OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 3.

06.12.2015 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1194×

Kapitola 3.

Ak by ju niekto udrel po hlave, malo by to menší efekt. Otvorila ústa v nemom výraze zdesenia. Myseľ odmietala spracovať to, čo videla pred sebou. A predsa, bez ohľadu na to, koľkokrát stihla žmurknúť, stále tam ten obraz bol. Muž, ktorého pravdepodobne zabila v kancelárii a potom proste len tak odišla domov, práve stál pred ňou. Ponad rameno mu nazerali prízraky. Akoby si z neho robili atrakciu.

A ju tým pomaly privádzali do hrobu.

„Č... čo?“ dostala zo seba nakoniec. Netušila, na čo sa vlastne pýta. Ak doteraz mala pocit, že nerozumie tomu, čo sa stalo s jej životom, teraz nemala ani najmenšiu predstavu.

„Ale no tak, budeme predstierať, že sa nič nestalo? Rešpektujem tvoj osobný priestor, nevyťahujem tvoj pôvod a takto sa mi odvďačíš?“ vybafol na ňu.

Zamračila sa. „Prečo máš pocit, že ma môžeš urážať?“ odvrkla, ale hlas mala stále dutý. Pravdepodobne sa s ňou zahrávala vlastná hlava.

„Urážať? Tak toto je fakt dobré,“ zasmial sa a vykročil k nej. Ustrašene ustúpila. V ten moment vyzeral hrôzostrašne. „Myslím, že mám nárok nielen na urážanie tvojej očividne nedotknuteľnej osoby. Uvedomuješ si, čo si vôbec urobila?“

Ľad v jej vnútri ustúpil z cesty dočasne rozpálenému plamienku. „Tak prepáč. Nemôžu byť všetci takí dokonalí ako ty!“

Mimovoľne prešla na tykanie. Nemala v pláne byť slušná. Mal v sebe neuveriteľnú dávku drzosti. Najskôr sa jej zjaví v snoch, je nútená nakresliť jeho otravnú tvár na papier a ešte by mala pre neho pracovať. Navyše sa ešte sťažuje na niečo, o čom nič nevie. Egoista!

„Dokonalý? Trošku sebaovládania by nezaškodilo.“

Prečo ju stále kritizuje? Nemá žiadnu nadvládu nad tým, koho vidí zomrieť. Myslí si, že jej svojimi rečičkami neubližuje? Zamračila sa na neho. Na pár okamihov sa v jeho prítomnosti dokázala cítiť takmer živá. Po dlhých mesiacoch nikde nekončiacej temnoty bol jej náhly hnev ako postava oblečená vo výstrednej neónovej farbe na pohrebe zaplavenom čiernou.

Tiež nezapadala k zvyšku pozostalých.

Odfrkla si. „To hovorí ten pravý.“

Raven mala na chvíľku pocit, akoby vzduch okolo nich zapraskal. Zamračila sa, keď jej ten zvuk zarezonoval v ušiach a hrozil roztrhnutím ušných bubienkov. Prízraky sa rozhýbali, začali okolo nich krúžiť. Asi si zmenu užívali. Jej sa z nej opäť začal zdvíhať žalúdok. Nech sa stalo čokoľvek, netušila, ako by sa mala brániť.

„Netuším, ako ťa vychovali, ale asi na niečo zabudli,“ zašomral jej návštevník.

„Moji rodičia ma naučili, že je neslušné len tak niekomu neznámemu začať nadávať. Čo ťa naučili tí tvoji?“

Sklonila hlavu a snažila sa a ovládnuť chvíľkovú triašku. Schopnosti, ktoré pred chvíľou boli úplne umŕtvené, na ňu zaútočili. Rovnako ako predtým, ani teraz z neho nič necítila, čo sa nedalo povedať o ostatných obyvateľoch domu. Zdalo sa jej, akoby v jeho blízkosti všetko zosilnelo.

Predtým musela byť s niekým v jednej miestnosti a skutočne sa na neho sústrediť, zadívať sa mu do očí. Teraz akoby začula šepot svedomia kuchárky, ktorá bola na opačnom strane domu. Chlad ňou opäť otriasol. Všetko sa knísalo. Plameň v jej vnútri prestal tlieť. Oprela sa o stenu. Čoskoro by spadla.

„Pre... prestaň...“ pošepla. Netušila, komu slová adresovala. Ale boli vyslyšané.

Cítila, ako k nej pristúpil. Nemala v sebe dostatok energie na to, aby ustúpila. Chcela len, aby prestal. Nech už robil čokoľvek. Toto nemohla byť ona. Alebo jej momentálny stav živilo jej rozrušenie?

„Toto už prestáva byť zábavné,“ zavrčal.

Naprázdno prehltla. „Zdá sa ti, že sa smejem?“ Jej hlas bol sotva šeptom. Počula jeho dych, videla tmavé oči. Blýskalo sa v nich. Predzvesť búrky. Možno ohlásenie súdneho dňa?

„Prečo si vôbec za mnou išla? Musela si vedieť, kto som a čo tam robím. Takto niekomu zasahovať na vyhradené územie nie je práve najslušnejšie.“

Toto začínalo byť skutočne trápne. „Rozprávaš o nejakých pravidlách, ktoré som porušila a pritom mi ani nepovieš, čo také som urobila.“

Pritom on bol totálne nevychovaný, pretože sa jej natlačil do hlavy. Rozhodla sa, že jej to všetko stačilo. Opatrne sa otočila na päte. Točilo sa jej v hlave. Vzdialenosť sa ťažko odhadovala. Lenže nemala v úmysle za staviť. Chaos v hlave si mohla spôsobiť aj sama. Navyše cítila, ako sa jej v mysli začínajú tvoriť nejaké obrysy. Snáď tvár.

Telesná teplota jej ešte väčšmi poklesla.

O chvíľu bude vyzerať ako ľadová kryha.

„Choď, odíď. A svoje prízraky si zober so sebou,“ pretisla pomedzi zuby.

Bol zlý nápad pokúsiť sa normálne fungovať. Môže pracovať z domu. Urobí si nejaký online kurz. Možno bude spravovať nejakú stránku. Alebo bude profesionálny blázon. V cirkuse by sa jej darilo. Tam by tie tancujúce machule mohli byť dokonca vtipné.

Keby ich videl niekto iný okrem nej.

„Prízraky?“ Na chvíľu nakrčil čelo. „Tí poskokovia sú tvoji. Tiež by si im mohla vysvetliť, že je neslušné na niekoho sa len tak vrhať.“

Akoby to boli prekliate domáce zvieratká. „Akoby sa dali vycvičiť.“

Groteska by dávala väčší zmysel. Možno niečo vedel. Možno nevedel. Nakoniec, všetko si to mohla proste vymyslieť. Ale prečo potom by bol taký naštvaný a smrteľne urazený? Mal by jej to proste všetko vysvetliť, aby aspoň vedela, za čo jej nadáva.

Ako som sa sem dostala?

V duchu sa snažila rozpamätať na svoj príchod. Lenže neexistovalo žiadne spojenie medzi jeho dusením v kancelárii a jej prebudením sa na vlastnej posteli. A niekde v tom strede ešte boli spomienky. Zabila ho rovnako ako to urobila... Marcovi? Chlpy na šiji sa jej zježili. Na tohto Logana použila schopnosti. Ale on bol tu. Prečo?

„Kto si?“ vyhŕkla skôr, ako sa stihla zastaviť.

Na chvíľu vyzeral, akoby ho otázka za razila. „A teraz sa ešte hráš na nechápavú?“

Opäť s ňou niečo robil. Zaplašené obrazy opäť dostávali svoje tvary. Opäť zvažovala, že by mala proste vypadnúť. Zabudnúť, že sa niečo stalo. Ak si to len nepredstavila. Veď on stál pred ňou. A bol stále viac a viac naštvaný. Ale napriek tomu z neho nič necítila. Ani jedinú myšlienku, previnenie, emóciu. Nič nedávalo zmysel. Proste by si mala ľahnúť a vyspať sa z tejto nočnej mory. Alebo už snívala?

„Ty si nerobíš srandu. Vážne to nevieš...“ začal opäť. Pýtal sa snáď na niečo a ona ho nepočula?

Zažmurkala. „Čože?“

„Vieš vôbec, kto som ja?“

Zodvihla obočie. „Očividne niekto, kto rád kričí na ľudí. Najskôr mi vyčítaš, že som ti niečo urobila, ale nič ti nie je. Stále mi vyčítaš nedostatok výchovy a ty sám si hulvát. Máš vnútorný mindrák, ktorý si musíš na mne riešiť? Ak si nemáš do koho kopnúť, kúp si boxovacie vrece.“ Netušila, kde sa to v nej zobralo. Ale záblesk odvahy zmizol rovnako rýchlo ako sa objavil.

Prezeral si ju. Dlho a naozaj svedomito. Po asi dvoch sekundách jej to začalo byť nepríjemné. Kým skončil, takmer vyskočila z kože. Netušila, čo tým sledoval. Ale dúfala, že aspoň niečo začne dávať zmysel. V opačnom prípade svoju budúcnosť videla v jedinej miestnosti – v izbe na psychiatrii. Tam síce nebude mať pokoj, ale nikto sa nebude čudovať jej správaniu.

Od bláznov sa to očakáva.

„Buď si len dobrá herečka, alebo naozaj netušíš, kto si.“ Rukou si odhrnul vlasy, ktoré mu padli do očí. Dokonalý účes už nebol viac bezchybný. „Obe možnosti sú v podstate desivé.“

„Vysvetli to, alebo odíď,“ vyzvala ho.

Ak sa s ním bude rozprávať dostatočne dlho, možno sa jej uľaví. Ale koho klamala. Pre ňu nebolo úľavy. Dlane sa jej potili. Reakcia v prudkom protiklade k jej rozpoloženiu. Opäť bola vyčerpaná. Mali prísť sny, ktoré ju oberú o spánok. Cítila, ako ju neznámy obrazy šteklia v podvedomí.

„Koľkokrát si na niekoho použila svoje schopnosti?“

Naklonila hlavu na stranu. „Schopnosti?“

Mala vôbec nejaké? Byť vrahom asi nespĺňalo právo umiestnenia to kolónky špeciálnych nadaní. Jej šťastie bolo, že sa z toho vždy dostala. Alebo sa priotrávila kávou a predstavila si to. Obe možnosti však boli desivé.

„Ale no tak, budeme sa teraz hrať so slovíčkami? Nemyslím si, že som narazil na nesprávnu bytosť. Len si z nesprávnej rodiny. Alebo mi chceš povedať, že tých maličkých poskokov nevidíš?“

Zaškrípala zubami. „Prečo stále urážaš moju rodinu?“

Mala chuť udrieť ho, aby s tým prestal. Čokoľvek, aby mu jasne vysvetlila, že s jej najbližšími nebolo nič v neporiadku. Možno ona nemala všetkých päť pokope, ale to mu nedáva právo predpokladať, že snáď jej rodičia majú podobný problém.

„Za predpokladu, že je to tvoja rodina,“ zašomral tak potichu, až si nebola istá, či to vôbec vyslovil. „Takže si to zosumarizujme. Prišla si na pohovor do firmy a netušila si, kto som, keď si sa so mnou stretla. Nevšimla si si, ako sa tvoji poskokovia začali správať v mojej prítomnosti, dokonca ani to, ako vyvádzajú teraz. Bez pochybností si si sadla oproti mne. Nemám nič proti prípadnej spolupráci na pracovisku, ale potom urobíš tú kravinu, že na mňa použiješ svoje schopnosti, prakticky sa ma pokúsiš zabiť, a potom sa len tak vyparíš? A ešte mi chceš nahovoriť, že si o ničom z toho nevedela?“

Jej prvou reakciou bolo žmurknutie. A za ním nasledovalo ďalšie. Myseľ jej zastavila. Ignorovala jeho slovný útok. Miesto toho sa snažila sústrediť na obsah. Ani tomu však nerozumela. Kým podľa neho vlastne bola?

„Ak som na teba použila schopnosti, prečo si potom tu?“

Venoval jej naozaj zvláštny pohľad. Mohol znamenať čokoľvek od znechutenia až po prekvapenie. Nemala náladu na analyzovanie. Momentálne bolo jej cieľom dostať odpoveď aspoň na jednu otázku. Cítila, ako sa k nej blíži záchvat. Čoskoro bude nepoužiteľná. Ale medzitým sa bude musieť dostať z tej predsiene. Aby ju nikto nevidel. A hlavne nie on.

„Nie som smrteľník.“

Takmer prevrátila očami. Ona tiež nebola skriňa, ale nepodávala to ako špecifikáciu svojej osoby. Zamračila sa. Proste jej nemohol niečo povedať jednoznačne. Asi mal rád hádanky. Ju nudili. Rovnako ako on.

„To nie je odpoveď.“

Pokrčil plecami. „Ale je. Pýtala si sa, prečo som tu, keď si na mňa použila schopnosti. Keby som bol človek, teraz by hľadali príčinu smrti. Lenže ja nie som človek, takže si ma síce na chvíľu ochromila, ale to je všetko.“

Otvorila ústa, aby mu odpovedala. Ale už nestihla nič vysloviť. Celé jej telo ovládla nevoľnosť. Zodvihol sa jej žalúdok, telo sa jej roztriaslo. Poklesla vo svojom postoji. Mala pocit, akoby kľačala na zemi. Ale tá skutočnosť bola príliš vzdialená.

V mysli počula jeho hlas. Bol to otravný zvuk. Pýtal sa jej snáď, čo sa deje? Mal by to vedieť. Rozhojdal sa s ňou svet. Nahnevané výkriky, zúfalstvo a zdesenie. Viacero postáv hyzdiacich jej samotu. A potom ju prevalcovala tá predstava.

Netušila, odkiaľ prišla. Ale to nevedela nikdy. Vedela len, že skutočnosť viac neexistuje. Bola vo svete, kde stromom rástli ruky a mesiac sa s ňou rozprával. Scenéria z hororu. A v nej niečo, čo mala vidieť. Pozadie sa dokázalo meniť, ale nie význam. Toto bolo miesto, kam mal niekto prísť.

Otvorili sa dvere.

Dnu vpadol ohromný rev. Chcela si zakryť uši, ale nemohla. Kontúry sa začali spájať. Machuľa mala skutočné vymedzenie. Nie len abstraktné prázdno. Postava ešte... s niečím. Cítila, ako sa jej ruky pohybujú. Tú tvár nevidela, ale poznala. A vzápätí sa stratila. Niekto ju ťahal späť. Chcela zaprotestovať. Ešte to neskončilo, nevedela všetko.

Ale jej mučiteľa to nezaujímalo.

Nebolo to ako vynoriť sa spod hladiny. V hlave jej vybuchla bolesť. Prižmúrila oči. Ale jej migrénu nespôsobilo svetlo. Bola to ruka, ktorá ju vytiahla z tej vízie. Chcela začať kričať, zahrnúť tú osobu výčitkami. Pohľad jej však padol do lona. Odpočítala tam ďalšia kresba. Ruku jej zdobila zlomená ceruzka. Ďalšia do zbierky.

Rozmazané línie sa na ňu usmievali výzorom ženy, ktorú dlhé roky nevidela. Hádala, že s ňou chodila na strednú. A možno si od nej v potravinách len kúpila chlieb. Proste tu tvár poznala. Postava na obrázku ale nebola sama. Pred sebou tlačila kočiarik. S dieťaťom. Nedokázala to vidieť, cítila to. Zadívala sa na kresbami ozdobené steny. Dvaja v jeden moment. To sa jej ešte nestalo.

Alebo áno?

Pri zodvihnutí hlavy sa stretla s niečími očami. Patrili osobe, ktorá ju sem doniesla. Logan. A ten teraz skúmal kresbu, ktorú stvorila. Zaťala zuby, vystrčila bradu.

„Prečo si tu?“

Rozhodil rukami. „Skolabovala si tam pred všetkými. Tak som ťa sem doniesol, aby si si oddýchla. Ale miesto spánku si začala kresliť.“ Pošúchal si bradu. „Nikdy som nevidel nikoho takto pracovať.“

„Ehm... ďakujem?“

„To nebol kompliment.“

Zamračila sa. „Ak ma chceš urážať, tak vypadni.“ Dúfala, že si z toho neurobí zvyk. Ona nevedela byť zámerne neslušná. Hovorilo sa tomu výchova. Jemu chýbala.

Pozviechala sa na nohy. Čoskoro jej prestanú stačiť steny, ktoré nie je možné vidieť z dvier. Verejne sa prizná k svojej podivnosti. Možno sa jej uľaví. Ale teraz len zavesila obraz k ostatným. Vedľa tváre Logana, ktorý stále stál v jej izbe, vyzerala nepatrične. On žil, tá žena nebude. Ani dieťa v kočiariku. Ak si doteraz myslela, že jej je zima, teraz snáď musela byť uväznená v ľade.

Teraz podišiel k nej. Ukázal na vlastnú tvár. „Prečo si ma nakreslila?“

Pokrčila plecami. „Mal si zomrieť.“ Netušila, prečo mu to vlastne hovorila. On predsa vedel všetko. Mal si domyslieť aj toto.

„To nie je možné,“ zašomral si popod nos. „A čo tie miesta? Tie sotva mohli zahynúť.“

Kmitla pohľadom ku všetkým krajinkám, miestnostiam a budovám, ktoré kedy načarbala. Pre ňu boli desivé. Niektoré našla. Niečo sa v nich stalo. Len si to proste pospájala. Keď mala záchvat, väčšinou netušila, čo robí. Pokojne si to mohla nájsť na internete. A potom to nakresliť. Ale... prečo by sa snažila samú seba vydesiť?

„Niečo sa v tých miestach stalo.“

Poťukal si prstom po brade. „Tak takto funguješ. To som nevidel, od... vlastne som to nikdy nevidel. Počuj...“ Nedokončil. Pretože v ten moment stuhol. Poskočil, akoby ho nakopla neviditeľná noha. Prízraky však pri ňom neboli. Vyparili sa, ako vždy, keď mala záchvat.

„Musím ísť,“ vyhlásil pevne a vykročil k dverám.

Raven zažmurkala. „Počkaj, ešte si mi nič nevysvetlil.“ Vybrala sa za ním. Chcela ho zastaviť.

„Na to teraz nemám čas. Mám na starosti dôležitejšie veci.“

Zastala a zamračila sa. Nemusí sa nikomu vnucovať. A už vôbec nie jemu. Aj tak ju chcel len urážať. To zvládne aj sama. Nepotrebuje pomoc. Založila si ruky na hrudi. Klipkali jej viečka. Asi si bude musieť pospať. Každý deň sa prehlbovali tiene pod jej očami. Čoskoro ani všetok spánok na svete nepostačí, aby sa cítila lepšie.

„Ako sa vlastne voláš?“ spýtal sa bez toho, aby sa otočil. Len na chvíľu spomalil.

Zodvihla obočie. „Raven?“

Ticho sa zasmial. „To sedí.“

No skôr, ako sa mohla spýtať, ako to myslel, zabuchli sa za ním dvere. Dúfala, že ho už nikdy neuvidí. Bohužiaľ, niekedy ostalo len pri krásnych predstavách.

Kapitola 2. ¦¦ Kapitola 4.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 3.: