OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 29.

08.11.2015 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1097×

Kapitola 29.

Ayana stratila pojem o čase. Znovu strácala vedomie a prebúdzala sa do nejasného šumu hlasov, ktoré sa menili na neznesiteľný roj včiel. Vraštila obočie námahou sústrediť sa, ale jej snaha padala na únave, ktorá ovládala celé jej telo. Akoby bola špongia, ktorú niekto až príliš vyžmýkal a nehodlal ju ďalej hádzať do vody. Keby ju neotravoval ten príšerne otravný húf včiel v hlave, pokojne by zaspala a nezobudila by sa aspoň týždeň.

Ale niečo jej bránilo v sladkom zabudnutí. A hoci mala oči konečne otvorené, nevidela nič zaujímavé. Steny, nábytok, niekoľko škaredých démonov, niečo, čo pripomínalo Shadea v rozmazanom pohybe... Zachmúrila sa a zodvihla sa na lakte. Pravdepodobne sa niekde udrela do hlavy, inak si nevedela predstaviť, že to, na čo sa pozerá, je skutočnosť.

Ako posledné si pamätala to, že sa ju Shade rozhodol preniesť len tak z miesta na miesto a jej žalúdok s tým nijako nesúhlasil. V ďalšej sekunde o sebe už ani nevedela. Netušila, koľko času ubehlo. Možno celé stáročia. Inak si nevedela predstaviť, že by sa tu len tak zjavili démoni a začali by útočiť.

V mäteži farieb a nekontrolovaných šmúh predstavujúcich pohyb jej mozog pracoval na plné obrátky. Snažil sa nejako logicky vysvetliť, čo sa dialo, ale neexistovalo nič, čo by jej dokázalo osvetliť situáciu. Vedela, že ich prenasledujú, takže bolo len otázkou času, kedy ich dobehnú a zaútočia.

Shade sa mihal z jedného miesta na druhé a bezhlavo zabíjal nepriateľov. Dokonca tam okolo neho poskakoval aj Eric, čo jediného ho zachránilo od toho, aby mu neskôr nechcela odtrhnúť hlavu za to, čo všetko spôsobil. Lenže jej mierne zahmlený mozog zaujal niekto iný. Démon, ktorý nad tým všetkým stál so založenými rukami a sledoval, ako masy jeho prisluhovačov miznú pod šikovnými ťahmi meča.

Zdvihol sa v nej hnev. Keby to dokázala, postavila by sa na nohy a vykrútila mu krk. Ale to nedokázala. Mohla len nečinne prizerať tomu, ako jej Shadea otĺkajú ako jablko padnuté z najvyššieho konára. Držal sa statočne, ale ani v bojovom šialenstve nedokázal zabrániť všetkým, aby sa ho čo i len nedotkli.

Trhalo jej srdce takto ho vidieť, ale verila, že to dokáže. Všetko tomu nasvedčovalo. Pod unaveným švihmi ostávalo stále viac a viac démonov. Avšak ani triumf z blížiaceho sa víťazstva jej nedokázal dodať dostatok odvahy a elánu. Len tam bezvládne ležala, opierala sa o niečo mäkké a škrípala zubami. Na to, očividne, mala sily dosť. Jej zubár sa tomu iste poteší.

Všetko jej začínalo splývať. Asi jej to premiestňovanie natrvalo poničilo celé telo. Nemohla to však vnímať negatívne, nie v tento moment. Shade tam za všetkých nastavoval krk, chránil svoju sestru a možno aj ju. Eric mu k tomu hral doslova druhé husle, ale snažil sa. Možno naozaj bol použiteľný, ale rozhodne mu nemienila len tak odpustiť to, ako sa od začiatku správal.

Pochybnosti sa v nej premiešavali s obavami. A keď to predsa len vyzeralo, že to dobre dopade, vrhol sa do boja aj ten posledný démon, ten najdôležitejší. Telo jej podvedome stuhlo a verila tomu, že keby bola bojazlivejšia, práve teraz by zubami ničila svoju neexistujúcu manikúru. Pretože bez ohľadu na to, ako veľmi sa Shade snažil, bála sa, že prehrá.

Tie slová ju zasiahli efektívnejšie ako kameň presne namierený na jej čelo. Z úplného nezáujmu o jeho osobu a snahu dokonca mu ublížiť, sa presunula k obdivu a strachu, že by o neho mohla prísť. Mohol sa narodiť ako démon, ale neustále jej dokazoval, že to nehralo žiadnu rolu.

Jeho pôvod nepredurčil, čím sa stane. A jeho charakter bol čistejší ako tých pseudobojovníkov, ktorí pri prvom náznaku krízy pustia do nohavíc. Ale Shade nie. Možno si ho idealizovala, ale neverila, že by len tak niekoho nechal za sebou. Rovnako ako nedokázala ani len zvážiť myšlienku, že by sa predčasne vzdal boja. Strážca telom i dušou. A momentálne boj prehrával. Pretože bol unavený z boja a ten démon to vedel.

Zaťala zuby a snažila sa postaviť, ale nech sa snažil akokoľvek, nedokázala so sebou ani pohnúť. Po čele jej stekal pot od námahy, oči jej kmitali za privretými viečkami, no svaly odmietali poslušnosť. Možno aj preto, že nemala energiu, ktorá by ich dokázala pohnúť. Aj napriek tomu, že vnútorne bola taká naštartovaná, až ju to desilo. Mala pocit, akoby dokázala pohnúť celou horou, ale bola podrazená neexistujúcou pohyblivosťou svojich údov.

Znovu sa zaprela o to mäkké, čo bolo vedľa nej. No jej jediný pohyb predstavovalo šmyknutie po hladkom povrchu, ktorým výsledkom mohla byť aj rozlúčka so zubami. Ale miesto toho sa sústredila na niečo iné. Jej prsty o niečo zavadili.

Pozrela tým smerom a uvedomila si, že vo svojej zúfalej snahe dopriať svojej točiacej sa hlave trochu pokoja, sa jednoducho uložila na nie práve čisto vyzerajúcom koberci. Jej spacie návyky však boli nepodstatné vo svetle iného objavu. Na pohovke o čosi vyššie odpočívala úplne bez pohnutia Shadeova sestra.

Jediná osoba, ktorá by mu teraz dokázala pomôcť, keďže jej telo bolo úplne nepoužiteľné. A aj keby nebolo, čím by tak asi zranila démona? Čarom svojej osobnosti? Jej doterajšie stretnutia s tými bytosťami nemali veľkú úspešnosť a nemyslela si, že by sa to niekedy v dohľadnom čase malo zlepšiť. Lenže pri letmom dotyku s rukou ženy v kóme nebola o nič múdrejšia. Netušila, ako ju dostať zo stavu, ktorý si privodila kúzlami.

Mohla by...

Nápad k nej prišiel tak rýchlo, až ju prinútil vypleštiť oči. Sčasti to bolo možno spôsobené aj krutou ranou, ktorú práve svojou sánkou spomalil ten démon. Len bez ohľadu na ten jeden úspech, vyzeral Shade ako pár sekúnd pred kolapsom. A Eric práve niečo skladal na zemi, hádala, že možno vlastné kosti alebo niečo podobné. Ona bola takisto nepoužiteľná. Jediná možnosť viedla cez Celeste. A tá si spala ako zabudnutá hrdinka naivnej rozprávky.

Len pár sekúnd jej trvalo, kým sa prepracovala cez tisíce nepodstatných myšlienok. Zavrela oči. Nemusela vidieť to, čo tak jasne počula. Tupé rany, tlmené nadávky a výboje energie, ktoré otriasali miestnosťou. Presvedčia samú seba, že stonanie od bolesti si len predstavila. A ak aj nejaké ostalo a strapkalo okraje jej sebaovládania, určite patrilo démonom. Pretože tam, kam išla, potrebovala akúkoľvek útechu, ktorú mohla nájsť.

Jediný pohľad späť na bojujúceho Shadea ju však presvedčil o tom, že robí správnu vec. Hoci Shade sa netváril nadšene, keď to nepriamo navrhla.

Opäť zavrela oči, tentokrát s pocitom, že ich už nemusí otvoriť. Nikdy nepremýšľala nad konečnosťou smrti, či iných melodramatických vecí, ktorými sa ľudia zaoberali už odnepamäti. Pre ňu akoby neplatili rovnaké zákonitosti. Až príliš skoro pochopila, že svet tak rýchlo neopustí. A ak áno, tak ju niekto zabije.

Veľkoleposť nejakého sebaobetovania jej bola cudzia. Na také gestá bola príliš sebecká. Príliš jej záležalo na Shadeovi na to, aby ho opustila. Ale ostávala jej jediná možnosť. Cítila to. Netušila ako, odkiaľ prišla tá pochybnosť. Tie šepkané slová v jej mysli a prosby o pomoc.

Možno si to všetko len predstavovala. No nepremýšľala o tom tak dlho, ako asi mala. Obávala sa, že príde o odvahu, ktorá jej nikdy nebola vlastná.

Zhlboka sa nadýchla a ponorila sa na dno svojich schopností. Teraz im rozumela. Po dlhých storočiach konečne chápala princíp výmeny energie, ktoré vyzerali ako liečenie. A pritom len zobrala tú pokazenú časť a nahradila ju novou.

Iste, dokázala naprávať, ale často len zobrala bolesť do svojej duše a vrátila späť len spokojnosť. Tak fungovala dlhý čas a nebola v ohrození. Až kým pred ňou neležal mŕtvy Shade a neprišlo k nej rozhodnutie, či by dokázala žiť bez neho. Na to existovala jediná odpoveď a tá sa zhodovala s tou, ktorá ju teraz zaplnila. To on by mal prežiť, pokračovať v odkaze Strážcov.

A k tomu potreboval svoju sestru.

Nedokázala ju vyliečiť. Na to by musela poznať zaklínanie a ona nebola žiadna bosorka. Ale mohla urobiť niečo iné. Neviditeľnou rukou svojich schopností sa načiahla pred seba. Cez svetlo prenikali takmer priehľadné prsty a pátrali v najkrajších farbách a tvaroch, ktoré si človek môže predstaviť. Neprekážala jej ani občasná temnota zdobiaca okraje jednotlivých ťahov.

Svetlo a tma sa vždy dopĺňali, jedno bez druhého nejestvovalo. Celeste a Shade boli viac ako súrodenci, boli dvojčatá. Tam, kde Celeste zastupovala svetlo, ju Shade dopĺňal temnotou. To istou tmou, ktorá nad ním nikdy nemala moc. Ale v duši ženy, do ktorej opatrne vtrhla, panovala tmavosť vynímajúca sa nad svetlom. Nie zlo, ale tieň. Čulý zárodok nového života i pozostatok starej trpkosti.

No nebolo cesty späť. Celkom pustila posledné putá, ktoré ju spájali s tým, čo predstavovalo jej podstatu. Tvary začali predstavovať len ozvučené tóny jednotlivých farieb. Dunivé basy indiga sa jej točili okolo zápästí a ťahali ju späť. Kúzlo, ktoré malo chrániť, odrazu útočilo. No neutiekla.

Poslednýkrát si pripomenula, že je to jediná možnosť, a nepokojné klbko obranného štítu objala. Zabolelo ju to, ale v duchovnej rovine neexistovali slzy. Len nepohodlie a neistota. To dokázala ignorovať.

Pomaly rozpletala spojenie medzi dušou a kúzlom a pomaly ho obmotávala okolo vlastnej podstaty. Liečebná sila z nej vytryskla ako gejzír a prenikala cez medzierky vytvorené jej námahou. Dve iskry ukryté v jedinej sa na ňu usmievali svojím pokojom. Ubúdalo z nej tam, kde k nim pribúdalo.

Temnota ustupovala svetlu, všetko žiarilo a ihralo. A keď si myslela, že bolesť predsa len nebude môcť zniesť, prišiel pokoj. Ten predstavoval dokonalý balzam na jej únavu. Dokázala predsa vyliečiť osobu, ktorá bola veľmi dlho v kóme. Nezaslúžila si to snáď?

Skôr, ako stihla niečo namietnuť, sa posledné vlákna zvláštneho kúzla dostali na svoje miesta. S tichým cvaknutím zapadli na svoje miesto. Bola uväznená. Ale neprekážalo jej to. Zabalila sa do teplej prikrývky tej ochrany a poddala sa spánku, len matne si uvedomujúc, že by sa mala prebudiť.

Nedesilo ju to, pretože v nikde nekončiacej nehybnosti nebola sama.

***

Shade si založil ruky na hrudi a sledoval, ako sa vojaci pod jeho velením snažia jeden druhého zabiť v zinscenovaných tančekoch pripomínajúcich detské hry. Musel sa veľmi premáhať, aby neprevracal očami. Ale v tento deň mal na starosti tréning, takže sa musel správať zodpovedne. Hoci najradšej by išiel rovno za Ericom a povedal mu, čo presne si myslí o jeho spôsobe trénovania.

Jeho myšlienky ale odrazu prerušil pohľad na jednu dvojicu. Vždy sa našiel medzi Strážcami niekto, kto bol až príliš motivovaný a tieto malé hry premenil na skutočné krviprelievanie. Keď si však uvedomil, o koho ide, zachmúril sa.

Ten chlapec ho neuveriteľne iritoval svojou neschopnosťou nasledovať tie isté pravidlá ako všetci ostatní okolo neho. Zdalo sa, že tam, kde chceli ostatní chrániť a pomáhať, on chcel len ničiť a ovládať. Veď čo iné si mal vyvodiť z toho, že práve teraz nútil svojho spolubojovníka, aby si oblizoval špinavé topánky.

Vykročil tým smerom a podvedome sa hral s prstami. Neznášal takéto situácie. Nemal rád, keď ho ostatní videli v perspektíve schopností, ktoré sa tak veľmi odlišovali od ich. Ale niečo také povrchné ako mienka ostatných jeho podriadených ho nemusela zaujímať. To mu neustále opakovala jeho sestra. Ešte pár mesiacov a možno tomu začne aj veriť.

Schmatol toho výrastka za golier a odtrhol ho od ledva dýchajúceho chlapca. Bol vlastne dieťaťom. Možno by si niekto myslel, že bolo kruté od takého ranného veku ich vystavovať nebezpečenstvu, ale keď mali predstavovať jedinú bariéru medzi životom a smrťou, nikdy nebolo príliš skoro.

„Daegan, povedal som ti, že spolubojovníkov nezabíjame.“ Jeho pokojný tón bol v ostrom protiklade k tomu, ako veľmi mu chcel ublížiť.

„On nie je môj spolubojovník. Je len špinou pod topánkami. Toľko by sme mohli dokázať, keby sme tých ľudských červov neochraňovali, ale pozabíjali.“

Shade cítil, ako všetci okolo nich stíchli a prestali cvičiť. Mal chuť prevrátiť očami, ale nakoniec sa ovládol. „Buď opatrný, podobné myšlienky by ťa mohli stáť krk.“

„Smrť by bola lepšou alternatívou než otročiť v mene ľudí, ktorí nás aj tak vraždia.“

„Je to naša úloha.“ Lenže úloha, v ktorej oprávnenosť ani sám neveril. A Daegan to možno vycítil.

Vzápätí jeho domnelý žiak pošepkal: „Mohli by sme im vládnuť.“

Shade stuhol. „Pozor na slová.“

„A prečo? Tvoj strach nič nezmení na tom, že je to pravda. Mali by sme zobrať všetko, čo máme a začať im vládnuť. Práve nedávno som sa v jednej z kníh dozvedel spôsob, ako by sme ich mohli všetkých zabiť bez toho, aby sme museli prstom pohnúť.“

Nedával si pozor ani na hlasitosť, ani na tón hlasu. Všetci prítomní ho počuli a do pár sekúnd sa táto správa roznesie po celom výcvikovom tábore. Bez ohľadu na to, ako veľmi by ospravedlnil nepremyslené slová toho mladíka, nemohol ich pred ostatnými nijako zakryť. A on to možno veľmi dobre vedel.

Nikdy nesúhlasil s tým, čo robili, hnusil sa mu výcvik i všetko ostatné. Vedel, kým je Shade v skutočnosti a snažil sa ho prinútiť, aby sa postavil na jeho stranu, aby podporil jeho názory. Ale Shade v sebe nemal toľko krutosti, možno ani toľko tmy. Ale Daegan... ten bol najskôr stratený.

„Nedávaš mi na výber,“ pošepol s konečnou porážkou v hlase. „Tvoj život prepadol Strážcom. Za plánovanie pokorenia si ľudstva a jeho vyvraždenie si si vyslúžil najvyšší trest. Vykonáme ho čo najskôr. Velitelia ťa odvedú to cely.“ Vedel, že sám by niečo také proste nedokázal. Bol príliš patetický na to, aby si užíval niekoho smrť. Každý život si zaslúžil úctu.

No miesto toho, aby bol Daegan vydesený alebo aspoň zachmúrený, sa začal smiať. Ten desivý zvuk sa odrážal od stien. Zamával rukami ako vták. Shade sa k nemu vrhol, ale bolo príliš neskoro.

V mihu sekundy sa na celú miestnosť vzniesla divná clona. Shade zažmurkal, aby sa zbavil hmly prikrývajúcej mu videnie. Keď bolo o pár sekúnd po všetko a situácia sa vrátila do normálu, nedokázal si vybaviť, prečo len tak všetci postávajú a necvičia. Vzápätí im to vytkol.

Z nejakého dôvodu mal nepárny počet cvičencov. Nedokázal si vysvetliť, prečo mu to prišlo podozrivé. Nikdy ich predsa nebolo viac.

Alebo áno?

***

Shadea prestal zaujímať démon spútaný na zemi i zvedavá otázka jeho sestry. Trvalo mu sotva dve sekundy na to, aby si uvedomil, čo táto situácia znamená. Mala by ho naplniť radosť, že sa mu sestra vrátila. Mal by ju objať a začať bozkávať a velebiť všetkých bohov. Rovnako, ako to robil Eric.

Ale on nedokázal.

Pretože bol paralyzovaný strachom. Nútil ho pohnúť sa jediným smerom. K zadnej časti miestnosti, kde na špinavom koberci tak pokojne a mierumilovne odpočívala jeho Ayana. Ako v sne sa k nej vrhol a zodvihol si ju do náručia. Vedel, že bolo neskoro. Dýchala plytko a pomaly, ale nebolo to od námahy. Keby bol naivný, veril by, že sa práve uložil na zimný spánok. Ale tá detská časť jeho ja ho opustila už pri narodení.

Ayana vedome nahradila svoj život tým, čo ostalo z jeho sestry. Nemohla zlomiť kúzlo, tak urobila to, čo objavila len kvôli jeho domnelej smrti. Ak chcela niekoho skutočne vyliečiť, mohla si s ním vymeniť miesto.

Presunúť zranenia niekoho iného na vlastné telo. Skôr či neskôr by sa vyliečila. Ale kúzlo jeho sestry... to komplikovalo. Bola v tej istej kóme ako Celeste celé stáročia pred ňou. A aj keby to kúzlo zlomil, nemal záruku, že by sa vyliečila. Aspoň nie sama.

Srdce mu zovrela bolesť. Strasúcimi sa prstami ju pohladil po líci a snažil sa ignorovať, aké studené bolo na dotyk. Bol by urobil čokoľvek, aby ju dostal späť. Dokonca by riskoval a j prítomnosť vlastnej sestry.

Pokojne by sa jej vzdal, aby mohol mať Ayanu. Vždy si myslel, že jediný pevný bod v jeho života bola páve Celeste. Jediná mu rozumela. Ale bola to Ayana, bez ktorej si nevedel predstaviť ďalší deň.

Na plece mu dopadla ťažká ruka. „Čo urobíte s tým démonom?“ Hlas patril Ericovi a nebol taký pragmatický ako kedykoľvek predtým, Bol plný radosti. Toho citu, ktorý mu tak veľmi závidel.

Mal chuť neodpovedať, ale nakoniec sa zmohol na krátke a neurčité potrasenie hlavou. Čo sa jeho týkalo, nejaký démon mu mohol byť ukradnutý. Teraz už veľa škody nenapácha. Skôr sa snažil zistiť, ako dostať Ayanu späť.

„Nemôžem len tak zrušiť kúzlo, ktoré na seba preniesla.“

Slová jeho sestry boli tiché, ale o to viac kruté. Ona dostala to, čo potrebovala a o ostatné sa nestarala. Len kvôli dieťaťu, ktoré čakala, ju však nekonfrontoval. Vlastne na to nemal silu.

„Chceš povedať, že nechceš.“

„Nie, chcem tým povedať, že nemôžem. V momente, ako by som ho zrušila, by zomrela. Jej telo zaťažili všetky zranenia, ktoré zo mňa sňala. Ale samú seba nedokáže vyliečiť.“

Vedel, čo sa mu snažila povedať. A trhalo mu to srdce. Posadil sa k nej a objal jej nehybné telo. Niečo také malicherné ako osud ľudstva bol úplne zabudnutý vo svetle tej krutej pravdy. Na svete neexistovala bytosť, ktorá by ju z toho dokázala dostať.

Netušil, či vedela, čo robí, keď na seba pretiahla to kúzlo. Ale možno to tušila a následky prijala. On to však nedokázal. Keby mohol, plakal by. Kvôli tomu, čím si musela prejsť. Súcitil by tak s jej bolesťou a obetou. Ale zo všetkého najviac by mohol oplakať, že už nikdy nebude mať migrénu z jej nikdy nekončiaceho rečnenia.

Možno bola stále tu, ale akoby bola mŕtva. A neexistovalo nič, čo by to dokázalo zmeniť. Nebolo v jeho moci uzdraviť ju. Jediné, čím by jej to všetko mohol uľahčiť, by bola milosrdná smrť. Bol príliš sebecký na to, aby niečo také urobil. Príliš na nej závisel.

Keď za sebou zacítil prítomnosť neznámej bytosti, len ju pevnejšie objal. Ak si prišli po neho, pôjde aj dobrovoľne. Celý život nemal pre čo žiť. Okrem sestry nikdy nič neobjavil. A teraz, keď sa samota jeho nesmrteľných dní predsa len zmenila na radosť... Konečne našiel bytosť, kvôli ktorej by dokázal zomrieť.

A ona sa to možno nikdy nedozvie, pretože spí nekonečným spánkom.

Kapitola 28. ¦¦ Kapitola 30.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 29.: