OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 46.

12.09.2017 (17:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1142×

Kapitola 46.

„Mama, chceš zbaliť aj toto?“ zakričala Sam na matku.

Jedna z nich bola v obývačke a druhá v spálni. Aby ušetrili čas, prosto na seba pokrikovali z jednej miestnosti do druhej. Adam nad tým len krútil hlavou. Neprestal v balení hrncov v kuchyni. Našťastie ich nebolo veľa. Jediné, čo sa od neho očakávalo, bolo nakladanie všetkého riadku do škatule. Teda, všetkého až na rozbitné veci, ako boli misy, taniere a poháre.

O tie sa už postarala Sam.

Za posledné týždne sa ich život vrátil relatívne do normálu. Snažili sa nemyslieť na to všetko, čo sa stalo. No Sam stále trápili zlé sny. Bol vedľa nej, keď sa uprostred noci budila celá spotená, pretože si myslela, že sa opäť ocitla v tej mrazivej búde.

Prijímala jeho útechu. Dôverčivo sa k nemu tisla. Nechala sa obíjať. Túlila sa k nemu. A on jej to všetko dovoľoval. Pretože Sam potrebovala pocit, že to, čo sa medzi nimi deje, je pevne v jej rukách. Stálo ho to celé sebaovládanie. Pre ňu to však urobil rád. Mali čas. Všetok čas sveta.

Sam sa od toho incidentu nevrátila do práce.

Pán Sanders ju nikam nevolal.

Dokonca sám zavolal do agentúry, aby im oznámil, že Sam je chorá.

Nikto nevedel, čo presne im povedal. Od všetkých sa držal stranou. Až to raz Sam prestalo baviť sa a sama za ním zašla. Nepýta sa jej, čo sa tam stalo. Vedel len, že keď konečne prišla domov, na lícach jej ešte zasychali slzy. Odvtedy chodila za starým pánom pravidelne. Potreboval ju. Pre to, čo sa stalo s Johnom, sa musel ešte stále trápiť.

„Myslím, že v tej skrinke už nič nie je,“ ozval sa za ním pobavený hlas.

Potriasol hlavou. Uvedomil si, že stojí s natiahnutou rukou v poličke, ktorú pred niekoľkými minútami vyprázdnil. Až tak veľmi sa zamyslel. S úsmevom sa otočil k Sam. Žiarila spokojnosťou a dobrou náladou. Len mierne kruhy pod očami zrádzali jej prejav. Boli svedkom jej prebdenej noci.

Pomaly k nemu prešla a pritúlila sa k nemu.

Objal ju a pritiahol si ju ešte bližšie.

„Už máte všetko hotovo?“ spýtal sa zvedavo.

Cítil, ako Sam prikývla. „Mamine veci sú všetky v škatuliach. Mama ešte triedi nejaké papiere. Nechce, aby som sa na ne pozerala, takže budú súvisieť s bankami a ostatnými dlhmi. Teda, s tým, čo z nich ostalo. Ak všetko vyjde tak, ako má, ešte dva mesiace a všetci budeme voľní.“

„A tvoja mama? Je v poriadku?“

Sam na chvíľu neodpovedala. Pravdepodobne premýšľala. On nenaliehal. Veľa si toho domyslel. Jej matku pustili z liečenia niekoľko dní potom, ako Sam. No trvalo ešte takmer dva týždne, kým našla odvahu za volať jej, aby sa dozvedela, ako sa mám.

Podľa všetkého Paul svojej bývalej žene oznámil, čo sa stalo Sam. Alebo aspoň oklieštenú verziu tých udalostí. Bolo až zvláštne, ako sa tie dve snažili správať diplomaticky. Podľa toho, čo sám dnes videl, ani jedna netušila, ako komunikovať s tou druhou. Ale základ bol, že sa o to aspoň pokúšali.

„Neviem, či je v poriadku. Teda, ešte nikdy predtým som ju nevidela takú uvoľnenú. Alebo aktívnu, keď sme už pri tom,“ rozhovorila sa pomaly Sam, spomínajúc na roky, keď musela prebrať matkinu zodpovednosť. „Chcem veriť, že sa zmenila, ale na to asi budem potrebovať viac času. Som ale rada, že to skúša. Dlho som čakala na to, že za mnou raz príde s tým, že si našla prácu a teraz, keď sa to stalo, bojím sa tomu uveriť.“

„Nemala by si sa tomu čudovať. Znie to ako scéna vystrihnutá z romantického filmu.“

Sam sa zasmiala. Ten zvuk mu rozvibroval hruď. „Asi máš pravdu. Naozaj to tak vyzerá. Ale Hayley povedala, že sa na ňu pokúsi dohliadnuť. Matka sa vlastne sťahuje k nej. Po manželovej smrti Hayley ich byt pripadal príliš veľký a chcela ho predať. Namiesto toho sa rozhodla, že druhú izbu venuje jej.“

„Takže budú spolu bývať aj pracovať. Tým pádom bude Hayley stále s ňou sa postará sa o ňu, ak by náhodou prišli ťažšie časy. Je to úžasný nápad. A ty sa nebudeš musieť strachovať o matku a môžeš sa sústrediť na školu.“

Hravo ho udrela do pleca. „Tá tvoja logika,“ zašomrala, ale neznelo to ako výčitka. „Znie to hrozne jednoducho, však? Tak prečo je to také ťažké?“

„Pretože sa bojíš tomu uveriť. Nechceš sa opäť sklamať. No na druhej strane si chceš s matkou vystavať nový vzťah a ten by mal byť založený na úprimnosti a dôvere. Napriek tomu je to náročné. Pamätáš si, aké boli posledné roky. Bojíš sa o ňu. Nechceš, aby trpela. Na nejakej úrovni veríš, že za to všetko, čo sa stalo, už trpela dosť a teraz by si zaslúžila niečo lepšie.“

Náhle sa od neho odtiahla. Ruky si založila na hrudi a rozkošne sa na neho mračila.

„Neznášam, keď to robíš! Ako sa mám potom naplno strachovať, keď ty mi zoberieš všetky argumenty? S tou tvojou hlavou si mal radšej študovať matiku, na to by si sa hodil lepšie.“

Pokrčil plecami. „Nemôžem za to, že ťa moja logika rozčuľuje.“

„Práve teraz ťa nemám práve najradšej, by si vedel.“ Na niekoľko sekúnd pripomínala malé dievčatko, ktoré dupe nohou pri stánku so zmrzlinou a trvá na to, že chce tri kopčeky.

Potom sa tá predstava rozplynula.

Uškrnul sa. „Ty ma možno nemáš rada, ale ja ťa stále milujem.“

Jej tvár ihneď zmäkla. Natiahla sa k nemu a pobozkala ho na líce. „Ja viem,“ pošepkala tak, aby to počul iba on.

Aj keď pochyboval, že jej matka bola niekde v dosluchovej vzdialenosti. Zdalo sa, že keď prišlo na prejavy citov, veľmi rýchlo sa vyparila. Sam aj Adam verili jeden druhému natoľko, že sa nebáli ukazovať pred ostatnými zraniteľnosť. Začalo to držaním rúk a letmými dotykmi. Prepracovali sa až k objatiam a bozkom. Vyznania lásky síce nemali na dennom programe, ale ani jednému to neprekážalo.

Ani jeden nepochyboval o citoch toho druhého.

Tvár jej zobral do dlaní. „Neboj sa, bude to v poriadku. Tvoja mama potrebuje niekde začať. V nemocnici to aspoň už pozná. Navyše tam pracuje dosť odborníkov na to, by jej vedeli v prípade potreby pomôcť.“

„Nemyslím si, že by mala pracovať v nemocnici. Alebo kdekoľvek, kde príde do styku s liekmi.“

Naklonil hlavu k strane. „Sam, je to jej práca.“

„Ale na terapii jej povedali niečo iné!“ namietla takmer frustrovane.

„Na terapiách toho povedia veľa, ale nie sú to príkazy. Pravda je, že tvoja mama je vyštudovaná lekárka. Bola skvelým chirurgom a pomohla veľa ľuďom. Pre ňu to nie je len práca, je to poslanie. Dokázala poraziť závislosť, ale ak by prišla aj o prácu... nedopadlo by to najlepšie. Práve teraz si potrebuje vybudovať sebavedomie. Istotu, že dokáže odolať. Lepšie miesto ako nemocnicu nenájdeš. Keďže je nová pracovná sila, budú k nej tak pristupovať. Takže ju budú kontrolovať. A nejaký čas jej určite nedovolia zapájať sa do naozaj zložitých prípadov.“ Opäť si ju k sebe privinul. „Hoci ti to tak nepripadá, pre ňu je to najlepšie miesto.“

„Ty si hovoril s tou cvokárkou,“ obvinila ho Sam unavene.

Neurčito sa usmial. „Možno.“

Niekoľko sekúnd sa jeden druhému hojdali v náručí. Ale realita ich čoskoro dobehla. Adama zhrýzali pochybnosti. Hromadilo sa ňom toľko otázok, avšak bál sa ich vysloviť. No nakoniec to predsa len nevydržal. Nechcel byť slaboch. Alebo zbabelec. Príliš mu na Sam záležalo na to, aby nechcel odpovede. No ona ho predbehla, keď vyhlásila:

„Mala by som sa vrátiť k práci. Čaká ma ešte veľa balenia.“

Odtiahol sa od nej. Stáli od seba na dĺžku paží. „Nepovedala si pred chvíľou, že veci tvojej mamy ste už zbalili?“

„Vari si zabudol, že moja mama tu nebývala sama? Sú tu ešte moje veci a zvyšok Liziných. Sľúbila som, že jej ich pobalím a prinesiem.“

„Takže natrvalo ostane u Paula?“ Urýchlene zmenil tému, aby tak získal trochu viac času na prípravu.

Podľa toho, ako Sam prižmúrila oči, bolo jasné, že ho odhalila.

No rozhodla sa netrápiť ho.

„Nateraz ostane u otca. Chce sa stretávať aj s mamou, ale všetci sme sa zhodli na tom, že mama sa musí najskôr usadiť. Bývanie u Hayley bude asi dočasné, alebo možno aj nie. Pre Liz bude lepšie, ak bude mať všetky veci u otca a v prípade potreby si ich bude prenášať tam, kam potrebuje. Ona s tým súhlasila. Vyzerá to ako solídny plán. Navyše nestupuje do novej školy a s Amelie sa dosť zblížili. Myslím, že sa jej páči úloha veľkej sestry.“

Liz bola v mnohom podobná Sam. Bola starostlivá a ochraňovala tých, ktorých milovala.

Mal však podozrenie, že vo svojej starostlivosti nikdy nebude nikoho dusiť.

„A čo tvoje veci? Ty tu nechceš ostať?“

Pokrútila hlavou. „Toto miesto nikdy nebolo mojím domovom. Bolo to len miesto, kde som chvíľu žila. Aj to len preto, lebo som nemala na výber. Takže si svoje veci pobalím veľmi rada. A potom sa... vydám ďalej.“ V jej slovách sa skrývala výzva.

Povzdychol si. „Odídeš z bytu?“

Otázku položil pomerne nemotorne, ale podľa všetkého Sam porozumela jej obsahu.

„Chceš, aby som odišla?“ odpovedala protiotázkou.

Zmračil sa. To bolo to posledné, po čom túžil. „Nie, práve naopak. Ja... dúfam, že ostaneš.“

Usmiala sa. „Podľa všetkého sa mi práve snažíš niečo navrhnúť, ale ideš na to dosť nemotorne.“ Pobavene ho cvrnkla do nosu. Akoby mal päť rokov. „Tak?“ Rozhodla sa, že mu to ani v najmenšom nemieni uľahčiť.

Zhlboka sa nadýchol. „Sam... chceš so mnou bývať?“

„No vidíš, to nebolo také ťažké, však?“ odvetila s úsmevom. Pristúpila k nemu a zašepkala: „A ak si to ešte nepochopil, prijímam. Mňa sa len tak ľahko nezbavíš.“

Plný úľavy sa zasmial. Mal by sa hnevať, že sa s ním tak zahrala. No namiesto toho z toho úsmevu dostával kŕč do líca. Niekedy aj opatrné potácanie vpred vyzerá ako míľový krok vpred. Pocit spokojnosti však čoskoro prerušilo zvonenie mobilu. Sam pretočila oči, ale odtiahla sa. Z vrecka vybrala telefón. Vošla do obývačky, aby hovor prijala. On ten čas využil na to, aby sa vrátil späť k svojej úlohe. Už mu ostalo pobaliť len niekoľko kovových misiek. V čase, keď ich zatváral do škatule, s vrátila aj Sam.

Tvárila sa, akoby niekto zrazil jej obľúbené šteňa.

To neveštilo nič dobré.

„Čo sa stalo?“ vyzval ju opatrne, stojac na opačnej strane miestnosti ako ona.

Vo viacerých zmysloch ako len v jednom.

„Volali mi z agentúry,“ prehovorila potichu roztraseným hlasom. „Chcú, aby som prišla. O niečom sa so mnou potrebujú porozprávať.“

Ostražito si ju premeral. „Chceš, aby som tam išiel s tebou?“

Nepovedala nič, len sa na neho vďačne usmiala. Najskôr sa rozlúčili s jej matkou. Tá už len musela počkať na príchod sťahovacieho auta. V byte jej s vybaľovaním pomôže Hayley. Sam jej sľúbila, že len čo bude môcť, príde jej pomôcť. Jej matka nad tým len mávla rukou. Bola dcére vďačná, ale nechcela ju zdržiavať. Adam pochyboval, že by Sam dokázala presvedčiť. Mohol pokojne odprisahať, že sa neskôr do toho bytu vydá. Aj keby mala ísť pešo.

Na ceste k agentúre obaja mlčali. Boli stratení vo vlastných úvahách. Adam netušil, prečo Sam volali do práce. Možno to bola obdoba stretnutia so šéfom. Podľa zmluvy mala obšťastňovať nejakého zazobaného klienta. Lenže ona už skoro mesiac nič z toho nerobila. S pánom Sandersom sa stretávala zadarmo. Vlastne za ním chodila z vlastnej iniciatívy. Ak si ju teda niekto volal na to, aby ju prinútil začať zarábať, neudrží sa. Už teraz sa musel veľmi ovládať, aby sa netriasol od zúrivosti.

Predstava, ako Sam s niekým...

Zúrivo triasol hlavou. Musí sa tej predstavy zbaviť.

Vo vnútri sa nevšímal nikoho a nič. Vedel len, že ich ihneď poslali do kancelárie nejakej ženy. Meno už nezachytil. Jemu nikto nevenoval pozornosť. Akoby bolo bežné, aby Sam chodila do práce v mužskej spoločnosti. Keď Sam zaklopala na dvere na konci chodby na prvom poschodí, hlas ju vyzval, aby vstúpila dnu. Žena sediaca na stoličke za písacím stolom len zodvihla obočie, keď si všimla Adama. No nakoniec sa ovládala a obom im pokynula, aby sa posadila.

Lenže Sam váhala. „Kde je Alyson? Myslela som si, že sa mám stretnúť s ňou?“

Žena sa prívetivo usmiala. V sukňovom kostýme námorníckej modrej vyzerala ako manažérka veľkej spoločnosti. Svetlé vlasy mala svedomito vypnuté na temene hlavy. Len jej oči ju zrádzali. Tie boli plné búrlivých emócií. Akoby ju práve niekto solídne rozčúlil.

„Alyson vie o tomto stretnutí. Koná sa s jej súhlasom.“

„Ale ja vás nepoznám,“ trvala na svojom Sam.

„Ale poznáš ma,“ odpovedala vcelku trpezlivo, „len si sa so mnou ešte nestretla. Moje meno je Sarah.“

Sam mierne nadvihla hlavu. „Staráš sa o zmluvy.“

„Áno, aj tak sa to dá povedať,“ súhlasila Sarah. „Starám sa o to, aby bolo všetko v súlade so zákonom a aby zmluvy boli efektívne Dnes sme tu kvôli tej tvojej. A bola by som rada, aby si sa k tomu posadila. Alebo ti bude vyhovovať státie?“ Potom svoju pozornosť stočila na Adama. „A vy ste?“

Skôr, ako Adam stihol niečo povedal, Sam ho prebehla: „To je môj priateľ.“

To, že ho takto oficiálne otitulovala by si vážil viac, keby to bolo v inej situácii.

Sarah prikývla. „Ak si to želáš, môže tu ostať.“

Vtedy už Sam nemala žiadne námietky. Posadila sa. Adam takisto.

Sam sa natiahla a chytila ho za ruku.

Žena sa zadívala na akési papiere na stole. „Podľa Alyson si posledných niekoľko mesiacov pracovala ako VIP spoločníčka pre istého Petera Sandersa. Avšak, pred asi mesiacom nám on osobne zavolal s tým, že si chorá a nemôžeš vykonávať svoje povinnosti. Takisto Alyson poprosil, aby ťa nikto neotravoval. Vraj sa potrebuješ zotaviť.“ Sarah zodvihla hlavu a premerala si Sam pohľadom. „Musím uznať, že vyzeráš byť zdravá.“

Sam sa zamračila. „Som tu preto, aby sme diskutovali o mojom zdravotnom stave?“

„Nie, o tom naozaj nebudeme hovoriť. Aspoň zatiaľ nie.“ Vtedy sa Sarah oprela v stoličke. „Sme tu kvôli niečomu inému. Ako vieš, Alyson je napriek svojim chybám celkom zdatná v obchodovaní. Takže keď Peter Sanders zavolal, že tvoje služby prechodne nebude využívať, snažila sa Alyson nájsť inú cestu. Preto mu ponúkla iné z našich dievčat. Prihlásila sa Gina, ale keď Peter Sanders za čul jej meno, kategoricky odmietol so slovami, a to citujem, že s tou ‚strigou nechce mať nikdy nič spoločné‘. Tak sme sa začali zaujímať, čo také Gina vyviedla.“

Adam sa trochu napäl. No Sam ostávala pomerne pokojná. „Hádam, že odpovede ste sa s Alyson nakoniec dopátrali.“

„Gina sa nám vlastne priznala. Ani sme sa jej na to nemuseli pýtať. Dobrovoľne sa priznala ku všetkému, čo urobila. Takže nám to všetko uľahčila.“ Sarah sa natiahla a na vrch kopy položila nejakú stránku. „Povedz mi, čo vieš o doložke ochrany?“ Adam sa za razil. No nebol v tom sám. Sam vyzerala podobne zmätene.

„O čom?“

Saraz si povzdychla. „Ty si tú zmluvu asi veľmi pozorne nečítala, však?“

„Len časť o platení.“

„Nemôžem ti to vyčítať,“ prehodila ledabolo Sarah. „Ale späť k tejto doložke. Nie je jediná, ktorú si podpísala. Táto jedna je však dôležitá v tomto prípade. Keby si zmluvu prečítala naozaj pozorne, dozvedela by si sa, že agentúra poskytuje svojim zamestnankyniam naozaj vysokú mieru ochrany. Dokonca aj medzi jednotlivými spoločníčkami navzájom. Jediným z bodov totiž zamedzuje, aby niektorá zamestnankyňa urobila niečo, čo by vedome poškodila inú jej kolegyňu. A teraz nehovorím o fyzickom útoku. Hovorím aj o špehovaní.“

„Špehovanie predsa nie je to isté ako fyzický útok,“ namietla Sam.

Po tom všetkom nechcela dostať Ginu do problémov. Osobne tomu veľmi nerozumel. No Sam tvrdila, že jej vďačí za príliš veľa na to, aby ju odsúdila kvôli špehovaniu. Vedela, že kvôli nej John získal informácie, ku ktorým inak nemal mať prístup. Tam to však končilo. Trvala na tom, že Gina nebola tá, ktorá ju uniesla. Ak niečo, tak sa postarala, aby sa dostala domov.

Predsa Adamovi zavolala, aby mu povedala, kde Sam nájde.

Neprekvapilo ho teda, že sa Ginu pokúsila obhajovať.

„Ak máme veriť tomu, čo Gina bľabotala, tak jej špehovanie nakoniec vyústilo do únosu, silnému podchladeniu a vážnemu ohrozeniu života. Čo je ekvivalent fyzického útoku, ak sa nemýlim.“

Sam pokrútila hlavou. „Gina to ale nerobila s úmyslom ublížiť mi.“

„Nuž, na tom sa príliš nezhodneme,“ namietla Sarah. „Ale späť k tomu, prečo si tu. Podľa zmluvy máš kvôli Gininmu konaniu nárok na odškodné. Problém je, že pri zostavovaní zmlúv sme akosi nemysleli na zážitky blízko smrti, takže...“ Pretrela si tvár, akoby bola nesmierne unavená. „Skrátka, nemáme tabuľky, podľa ktorých by sme vypočítali výšku odškodného. Takže je na tebe, aby si si ho určila.“

Adama prekvapilo, ako otvorene Sarah so Sam hovorila.

Lenže čo on vedel o vnútornom fungovaní podobných agentúr.

Možno to všetko patrilo k štandardnému zamestnaneckému servisu.

„Takže by som ako odškodné mohla žiadať prakticky čokoľvek?“ uisťovala sa Sam.

Sarah pokrčila plecami. „Dalo by sa povedať, ale mysli na naše možnosti.“

Nevyzerala to, že by o tom Sam musela dlho premýšľať. „Mám dve priania,“ začala potichu, no hlas mala plný istoty. „Chcem, aby Gine ostala práca. Ak ju chcete nejako potrestať za to, čo urobila, nebudem protestovať. Hoci jej motívom rozumiem, uvedomujem si, že nekonala správne. Aj keď nemala vyslovene zákerné úmysly.“

Žena prikývla. „To bude jednoduché. Gina je jednou z najobľúbenejších spoločníčok. Bude jednoduché ostatných presvedčiť o tom, aby ju tu nechali. Aj keď je možné, že ako trest dostane pomerne vysokú pokutu. Nechceme predsa, aby z toho všetkého vyšla bez trestu.“

Sam prikývla. Adam bol na ňu istým spôsobom hrdý. Pred niekoľkými mesiacmi by na Gininom správaní nevidela nič zlé. Mala by pocit, že Gina na to všetko mala právo. Začínala však rozumieť tomu, že nemôže ostatným dovoľovať, aby po nej doslova šliapali. Na to nemal právo nikto.

„To určite nie,“ súhlasila Sam.

„A čo je tá druhá záležitosť,“ vyzvala ju Sarah, keď mlčala.

„Chcem odísť z agentúry.“ Jej tichá slová neprekvapili len Sarah.

Adam sa k nej otočil. Ona sa však snažila na neho nepozerať.

„Asi nehovoríš o dovolenke.“

Sam pokrútila hlavou. „Nie, nehovorím.“ Zhlboka sa nadýchla. „Chcem odtiaľto odísť natrvalo. Ak to však urobím, poruším podmienky uvedené v zmluve. Mohla by som odísť, ale nie predtým, akoby so musela zaplatiť mastnú pokutu. Moja druhá žiadosť je, aby som mohla odísť bez toho, by ma niekto pokutoval.“

Sarah si Sam dlho premeriavala pohľadom. Skúmavo sa jej dívala do očí, neskôr dokonca zamierila medzi stoličky, kde vo vzduchu viseli ich spojené ruky. Nakoniec skončila až na stole, presnejšie na kope papierov.

„To nemôžem,“ začala pomaly. Potom zodvihla ruku, aby im zabránila v protestovaní. „Zmluva bola podpísaná a nemôžem len tak zmeniť podmienky, s ktorými si súhlasila. Podpísala si to. Tým pádom nemôžem zariadiť, aby ťa pri porušení zmluvu nepokutovali. Čo však urobiť môžem... Povedala som, že nevieme presnú výšku odškodného z a to, čo ti urobila Gina. Ale jedno viem, suma by to bola vysoká. Možno by sme ti ju ani nedokázali vyplatiť naraz. No namiesto toho, aby sme ju museli vyplatiť, mohli by sme ju použiť na pokrytie pokuty. Tým pádom by ti agentúra nemusela nič zaplatiť a ty by si nemusela nič zaplatiť agentúre.“

V Adamovi sa prebudila nádej.

Sam však pôsobila o čosi skeptickejšie. „Budú s tým súhlasiť?“

Sarah sa zasmiala. „Ja sa starám o všetky právne záležitosti. Keď im naznačím, že toto je jediné právne dostupné riešenie, budú sa ešte tváriť, že to vymysleli oni. Navyše nebudú riskovať žalobu. Technicky vzato by si mohla vzniesť obvinenie kvôli nedodržaniu zásad ochrany zdravia pri práci. Súdnou cestou by si z agentúry mohla dostať ešte viac peňazí.“

V jej slovách sa neskrýval len návrh. Bola to aj výzva.

Sam ju ale neprijala.

„Nechcem žiadne peniaze. Chcem len pokoj a normálnu prácu.“

„To sa dá zariadiť.“

Nasledujúce minúty strávili Sarah a Sam tým, že sa dohadovali na detailoch. Keďže Sam nemala záujem o žiadne peniaze, v mnohom im to uľahčila. Nakoniec sa dohodli na verzii, v ktorej Sam bude môcť v podstate beztrestne prerušiť pracovný pomer s agentúrou. Keď ich Adam počúval, mal pocit, aby išlo o klasické zamestnanie. Všetky dokumenty, dohody – pôsobilo to veľmi oficiálne. Doteraz Adam nepremýšľal o tom, že táto agentúra je zamestnávateľ ako každý iný. Len ponúka iný druh práce.

Keď po dlhých minútach Sarah nakoniec ich stretnutie ukončila, Sam sa spokojne usmievala.

„Je to už len otázkou formalít. Som si istá, že od prvého dňa nového mesiaca budeš oficiálne nezamestnaná.“

Sam sa natiahla a vďačne žene potriasla rukou. „Ďakujem. Za všetko.“

„Rada som pomohla a ako som povedala, agentúra ti dlží za to, ako si sa rozhodla to vyriešiť.“

Jasné, že boli vďační. Vďaka Saminej mierumilovnej povahe sa nemusia zaoberať súdmi.

Gine ostane práca. Agentúre peniaze. Dokonca majú aj miesto pre novú zamestnankyňu.

Mali by prejaviť svoju vďačnosť.

Nič z toho však nepovedal. Len sa usmial a zdvorilo sa rozlúčil. Dokonca tej žene poprial pekný zvyšok dňa. Nemohol si pomôcť. Proti nej svoj hnev nechcel obracať. Jediná, ktorá mala právo na hnev, bola Sam. A tá nevyzerala, že by o niečo z toho mala záujem. Takže svoj rozzúrený vnútorný has umlčal. Miesto toho si k sebe Sam len viac pritiahol. Ruku jej obmotal okolo pása. Bok po boku sa vybrali na prechádzku.

Sam nastavila tvár imaginárnemu dažďu.

Jej gestu sa úprimne usmial. „Čo urobíš so svojou novou slobodou, slečna nezamestnaná?“ podpichol ju, avšak dosť opatrne na to, aby sa jej náhodou nedotkol.

Ona sa však len zasmiala. „Neviem. A to je na tom to krásne. Po prvý raz po mnohých rokoch neviem, ako bude vyzerať ďalší deň. Ešte nikdy som nezažila podobnú slobodu.“

Zastal a otočil ju čelom k sebe. „Tak čo keby sme ti išli pobaliť veci?“ navrhol.

Zasmiala sa. „To znie ako dokonalý plán.“

Natiahla sa na špičky a zľahka ho pobozkala. Vzápätí však bola preč. Doslova odskackala z jeho dosahu. Na jej správaní sa musel smiať. Otvorene prejavovala svoju radosť. Naučil sa, že život funguje podľa istých pravidiel. Zostavoval si svoj program. Vedel, čo bude robiť. Aspoň teoreticky. Nikdy by si nemyslel, že bude vďačný za tú nevedomosť. Pretože tá znamenala, že Sam nemusí pracovať ako spoločníčka.

A všetko to dokázala sama. Našla spôsob. Nakoniec.

Hrdosť mu zovrela hrdlo.

Najlepšie na tom bolo, že zrazu mal nekonečne veľa času.

Na to, aby ju miloval. Na to, aby jej to každý deň opakoval.

Usmial sa. To znelo ako dobrý plán.

Kapitola 45. ¦ Epilóg

A čo takéto riešenie?

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 46.: