OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Prológ

05.05.2014 (19:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1627×

Prológ

Cassie zodvihla hlavu od zápisníka viazaného v ťažkej, ošúchanej koži. Vlastne ani netušila, o čo sa snažila. Väčšinu času sa snažila nijako nevytŕčať z davu, proste splynúť s ostatnými v stáde a tajiť, kým je v skutočnosti. Niekedy to bývalo ťažšie, inokedy až príliš ľahké. Jediný čas, keď mohla byť sama sebou, sa jej stále krátil. Zákony Aristokratov jej nikdy nedávali väčší zmysel, ale tiež nerozumela, prečo by decká od sedemnástich rokov mali väčšinu času tráviť na internátnych školách, úplne izolovaní od svojich rodín.

Svoje dni a týždne tvárila na temnom mieste, kde jej každý deň vymývali mozog. Učili ich tam klaňať sa úžasným, múdrym Aristokratom, ktorí viedli ich krajinu do blahobytu. Ona o ničom takom nevedela. Meniť čas podľa vlastných predstáv bola jedna vec, ale zamlčiavať to pred ostatnými bolo niečo celkom iné. Ľudia boli ignoranti. Občas nenávidela fakt, že ona jediná z nich poznala pravdu.

Teda, ona a jej matka. Od prvého dňa, keď sa prevalila skutočnosť o vzniku stroja času a o jeho odkúpení neznámym, chudobným robotníkom, ktorého meno dovtedy nikto nepoznal, to išlo dolu vodou. Mala síce len jedenásť rokov, ale bolo jej viac ako jasné, že to nie je normálne. Lenže mlčala. A keď sa začali zmeny a ona si nebola istá, či sa jej len niečo nesníva, len v tom pokračovala. Až raz sa preriekla.

Pamätala si ten deň, akoby to bolo len včera, hoci už ubehlo niekoľko rokov. Prišla zo školy, keďže nemala požadovaný vek, dochádzala každý deň tam a zase späť. Keďže jej rodičia museli pracovať, najali si jednu staršiu pani, aby na ňu dávala pozor. Lenže namiesto Mirandy sa na prahu objavilo mladé dievča, možno o pár rokov staršie od nej, a tvrdilo, že sa volá Kate. A stráži ju už takto dva roky.

A potom Cassie urobila tú hlúposť a spýtala sa na to po večeri rodičov.

Jej otec, ktorý pracoval ako manažér banky a občas bol skôr ženatý so svojou prácou ako s jej matkou, iba pokýval hlavou. Rovnako reagoval na všetko. Proste nikoho nepočúval. Overila si to tak, keď sa raz spýtala, či by si mohla vyrobiť bombu, aby vyhodila do vzduchu susedkine auto, ktoré malo taký citlivý alarm, že stačilo, ak si niekto v okolí pol kilometra kýchol. Kývol jej aj na to. Preto ju neprekvapilo, že rovnako apaticky reagoval aj na jej otázku o zmene pestúnky. Jej mama však stuhla a odrazu vyskočila na nohy, akoby ju niečo bodlo do zadku. Myslela si, že je sama, ktorá si všimla zmeny okolo a uvedomovala si, aké to bolo kedysi. A odrazu sa zdalo, že v tom nebola sama. Jej mama opäť stála po jej boku.

Cassie sa musela pri tých spomienkach usmiať. Tento svet; svet, v ktorom žila dlhé roky, jej toho veľa nehovoril. Ale mal aj svoje svetlé stránky. Len bolo veľmi ťažké ich nájsť. Ale kým mala svoj mamu, nemusela sa o nič báť. Jej otec bol aký bol, ale stále bol nažive. Čo sa nedalo povedať o niektorých ľuďoch, ktorých kedysi denne stretávala.

Jej spolubývajúce sa menili takmer každý deň. Raz spávala na posteli pri okne a nad ňou malá aziatka, ktorá mala príšerne znejúce meno, ktoré by si v živote neodvažovala zopakovať. O tri dni neskôr bola posteľ prázdna. O dva neskôr spala Cassie na posteli za dverami a spoločnosť jej robili štyri dievčatá, ktoré ju presviedčali o potrebe dať si urobiť manikúru. Bolo to mätúce. Aj pre to si viedla denník, v ktorom si všetko zapisovala a nosila ho stále so sebou. V dobe, keď plynutie času bolo vážne narušené, to bola jediná pevná pôda pod jej nohami, jediný dôkaz, že sa ešte nezbláznila.

Vlastne denník a jej mama.

Zavrela svoje poznámky a uložila sa do postele. Práve končil jeden z mála víkendov, ktoré mohla tváriť doma. Na internátnej škole platilo pravidlo – raz za tri mesiace mohli ísť študenti na dva dni domov. Proste profesionálna buzerácia. Keby mohla, urobila by proti tomu niečo, ale čo zmohla? Ona a jej matka si ako jediné pamätali, aké to bolo predtým, než sa moci ujali Aristokrati. Ako bolo možné bojovať proti systému, ktorému každý veril a nikto nemal najmenšieho pochybnosti o jeho dokonalosti? Mohla len ticho stáť v kúte a tváriť sa, že jej samota neprekáža. Hoci osamelosť vážne nabrala nové rozmery, hlavne posledných niekoľko mesiacov od začiatku nového školského roka.

Zaspala skôr, ako si vôbec stihla uvedomiť, že zavrela oči. Ráno ju však nezobudil budík, ale jemná ruka, ktorá sa jej prehrabovala vo vlasoch. V polospánku sa usmiala. Takto ju mama prebúdzala len na jej narodeniny. Lenže ona... Dopekla! Prudko sa vymrštila, takže čelom vrazila do niekoho hlavy. Ozvalo sa tiché zanadávanie a niekto rozsvietil lampu. Cassie mala dve sekundy na to, aby si prezrela svoju izbu predtým, než ju niekto otočil opačným smerom.

„Čo robíš, zlatíčko. Zase si mala jeden z tých hrozných snov?“

Hlas jej bol neznámy. Žeby nová pestúnka? Lenže to bolo nepravdepodobné. Jej mama nikdy neodchádzala z domu, keď bola Cassie doma. Premklo ju zlé tušenie.

„Kto si?“ spýtala sa ostro.

Žena sa zvonivo zasmiala. Bol to lahodný, bezstarostný zvuk. „Ale no tak, medvedík, toto je tvoja nová hra? Zabudnúť na svojich rodičov v posledný deň návštevy?“

Cassie stíchla a pozrela sa na tú ženu. „Hra? Medvedík?“

Kto bola a prečo ju volala tými sladkými menami? Každý, kto ju poznal, vedel, že nenávidela prezývky. Pretože ju kvôli jej vzhľadu volali kadejako. Väčšinou pomaranč, alebo Limi, lebo vraj vyzerala ako oranžáda, alebo limonáda. A decká milovali skratky. Ona to nenávidela a odvtedy neznášala akékoľvek ovocie, z ktorého sa vyrábali džúsy. A takisto bola agresívna, ak ju niekto volal inak ako Cassie. A táto žena sa k nej práve správala akoby bola sladké dievčatko zo škôlky s dvomi vrkočmi. Krv jej začala vrieť v žilách.

„Toto je nejaký vtip?“

Dotyčná sa zamračila, čo bolo v rozpore s jej presladeným hlasom. „Ale no tak, miláčik, toto od teba nie je milé. Ja viem, že večer sa musíš vrátiť späť do školy a tým pádom opustíš svoju úžasnú matku a dokonalého otca, ale ak sa tam vrátiš, už tam budeš len dva roky a podľa tvojich doterajších výsledkov budeš pravdepodobne pracovať osobne s Aristokratmi. No nie je to úžasné?“

„Matka?“ zaškriekala Cassie prekvapene a snažila sa ignorovať fakt, že tá ženská bola psycho.

„No iste, hlupáčik! Hádam si nezabudla na svoju mamu? Na tú, ktorá je na teba veľmi hrdá.“

Cassie otvorila ústa ako nejaká prihlúpa ryba a znovu ich zavrela. Netušila čo povedať alebo urobiť. Pozrela sa na tú ženu a vôbec ju nespoznávala. Cassie vďaka svojim génom vyzerala dosť exoticky. Po otcovi zdedila olivovú pokožku a tmavohnedé oči mandľového tvaru a po matke blond vlasy s ryšavými pramienkami, odborne to vraj volali rusé vlasy, pre ňu to bola svetlá ryšavá. Preto ju niektorí ľudia radi prirovnávali k ovociu. Lenže s uhladenou, krásnou zlatovláskou sediacou pred ňou nemala nič spoločné.

Srdce jej zamrelo v hrudi.

„Ma-mama?“

Žena sa usmiala a pohladila ju po pleci. „Ale samozrejme, dievčatko. Kto iný by som bola?“

To bola tá správna otázka, no taká, na ktorú mala hneď niekoľko odpovedí. Bolesť sa v nej miešala s frustráciou a bezmocnosťou. Jej mama... jej rodičia a všetko čo poznala, bolo proste preč. Zvykla si na neustále zmeny, ktoré sa občas diali v rozmedzí minút a inokedy mesiacov. Poznala to a hoci to bolo na hovno, dalo sa to vydržať. Bola to apatia a stereotyp, ktoré ju držali pri živote. To a silné múry okolo vlastnej osobnosti, alebo skôr srdca.

Držali v tajnosti fakt, že sú s mamou Odolné - čiže ľudia, ktorí mali schopnosť odolávať posunom času bez nejakej zmeny. A odrazu jej mama, jej najbližšia osoba a dôverníčka, bola preč. Nebola vo väzení, kam zatvárali ľudí, ktorí nezodpovedali dokonalej predstave o spoločnosti. Nie, to nie. Tí bastardi Aristokrati ju proste vymazali z povrchu zemského a na jej miesto nasadili preafektovanú, dokonalú ženušku, ktorá pravdepodobne ani nevedela, kde v kuchyni skladujú cukor.

Cítila, ako sa jej ruky začali triasť. Zovrela ich do pästí, ale tá bezmocnosť a strach, tie nezmizli. Stále tam boli, hoci sa ich zo všetkých síl snažila ignorovať. Nemala potuchy čo by mala urobiť. Jej matka bola občas neznesiteľná, ale vďaka nej ešte mala silu ísť ďalej. Možno bolo trochu slabošské v sedemnástich prehlásiť, že bola unavená zo života, lenže na tom nedokázala nič zmeniť. Svet nebol bezpečný, hoci mal pôsobiť dokonale. A teraz...

Naučila ju, že si má všetko zapisovať, viesť si poctivo denník, aby na nikoho a nič nezabudla, akoby zbierala nejaké dôkazy alebo čo. Robila to tak dlho, že si už ani nepamätala, keby...

A vtom jej to napadlo. Bolo to ako záblesk nádeje, iskierka v nikde nekončiacej tme. Iste, jej matka ju naučila, že si má každú hlúposť zaznamenať. Dvakrát. Snažili sa splynúť s davom, ale nie vždy sa im to darilo a zakaždým sa našiel niekto, komu ich správanie mohlo prísť podozrivé. Takže obe všetko zapisovali, ale nielen do vlastných denníkov, ale aj do druhých.

Takže Cassie písala do svojho verného spojenca a do malého, starého zošita, ktorý mala ešte zo základy, keď všetko bolo v pohode. A ten mala v úschove jej mama. Nemali možnosť stretávať sa tak často, takže si jednotlivé zápisky posielali poštou - ak to bolo bezpečné -  alebo niekomu zaplatili, aby to preniesol. Vždy sa našiel niekto, kto potreboval niečo navyše.

Lenže jej nešlo o jej úbohé pokusy o vylievanie si srdca na otrhaný zdrap papiera. Nie, ona premýšľala o čiernom zápisníku, ktorý skôr pripomínal zakladač, ktorý skrývala vo falošnom dne vo vlastnej skrini. Aristokrati mohli meniť minulosť a nechávať tak ľudí proste zmiznúť z povrchu zemského, lenže boli stále opatrní v tom, koho sa zbavovali. Poznala vynálezcov a prístroje, ktoré boli prospešné aj pre nich a tých by sa nikdy nezbavili.

Medzi tými vynálezmi boli aj najmodernejšie prenosné zariadenia. Dokázali udržať akékoľvek dáta a dostať sa k nim mohol len človek, ktorý sa dostal cez zabezpečenie. V jej prípade to boli jej odtlačky prstov, hlas a heslo. Volali ho Sagax a bolo povinnosťou jeden mať – ak ste si ho nemohli dovoliť, proste vám ho darovali. Aby vás vedeli nájsť a spojiť sa s vami. Cassie mala dve. Jedno oficiálne zo školy a druhý jej tajne darovala mama na pätnáste narodeniny. Bola to inteligentná vecička, ktorá sa vďaka solárnemu systému dokonca aj sama dobýjala.

Sama pre seba sa usmiala a zodvihla hlavu. Ešte stále tam bola nádej. „Mohla by si ma počkať v kuchyni?“

Žena bez najmenšieho podozrenia pokývala hlavou a vybrala sa von z jej izby. „Urobím tvoje obľúbené palacinky.“

Cassie desilo, že nejaká ženská, ktorú v živote nevidela, ale vyhlasuje sa za jej matku, o nej vedela také detaily, aké o nej nevedeli ani jej spolubývajúce - ktoré mala bez zmeny už tri mesiace. Ale teraz sa tým nemienila zaoberať. Bolo to posledné zrnko nádeje, ku ktorému sa mohla upnúť. Myslela si, že Cassie, jej vlastná dcéra, ešte nebola pripravená vstrebať takéto závažné informácie. Neverila jej. Ale dúfala, verila, že ak o neičom vedela, napísala to do toho denníku. Pretože jej povedala, aby ho čítala až vtedy, keď sa niečo stane.

Keď jej momentálna matka zavrela za sebou dvere, ihneď sa vrhla k šuplíku na nočnom stolíku. Kľúč k nemu nosila na krku a nikdy o ňom nehovorila. Ak to bolo paranoidné, tak len pre to, že v súčanej dobre už človek vážne netušil, komu má veriť. Aristokrati mali ľudí všade. Na opačnej strane mohol byť ktokoľvek.

Rýchlo zadala heslo a počkala, kým zariadenie prijme jej hlas a odlačky prstov. Bolo to príliš pomalé, nemala náladu byť teraz trpezlivá. Zdalo sa jej, že čakala takmer večnosť, kým sa jej otvorili načítané súbory. Možno nebolo bezpečné skladovať takého osobné údaje v zariadení, ku ktorému by sa dokázal každý dostať, ale musela veriť, že jej mama vedela, ako obísť celý ten systém. Preto jej ten Sagax darovala potajme.

Keď sa jej súbor s maminým denníkom konečne načítal, začala listovať. Privítal ju jej známy rukopis. Jej písmo bolo takmer kaligrafické, akoby používala šablóny, zatiaľ čo to svoje nedokázala prečítať ani keď sa vážne snažila. Nemala potuchy, čo očakávala, keď sa dívala na tie riadky. Možno nejaké milé slová, list s inštrukciami. Miesto toho dostala do rúk niečo, čo vyzeralo ako... zoznam. Niekoľko písmen a čísiel. Prevalila sa cez ňu vlna sklamania. Bolo to nepoužiteľné!

Zahnala sa, aby tým neschopným kusom techniky urobila nové okno v stene, keď vtom sa jej rozvibrovalo v ruke. Znamenalo to, že sa jej niekto – niekto menom Hayley Wrightová - pokúša poslať správu. Na jej Sagax, o ktorom ani nikto netuší, že ho vôbec vlastní. Opatrne klikla na malú obálku. Keď zbadala tvár svojej pravej matky, na chvíľu zamrzla a srdce s jej bolestne zovrelo. Čo sa to dialo?

„Nemôžem strácať čas. Ak ti toto Hayley poslala, znamená to, že ja ťa už nemôžem chrániť. Môj denník, ktorý si skrývala v šatníku, som po častiach ničila. Zakaždým, keď si odišla a ja som sa uistila, že stránky boli naskenované na tvoj tajný Sagax. Tí, ktorí prišli na moje miesto, ťa zabijú. Nie preto, že predstavuješ hrozbu, ale pre to, že si jedna z mnohých. Tie čísla a písmena niečo znamenajú, zisti čo. Nauč sa ich naspamäť a všetky dôkazy znič. Odíď z domu a neobracaj sa. Teraz musíš prežiť. Nedovoľ, aby ti urobili to, čo mne. Nájdi Hayley, jej jedinej dôverujem.“

Cassie si ani neuvedomovala, že jej po lícach stekajú slzy. Ruku inštinktívne tisla na obrazovku, akoby sa mohla dotknúť posledného kúsku svojej mamy. Jej druhý denník zo šatníka bol zničený a bola si istá, že ten, ktorý si písala sama pre seba, pravdepodobne ani neexistoval. A teraz mala odísť z jediného miesta, kde sa cítila bezpečne, aby... Aby sa z nej stala lovná zver? Kto odstránil jej mamu? Čo bolo s jej otcom? A prečo jej niekto usiloval o život?

Zo Sagaxu sa ozvalo povzdychnutie a Cassie si uvedomila, že video ešte stále neskončilo. „Cassie, počúvaj ma. Ja viem, že si zmätená a nevieš čo sa deje, ale inak to nešlo. Nestihla som pre nás urobiť viac. Tvoj otec... tvoj otec to pochopil príliš neskoro. Nedaj sa chytiť.“ Jej mama sa obzrela, akoby na ňu niekto zvolal z opačnej strany a začala urýchlene vstávať. „Nedokážem ti pomôcť viac. Len si pamätaj, že nech sa stane čokoľvek, nech sa rozhodneš akokoľvek, nezabudni, že ťa milujem.“

S tým sa na jej obrazovke rozpútala tma. Teraz už otvorene vzlykala. Snažila sa byť potichu, ale nejako sa jej to nedarilo. Jej matka nebola mŕtva, bolo to horšie – vymazali ju. Proste akoby sa nikdy nenarodila. Prečo ostala ona, to jej unikalo. Všetko predsa nadväzovalo. Lenže tým sa nemohla teraz zaoberať. Mama jej povedala, že tie čísla a písmená sú dôležité a má si ich zapamätať. A má nájsť osobu, ktorá jej poslala do video. Bolo jediné rozhodnutie, ktoré sa jej núkalo, ale váhala s tým, aby ho urobila. Ak vyjde von, potvrdí tým čokoľvek, z čoho ju podozrievali ľudia, ktorí toto mali na svedomí. Nikde nebude v bezpečí.

So Sagaxom v ruke sa postavila a prešla ku skrini. Automaticky odtiaľ vybrala ruksak a začala vyberať oblečenie. Nemala tušenia, čo urobí. Vedela však, že musí konať rýchlo. Mala našetrené nejaké peniaze. Telefón si nechať nesmie, pretože by ju vypátrali. To isté aj jej oficiálny Sagax. Hneď ako sa naučí tie kódy, zničí taj ten druhý.

Bolo oficiálnym tajomstvom, že Aristokrati a ich ľudia vedeli o všetkom a o všetkých. Každé zariadenie bolo nastavené tak, aby kontrolovalo všetkých ľudí. Niečo, čo si nikto nevšimol a neuvedomil, pretože pre nich bol tento systém dokonalý. Lenže aj zdanlivo dokonalé mestá mali niečo, čo im ničilo fasádu. Boli to vonkajšie časti plné neobývaných domov a prázdnych ulíc. Nikto tam nechodil, pretože netušili, že tie miesta existujú. Nie sú tam kamery, ani žiadne čítačky čipov, ktoré všetkých kontrolovali. Len tma a neskutočné ticho.

Cassie sa ešte raz pozrela na svoj Sagax, akoby sa ho pýtala na odpoveď, no tá dotyková obrazovka bola temná a nejavila žiadne známky života. Vedela, čo musí urobiť. Vedela to a nedokázala sa pohnúť. Znamenalo to urobiť krok proti všetkému, čo ju jej mama naučila. Lenže ona teraz bola preč, nestála pri nej a neochraňovala ju ako kedykoľvek predtým. Bola sama. A keď odtiaľto utečie, už sa to nikdy nezmení.

Ironicky sa usmiala. Osamelosť predsa poznala. Každý deň, každý mesiac. Vždy a všade. Zo strachu z odhalenia sa držala od všetkých bokom. A teraz už nemala ani mamu, ku ktorej by utekala po radu. Už nikdy s ňou nebude môcť hovoriť.

Utrela si posledné slzy a rýchlo sa prezliekla. Ak sa rýchlo dostane za hranicu mesta, bude mať šancu získať na chvíľu náskok. Nemala potuchy, čo bude robiť. Kam sa ukryje, alebo prečo to vôbec robí. Ale istá bola jedna vec – jej rodičia boli preč a na ich miesto dosadili niekoho, kto bol až príliš perfektný, než aby bol skutočný. A ona nenávidela dokonalosť ešte viac, ako neznášala prezývky adresované svojej osobe.

Kapitola 1.

Dúfam, že sa vám úvod do môjho nového príbehu páčil. Ak nie, som otvorená kritike. :)

Ak sa vám prológ zdal zmätený, nebojte sa, to bol zámer. Hlavne kvôli Cassie, ktorá je sama veľmi zmätená. Mal odrážať jej momentálne rozpoloženie, hlavne aby ste mali jej konanie a správanie z ďalšej kapitoly s čím porovnať.

Chcete aj pokračovanie?

Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Prológ: