Caroline Winchester II.- Feel that pain • OurStories.cz ~ naše povídky

Caroline volá Samovi, kde je tak dlho. No čaká ju nemilé prekvapenie plné bolesti. A ako všetko to môže pokaziť Klaus?
Sam chce prehovoriť Deana, aby si to rozmyslel. Avšak ten je neoblomný. Tak zlomí sa v ňom niekedy niečo?

08.05.2013 (20:00) • Perla • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 1131×

Časť desiata

Feel that pain

Sedela som v tej izbe vyše troch hodín. Zmocňovali sa ma čím ďalej tým väčšie obavy. Kde je Sam? Čo ak sa mu niečo stalo?

Schytila som mobil do ruky a vytočila jeho číslo. Ak je v nebezpečenstve, pomôžem mu.

„Prosím?“ ozvalo sa z druhej strany.

„Sam? Sam, si v poriadku?“ vyletelo zo mňa okamžite.

„Caroline? Ehm... jasné, som v pohode.“

„A kde si? Čakám tu na teba. Musíme ísť, lebo Deana nenájdeme,“ pokračovala som.

Nastalo dlhé ticho a potom si odkašľal. „Nečakaj ma už, Caroline. Neprídem k tebe. Našiel som Deana,“ vysvetlil.

Zatajila som dych. „To vážne? Daj mi ho, prosím, k telefónu.“ Tak veľmi som túžila počuť jeho hlas, ktorý bol vždy ako pohladenie.

„On... pamätá si,“ vydýchol. „Všetko a nechce... nechce sa s tebou rozprávať,“ dodal rýchlo.

To zistenie pre mňa bolo ako kôl zapichnutý do môjho srdca. Neskutočne to bolelo. Dean si pamätá na mňa ako upíra. A očividne sa nič nezmenilo. Zrejme ma aj naďalej vníma ako monštrum, ktoré by najradšej zabil.

„Aha.“ Potiahla som nosom. „Tak ho aspoň pozdrav. A keďže je toto asi naše zbohom, tak ti chcem povedať...“ zotrela som si slzy z tváre, „zbohom, Sammy. Budeš mi chýbať. Veľmi. A Deanovi povedz, že... že sa na neho nehnevám.“ A skôr než som stihla začať vzlykať, zložila som. Nemusia vedieť, ako mi na nich záleží.

Zviezla som sa k zemi a objala si kolená. Slzy sa mi rinuli po tvári a mne došli sily zotrieť ich. Nech tečú. Je mi to jedno. Keď už nemám nikoho, tak aspoň bolesť mi pripomenie to, že som niekoho mala.

Vtom ale niekto zaklopal. Vyskočila som na rovné nohy a rýchlo si utrela slzy. Kto to môže byť? Veď bratia Winchestrovci predsa odišli. Nikto iný nevie, že som tu. Alebo sa mýlim?

Opatrným krokom som prešla k dverám a otvorila ich. No než som si stihla obzrieť návštevníka, plnou silou do mňa sotil a ja som preletela manželskú posteľ a pristála na zemi.

„Takže... kde sme to skončili, láska?“ spýtal sa ma muž s anglickým prízvukom. Pozrela som sa k dverám a videla v nich...

„Klaus,“ šepla som vydesene.

„Hra sa začína.“ Usmial sa.

Pohľad Deana:

Sam zložil mobil a dal si ho do vrecka. Vedel som, s kým volal, ale nechcel som sa o nej rozprávať. Nebol som schopný žiadneho slova. Na ňu mi už všetky pomenovania proste došli.

Bola to Caroline, do ktorej som zamiloval, no zlyhal som v snahe ochrániť ju. Stal sa z nej upír a to si jednoducho nemôžem pustiť k telu.

„Dean, pozri...“ začal Sammy, ale ja som vedel, čo bude nasledovať.

„Nič nehovor,“ zarazil som ho na mieste.

Pozrel na mňa, ale ja som sa radšej sústredil na cestu. Nedokážem pozrieť bratovi do očí, keď by mi chcel toľko vecí vyčítať.

Založila si ruky na hrudi a neveriacky si odfrkol. „Tak a teraz čo? Zabiješ všetkých Pôvodných a všetci upíri na svete vymiznú? To je tvoj plán?“

Pokrčil som plecami. „Na začiatok to nie je zlé. Či?“

Sam pokrútil hlavou. „Pozri... ja viem, že nie je nič, čo ti môžem povedať, alebo urobiť...“

„Tak prečo to stále vyťahuješ?!“ skríkol som po ňom. „Už o nej nechcem počuť! Jasné?!“

Na sekundu sme si pozreli do očí.

„Si zbabelec, Dean. Vieš o tom? Ako je možné, že Winchester sa bojí niečoho iného?“

Zhlboka som sa nadýchol. Mal som sto chutí mu streliť po tvári, no našťastie som sa ovládol. Musím šoférovať. Do Chicaga to je dlhá cesta. Podľa Bonnie sa práve tam nachádza jeden z Pôvodných. Odišiel z Richmondu len pár hodín pred nami. No my ho dostaneme.

„A čo Klaus?“

Vzdychol som si. „Ten bude ako posledný. A zomrie pomaly. Za všetko, čo mi urobil, zaplatí.“

Pohľad Caroline:

„Tak vítaj v mojom dome, Caroline. Cíť sa tu ako doma,“ usmial sa na mňa Klaus a jeho hybridi zavreli dvere.

„Si blázon ak si myslíš, že sem nalákaš Deana,“ prekrížila som si ruky na prsiach.

Klaus stál v sekunde predo mnou. „Modli sa, aby sa mi to podarilo. Lebo ak ma zabije, zomrieš aj ty,“ precedil pomedzi zuby.

Musela som sa usmiať. „Aspoň nezomrieš sám. Mal by si byť rád,“ rypla som si. Dvihol ruku a chcel ma udrieť. Veľmi vtipné mu to asi neprišlo. No hneď v druhej sekunde už preletel celú miestnosť. Pristál až v obývačke. Postavil sa a neveriacky na mňa hľadel.

„Ako sa ti to podarilo?“ spýtal sa.

Pokrčila som plecami. „To som nebola ja. Ja by som ťa hodila naprieč celým domom,“ poznamenala som.

„Bola si to ty,“ trval na svojom a znova bol predo mnou. „A ja zistím ako. Aj keby som mal ísť cez mŕtvoly,“ zašepkal mi do ucha.

Tak to teda nie! Chytila som jeho ruku a bez problémov mu ju vykrútila. Klaus zrúkol a ustúpil. Stále na mňa hľadel ako na ducha, nevediac čo to so mnou je. Ale to som nevedela ani ja sama.

„Však ty mi to povieš. A dobrovoľne,“ usmial sa a prenikavo mi pozrel do očí. „Pretože kým mi neodpovieš pravdivo, neopustíš tento dom.“

Dobre som vedela, čo to znamená. Ovplyvnil ma. Teraz sa nikam nedostanem.

Pohľad Sama:

Otvoril som dvere do ďalšieho motelu. Tentoraz už v Chicagu. Nech som sa snažil akokoľvek, nedokázal som nepremýšľať o Caroline.

Ako môže byť Dean tak bezcitný a nechať ju umrieť? Ak nemá rád upírov, dobre. Ale ide predsa o Caroline! Mal by ju predsa milovať viac ako nenávidieť za to, čím sa stala.

Ľahol som si na posteľ a snažil sa vyhnať z hlavy jej vidinu, ako mala na sekundu celé čierne oči. Určite to je mojou krvou. Vypila jej až príliš a keďže ja... mám v sebe démonskú krv, mohlo ju to zmeniť. Ale ako môžem mať istotu, že to prestane? Nie je človek, z jej tela sa nič nevyplaví. Je nejaká možnosť, že je teraz nebezpečná?

Pohľad Caroline:

Zbehla som dole po schodoch do pivnice. Uistila som sa, že za mnou nikto nejde a zamkla sa tu. Našťastie sa tu dal chytiť signál. Vydýchla som si.

Vytočila som Deanovo číslo, no ukázala sa mi len odkazová schránka.

„Ahoj, viem, že so mnou nechceš hovoriť a ja by som to nemala volať, ale... vyskytol sa tu problém a ja s tebou nutne potrebujem hovoriť. Tak mi, prosím, zavolaj až to dostaneš.“ A zrušila som hovor.

Bolo by príliš nebezpečné nechať si mobil pri sebe a preto som začala hľadať vhodnú skrýš. Nakoniec som ho skryla pod schody do tmavej diery, kde by ho nemal zbadať nikto.

Vybrala som sa hore. Dom bol plný jeho poskokov a každý na mňa nedôverčivo pozeral. Niektorí dokonca tak, akoby som bola pod ich úroveň.

„Kde je Klaus?“ spýtala som sa jedného z nich.

Bojovne vystrčil bradu a arogantne sa usmieval.

„Nemusím ti nič hovoriť. Nájdi si ho, ak to dokážeš,“ odbil ma.

Prižmúrila som oči. „Mám to brať osobne?“

„Ber si to ako chceš. Ale s tebou nechcem mať nič spoločné.“

„Zlá odpoveď,“ šepla som a snažila sa sústrediť, aby som urobila to isté, čo aj Klausovi, síce neviem ako.

Avšak teraz... hybrid na mňa pozrel a začal sa dusiť. Klesol na kolená a vystrel ku mne ruku.

„Prestaň!“ precedil pomedzi zuby dusiac sa.

Teraz som mala dôvod na úsmev ja. „Zabudni.“ Zaškrípala som zubami a zovrela ruku do päste. Prešla mnou vlna akejsi neznámej energie a potom... predo mnou ležalo bezvládne telo hybrida.

Tak čo na to hovoríte?

bn fg

Pred nami už nie je veľa do konca tejto poviedky. Vidím to tak na dve až tri kapitoly. Dalo by sa povedať, že teraz sa to všetko začína, no o chvíľu sa to aj skončí.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction