OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V zlatej klietke 4

11.05.2014 (11:00) • Lilium • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1136×

Nič nežije večne, iba zem a hory. 

Sála sa začala pomaly vyprázdňovať, už som nezačula nejaké výskanie. Ako tam stojím, Eric za mnou mi niekoľko krát povie, nech idem s ním niekam, ale vždy odmietnem. Vzdá to a už mám od neho konečne pokoj. Niekde v hĺbke duši vycítim príležitosť sa dostať do knižnice. Využijem ju. Chytím si šaty, aby som sa o ne náhodu nepotkla a prebehnem cez sálu, cez jedáleň až do tej uličky kde sú dvere od knižnice. Celou cestou sa však obzerám, či ma niekto nesleduje. Chytím kľučku a potiahnem ňou. Poteším sa, dvere sú otvorené. Rýchlo vojdem dnu a zavriem za sebou dvere. Zoberiem lampáš, ktorý je na stole a postavím sa priamo k regálom. Každú knihu vyťahujem, skúšam či jedna z nich mi otvorí tie tajné dvere, no napokon to vzdám.

Sadnem si za stôl a rozmýšľam. Pozriem sa na vyšívanú plachtu predo mnou. Vždy mi prišla zvláštna. Akoby sem vôbec nepatrila, modrá farba a na nej zlato vyšívané ornamenty, neladila. Všetko navôkol je buď moderné alebo starodávne. Ale toto akoby bolo niečo medzi tým. Vstanem a podídem k nej. Dotknem sa jej a plachta sa jemne zavlní a odhalí mi niečo čo by som vôbec nečakala. Kľučku. Za tou plachtou sú dvere. Otvorím ich a zatajím dych.

Spravím pár krokov a uvedomím si, že táto chodba bola v mojom sne. Ako kráčam po dlhej a vlhkej chodbe, začujem hlasy. Schovám sa za oporný stĺp. Jemne nahliadnem a uvidím mohutné dvere a popri nich dvoch strážcov. Ich biela uniforma priam svietila a ich zbrane vyzerali hrozivo. Z vysielačky sa im ozve hlas.

„Povolávam všetky jednotky, nech sa dostavia do jedálne. Opakujem, nech sa všetky dostupné jednotky dostavia do jedálne. Útok Temných. Opakujem, útok Temných. Končím.“ Pozrú sa na seba a rýchlo sa pohnú mojím smerom. Rýchlo stíšim svetlo lampášu, tak aby ma nevideli. Keď odídu, vyleziem zo svojho provizórneho úkrytu a podídem k dverám. 

Tak to sú tie dvere, poviem si v duchu.

Nádych.

Výdych.

Otvorím dvere a zbadám jeleňa. Vykríkne a pustím lampáš na zem. Začnem cúvať dozadu kde sa potknem a spadnem na zem. Jeleň zrúkne.

„Si to ty?“ spýtam sa tichým hlasom. Jeleň priskočí ku mne.

„Na formality nemáme čas!“ vyhŕkne silným hlasom a prikáže mi vyskočiť naňho. Vybehneme z tajnej uličky naspäť do knižnice, kde sa nám naskytne neuveriteľný pohľad. Zrazu som mala pocit, že sa nachádzam na bojisku a nie v bielej tajomnej knižnici. Vysoké biele regále plné kníh sú zhodené na zemi a niektoré z nich aj horeli. Stoly povyvracané, okná rozbité. Vojaci v bielych uniformách so svojimi zbraňami, divoko strieľajú po vojakoch v čiernych uniformách a na tvárach majú čiernu masku v tvare zahnutého zobáka. Ako tam však stojíme a obzeráme sa, zbadám otčima ako bojuje s... Carmen. Ich ochrancovia sa zmietajú v smrteľnom tanci takisto ako aj oni. Keď ma zazrie, zakričí po vojakoch:

„Chyťte ich!“ Vtom sa zviera podo mnou pohne a ladne sa vyhýba vojakom v bielom. Celé som toto nechápala. Prečo idú po mne? A prečo Remus bojuje proti svojej sestre? Prv, ako som stihla vysloviť otázku, sme už vyskočili von cez rozbité okno. Ešte ako zmizneme v čiernych útrobách lesa, začujem Carmen.

„Uteč, drahá! A nájdite Petra! On vám pomože!“ Obzriem sa dozadu a uvidím, ako sa za nami pustí Nyra, biela vlčica, ako sa rúti neskutočnou rýchlosťou smerom k nám a v zástupe mala vojakov, ktorým rozdávala rozkazy a vzápätí sa ozvú prvé výstrely. Bežíme pomedzi riedke borovice, keď sa mi z očí pustia veľké slzy ako oko krokodílie. Hlavu si zaborím do hustej srsti jeleňa a v rytme jeho skokov padám do bdelého spánku. V hlave sa mi ozve jeho silný hlas.

Ach, maličká, neboj, bude dobre.

***

Pod nosom ma niečo stále šteklilo, až napokon  otvorím oči a uvidím, jeleňa, ktorý sa nado mnou skláňa a má sklopené uši.

„Prepáč, že som na nezoznámil už skorej, ale ako si sama uvidela, okolnosti ma nepustili,“ prehovorí silným a jemným hlasom, naznačí niečo ako úsmev, „moje meno Tate a som tvoj ochranca,“  ja len prikývnem, neschopná nejakého slova. Som ticho a čakám. Čakám na spojenie. Na tie úžasné pocity, no nejako neprichádzajú. Nepochopím tomu a sadnem si na zem obrastenú machom, čo pravdepodobne slúžili ako matrac.

Takže, čo sa včera stalo nebol sen a ani to ako otec bojoval s Carmen. V tej chvíli akoby na mňa padla ťarcha celého sveta.

„Carmen vravela, že...“ jeleň, teda Tate ma preruší.

„Carmen patrí k Temným,“ povie, „začnime pekne od začiatku.“ Zhlboka sa nadýchne a začnem jemným hlasom vyprávať. Vravel, že sme sa obidvaja narodili v nemeckých končinách, vtedy ešte pod Carmeninou vládou. Narodili sme sa spolu a boli sme už od začiatku spojení, preto som už prestala čakať a konečne to pochopila. No vo vzduchu visela otázka, prečo som netrpela, tak ako tí keď nemajú pri sebe tých, čo ich ochraňujú? Spýtam sa, ale Tate ma pokarhá so slovami, že sa k tomu dostaneme.

Ako sa vyrieklo proroctvo, prišli Svetlý a oddelili nás, ale iba na určitú dobu. Museli ho potom uniesť, schovať, aby som sa nezbláznila.

„Pri sviečke býva najväčšia tma,“ vraví a zasmeje sa. Celý čas, čo rozpráva som sedím ticho ako pena a on si zasa ľahol oproti mne. Potom začal vysvetľovať, ako sa Remus dostal k moci. Vraj zoskupil okolo seba vplyvných ľudí a tvrdil, že môžu mať lepší život, ako teraz a nech to hlásajú ďalej. A tak sa aj stalo. Medzitým v Rade sa vyrieklo proroctvo o tom, ako dieťa zvrhne jeho vládu. Remus sa zľakol a dal dieťa vyhľadať. Po niekoľkých rokoch uspel. Našli mňa.

Zobral si ma pod svoje krídla a vychoval a tvrdil mi, že ma zachránil pred Temnými, ktorý vtrhli do nášho domu a vyvraždili moju i Tateovu rodinu. Dlhých sedemnásť rokov ma klamal a strážil si ma, ako oko v hlave. Zistím, že som bola ako v zlatej klietke plnej prepychu a dobrého života, čo zatiaľ za múrmi pýchy sa odohráva krutosť medzi seberovnými. Človek proti človeku, Ochranca proti Ochrancovi. Smutne sa zahľadím do Tateových čiernych očí. V jeho očiach nájdem oporu a lásku, ktorá mi chýbala. Postaví sa a pomocou jeho parožia mi pomôže sa postaviť i vyliezť naňho.

„Ktorým smerom pôjdeme?“ opýtam sa a obzerám sa všade naokolo. Všade sú len stromy, stromy a zase stromy. Tate vypne hruď a vykročí so slovami.

„Na západ, Lana. Tak mi to srdce hlási. Musíme nájsť Petra.“

Slnko sa prediera pomedzi konáre a príjemne hrejú.  Celý čas si vravíme historky  o tom, čo sa stalo do vtedy, než sme sa stretli. Vraví mi, že mu trvalo niekoľko rokov nabúrať sa mi do mysle. Na oplátku som mu povedala, že sme obleteli celý svet, aby sme ho našli.

„Pretvárka,“ odfrkne si a pokračujeme v ceste. Dlho sme nešli, možno tak pol dňa. Narazili sme na prvú dedinku. Podľa vlajok zistíme, že sa stále nachádzame na území Svetlých. Na ulici je rušno a všade zbadáme, vojakov. Tate zamieri do jedného z domčekov a obidvaja zostaneme prekvapený. Voňalo tu po pižme a klinčekoch. Tipujem, že je to ezoterický obchod. Zosadnem a začnem si to tu obzerať. V strede miestnosti je okrúhli stôl s dvomi stoličkami oproti sebe. V strede stola je zapálená sviečka. Pozriem sa na Tatea a strihne ušami.

„Nič nepočujem,“ povie a vzápätí sa vedľa nás objaví staršia žena. Je viditeľne nahnevaná. Na guľatej tvári orámované šedými vlasmi, sa jej vytvoria vrásky. Zelené oči upierala raz na mňa a raz na Tatea. Drobné telo prešlo pred nás a úzkymi rúčkami začne divoko mávať.

„Ako sa opovažujete vkročiť do cudzieho domu?!“ napol vraví, napol kričí. Tate sa začne za nás ospravedlňovať a vysvetlí jej našu situáciu. Počas jeho rozprávania, žene sa vrásky jemne vyhladili a v očiach jej zmizol hnev. Odniekadiaľ priletí čierny havran a posadí sa jej na rameno. Zakráka a uprie svoje čierne oko na mňa.

„Tvoje srdce je neďaleko.“ Žena mávne rukou a vraví:

„Nevšímajte si  ho, zvykne vravieť v hádankách.“ S ďalším slovami nás pozve ďalej a káže nech si sadnem na stoličku za veľkým dubovým stolom. Prítmie v tejto miestnosti vytváralo tajuplnú atmosféru.

„Ako sa voláte?“ opýtam sa. Žena posunie sviecu a na stôl vyloží karty. Chrapľavým hlasom mi odpovie.

„Mená sú nepodstatné. Nie, Majestátnosť, neprezrádzaj svoje meno. A ty,“ pozrie sa na mňa, „počúvaj svoj osud.“ Napnem uši, takisto aj Tate za mnou.

„Tvoj osud je komplikovaný. Toto nie je dobré,“ na konci už šepká. Otočí pár kariet a niektoré z nich mi položí predo mňa. Na jednej z nich je žiarivý meč, ktorý pretína srdce.

„Čaká ťa boj, no nie ľahký, takisto aj smrť blížneho. Máš strach, áno, áno, to vidím. No nebuď zúfalá, dieťa moje, vidím tu aj žiarivé svetlo, ktoré ti pomôže prekonať všetko zlé. Vidím puto, ktoré je medzi vami. Je odlišné od ostatných. Máte moc, o ktorej ani neviete. No časom ju nájdete a porazíte ho.“

„Prečo vravíte v hádankách?“  netrpezlivo sa opýta môj spoločník. Žena naňho prísne pozrie.

„Pretože keby som vám všetko povedala, osud sa nemusí naplniť a celoživotné úsilie Rady by vyšlo nazmar. Znovuzrodená a Majestátnosť, bolo mi cťou sa s vami stretnúť  a pevne verím, že nájdete toho, koho hľadáte. No môžem vám jedno prezradiť, nájdete ho v meste v takzvanom Mesačné mesto.“

„Mesačné mesto?“ opýta sa Tate.

„Luneville,“ pohotovo odvetím a postavím sa na odchod. Keď som už pri dverách, cez malé okienko uvidím vojakov a obzriem sa na Tatea. Žena za stolom sa usmeje.

„Myslím, že by ste si mali oddýchnuť. Cestu tam by ste už nezvládli a vidím, Znovuzrodená, že vás trápi hlad a smäd. No reku poďte, pohostím vás a môžeme tu aj prespať.“ Kývne na nás, aby sme ju nasledovali. Z tmavej miestnosti sme prešli do malej kuchynky. Nebol to žiadny luxus oproti našej, ale som vďačná i za toto. Mne naloží polievku a ja do nej pustím a utíšim svoj hlad, Tate dostane nejaké bylinky, že vraj ho posilnia na budúcu cestu. Potom ako sa obidvaja zasýtime, nás zavedie ďalej do útrob domu. Objavíme sa v malej izbičke, kde je jedna posteľ a vedľa nej je malé lôžko, pravdepodobne pre Tatea. Žena mi prinesie oblečenie so slovami.

„Nosila ich moja dcéra, myslím, že ti budú dobré.“ A pravdu má, sadnú mi ako uliate. Šedé nohavice mi jemne obopínajú stehná a lanová košeľa je voľná a môžem už konečne slobodno dýchať, čo v tých šatách nebolo doposiaľ možné. Tate sa uloží vedľa mňa na svoje miesto a ja do postele.

„Tate?“ opýtam sa.

„Áno, maličká?“ ozve sa.

„Myslíš, že to, čo vravela je pravda?“ Začujem ako si povzdychne.

„Neviem čítať myšlienky, ale ako vidím, má dobré srdce a je ochotná si nás vziať pod svoje krídla. Keby nebola, buď by sme boli mŕtvy, alebo v cele v Paríži.“ Upokojí moju dušu plnú starostí a sa môžem pokojne vybrať do ríše snov.

Ráno ma zobudí šteklenie slnka na tvári. Vstanem a zistím, že Tate nie je v izbičke. Pohltí ma panika a ja vybehnem z dverí a zazriem Tatea, ako si pokojne leží v malej kuchynke a pokojne niečo prežúva. Oddýchnem si a sadnem si za malý stolček pri stene.

„Dobré ráno,“ ozve sa ženin odo dverí. Žena mi na stôl položí chleba a pohár vody. Pomaly sa najem, pripravím si veci, ktoré mi žena kázala vziať so sebou. Keď sme už obidvaja nachystaný na odchod, žena mi prinesie niečo zabalené v látke. Keď to odbalí, uvidím lesklú čepeľ malej dýky. Na rukoväti je vytvarovaní jeleň a medzi parožím je uložení modrý zafír, ako povedala.

„Mal ju môj muž do kým nezomrel a nechal mi ju ako dedičstvo, ale,“ snaží sa zakryť slzy, „vy ju budete potrebovať viac ako ja.“

„Ďakujeme,“ ozve sa Tate.

„Za všetko,“ doplním ho a rezkým krokom sa vyberieme z domu.

Ach, ďalšia kapitolka je tu. Ak ste sa sem dočítali, tak som veľmi rada. :) Dúfam, že Vám kapitola páči a nielen mne. :) A chcem sa ospravedlniť za čakanie, ale škola ma nepustila a teraz mám konečne voľno, čo som neskutočne rada. :) Myslím, že mi odpustite. :)

Lil. :)

Autor: Lilium (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V zlatej klietke 4: