OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V zlatej klietke 1

14.04.2014 (19:00) • Lilium • Povídky » Na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1403×

„Nie som telo, ktoré má dušu. Som duša, ktorá má telo."

Legenda vraví, že každý človek na svete má svojho ochrancu. Keď sa narodí človek, narodí sa i jeho ochranca, druhá duša. Ochranca alebo aj Démon je vždy človek uväznený vo zvieracom tele. Ak človek nájde svoju druhú dušu, môže požiadať Radu, aby mohla Démona zbaviť  jeho uväznenia.

Len... nie vždy si človek nájde svoje druhé ja. Väčšinou sa Démon alebo aj Ochranca narodí na druhom konci sveta a tak šanca, že sa dve takmer dokonalé duše stretnú, je minimálna. Tak sa svet rozdelil na dva národy, Chránení, tí ktorí našli svojho Ochrancu a potom tí, ktorí svoju dušu ešte nestretli alebo ani nestretnú.

Medzi tieto dva národy vznikla hrubá čiara medzi bohatstvom a chudobou, zdravím a chorobou, Chránených a Nechránených. Človek cíti svojho Ochrancu, je medzi nimi puto, ktoré nejde ľahko roztrhnúť. Aj keď človek nestretol svojho Ochrancu, má s ním určité puto. Vtedy má človek pocit, že je prázdny a opustený. Takíto ľudia radšej opustia tento svet, nech sa nemusia trápiť alebo odídu, odlúčia sa od spoločnosti niekde na samotu a tam tajne dúfajú, že nájdu svoju stratenú polovicu.

Ale každé nájdené puto má svoj háčik.

Problém.

Tajný dodatok.

Človek, ktorý skoná je jedno ako, jeho Ochranca skoná s ním. Traduje sa, že človek posledným výdychom, počuje i posledný úder srdca svojho Ochrancu.

Tento dokonalo-nedokonalý svet sa na svojich začiatkoch bytia, rozdelil na dve strany. Svetlá a Temná. Svetlá je tá, ktorá pomáha ľudom nájsť svoje druhé ja, vládne spravodlivo a dokonale vycvičuje Svetlých na boj s Temnými. Temná strana je však pre Svetlých tabu. Svetlá strana sa snaží všetky boje zatajiť, aby jeho ľud žil v dokonalom svete.

V tomto svete sa narodilo dieťa s veľkým posolstvom. Svojím narodením dalo do pohybu mnoho vecí a Svetlá strana si to veľmi  dobre uvedomovala. Chceli sa ho zbaviť, ale kvôli jeho úsmevu a orieškovo-zeleným očiam to však nedokázali. A tak dieťaťu dali meno Lana, čo v našej reči znamená znovuzrodená. Lanu umiestnili do srdca Svetlej strany, do Paríža, priamo k vodcovi Remusovi a tajne dúfali, že sa nestane to, čo sa má stať. Ale vraví sa: I pod svetlom je tá najväčšia tma.

„Lana! No tak, Lana! Vstávaj,“ zavelí zaoblená žienka v služobníckej uniforme a za ňou sa valil malý guľatý pes. 

„Dobré ránko, Lana,“ popraje mi a vyskočí ku mne na moju posteľ, kde si ľahne. Žena odostrie ťažké závesy a otvorí okno dokorán. Tým pádom sa do mojej izby dostane jarný svieži vánok a mňa donúti sa lepšie zababušiť do periny. Hlasito a hlavne nesúhlasne zamrnčím.

„Olívia, ešte päť minút! Prosím!“

Zrazu zo mňa zmizne teplá perina a ja od úľaku vykríknem: „Brutus! Vráť mi späť perinu.“

Keď Brutus pustí perinu, už mi nič iné nezostáva, ako vstať z postele. Jemne sa vyšvihnem z postele a pomalými krokmi prechádzam k toaletnému stolíku s veľkým mosadzným zrkadlom. Vždy mi príde úchvatné a neskutočne nádherné a ako jediný kus nábytku tu svieti pomedzi  tie jednoduché, ladné a moderné línie ostatného nábytku. Občas mám pocit, akoby vravel - pozri, hľa, pochádzam z osemnásteho storočia.

Opatrne, ako každé ráno, si sadnem na malú stoličku patriacemu stolíku a začnem sa jemne prečesávať kefou. Zatiaľ moja služobná Olívia popraví posteľ a spolu s jej Ochrancom, Brutusom, trkocú ako staré tetky na trhu a veselo ohovárajú generála Chestera, ako naposledy viedol výpravu proti Temným, ktorá skončila pohromou. Olívia mu rada nadáva do hlupákov.

Hravo sa im zasmejem a znovu sa venujem príprave do školy. Svetlohnedé vlnité vlasy si nechám voľne spustené a na oči si nanesiem tenkú čiaru čiernej linky, aby tak zvýraznila moje veľké orieškové oči. Na jemne podlhovastú tvár si ľahučko ako pierko nanesiem svetlý púder a na pekne vykrojené plné pery si nanesiem jemný rúžový rúž. Poslednýkrát sa skontrolujem a prejdem ku tmavošedej skrini, kde mi už Olívia nachystala školskú uniformu. Skladá sa z jednoduchej károvanej červeno-čiernej sukne, bielej košele a čierneho saka, pričom na náprsnom vačku je vyšitý erb našej strany. Slnko a v ňom orol s roztiahnutými krídlami. Jednoduché.

Olívia s Brutusom ma už čakajú vo dverách a Olívia si nervózne podupkávala nohou, čudujem sa, že za tých sedemnásť rokov si ešte nezvykla na moje čakanie.  Schmatne ruksak a zbehnem k nim. Spolu zídeme dole do honosnej a modernej jedálne, kde za stolom sedel náš vodca Remus.

„Dobré ráno, otče,“ zaželám mu a sadnem si naproti nemu. Človek, ktorý sedí oproti mne má ustaranú tvár a jeho tmavé vlasy sú ešte tmavšie a pochmúrnejšie ako kedysi. Dokonca aj jeho oči sú plné starostí.

Kývnem hlavou na bielu vlčicu, čo mu leží pri nohách, „Nyra.“ Vlčica zdvihne hlavu a milo ma odzdraví. Sluha mi donesie raňajky a ja sa do nich s chuťou pustím.

„Deje sa niečo, otče?“ Otec zložil noviny a priamo sa na mňa zahľadí.

Zavrtí hlavou. „Nie.“ Škaredo sa naňho pozriem a on si hlasno povzdychne. „Tvoja zvedavosť ma raz privedie do hrobu,“ usmeje sa na mňa svojim šibalským úsmevom. „Temná strana obsadila Rakúsko a Slovensko. Česko sa snažíme ubrániť, ale sú v prevahe.“ Natiahnem ruku a položím ju na tú jeho a pohladím ju.

„Neboj sa, otče, my to vyhráme.“ Dojem raňajky a postavím sa na odchod. Keď som už pri dverách, započujem otčimov hebký hlas.

„Lana?“ Otočím sa. „Všetko najlepšie!“ Zasmejem sa a vyjdem na malé nádvorie našej kúrie na okraji Paríža. Sadnem si do vopred pripraveného koča a vyrazíme smerom dolu do mesta.

Síce je 21. storočie, ale máte pocit, akoby sa zastavil čas. Baroková architektúra každého uchváti, takisto aj parky, ktoré sú každú jar obsypané kvetmi. Celú cestu pozerám von z okna a pozorujem ľudí so svojimi Ochrancami a v mojej hrudi ma pichlo. Zvyčajne človek z bohatej rodiny stretne svojho Ochrancu hneď po narodení. Ale cítim, že čoskoro nadíde aj náš čas a naše duše vytvoria puto.

Koč rázom zastaví a ja zistím, že som na mieste. Vystúpim ladne z koča, pozdravím kočiša a zaželám mu pekný deň.

„Aj vám, madmaseille Lana,“ ešte mi zamáva a láskyplne poženie svojho koňa, Eleanor. Prejdem cez železnú bránu od honosnej budovy, kde je umiestnená súkromná škola, kde obyčajne chodia deti vysokých funkcionárov, generálov a nejakých iných dedov.

Nemám tu však priateľov.

Nemám Ochrancu.

Som tu považovaná za čudáka. Človek by si hneď myslel, že dieťa vodcu bude populárne a bude mať fúru priateľov, ale opak je pravdou. Prejdem okolo jednej skupiny dievčat, ktorá je na škole obľúbená. Jedno z dievčat, Claire, spolu s jej Ochrancom sa chichoce a pozerajú smerom na mňa. Rýchlo vbehne dovnútra smerom do triedy, kde sa usadím na svoje zvyčajné miesto pri okne.

Desať rokov sa snažím splynúť medzi ostatnými, ale i tak to nejde. Keď nemáte Ochrancu ste terčom na šikanovanie. Mám len to šťastie, že netrpím syndrómom Nechránených. V tom prípade je vaše telo slabé a nedokáže bez toho druhého žiť. Postihuje hlavne chudobných ľudí, žijúcich na dedinách, ktorí nemajú peniaze na to, aby šli hľadať svojho ochrancu. Ale sú aj prípady, že Ochranca nájde svojho človeka. Teraz sa asi pýtate, že prečo dcéra vodcu Svetlých nemá svojho Ochrancu?

Hľadali sme ho a márne. Prešli sme každučký kúsok Zeme okrem územia Temných. Mám strach, že sa nachádza tam, kde to pre nás navždy ostane záhadou – Temná strana.

Zo zamýšľania ma vytrhol zvonček ohlasujúci koniec hodiny. Pomaly sa odoberiem na druhú hodinu, keď v tom do niekoho narazím.

„Oh, Claire, prepáč,“ rýchlo sa ospravedlním a v snahe ujsť do učebne prírodných vied, keď jej ruka ma zastaví. Pod mojimi nohami zaprská ryšavá mačka so svetielkujúcimi zelenými očami.

„Nech sa to už nikdy nestane. Nemám v pláne dostať od teba kadejaké choroby.“

„Áno, presne,“ pritaká mačka.

„A mimochodom, vieš, človek ako ty by tu nemal čo hľadať. Možno je tvoj otec vodca tejto strany, ale nepatríš k nám,“ zasiahla šíp priamo do srdca.

Všetci rázom zbystrili pozornosť na nás a ja zrazu pocítim, ako sa ľudské i zvieracie pohľady do mňa pomaly zarezávajú. Pozriem sa do jej zelených očí a zbadám tam víťazstvo, po ktorom prahla od okamihu môjho prvého kroku v tejto škole.

Jej Ochranca zasyčí smerom ku mne. „Patríš k spodine na okraj mesta.“  Jej slová sa mi vyryli do srdca a pocítim, ako mi teplé slzy stekajú po tvári. Pustím učebnice na zem a rozbehne sa smerom von. Slzy sa mi mimovoľne spúšťajú po tvári, ktoré som už nedokázala udržať v sebe. Boli to slzy nazbierané za niekoľko rokov na tejto škole.

Bežím hore ulicou pomedzi vysoké domy. Párkrát zakopnem i padnem na zem. Clairine slová ma hlboko zasiahli, ako keď do vás niekto zabodne horúci kutáč. V diaľke zbadám náš dom a z posledných síl dobehnem k nemu a vpadnem dnu. Po ceste stretnem otca, ktorý sa na mňa vyjavene pozeral.

„Lana, však Enrico ťa mal vyzdvihnúť o tretej. Deje sa niečo?“ opýta sa so záujmom.

„Nie!“ rýchlo vyhŕknem a zamknem sa od izby. Chvíľu tam vyklopkával , volal moje meno, ale napokon to vzdal.  Ležala som v posteli celý deň ani na obed, ani na večeru som sa nedostavila. Na dvere mi niekto zaklope.

„Choď preč, Olívia!“ Klopanie rázom prestane. Spoza dverí sa ozve prísny hlas. „Lana, ak neotvoríš, prisahám...“ To už sa však vstaviam z postele a otváram dvere. Do izba mi vbehne Brutus so slovami, „no konečne,“ a uvelebí sa na svojom mieste, teda na mojej posteli. Vo dverách si Olívia upraví svoje šedé vlasy a uniformu.

„Fuj, treba tu vyvetrať.“ A už otvára okná. Ja sa hodím do postele a mám čo robiť, aby som slzy udržala na mieste. Zrazu pocítim na svojom ramene ruku.

„Zlatko,“ povie. „Neboj sa, isto ho stretneš,“ upokojí ma chlácholivým hlasom. Smutne na ňu pozriem.

„Olívia,“ začnem opatrne. „Ako ste sa našli?“ Brutus vedľa mňa sa posadí a zamľaská.

„Keď sme mali obidvaja desať rokov, tak sme sa stretli na trhu. Smutne tam sedela na zemi ako ty teraz,“ usmeje sa na mňa svojím psím úsmevom. Olívia si povzdychne.

„Ach, áno, to bolo tak dávno. Pamätám si, že keď som sa pozrela do jeho očí, mala som pocit, akoby sa zastavil na chvíľu svet a začal sa krútiť opačne. Bolo to ako... hm... keď nájdeš chýbajúci kúsok do puzzle. Proste sa cítiš byť plná a šťastná.“ To ma ešte viac zarmúti. Olívia zrazu vstane a potiahne ma za ruku.

„Dosť bolo sĺz. Poď, dnes si nič nejedla. Poď dole do kuchyne a dáme si čokoládovú tortu s mandľami, tvoja obľúbená,“ zamyslím sa. Silnejšie ma potiahne za ruku.

„No tak, Lana,“ ozve sa aj Brutus.

„No dobre. Presvedčili ste ma.“

Zídeme dole do suterénu, kde je kuchyňa. Otrávene si sadne na lesklú čiernu linku. Brutus sa ledva dotacká spolu s Olíviou, ktorá si to rovno nasmeruje do striebornej chladničky, pokiaľ si pamätám, mali by tam byť rôznorodé zákusky od výmyslu sveta. Vytiahne dva malé tanieriky a jeden mi podá. Zo zásuvky si zoberiem malú lyžičku a do úst si naložím veľký kúsok čokoládovej torty.

Čokoládová chuť sa mi rozleje po jazyku a ja slastne vzdychnem. Keď dojem posledný kúsok, Olívia ma hneď vyháňa do postele. Zaželáme si dobrú noc a každý sa odoberie do svojej izbičky.

V momente, ako si ľahnem do postele, upadám do sladkej ríši snov.

Toľko nápadov a ja som sa rozhodla, že všetky spojím dokopy a vzniklo z toho toto. :) 

Dúfam, že sa Vám to aspoň trochu zapáčilo. :) 

Liu :)

Autor: Lilium (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V zlatej klietke 1: