OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 30.

27.04.2015 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1152×

Kapitola 30.

Theo už mal za sebou dlhé roky v podstate vojenskej služby. Bol otrok, bojovník, strážca a nakoniec vrah. Stretol sa so zradou, so smrťou, s bolesťou i s láskou. Vedel, aké to bolo, žiť ako na hojdačke, keď sa jeho život mohol nakloniť tým alebo iným smerom v závislosti od nálady kráľovnej.

Ale ani to všetko ho nedokázalo pripraviť na to, čomu čelil teraz. Jeho chlpáč mu dovolil premeniť sa späť, ale len pre to, lebo vedel lepšie posúdiť závažnosť súčasnej situácie. On sám by najradšej ostal vo svojej zvieracej podobe. Po rokoch bolo oslobodzujúce transformovať sa, ale tie okolnosti boli odporné. Najradšej by na to všetko zabudol, ale nebolo to v jeho silách. A všetko to umocňovali tie záblesky drobných črepín, ktoré sa odlamovali z jeho života.

Zoey premieňajúca sa na levicu.

Zoey bojujúca o život.

Zoey padajúca na zem.

Boli to najhoršie momenty jeho života a boli sústredené okolo jeho družky. Celé vnútro sa mu zvieralo úzkosťou i strachom. Keby mohol, vrčal by a driapal okolo seba. Teda, v prenesenom zmysle to vlastne už robil. A okrem toho ešte bezmocne zatínal päste, aby to všetko pretrpel. Neželal si byť nikde inde, len v izbe so svojou milovanou. Pritúliť sa k nej, zahrievať ju vlastným telom, užívať si jej blízkosti.

Ale tí šialenci na to mali asi iný názor.

Ohlušujúco zavrčal, keď sa na neho zniesla ďalšia vlna obvinení. Nikto mu nevenoval pozornosť a on sa už ani nesnažil nejako ich prinútiť zobrať do úvahy aj jeho názor alebo slovo.

„Zabil posledného žijúce mužského potomka z kráľovskej rodiny! To je neslýchané!“ rozohnil sa piskľavý ženský hlas. Vedel si predstaviť, že ak by poznal majiteľku, asi by veľmi rýchlo zariadil, aby onemela.

„Porušil zákony, nech zaplatí životom!“ Tentoraz prehlásenie vyšlo z mužského hrdla, ktoré by rád láskyplne zovrel v prstoch.

Ostatné hlasy sa snažil nevnímať, hoci tvrdili v podstate do isté, len využívali viac predstavivosti a synoným. Neuveriteľne mu to liezlo na nervy a najradšej by ich všetkých pozabíjal, ale nemal na to energiu. A oni to veľmi dobre vedeli, preto sa do neho tak pustili.

Hoci na to v podstate nemali právo.

Uväzniť niekoho kvôli podozreniu z neoprávnenej vraždy mohol len panovník. A Zoey ešte nebola korunovaná, Caladwen zase bola príliš zamestnaná spormi s matkou ukrytou vo svojej hlave. Dreg, hoci nebol kráľovskej krvi, sa proste vyparil. Mal podozrenie, že ho kráľovná niekam odpratala, hoci to bol jej vlastný syn.

Ale aj tak si starší ich druhu mysleli, že ho môžu súdiť. Hľadali len zámienku, o Aidena a jeho smrť sa v podstate nezaujímali. Pretože ak by niekto urobil ich družkám to, o čo sa pokúsil Aiden, zareagovali by rovnako. Aj keď teraz tvrdili niečo iné.

„Tocho! Tocho!“ vrčal okolo Luka. To bol jediný hlas, ktorý bol v tomto štádiu Theo schopný rozoznať. „Theo bránil svoju družku, da? To by ste urobili vse!“

„Sklapni, Rus! Všetci vieme, že si na túto príležitosť čakal. Ty i celá tvoja chlpatá rodina.“

Na to Luka reagoval salvou šťavnatých ruských nadávok, ktoré okorenil niekoľkými ranami päsťou do tváre dotyčného odvážlivca. A ten medveď mal aj v ľudskej podobe ruky veľké ako laby.

Thea to ale nezaujímalo. Nemali nič, čo by ho mohlo zaujať. V mysli sa túlal veľmi ďaleko. A nič tam nenachádzal, len to duté prázdno a temnotu, ktoré naznačovali, že Zoey je stále v bezvedomí. Žila, ale nechcela sa prebudiť. Možno sa jej nemal čudovať, ale nedokázal byť veľkorysý. Príliš na nej závisel na to, aby ju nechal ísť. Záležalo mu na nej a potreboval ju viac ako potreboval vlastný rozum. Pokojne by sa vzdal všetkého, čo mal, len aby sa s ňou mohol opäť pohádať. Dokonca by riskoval aj to, že sa z neho stane patetický idiot.

To, že jeho tiché vrčanie prešlo v ohlušujúci rev, si uvedomil v sekunde, keď všetko okolo stíchlo. Prižmúril oči a ruky zaťal v päsť tak silno, až si nechty vtlačil do dlaní. Vlastná bolesť ho nezaujímala, vlastne ju nevnímal. Pre ním totiž stálo niekoľko desiatok potenciálnych obetí. Toľko koristi, ktorú by mohol loviť.

„Ak ma nemienite z ničoho obviniť, odchádzam. Moja družka je sama. Zotavuje sa zo smrteľných zranení, ktoré jej spôsobil jej vlastný brat. Pretože tak veľmi bažil po moci, že mu dokonca aj vlastná rodina stála v ceste. A aj napriek tomu ho chcete obhajovať.“ Hlas mal mŕtvolne tichý a pokojný. Akoby bol jednou nohou v záhrobí. Rozhodne sa tak cítil.

„Chladnokrvne si zabil niekoho, kto vyhral právoplatne vyhlásenú výzvu. Nik nemôže za to, že tvoja družka nie je taká schopná, ako si si myslel,“ oponoval mu jeden zo zadubencov v dave.

Bol to proste člen stáda, nemá ovca bez vlastnej osobnosti, ktorá len nemo nasledovala mocnejších. Ale ani to neznamenalo, že toho magora nemohol zabiť za jeho prešľapy.

Theo zaškrípal zubami. „Zabil som niekoho, kto vyvraždil celú kráľovskú rodinu, nafingoval vlastnú smrť a doteraz ťahal za nitky tak, aby z toho čo najviac vyťažil.“

„To tvrdí Zoey, ale nemáme o tom žiadny dôkaz. Nie je žiadny svedok, ktorý by to dosvedčil,“ zareagoval niekto iný. Pokojne mohol békať a v ušiach by mu to znelo rovnako.

„Odrazu je to Zoey? Doteraz bola budúca kráľovná.“

„Ešte nemá na hlave korunu,“ pokračoval vo svojej tiráde, „takže si nevyslúžila právo, aby sme ju označovali nejakým titulom. Navyše šíri o svojom bratovi ničím nepodložené reči, čo malo za následok jeho smrť.“

Opäť zavrčal, až jeho oponent podskočil. Nemal v sebe ani toľko taktu, aby si to škodoradostne neužíval. Bol to slaboch, ale takí, ktorého ostaní počúvali. Neprekážalo mu, keď urážal jeho, ale Zoey... to bolo niečo celkom iné a on to veľmi dobre vedel.

Meniči vždy bojovali o moc a každý sa chcel priživiť na kráľovskej rodine. A teraz sa im to nedarilo, tak sa stavali proti nim. Zaoberali sa hlúposťami namiesto toho, aby sa pokúsili niečím pomôcť. Aiden možno prežil ten masaker, ale ak boli jeho úmysly čisté, prečo sa celé roky skrýval a ukázal sa až v moment, keď jeho družka Clarissa čakala na rozsudok?

Otočil sa na päte a bez slova odchádzal. Neostalo tam pre neho nič, čo by ho mohlo zaujímať. Nič nebolo podstatnejšie ako Zoey a jej stav. Nemal od nej vôbec odchádzať. Ani kvôli tomu, že mu to v podstate prikázali. Nezodpovedal sa nikomu, len sám sebe.

„Nemôžeš len tak odísť uprostred procesu.“

Odfrkol si, ale nespomalil. Ani sa nesnažil správať sa slušne. „Robte čo uznáte za vhodné, ale všetci vieme, že neexistuje zákon, ktorý by vám dovoľoval ma súdiť. Mňa alebo Zoey. To môže urobiť len kráľ alebo kráľovná, ale ako si poznamenal, Zoey ešte na hlave nemá korunu.“ Skutočne sa bavil tým, že proti nemu otáčal vlastné bludy. „Jediné, čo môžete urobiť, je držať nás na  zámku. Ale na svete nie je sila, ktorá by ma prinútila byť v tejto miestnosti s vami.“

Vedel si predstaviť, ako tvár toho odvážlivca naberá prinajmenšom fialový odtieň. „Nemáš právo o čomkoľvek rozhodovať. Si len druh členky kráľovskej rodiny.“

„A kto si ty? Správne, tiež nikto. Len s tým rozdielom, že ty nie si ani taký známy, aby niekto poznal tvoje meno.“

Theo si uvedomoval, že to bola číra provokácia. Akoby sa usmieval do tváre cholerika prežívajúceho amok. Ale nedokázal si pomôcť. Bol zovretý ako v kliešťoch, tlak udalostí ho gniavil silou, ktorá hrozila, že ho premení na palacinku. A k tomu všetkému mal počúvať tých starých byrokratov.

Pokojne sa môžu dohadovať aj bez jeho prítomnosti. Mohli jeho a Zoey obviniť z vraždy, ale jeho to ani nezaujímalo. Vedel, že sa to stane už v moment, keď sa premenil, ale nezáležalo na tom. Jeho družka ho potrebovala a Aiden si takýto osud zaslúžil už dávno.

V tú sekundu sa stal jeho žalobcom, sudcom a hlavne katom.

Nemusel mať v rukách dôkazy, ktoré by ho kopali do zadku svojou naliehavosťou a hlavne jednoznačnosťou. Ale ostatní ich odmietali prijať. Hádal, že to boli prívrženci Clarissinej vlády a teraz rozsievali pochybnosti medzi ostatných. Nebezpečenstvo sa skrývalo medzi nimi.

Potriasol hlavou v pokuse o vyčistenie zaneprázdnenej mysle. Dokonca až sem, na chodbu, počul, ako po sebe kričia a vrčia. Snažil sa to filtrovať a nevnímať a bolo to až prekvapivo jednoduché,. Pretože v tej chvíli sa ocitol na pár metrov od svojej bezvládnej družky.

Musel sa nútiť, aby robil pomalé a uvážené kroky, hoci zo všetkého najviac sa túžil proste rozbehnúť v ústrety svojmu jedinému šťastiu. Dvere bral ako zbytočnú prekážku, ale nevyrazil ich len kvôli zachovaniu súkromia. Jeho logická časť ešte občas prejavovala záblesky činnosti, ale bola oslabená živočíšnymi pudmi.

Pritúliť sa.

Vyliečiť.

Neopustiť.

Bol v symbióze so svojou druhou polovicou. Potreboval prítomnosť svojej družky a nijaká prekážka nemohla byť dostatočne veľká na to, aby ju nedokázal proste prekonať. Nezastavila ho vzdialenosť, ani hrozba smrti. Ani tí otravní Otharovia, ktorí sa potulovali tak blízko ich izby v domnelej snahe udržať ich oboch v bezpečí. Akoby to potrebovali. Teraz si ich nevšímal. Poháňala ho túžba znovu ju vidieť a objať ju, hoci ho nevnímala. Vnemy boli dôležitejšie ako vedomie.

Zatresol za sebou dvere a nestaral sa o to, či silou toho nárazu opadne omietka alebo sa na nich zrúti celý strop. Bola ako magnet, opačný pól, ktorý ho priťahoval k sebe. Teraz to bolo umocnené ešte tým niečím neurčitým, čo sa mu zjavilo v mysli.

Obtrelo sa to o jeho vedomie ako spokojná mačka, tichučko to zapriadlo. Na jazyku cítil Zoey, v mysli mu narastala jej podoba, ktorú tam mal naveky vtlačenú. Ale napriek tomu sa nepohla.

No ten maličký náznak jej prítomnosti znamenal viac ako len výhru. Cítil, akoby zúfalstvo posledných dní pomaly ustupovalo. Ale len mierne, nedokázalo úplne vymiznúť, aby mohlo byť nahradené nádejou. Nie pri pohľade na jej stále bezvládne levie telo takmer splývajúce s posteľou.

Sadol si k nej a pohladil ju po jemnej srsti na krku. Nejavila známky po zranení starom sotva pár dní. Akoby sa nič nebolo stalo a ona proste ležala. Zaspala a snívala. Pri tom jedinom slove jeho myseľ akoby začala žiť vlastným životom. Mal sotva pol sekundy na to, aby si uvedomil, čo sa deje. Potom sa prepadol do vĺn vedomia, ktoré mu nepatrilo...

Dívala sa na hrdinu svojho detstva a necítila radosť. To prvé ju malo upozorniť, že sa niečo deje, ale jej vnútro si to odmietalo priznať. Bol to jej milovaný brat, nevídala ho často, ale patril jej. Bol jediný, o koho sa, okrem svojej sestry, mohla oprieť. Nemohla mu prezradiť to hrozné tajomstvo, ale hrať sa s ním mohla. Tak prečo bola mama taká smutná a otec smrteľný vážny?

„Prečo si prišiel, Aiden?“ zreval otec. Mykla sa, ale nijako inak nereagovala. Nesmela.

Aiden sa usmial tým sladkým úsmevom, ktorý ju vždy dokázal rozveseliť. „Prišiel som si po to, čo mi právom patrí. Nedávno som dosiahol správny vek. Sľúbil si mi trón.“ Jeho hlas bol plný nadšenia a radosti. Nikdy ho inak ani nepoznala.

Otec pokrútil hlavou. „Vieš, že okolnosti sa zmenili.“

„Ako sa zmenili? Viníš ma snáď z toho, kto je moja družka? Clarissu dokážem udržať pod kontrolou, hoci sme sa ešte nenadviazali puto. A ty to veľmi dobre vieš, hovorili sme o tom. Vždy sme jednali na rovinu. A predsa som sa dozvedel, že si ma stiahol z následníckej línie, od niekoho iného. Nemal si dosť odvahy na to, aby si mi to povedal do očí?“

Aiden sa zasmial. V tvári mal hrôzostrašný výraz. Po prvýkrát v živote sa ho bála.

„Stratil si moju dôveru už veľmi dávno, to je pravda. Ale stále si sa mohol stať kráľom. Keby si nebol monštrum.“ Postavil sa a týčil sa nad svojim synom. Ustúpila niekoľko krokov dozadu. Jej levica ju nútila utekať, ale ona nechcela. „Myslel si si, že sa o tých vraždách nedozvieme? Ako dlho si sa chcel hrať na poslušného syna a za našimi chrbtami mučiť nevinných?“

„Učil si ma, že na ochranu kráľovstva je nutné využiť všetky dostupné prostriedky.“

„Ale medzi ne nepatrí masakrovanie nevinných!“ skríkol rozzúrene. Takéhoto otca nepoznala. Nie v prítomnosti rodiny. Začínala tušiť, že to, čo sa deje, neskončí dobre.

„Nikto nie je nevinný.“

Otec pokrútil hlavou, vyzeral sklamaný. „Ale to nie je na tebe, aby si to posúdil.“ Unavene si prešiel po tvári. Nestíhala sledovať zmeny jeho nálad. Ale napätie vo vzduchu sa nezmenilo. „Prečo si sem prišiel, keď si vedel, ako som sa rozhodol?“

Nevšimla si nijaký pohyb. Aiden v jednej sekunde stál a v druhej sa priblížil k otcovi. Vyzeral, akoby mu chcel niečo pošepkať do ucha. Nahla sa dopredu, zvedavosť ju premohla. A v ten moment sa Aiden napriahol a zasiahol svojho vlastného otca dýkou do hrude. Bola taká ohúrená, že sa nezmohla ani na výkrik. Nerozumela tomu, čo sa deje. Prečo to robil?

„Dedím trón, drahý otec,“ zasmial sa Aiden. Ten zvuk bol takmer šialený.

Začala ustupovať dozadu, ale tým len na seba upútala jeho pozornosť. Chcel ublížiť aj jej? Ale veď ona nič neurobila! Ale ani jej otec nič neurobil! Bála sa ho, nechcela, aby sa k nej priblížil.

„Poď sa so mnou hrať, Zoey,“ pošepol jej smerom.

Nezmohla sa na slovo. Vlastne ani nemusela, lebo v ten moment prešla dopredu jej mama. Bola zadýchaná a tvár mala červenú, akoby plakala. Uvedomila si, že aj jej stekajú po lícach slzy. Odišiel jej otec? Uvidí ho ešte niekedy? Chcela sa k nemu rozbehnúť a objať ho, ale nohy akoby jej vrástli do zeme.

„Moju dcéru nechaj na pokoji, ty bastard.“

Aiden sa zasmial. „Jediný bastard je tu ona. Ty si len kurva, ktorá sa nikdy nevyrovnala mojej matke. Otec si na vo vlastnom dome pestoval takúto slabosť. A ohavnosť, ktorá sa narodila v tejto malej, sa rozhodol povýšiť na následníka jeho rodu. Radšej ju zabijem, než by som jej dovolil siahnuť na trón, ktorý vždy mal patriť len mne.“

Pristúpila k nemu ešte bližšie. Ruky zaťala do pästí a vyzerala, že ho chce udrieť. Miesto toho po ňom niečo hodila. Bolo to veľké a červené, sálalo z toho teplo. Narazilo to do Aidenovej tváre a ten zvrešťal od bolesti.

Myklo ňou.

Prstami sa dotýkal tváre a syčal pri tom. Do vzduchu sa zodvihol príšerný smrad spálenej kože. Prečo jej mama použila svoje schopnosti a popálila jej brata? Určite sa hnevala pre to, lebo ublížil otcovi. Chcela sa rozbehnúť k jeho ležiacej postave.

„Ty suka!“ zvreskol Aiden. „Za toto zaplatíš.“ Zahnal sa a udrel ju, až spadla na zem. A potom sa otočil k nej. Jeho tvár bola celá červená a nechutná. Zakričala od hrôzy. Nepodobal sa na jej brata. Možno to bolo dobre, nesprával sa, akoby ním bol.

„Utekaj, maličká, zahráme sa.“

Nečakala na nič iné, rozbehla sa niekam von z miestnosti, ani nevedela kam. Prestúpila ju hrôza a začala sa celá triasť. Chcela sa premeniť, ale nedokázala to. Len sa bezcieľne rútila chodbami...

Privrela oči a keď ich opäť otvorila, bola späť vo svojej temnej skrýši.

S hrôzou si pretierala tvár. Nemala tu čakať na otca, bola tu ukrytá. Matka vedela, čo sa stane a ona bola taká hlúpa, že to sledovala očami svojej sestry. Robila to tak často, mohli byť spolu aj vtedy, keď ona bola v Rusku.

Na rozdiel od Chloe nebola taká citlivá, aby si nepriznala zradu vlastného brata. Zabil ich otca a ublížil matke. Nevedela, prečo to robí, ale nemohla mu dovoliť dostihnúť aj Chloe. Musela sa odtiaľ dostať. Bez ohľadu na to, čo sľúbila mame, nemohla tam len tak sedieť a nechať sestru trápiť sa. Cítila jej hrôzu ako svoju vlastnú. Ochraňovala ju celý život. Aj teraz to bude musieť urobiť.

Natiahla ruku, aby otvorila západku, ale nikdy sa k nej nedostala. Zastavila sa na pol ceste. Niečo sa v nej pohlo, jej levica. Ale skôr, ako jej stihla zabrániť niečo urobiť, nespomínala si, čo sa to deje. Niečo jej unikalo pomedzi prsty. Chcela predsa niekam ísť. Tak prečo si potom sadala späť na miesto?

A kto kričal v jej hlave o pomoc?

Theo prudko odvrátil tvár, čím sa vytrhol z nechutných spomienok, ktoré nepatrili jemu. Dychčal, akoby to bol bežal on a unikal pri tom pred psychopatickým bratom. Zdvíhala sa v ňom lavína hnevu a nenávisti. Keby ten bastard nebol mŕtvy, s radosťou by ho pomaly spaľoval a smial sa tomu. Nič iné si nezaslúžil.

Otcovraždy neboli v kráľovských rodinách také výnimočné. Ale jeho zverstvá siahali ďalej. Zoey nemusela sledovať umučenie vlastnej sestry, ale jej levica áno. Bezmocne nariekala, ale nemohla nič urobiť. V citovom vypätí využila slabosť samotnej Zoey a prebrala nad ňou kontrolu.

Oddelila ich vedomia a jej spomienky zakryla tak, aby sa k nim nikdy nedostala. Podľa ľudských merítok v nej vlastne odštartovala schizofréniu. A teraz ju zase zničila, keď sa obe časti Zoey spojili. Lebo teraz bola dostatočne silná na to, aby prežila útok vlastného brata. Pred tými rokmi by ju bol zabil.

Kráľovná Elina to musela tušiť, keď sa rozhodla obetovať jedno z vlastných detí. Až teraz si uvedomil celý rozsah toho plánu a jej obety.

Hrozivo zavrčal. Zrada siahala ďaleko a hlboko sa zakorenila. A Zoey to nebola schopná vnímať celé tie roky, čo jej zachránilo život. Theo sa v náhlom popude otočil a pritúlil sa k stále spiacej levici. Nežne ju pohladil po chlpatej tvári trasúcou sa rukou a pobozkal ju so všetkou láskou, ktorú bol schopný v sebe nájsť.

„Ďakujem,“ zašepkal skrz zovreté hrdlo. Keby nebolo jej, jeho družka by dnes nežila. Zachránila jej život tým, že ju nútila vydávať sa za človeka. Bolo to to najlepšie, čo mohla urobiť.

Odtiahol sa, aby sa mohol premeniť a pridať sa k nej, keď si uvedomil, že sa na neho pozerá. Celým telom mu prešla triaška. Radosť sa premiešala s nenávisťou. Celé vnútro sa mu zovrelo. Všetko to bolo neuveriteľné.

Spomienka ho preniesla do minulosti a vrátila ho do prítomnosti, v ktorej Zoey opäť žila a dívala sa na neho ako na jediného na svete. A keď sa v mrku oka sa premenila, mal pocit, akoby sníval. V ľudskej podobe mala na krku ešte nevyblednuté pozostatky jej stretu s bratom. Nedokázal v sebe prebudiť ten hnev. Cítil len vďačnosť.

„Vitaj späť.“ Jeho chrapľavý hlas sa odrazil od stien miestnosti.

Zadíval sa jej do očí a videl v nich všetko, čo potreboval. Všetko z neho opadlo, neexistovalo nič. Len oni dva a tá posteľ. Ani netušil, kto z nich sa pohol prvý. V jednej sekunde mlčky sedeli a v tej druhej sa na seba vrhli. Narazili do seba perami, až ich zuby o seba cvakli. Zavrčal od návalu túžby a prudko ju objal, aby ju ochránil a miloval zároveň.

Nepodobalo sa to predošlému sexu. Do ich prstov sa vliala neha, do ich pohybov vláčnosť. Hladkal línie jej tela, maznal sa s pokožkou. Nosom jej prechádzal po krku a ona robila to isté. Kopírovali navzájom svoje pohyby, akoby tancovali a pritom sa nepohli. Boli nedočkaví, ale nevrhli sa na seba. Nedovolili to. Zoey síce z neho strhla oblečenie, ale tým výbuch skončil.

Tesne sa k sebe pritisli a obtierali sa o seba, spokojne priadli a bozkávali sa. Obaja boli napol premenení. Stále v ľudskej podobe, ale ich šelmy sa predrali na povrch. V jej očiach sa jasne črtala levica a bol si istý, že jeho puma podobným spôsobom vykukovala.

Ich vzdychy sa premiešavali s vrčaním. Premenili sa na klbko spokojnosti a nedočkavosti. A zároveň nehy. Kde skončil jeden pohyb, nasledoval ďalší. Až sa nakoniec ich telá i mysle spojili a zaiskrili krásou nočnej oblohy. Nekonečno plné hviezd. Ich zrýchlený dych. Splašený tep. Zavreté oči. A prítomnosť toho druhého. Boli ukojení.

Všetko sa obrátilo hore nohami. Konečne všetkému rozumel. Dostal to, po čom túžil. Zoey sa konečne prebudila a boli spolu. Nedovidel však až na koniec toho všetkého. Minulosť sa vyriešila, ale prítomnosť bola stále s nimi. Nebezpečenstvo pretrvávalo.

Obaja to však ignorovali. Len sa k sebe tesnejšie privinuli a prepletení na chvíľu zabudli na celý svet. Škoda, že aj svet nezabudol na nich.

tocho = ticho

da = áno

vse = všetci

Kapitola 29. ¦¦ Kapitola 31.

A máme za sebou ďalšie guľatiny. Či boli úspešné, to nechám na vašom uvážením. Už sa blížime do cieľa a všetko sa rozhodne v nasledujúcej kapitole. Máte nejaké teórie?

Túto kapitolu by som chcela venovať týmto skvelým ľuďom: Blacky, izzie22, PrincessCaroline, Violet, ratolesti Ner, Bedrunke adada. Ďakujem za podporu a dúfam, že sa vám príbeh stále páči. Ak nie, ja som vždy otvorená kritike.

Vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 30.: