OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 1.

07.05.2014 (21:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1215×

Kapitola 1.

o štyri roky neskôr

Zadýchane sa oprela o ošúchanú stenu a snažila sa polapiť dych. Netušila, čo ju napadlo len tak vybehnúť von bez zvyčajného kontrolovania svojho okolia. Iste, v opustených častiach niekdajších miest nikto nebýval a v podstate tam ani nikto nechodil, možno ak človek narátal všakovaké zmutované zvery, ale stále bolo nebezpečné ponevierať sa tu len tak so zníženou schopnosťou pozorovania okolia. Koledovala si o malér.

Niekedy ani netušila, prečo ešte stále takto žila. Ale potom si spomenula na ten zvieravý pocit v srdci, keď jej matka proste len tak zmizla a hneď poznala dôvod svojho samotárstva. Nevedela už ani aký je deň, niekedy bolo dokonca aj ťažké určiť, či bolo ráno alebo večer. V Rozvalinách, ako ich nazývali ľudia, ktorí o nich vedeli, čas akoby sa zastavil. Za celé tie roky, čo sa skrývala, tu stretla divné indivíduá.

Niektorí z nich boli pustovníci, ktorí sa vymykali dokonalej predstave nasledovateľoch s vymytým mozgom a pre to si vyslúžili celoživotný pobyt vo väzení. Ak sa im podarilo utiecť, nikdy už nenašli bezpečné miesto na život. Len na miestach ako boli tieto – na ktoré sa takmer všetci báli ísť a nemali ich pod palcom počítače.

Raz či dvakrát dokonca stretla osoby, na ktoré pri sťahovaní za hranicu proste zabudli. Osamelé bytosti bez rodiny, o ktoré sa nikto nestaral. Stali sa z nich divosi. Neboli ako ona, zmeny času nevnímali a boli divokí. Mysleli si, že stále žijú v praveku a podľa toho sa aj správali. Sex na verejnosti bol ich najmenší problém. Radšej sa od nich držala bokom, radi totiž usporadúvali lov na všetko, čo sa dalo chytiť. Tak to bolo aj teraz. Stále netušila, ako sa jej podarilo vzbudiť ich pozornosť. Veď bola taká opatrná!

Keď jej vedľa ucha niečo zasvišťalo, znova sa dala na útek. Toto mala za svoju dobrotu. Po tom, ako sa Aristokrati zhostili všetkej politickej moci a tým v podstate aj všetkého ostatného, presunuli ľudí do sektorov, ktoré boli tvorené zhlukom niekoľkých metropol. Šesť sektorov pre šesť kontinentov – Antarktída bola ešte stále neobývaná. Dokonca ani takí blázni ako Aristokrati neboli dostatočne šialení na to, aby sa ukazovali na mieste, kde doslova tuhne krv v žilách.

Stále však nemala potuchy, prečo všetkých ľudí presunuli na také malé územie. Predsa stále bolo preľudnenie, ešte viac ako kedykoľvek predtým. Napriek všetkým posunom času bolo na planéte stále viac ako niekoľko miliárd ľudí. Takže namiesto toho, aby žili na rozlohe, ktorá by im zaručovala pokojný život, museli sa tlačiť v sektoroch, kde žili v neuveriteľne vysokých bytovkách. Pripomínalo jej to zábery z Číny z čias, keď všetko bolo v pohode.

Keď teraz prežívala na opustených miestach za barikádami, nechápala, ako dokázala čo i len pár dní vydržať na stiesnenom mieste, kde mala asi tak tisíc susedov, žiadne súkromie a žiadnu zeleň. Všetok vzduch pochádzal z neobývaných častí, kde zeleň prebrala vládu nad všetkým a pripomínalo to skôr prales než čokoľvek iné. Perfektné miesto na úkryt. Keby jej len tak dali tí domorodci pokoj!

Keď sa v ten osudový deň konečne dostala až za hranicu mesta, pocítila úľavu, ktorá jej takmer podlomila nohy. Čakala, že to tu bude opustené a bude sa cítiť osamelá. V podstate to tak aj bolo. Lenže tu nežila sama. Všetkým sa vyhýbala a neverila ani tej najnaivnejšej tváričke malého dievčaťa. Za to si vyslúžila len pohŕdanie. Lenže ona nemohla inak.

Existovala jediná osoba, ktorá predstavovala nejakú nádej pre jej budúcnosť, ale za tie roky sa k jej nájdeniu nepriblížila ani o jediný meter. Nebolo to tak, že mohla ísť do knižnice a proste si požičať knihu z posledného sčítavania obyvateľov. Iste, jej Sagax bol veľmi užitočný, ale ani on nedokázal určiť, ktorá Hayley Wrightová z tých takmer päťdesiatich, ktoré našla, je tá pravá. A len ťažko mohla ísť zvoniť od jedných dvier k druhým a pýtať sa, či náhodou nepoznali ženu menom Yvonne Mooreová, ktorá pred štyrmi rokmi bez stopy zmizla. To by jej zaručilo jednosmerný lístok do väzenia. Takže to nepripadalo do úvahy.

Čo ju však frustrovalo viac ako neschopnosť nájsť jednu ženu, bola aj skutočnosť, že stále nemala potuchy, čo všetko znamenajú tie čísla a písmenká. Strávila hodiny a doslova celé dni vysedávaním nad obrazovkou a bifľovaním sa naspamäť tých divných kódov. Dokázala ich zarecitovať aj o polnoci, ale nebolo jej to nič platné, keď nedokázala ani len odhadnúť, o čom to vlastne hovorí. A k tomu všetkému ešte bola nútená skryť svoj Sagax zo strachu, že by ju niekto vďaka nemu dokázal nájsť. Nezničila ho, ako ju prosila jej matka. Ukryla ho na mieste, ktoré poznala len ona.

Frustrácia dostávala nové rozmery.

S jazykom takmer pri kolenách konečne dorazila do svojho provizórneho úkrytu. Bol to pravdepodobne nejaký protiatómový kryt alebo niečo podobné, pretože inak si nevedela vysvetliť, prečo by niekto mal nutkanie postaviť v podzemí niečo podobné domu s niekoľkými miestnosťami a fungujúcou klimatizáciou na filtrovanie vzduchu. Ľudia boli paranoidní celé roky a teraz sa jej to viac ako hodilo. Zavrela za sebou ťažké dvere práve včas, aby počula, ako sa do nich niečo odrazilo. Bolo jej jedno čo. Každé prežitie bolo ako výhra. Škoda, že ju nemala s kým oslavovať.

Zložila sa na provizórnu posteľ vytvorenú zo suchej trávy napchatej do starej plachty. Bola čo najďalej od dverí, ako to bolo možné. Z chrbta zhodila svoj starý batoh a vysypala na zem veci, ktoré sa jej podarilo zohnať. Boli to len drobnosti, ale aj tie dokázali potešiť.

Najbizarnejšie na celej tejto oblasti pre ňu stále bolo, že niektoré domy vyzerali, akoby si obyvatelia odskočili na návštevu a nikdy sa nevrátili. Proste odišli bývať za barikádu a nič viac sa nestarali. Tiež bola možnosť, že odmietli odísť a skončili vo väzení alebo ešte horšie. Nebola už viac taká naivná, aby si myslela, že ak ich zavreli, tak ich z väzenia aj niekedy pustili. Boli proste preč a ona mohla slobodne používať ich veci, akoby boli jej. V jej očiach to nebola krádež. Ale najskôr musela posunúť svoje morálne hodnoty, aby k takému zisteniu prišla.

Odrazu jej pozornosť upútal nejaký pohyb. Zvykla si, že tu s ňou bývalo niekoľko zvieratiek, ktoré radšej neskúmala nejako bližšie, aby nebola v pokušení s krikom utiecť. Mohla žiť v podstate v divočine, ale čo sa týkalo myší, potkanov a hmyzu, proste s nimi nedokázala byť v jednej miestnosti. Ak to z nej robilo zbabelca, tak nech. Nebude sa hrať na nejakú hrdinku, ktorá sa ničoho nezľakne. Pravda bola, že zo začiatku bola väčšinu času proste len vydesená. Teraz si už zvykla prijímať svoje zdesenie ako súčasť života a používala ho ako páku na oslobodenie svojej odvahy. Znelo to ako z nejakého lacného románu pre rozvzdychané pätnástky, ale fungovalo to.

Z premýšľania ju vytrhol tieň, ktorý sa objavil na stene. A rozhodne nepatril žiadnemu malému živočíchovi. Vyzeral skoro ako obrys ľudského tela. So stoickým výrazom v tvári sa postavila a z rohu schmatla svoju zbraň. Nebola zástanca krvilačnosti, ale s lukom v rukách vyzerala odstrašujúco. Nemuseli vedieť, že by ich namiesto do srdca trafila do ruky, hoci by mierila na hlavu. Potrebovala trénovať, ale necítila motiváciu. Proti komu mala bojovať, keď uviazla na takomto mieste?

Vyšla za roh a natiahla tetivu, ktorá sa jej takmer zarezávala do prstov. Svaly na ramenách protestovali proti námahe, ale ignorovala to. Pomaly sa pozrela smerom, kde sa zakrádala skrčená postava. Nedokázala určiť, o koho ide, ale stavila by sa, že to bol jeden z domorodcov. Vždy sa nejakému podarilo vysliediť ju.

„Pomaly sa postav a ja ťa možno nezabijem,“ povedala pevným, chladným hlasom. V duchu ďakovala za navštevovanie dramatického krúžku. Režisérka poslednej hry, v ktorej vystúpila, by na ňu bola hrdá. Pri spomienke na divadlo ju zachvátila nostalgia.

Z tmy sa ozvalo bojazlivé nadýchnutie. „Prosím... ja... ne-nemáím kam ísť.“

Cassie sa zamračila. Ten hlas až priveľmi pripomínal detský. „A čírou náhodou si sa objavila na prahu mojich dverí?“

„O... oni... za-zabili ostat... ostatných...“

„Kto?“ zavrčala Cassie, veľmi sa premáhajúc, aby stále znela nezaujato a kruto. Bolo ľahšie odplašiť od seba všetkých, len aby sa udržala v bezpečí.

„Domorodci.“ To jediné slovo vyslovené jej hlasom akoby v nej niečo odštartovalo. Znamenalo to, že to dievča v tejto oblasti musí žiť dlhšie. Inak by sa nikdy nedozvedelo, ako ich ostatní nazývajú.

Ticho si povzdychla. „Poď na svetlo. A pomaly. Aby som nedostala nutkanie predsa len ťa zabiť.“

Ruka, ktorá napínala tetivu, sa jej začínala triasť od námahy. Podvedome potlačila nutkanie uvoľniť prsty a ešte spevnila svoj postoj. V duchu si už organizovala program, aby mohla viac cvičiť. Možno nechce nikoho zabiť, ale mohla by zvážiť výhody predstierania svojich úmyslov. Napríklad ako teraz.

Nedokázala si celkom predstaviť ako vyzerala s lukom v rukách a čo najviac prázdnym výrazom v tvári i očiach. Asi to nebolo nič príjemné, lebo keď z tieňov vyšlo malé, možno tak osemročné, zafúľané dievča, cítila sa takmer vinná pri jej rozrušenom výraze a tenkých potôčikoch sĺz, ktoré jej stekali po lícach. Lenže so súcitom by ďaleko nedošla a tiež by sa mohlo stať, že dnešný deň bude jej posledným na úteku.

„Ako si sa sem dostala?“

Dievča potiahlo nosom. „Zakopla som a skotúľala a sa až ku vchodu. Tak som vošla,“ pokrčila ramenami. Odrazu pôsobila omnoho pokojnejšie, hoci na ňu ešte stále mierila.

To bolo na dieťa podozrivé. Decká väčšinou neboli racionálne a všetko neznáme ich desilo. Lenže čo ona vedela. Vyrastala v inej dobre. Dnešné deti poznali len sterilnosť dokonalých sektorov. Nevedeli, aké je to hrať sa v blate a dohadovať sa o tom, kto postavil krajší hrad z piesku. Už sa viac nemali kde naháňať a byť deťmi. Možno preto to dievča bolo iné – lebo v skutočnosti ani nedostalo šancu byť dieťaťom.

„A proste si vošla do tmavej jaskyne a nerozmýšľala o tom, že ti tu hrozí nebezpečenstvo? To ti mám veriť?“

Dievča opäť fňuklo. Akoby snáď dokázalo rozosmutniť jej srdce alebo čo. Teda, darilo sa jej to, ale to ešte neznamenalo, že jej pomôže.

„Som zranená, proste som sa tu ukryla. Povedala som si, že je jedno, či ma tu niekto zabije. Všetko je lepšie, než aby ma dostali domorodci a urobili si zo mňa obed.“

Cassie si ju prezrela od hlavy až po päty a po prvý raz si všimla krvavý fľak na tom, čo ostalo z jej ľavej nohavice. Vyzeralo to poriadne hlboký a dlhý škrabanec, pravdepodobne od toho, ako ju trafili šípom. V podstate sa opierala o pravú nohu, takže ju to muselo poriadne bolieť. V duchu si začala nadávať, ale to už skláňala dole luk a pokladala ho na starú škatuľu od niečoho poriadne veľkého, ktorú používala namiesto stola. Chcela mať svoju zbraň poruke, ale bolo jej jasné, že dnes ju už nepoužije. Bolo jej príliš ľúto toho dievčatka.

Čert aby to vzal! Na čo jej bol dobrý súcit? Ten ju nezahreje, ani sa vďaka nemu nenaje.

„Sadni si a ani sa nepohni. Pozriem sa ti na tú nohu a hneď ako sa rozvidnie, odídeš odtiaľto.“ A Cassie sa v duchu zmierovala s myšlienkou ďalšieho sťahovania. Toto nebolo jej obľúbené miesto, ale aspoň bolo najbezpečnejšie. Tie ostatné... sa zase dali považovať za domov a nie za protitankový bunker.

„Ale...“

Cassie zodvihla ruku. „Čuš. Tiež by som ťa mohla zabiť, alebo ťa tam poslať hneď teraz. Takže ak chceš, aby som ťa ošetrila, seď a ani nepípni. Ak máš námietky, vieš, kde sú dvere. Očividne si sa dnu pustila sama.“

Na to dievča už nie nepovedalo, len si sadlo na jej posteľ a ticho pri tom vzdychalo. Cassie ju okrajovo stále pozorovala, dokonca aj vtedy, keď prešla na opačnú stranu svojho stola a otvorila veko na starej debni. Nemala žiadnu lekárničku, ani lieky. Pretože ku všetkému sa človek dokázal dostať prostredníctvom Sagaxu.

Podarilo sa jej zozbierať niekoľko fliaš liehovín namiesto dezinfekcie; staré, nepoužité obväzy; dokonca sa jej podarilo zohnať doktorskú ihlu, ale naozaj dúfala, že ju nikdy nebude musieť použiť. Vrcholom jej zbierky boli dve poloprázdne fľaštičky aspirínu. Boli staré niekoľko rokov, takže doba ich exspirácie proste vypršala, ale povedala si, že ak by náhodou ochorela, zobrala by si tú tabletku tak či tak. Buď by zomrela na otravu, kvôli tej chorobe, alebo by sa vyliečila.

Ale aj napriek svojej praktickosti sa snažila ostať mimo problémov a dúfala, že sa jej podarí ostať zdravá. Nachladnutie alebo chrípka sa dali zvládnuť, ale škaredé škrabance a rany od šípov boli niečo celkom iné. O zlomeninách ani nehovoriac.

Vybrala fľašu s obsahom, ktorý mal asi najväčšie percento alkoholu, a jeden balíček s obväzmi. V duchu si urobila mentálnu poznámku, že sa čoskoro musí vybrať na ďalší prieskum. Možno sa jej podarí nájsť ešte niečo. Alebo sa jej podarí vyplniť svoj voľný čas niečím iným ako pozeraním do steny.

S povzdychom sa vybrala k posteli, kde to dievča sedelo stále bez pohnutia.

„Pravdepodobne to bude štípať, ale nemám nič proti bolesti, takže sa budeš musieť snažiť byť ticho.“

Dievča prikývlo. „Ďakujem... ehm... ako sa vlastne voláš?“

„Volaj ma ako len chceš,“ odsekla trochu útočne.

Na čo bolo dobré zoznamovať sa s niekým a nadväzovať nové kontakty s ľuďmi okolo, keď sa to všetko behom pár hodín mohlo zmeniť na nočnú moru? Iste, ľudí za barikádami zmeny času až tak nezasahovali, pretože sa často stávalo, že tu ostali trčať celé rodiny, lenže nechcela nič riskovať. Čo jej zaručovalo, že zajtra sa ju to dievča nepokúsi zabiť, pretože ju bude považovať za nepriateľa? To sa jej stalo už niekoľkokrát a očividne sa zdalo, že bola nepoučiteľná. Prečo inak by sa práve chystala to dievčisko ošetriť a pri tom o nej nič nevedela?

„Ako ťa mám volať? Nevyzeráš ako nikto, koho som kedy spoznala. Ja som Irma, mama to má z nejakej knihy.“

Cassie sa snažila tváriť neutrálne pri tej zmienke. „Kde je teraz?“

„Neviem. Často sa rozdeľujeme, aby nás nechytili.“

„Hovorila si, že domorodci ostatných zabili,“ zaútočila Cassie a nožom rozrezala nohavicu nasiaknutú krvou.

Ignorovala pri tom, ako sa to dievča prudko nadýchlo. Musela to urobiť. Neskôr jej poďakuje, hoci teraz ju bude preklínať za bolesť, ktorú kvôli nej cítila. Obrnila sa voči tomu a odtiahla látku od kože. Na jej prekvapenie rana nebola až taká hlboká ako sa zdala na začiatku. Chvalabohu, nebude si musieť vyskúšať svoje vyšívačské schopnosti na živej bytosti. Ale ani čistenie nie je práve najvábnejšie.

Vyskočila na nohy a vybrala sa na opačný koniec miestnosti, kde mala vodu z neďalekého jazierka spolu s kusmi starého oblečenia, ktoré používala ako uteráky. Nech žije recyklácia!

„Hej, s ostatnými Odolnými sa často skupinkujeme, aby nás nenašli. Ja som bola s Peterom a Marcom, ale ich dostali. Mama bola s inou skupinou. Mali sme nájsť nejaké jedlo, ale nepodarilo sa. Ak sa do zajtra nevrátim do tábora, odídu bezo mňa.“

Cassie v duchu napadlo, že išlo o bezpečnostné opatrenia, ale nebola práve náchylná uveriť jej rečiam. Na svete neexistovalo toľko Odolných, aby sa mohli spojiť do nejakej väčšej povstaleckej skupiny. Väčšinou išlo o jednotlivcov, ktorí sa snažili nevyčnievať z davu. Rovnako ako jej matka. A čo jej to bolo platné, aj tak preč.

„O čom to akože hovoríš? S deťmi ste sa hrali a trochu sa vám to zvrtlo alebo čo?“ hrala nechápavú a kus látky v ruke namočila do vody a spolu s miskou podišla k malej postave. Pomaly začala ranu čistiť od hliny a ostatných nečistôt.

„Nehovor mi, že ty o tom nevieš.“

Cassie sa zatvárila nechápavo. „A o čom by som mala vedieť?“

„O posunoch času predsa!“

„O posunoch času?“ zopakovala po nej, snažiac sa zakryť svoje vzrušenie. Žeby to dievča predsa len hovorilo pravdu? „Nečítala si to len v nejakej knihe?“

Dievča potriaslo hlavou, až sa jej čierne kadere roztancovali okolo tváre. „Ale nie, nečítala. Prečo myslíš, že sme tu ostali?“

„Lebo nie sme dokonalí. Aristokrati nás tu nechali, aby sme o sebe rozjímali. Aby sme prišli na to, čo sme urobili zle a potom to napravili. A keď tak urobíme, vrátia sa po nás a budeme sa môcť pridať k životu v meste.“

V duchu dávila nad svojimi slovami. Niečo v takom duchu jej povedali ľudia, ktorí tu ostali. Totálne vymytie mozgu. Preto, ak na niekoho narazila, čo najrýchlejšie sa snažila utiecť opačným smerom. Výsledkom bolo, že už najmenej niekoľko týždňov nikoho nestretla. Domorodcov nerátala. Tých v podstate nikdy nevidela. Až teraz sa tu ukázalo toto dievča.

„Nehovor mi, že si jednou z nich! Nevyzeráš na to!“

Cassie hrala zmätenosť. „Jednou z nich? O kom hovoríš? Žijem tu sama.“

„Predsa z tých vymytých mozgov! Myslela som si, že si ako ja! Odolná! Prečo inak by si tu žila takto sama a útočila na každého, kto sa priblíži?“

V tichosti dočistila ranu a odložila misku s vodou stranou. To jej dalo niekoľko sekúnd na to, aby si pripravila uspokojivú odpoveď. Mama tvrdila, že základom bolo zostať v anonymite. Nech si každý myslí, že je jednou z tých šialených, ktorí zostávajú za bariérou, lebo sú presvedčení, že niečo urobili; niečo, kvôli čomu im zakázali vstúpiť do sektoru. Aspoň to dievča nebude ostražité a prezradí jej viac. Pretože vďaka posunom času by na to aj tak s najväčšou pravdepodobnosťou zabudla.

„Musím žiť sama, to je môj trest. Ale nemôžem zraniť niekoho, kto už zranený bol. Ak preukážem súcit, možno Aristokrati zmenia názor a pustia ma späť za rodinou.“ Aj jej samotnej bolo z tých slov zle, ale zahrala to fakt dobre.

„Si šialená. Radšej dokonči tú moju nohu, aby som odtiaľto mohla vypadnúť.“

Cassie sa usmiala a zobrala do ruky fľašu s alkoholom. V druhej zvierala suchú látku a umiestnila ju pod ranu. S odhodlanosťou začala pomaly liať. Čakala, že sa to dievča, Irma, mykne alebo rovno utečie. Možno, že začne kričať a ona ju bude musieť zraziť tehlou do bezvedomia. Ale ona nič neurobila. Len tam sedela a nechala si na otvorenú ranu liať takmer čistý lieh. Chtiac-nechtiac musela obdivovať jej silu. Ona sama by asi vrieskala, alebo by rovno odpadla. Mala nízky prah bolesti. Vždy. Rozčuľovalo ju to, ale nemohla s tým nič urobiť. Toto dievča ju v tomto smere niekoľkonásobne tromflo.

Istými rukami utrela posledné zvyšky alkoholu a ranu čo najlepšie vysušila. Potom na ňu položila gázu, ktorú si vyrobila z kusu obväzu, a nakoniec celé svoje dielo obviazala. Dúfala, že to bude stačiť a tá malá to prežije. Divným spôsobom jej záležalo na tom, aby od nej odišla v poriadku. Ospravedlňovala to tým, že mala v úmysle ju sledovať. Ak hovorila pravdu, čo bolo takmer očividné, určite ju zavedie k statným. Nemala v úmysle pridať sa k nim, ale možno by tam mohla začuť niečo o tom, čo sa deje vonku. Možno by mohla nájsť pár odpovedí na svoje otázky.

„Ak sa cítiš dostatočne silná, mala by si ísť.“

Irma sa takmer až natešene postavila, hoci tvár vraštila od bolesti. „Cítim sa slabá, ale radšej sa odtiaľto odplazím, než by som v tvojej šialenej prítomnosti mala ostať ešte niekoľko minúť. Mohlo by sa na mňa niečo nalepiť.“

„Dvere iste nájdeš. Odíď čo najskôr. Rada by som si zachovala svoju samotu.“

„O to sa neboj. Cestu nájdem sama.“

Cassie prikývla a snažila sa a tváriť neutrálne. Zo všetkých síl sa snažila neprezradiť nič z nedočkavosti, ktorá zachvátila jej telo. Bola to prvá stopa po niekoľkých rokoch. Bola vzrušená a nervózna ešte viac ako nevesta vo svadobný deň. Vedela, že nedokáže zmeniť nič na tomto systéme, ale ak by dokázala nájsť Hayley, možno by našla aj svoju mamu. V srdci verila, že nie je mŕtva. Nemohla byť. Alebo to možno bola len márna snaha udržať si nejakú nádej pre budúcnosť. Ale nečinnosť ju ubíjala. Stále len sedela a čakala na čokoľvek, čo by jej dovolilo konať. Možno toto bol ten impulz, ktorý všetko zmení.

Po očku sledovala, ako sa dievča plahočí po chodbe. V celom jej príbytku panovalo prítmie, takže nič nevidela. Keď počula zaklapnutie ťažkých dverí, okamžite sa vrhla do pohybu. Vedela, že sa tu už nevráti, takže si zobrala to najnutnejšie na prežitie. Nejaké náhradné oblečenie, prikrývku, svoje provizórne lieky a obväzy a nakoniec dve fľaše s vodou. Iste, potoky a jazierka boli všade okolo, ale čo jej zaručí, že sa nebude musieť niekoľko dní skrývať? Bola zvyknutá byť bez jedla, veď o tom svedčalo aj jej pomerne vychudnuté telo, ale voda bola základ. S ňou prežije omnoho dlhšie.

Nakoniec si ruksak prehodila cez plecia a do ruky zobrala svoj malý luk a na pás si uviazala tulec s vlastnoručne vyrobenými šípmi. Ani sa neobzrela, keď vychádzala von. Nebolo jej ľúto, že odchádza. Toto nikdy nebol a nebude jej domov. Ten bol v ich opustenom dome vo Phoenixe. Tomu miestu sa však snažila vyhýbať, ale s jej orientačným zmyslom teraz pokojne mohla pochodovať po ich starej záhrade a ani by si to neuvedomila.

Vyšla von a chvíľu si musela zvykať na svetlo v lese. Slnko práve zapadalo, čo jej dávalo práve dostatok svetla, aby videla, ako sa malá postava vybrala opačným smerom, než z ktorého ona sama predtým pribehla. To jej vyhovovalo. Pomaly sa vybrala za ňou, snažiac sa zachovať si primeraný rozstup. Stále ju mala na očiach, ale aby vydávala čo najmenej zvukov, vyšplhala sa na strom a prechádzala po konároch tam, kde sa to dalo. Príroda sa tu zbláznila. Netušila, či je to kvôli hrám s časom, alebo len pre to, že tie stromy viac nemá kto udržiavať. Nezáležalo jej na odpovedi. Hlavne, že to splní účel a ona sa odtiaľto bude môcť nepozorovane dostať.

Keď Irma vyšla von z lesa a zamierila do opusteného mesta, Cassie takmer zavrčala od zlosti. Zliezla z vysokého buku, alebo čo to vlastne bol za strom, a skryla sa za široký kmeň. Nazrela von a chvíľu pozorovala okolie. Teraz stála bokom k tomu dievčaťu. Stálo na mieste a otváralo ústa, akoby s niekým hovorilo, ale nedokázala určiť s kým, alebo čo hovorí.

Inštinktívne podišla o niekoľko krokov bližšie, ale stále nedokázala nič počuť. Možno že teraz prechádzala nejakým testom pravosti alebo niečím podobným. Keby bola Odolná a niekto z jej priateľov sa bez ujmy vrátil späť domov... asi by sa snažila overiť si, že je to tak. V lese síce teraz bola sama, takže nemala na kom vnímať posuny času, ale vedela, že sa dejú. Bol to divný pocit v žalúdku, ktorý jej to rád pripomínal. Bolo to ako tlak, tupá bolesť, akoby ju niekto niekam ťahal.

Možno samotný čas.

Opäť podišla dopredu, príliš zaujatá tým, ako sa Irme otvárali ústa na to, aby venovala pozornosť svojmu okoliu. A to sa jej stalo osudným. O niečo zakopla a skôr, ako stihla získať rovnováhu, preletela vzduchom a dopadla na zadok so šuchotom a gráciou malej prírodnej katastrofy. Toľko k jej sledovacím schopnostiam. Z nej by teda nebol dobrý agent.

Dievča sa samoľúbo pozrelo jej smerom s rukami založenými na hrudi. „Vieš, vedela som o tebe celý čas. Vy Odolní ste všetci rovnakí. Stačí povedať pár správnych vecí a budete nás nasledovať až na kraj sveta.“

Cassie sa postavila a inštinktívne cúvla. „O čom to hovoríš?“

„Nechala si sa napáliť, milá Cassie.“ Pri vyslovení svojho mena jej ústami celá zdrevenela. Ako to vedela. „Si prekvapená, že viem, kto si? My vieme všetko.“

„Kto je to my? Tá skupina Odolných, o ktorých si hovorila?“

Dievča zacmukalo. „Nepočúvala si ma. Ty, ty, ty. Ale rada ti to vysvetlím. Žiadna taká skupina neexistuje. Vieme o tom, že sa tu skrývaš, už od prvého dňa. Nedarilo sa nám chytiť ťa. Nikde si sa nezdržala dostatočne dlho, dokonca ani domorodci ťa nedokázali zabiť. A tým by nám urobili službu. Tak som to zobrala do vlastných rúk. Nafingovala som zranenie, vymyslela si srdcervúci príbeh a všetko to dokázala. A ty, ako amatérska herečka, by si mala môj výkon naozaj oceniť. Vlastne výkon nás všetkých.“

S jej poslednými slovami vyšli z lesa tri ďalšie osoby. Tentoraz to boli všetko dospeláci, dvaja muži a jedna žena. Všetci sa tvárili spokojne. Nikdy predtým ich nevidela a nepočula o nich, ale nemusela byť génius, aby si nedomyslela, že pracovali pre Aristokratov.

Zodvihla sa v nej vlna zúrivosti a začala si v duchu nadávať. Všetka tá jej opatrnosť bola na nič, keď skončila po prvom náznaku, ktorý jej po rokoch udrel do tváre. Bolo to až príliš jednoduché na to, aby to bola pravda! Bože, aký idiot bola. Ak toto prežije, odsťahuje sa na Antarktídu. Možno je tam zima, ale aspoň tam nikoho nestretne.

„Ty malá krysa, pomohla som ti. A takto sa mi odplácaš?“ zavrčala, rýchlo schmatla šíp a vložila ho do tetivy. Zamierila na to malé dievča. Bolo jej jedno, že by ju mohla zabiť. Za to, čo urobila, by si ani nič iné nezaslúžila.

„Pomohla si niekomu, kto to nepotreboval. Keby si v hlave miesto vzduchoprázdna mala rozum, spoznala by si rozdiel medzi skutočným zranením a zranením vytvoreným náročky, aby oslovilo to tvoje úžasné srdiečko.“

„Ty malá sviňa,“ skríkla a skôr, ako si to stihla rozmyslieť, šíp vystrelil.

Ako v spomalenom zábere sledovala, ako ten kus dreva letel. Mieril do stredu hrude toho malého pankharta. No predtým, než sa mohol zaryť do jej čierneho srdca, neškodne sa odrazil od jej oblečenia. Pri tupom, kovovom zvuku vypleštila oči.

„Si hlúpa, hlúpa,“ zaspievalo dievčatko a ruky si založilo za hlavou. No nie vo výraze pohody, ale akoby nimi niečo hľadala medzi vlasmi.

Keď tomu chcela prestať venovať pozornosť, niečo sa stalo. Alebo skôr zmenilo. Tvár jej začala padať, akoby bola z gumy. Bolo to viac ako nechutné, ale nedokázala odvrátiť pohľad. Koža stále klesala a klesala, až nakoniec padla na zem. A potom sa slabé lúče svetla odrazili od niečoho, čo až priveľmi pripomínalo kov. Cassie prekvapene vyvaľovať oči na to, čo stálo pred ňou. Nebolo to žiadne bezbranné a zranené dievčatko. To veru nie. Vyzerala skôr ako nejaký stroj z ocele. Počula už o tom, že sa Aristokrati snažili stvoriť fungujúceho robota, ale netušila, že sa raz s jedným stretne. A nechá sa nim napáliť.

„Prečo?“ spýtala sa Cassie. Stále tomu nerozumela.

Bolo divné vidieť náznak úsmevu v kovových črtách toho stroja. „Máš niečo, čo moji páni chcú. A buď nám to dáš dobrovoľne, alebo ti to vezmeme násilím.“

„Radšej zomriem, než by som mala dobrovoľne pomáhať Aristokratom!“ vyhŕkla skôr, ako sa stihla za staviť. To, že to bol zlý nápad, jej došlo vo chvíli, keď sa tá atrapa dievčaťa začala smiať. Z toho zvuku jej behal mráz po chrbte.

„V to som dúfala. Daniel!“ Posledné slovo skríkla. Netušila, čo to znamená. Ale dozvedela sa to vo chvíli, keď jej niekto neuveriteľnou silou do krku vrazil niečo ostré. Vykríkla do bolesti a snažila sa vykrútiť, ale to už jej niečo chladné prúdilo do tela. Okamžite jej oťaželi svaly, ale nehodlala do vzdať.

„Prepáč,“ pošepol jej niekto do ucha.

Nerozumela tomu a nehodlala tým strácať čas. Kým jej ostávali nejaké zvyšky síl, snažila sa vykrútiť. Ale bolo to ako bojovať s hurikánom. Vždy, keď si myslela, že sa jej podarí uniknúť, nejaké silné ruky ju zastavil a takmer vrazili do zeme. Nedokázala sa pohnúť, nemala na to silu. Unikala jej pomedzi prsty rovnako, ako sa vytrácalo svetlo z okolitého lesa. Ale nebol to koniec. Možno sa im podarilo ju omráčiť, ale nabudúce už bude pripravená. Chytili ju, ale ona im utečie. Aj keby pri tom mala zomrieť. Neutekala štyri roky len pre to, aby sa nakoniec nechala chytiť robotickému dievčaťu s komplexom kráľov a zabijakovi so zlým svedomím.

Prológ ¦¦ Kapitola 2.

Som nesmierne vďačná za váš záujem a dúfam, že vás nesklamem.

Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 1.: