možné spomenúť. Toto skončí krvavo.

„Áno, môže to tak pôsobiť, ale tie nehnuteľnosti boli vždy v centre mesta a mali veľmi výhodnú polohu. Prakticky som ani nemusela nikoho presviedčať, aby to miesto kúpil.“ Naozaj sa ho práve snažila presvedčiť, aby jej tú prácu proste nedal?

Odrazu sa zasmial. „Skutočne ste taká, ako o vás hovorili ostatní.“

Zvedavosť bola silnejšia než nacvičené zvyky. Presunula pohľad o niekoľko centimetrov a zamerala sa na jeho tvár, jeho oči. Očakávala, že ju zaplaví vlna obsahujúca jeho vnútorné rozpoloženie. Utopí sa v jeho pretvárke. Ale očakávaný závrat sa nedostavil.

Miesto toho jej myseľ ostávala prázdna.

Nakrčila obočie a snažila sa to logicky vysvetliť. Zvykla si na nenávidené schopnosti a teraz ich nedokázala použiť. Niečo sa muselo stalo. Netušila, čo by to však mohlo byť. Nerozumela sama sebe. Možno za to mohol fakt, že by ml zomrieť...

Netušila, ako dlho sa na neho pozerala. Miešalo sa v nej niekoľko pocitov, ktoré boli silnejšie ako jej neexistujúca fyzická výdrž. Zlyhávalo jej videnie, akoby sa stmievalo. Ale nič také nehrozilo. Bola v miestnosti s jedinou bytosťou, ktorá v nej nevyvolala nič z jej neovládateľných schopností.

A podľa toho, ako sa snažil uvoľniť si stále tesnejšiu kravatu, to vyzeralo, že dlho medzi živými neostane. Všetko sa v nej premieľalo naplno a bez toho, aby sa niečo pokúsila brzdiť. Duchovia s k nej pridali a zvláštne sa knísali. Snáď do rytmu pulzovania jej srdca, alebo v znamení nesúhlasu. Nezaujímalo ju to. Pretože v moment, keď ten muž začal otvorene lapať po dychu a šmátrať po stole, zavrela oči úplne a prepadla sa do dávnej predstavy...

Rukami prehrabla jeho svetlé vlasy. V ušiach počula ozvenu vlastného smiechu. Ten zvuk jej bol taký cudzí. Nevedela, ako prejavovať radosť. V jej živote ostalo miesto len na smútok a bolesť. Ale teraz, keď sa s odstupom času pozerala na záznam vlastného života, mohla si dovoliť byť na niekoľko sekúnd taká, aká bola kedysi. Mohla to predstierať.

„Marc, musím ísť. Tvoji rodičia ma vyhodia, ak sa opäť dostavím neskoro na prehliadku bytu,“ smiala sa Raven z minulosti. Okolo tváre sa jej krútili dlhé kadere. Marc si ich namotával okolo prstov.

„Moji rodičia to pochopia.“ Opäť jej perami pohladil líce. Ruku uložil na jej bok, akoby sa bál, že mu ujde, ak ju nebude držať.

Jej staré ja sa zasmialo. V súčasnej Raven ten zvuk vyvolával triašku a zhoršoval jej bolesť hlavy. Sledovala, ako zamilovane sleduje svojho priateľa. Kedysi si myslela, že s ním ostane. Vydá sa za neho, možno mu porodí dieťa alebo dve. Budú dokonalý pár z rozprávky o princovi, ktorý našiel svoju princeznú. Ich rodiny si to tak tiež želali. Aj keď ich názor ich ani v najmenšom nezaujímal.

Znovu sa sústredila na starú spomienku, keď Marc z vraštil tvár od bolesti. „Ešte stále ťa bolí hlava?“ spýtala sa ho opatrne.

„Už som ti na to takmer zvykol. Pravdepodobne som zdedil migrény, ktorými trpí mama.“ Nútil sa do veselia. Zľahčoval vlastné ťažkosti.

Raven chcela natiahnuť ruku a pohladiť ho po tvári, ale v tejto spomienke nemala žiadnu moc. Mohla sa len nečinne prizerať, ako kedykoľvek predtým. Nemala nad sebou moc a niečo sa vždy uistilo, že na tom mieste ostala až do momentu, keď bolo po všetkom.

Cítila, ako jej po lícach stekajú slzy. V tomto jedinom okamihu by sa mohla rozpadnúť na márne kúsky. Nikto by ju nikdy nepozbieral a nedal dokopy. Aké jednoduché by bolo pridať sa k mŕtvemu priateľovi. Zdalo sa však, že ona zomrieť nedokázala. Ani len kvôli tomu, aby zastavila tie obrazy, ktoré jej neustále prúdili mysľou.

„Sľúbil si mi, že pôjdeš k lekárovi,“ zaútočila na neho dlhovlasá Raven.

Marc ju pohladil po tvári. „Neboj sa, už som mu volal. Ja si myslím, že to je len zo stresu. Ale ak ťa to upokojí, už som si dohodol stretnutie s tvojou tetou. Mám k nej ísť zajtra.“

Nikdy k nej však neprišiel. Pretože v ten moment sa Raven rozhodla, že by bolo skvelé prejaviť svojmu priateľovi svoju nehynúcu lásku. Zhlboka sa nadýchla a opäť sa v nej prebudil každý odtieň emócie, ktorý vtedy prežívala. Akoby sa to dialo znovu. Nebola už len nemo prizerajúci pozorovateľ, bola v tej spomienke. Rovnako ako všetko ostatné.

Tak veľmi ho milovala. Chcela mu pomôcť, odobrať tú bolesť. Možno ju zobrať na seba, alebo ju len proste ukončiť. Nájsť liek na jeho chorobu, ak už nejakou trpel. Nechcela, aby ju odtláčal. Chcela tam byť pre neho, aby sa o ňu mohol oprieť.

Stále sa mu pozerala do očí a netušila, čo sa v nej odohráva. Obavy a bolesť, ktoré jej nepatrili, naplnili jej dušu. Zmätenosť sa pomaly stávala panikou. Klamstvá, tie nekonečné klamstvá, dostávali v jej mysli nové tvary.

Prišla predstieraná sila tam, kde ostala len únava. Problémy s rečou a písaním. Záchvaty. Vyšetrenia u doktorov. Zlé výsledky... A všetko to bolo v jeho nesústredených očiach. Čím dlhšie sa na neho pozerala, tým viac bledol. Skutočne prestala až v moment, keď padol na zem a niekoľkokrát mu trhlo rukami. Vlastný krik jej naplnil uši.

Keď otvorila oči, očakávala, že sa na ňu ten muž bude pozerať ako na blázna. Ponorila sa do starej spomienky a netušila, ako dlho v tom stave zotrvala. Ale neprivítal ju jeho tmavý pohľad. S prekvapením si uvedomila, že sedí na vlastnej posteli a je večer. Snažila sa rozpamätať, ako sa dostala domov a čo sa stalo, ale mala len nejasnú predstavu.

Pozerala sa na neho. Lapanie po dychu. Rýchle kroky smerom k dverám. Rozlúčenie. Ukrývanie sa v izbe.

Striaslo ju, keď si dávala dokopy súvislosti. Zodvihol sa jej žalúdok, no nemala silu postaviť sa. Dokonca v nej neostalo ani toľko, aby skutočne mohla vydáviť vlastné vnútro. Miesto toho sa len hojdala na posteli a snažila sa rozpamätať sa, čo presne urobila.

Nemusela byť génius, aby jej to došlo. Kvôli slzám videla trochu rozmazane, ale aj tak neomylne našla svoju poslednú kresbu. Tú, ktorú tam pridala len v to ráno. Tvár muža, ktorý mohol byť jej šéf. Keby ho nezabila. Rovnako chladnokrvne, ako vtedy Marca.

Netušila, či bol ten muž, ten Logan, už mŕtvy. Vydesilo ju, ako bezcitne dokázala premýšľať o tom, ako jej niekdajší priateľ niekoľko dní strávil v kóme v nemocnici, kým nakoniec boj neprehral. Jeho rodičia jej to nikdy neprestali vyčítať. Mali pravdu. A tento očistec bol jej trestom. Ale očividne ešte netrpela dosť. Preto musela zabiť niekoho ďalšieho, aby sa jej duša opäť mohla začať zvíjať.

Keď sa ozvalo klopanie na dvere, takmer vďačne sa k nim vrhla. Potrebovala na chvíľku uniknúť desivým predstavám. Dokonca by dobrovoľne prijala aj prednášku od matky. Ale miesto nej na prahu prešľapovala jedna zo slúžok. A vyzerala nervózne. Pravdepodobne to bola jediná rozumná bytosť v celej domácnosti.

„Niekto za vami prišiel, slečna.“

Všimla si, ako sa prízraky za tou ženou opäť roztancovali. Podobné číslo predviedli predtým, keď sedela na pohovke a čakala na pohovor. Teraz jej to prišlo ako niekoľko rokov vzdialená minulosť, hoci sa to odohralo sotva pred pár hodinami; hodinami, na ktoré si nedokázala presne spomenúť.

Pošúchala si čelo, akoby tak mohla oslabiť tupé búšenie v mysli. „Povedz dotyčnému, že tu nie som.“

„Nemôžem, slečna. Ten pán bol veľmi neodbytný a povedal... nie, prikázal mi, aby som vás doviedla. Vraj vie, že ste doma a nepomôže vám predstieranie neprítomnosti. Nemieni sa odtiaľto pohnúť.“

Prízraky sa roztancovali ešte energickejšie. Snažili sa jej snáď tými arytmickými pohybmi dohovoriť. „Kto to je?“

„Neviem, slečna, nikdy som toho muža nevidela.“

Raven si pretrela tvár. Netušila, kto by ju mohol hľadať. Hádala, že by to mohlo mať niečo spoločné s incidentom v tej spoločnosti. Ale ak prišiel niekto z polície, iste by sa tak predstavil. Nemôže len tak niekoho zabiť a potom sa domnievať, že z toho nevzídu následky.

Potriasla hlavou. Vnútorne sa cítila nesmierne prázdna. Prečo si nevyplniť čas rozhovorom s neznámym mužom? Aj keď všetky jej inštinkty kričali, aby sa k nemu ani len nepriblížila.

„Dobre, povedz mu, že hneď prídem, len sa musím...“

Nedokončila.

Pretože vtedy sa pozrela na seba a zistila, že ž nemala kostým. Mala na sebe typické tepláky a tričko. Niekedy uprostred tranzu naplneného starými spomienkami sa stihla aj prezliecť, no nemala o tom žiadne spomienky.

Po chrbte jej prešiel mráz. „Alebo mu nehovor nič, idem tam odrazu.“

Slúžka sa usmiala, ale inak nedala najavo svoje rozpoloženie. Raven za sebou zazrela dvere a vybrala sa ku hlavnému vchodu. To, že nebola schopná vnímať čokoľvek z myšlienok alebo pocitov ženy, si nevšímala.

Niekedy boli jej schopnosti vyčerpané. Po tom, čo zažila dnes, sa mohla domnievať, že bude mať aspoň niekoľko hodín pokoj. No bolo nesmierne ťažké niečo také určiť. Hlavne vzhľadom na tom, že ani len netušila, čo sa to s ňou vlastne dialo. Vedela len, že to malo za následok neskutočnú únavu a to bez ohľadu na to, či spala dve alebo dvanásť hodín.

Po ceste osamela, takže nakoniec do predsiene vošla sama. A tam ju zasiahla prítomnosť niekoho iného. Tá osoba bola taká nahnevaná, že sa pod náporom jej zúrivosti mimovoľne zaknísala. Keď zodvihla hlavu, aby si prezrela, koho naštvala tentokrát, takmer sa pod ňou podlomili kolená.

Jej život skutočne začínal pripomínať horor s príliš šťavnatým scenárom.

„Myslíš si, že bolo nesmierne vtipné použiť na mňa svoje schopnosti, čo?“

Kapitola 1. ¦¦ Kapitola 3.

Veľmi ste ma prekvapili počtom komentárov pri prvej kapitole. Veľmi pekne vám ďakujem a dúfam, že vás nesklamem.

Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 2.: