OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Kto som? 13. časť

24.02.2014 (10:00) • Alexis8301 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 1224×

Zobudila som sa a to je prvé dobré znamenie! A sklamanie za tri, dva, jedna... nie som tam, kde som zaspala. Vyzerá to ako nejaká izba, ale určite som ešte v penzióne. Všetko tu je staré ako Salvatorovci. Čo ma privádza k Damonovi a našej dohode.

„Hajzel!” On mi jeho krv nedal a ešte k tomu ma aj prizabil! Toto si s ním spočítam. Teda, najskôr budem musieť vedieť stáť pevne na nohách, ale to sa stratí. 

Pomaly, pomaličky som vstávala z postele. Každý pohyb som doprevádzala bolestným syknutím. Aby nie, keď ma šesťkrát hodil o strom. Keď som sa konečne postavila, musela som sa pridržať steny, aby som nespadla. Išla som krok za krokom a po nekonečných minútach som sa dostala k dverám. Ako sa hovorí, pomaly ale isto, nie? 

Otvorila som dvere a keď som uvidela dlhú chodbu, dostala som mini infarkt. Ak toto prejdem, tak zvládnem už čokoľvek. Naozaj slimačím tempom som prešla tú dlhočiznú chodbu a keď som nedostala infarkt vtedy, tak teraz už určite. Predo mnou bolo obrovské schodisko. Nebolo by ľahšie spadnúť zo schodov, ako ich prejsť? 

Už som bola asi v polke, keď mi zazvonil mobil. Vážne som sa zľakla! Šmykla sa mi noha a ja som zletela dole. No, myslela som si to a čakala náraz. Zavrela som oči, ale žiadna bolesť. Samozrejme, ak nepočítam tú, ktorú už som mala. Otvorila som oči a prekvapene som pozerala na Damona. Pozrela som do jeho hlbokých, modrých očí, čo bola chyba číslo jedna. Po tomto som mohla s kľudom v duši, prejsť k chybe číslo dva. Pozrela som na jeho krásne tvarované pery. Stačilo by prekonať tú pár centimetrovú vzdialenosť. Nie! Nie! Nie! okrikovala som sa v duchu. Lenže to nestačilo. 

Spojila som naše pery v jedny a v bruchu som cítila milióny motýlikov. Čakala som, že sa odtiahne, ale on ten bozk ešte viac prehĺbil. Asi po minúte som zistila, že my ľudia ešte stále musíme dýchať a tak som sa veľmi neochotne odtiahla. Takže, toto bola názorná ukážka, chyby číslo tri. Pozrela som sa mu do očí a čakala na jeho reakciu, ktorá neprichádzala. A tak sme stáli na schodoch a stáli by sme tam asi doteraz, ak by nás niekto nevyrušil. 

„Ehm, ehm!” Naozaj nahlas si odkašľal Stefan, aby nám dal vedieť o svojej prítomnosti. Okamžite sme rozdelili naše pohľady a pozerali sme všade, len nie späť na seba. Damon sa so mnou presunul a opatrne ma zložil do kresla.

„Praješ si, braček?”

„Vlastne, už nie. Len som chcel vedieť, či Nikol ešte žije, keďže som ju už dlho nevidel v bare, ale ako vidím, darí sa jej.”

„Veľkorysé, ale ja nepotrebujem, aby sa o mňa niekto staral. Zvládnem to aj sama.” Ďalej som ich rozhovor ignorovala a odpisovala som Klausovi na sms-ky. Práve sa nachádzam v Richmonde, spolu s Adamom. Nemám na neho náladu. Bola som tak zaujatá Klausom, že som ani nepostrehla, že Stefan už odišiel. No a práve vôbec nenastala tá trápna situácia.

„Čo to malo znamenať?” 

„Čo presne máš na mysli?” Ja o ničom neviem! Hlavne nepanikáriť!

„To, čo sa stalo na schodoch.” Aha, tak o tom by som asi niečo vedela povedať.

„Bola to chyba. Tvoja chyba.” 

„Moja? Ako to mohla byť moja chyba?”

„Ak by si predtým nezdrhol, tak by som tu dnes nebola, čo znamená, že by mi Klaus nevolal a to znamená, že by som nespadla zo schodov a ty by si ma nemusel chytať. A už mi daj tvoju krv. Dohoda je dohoda.”

„Fajn.” Prehryzol si zápästie a dal mi napiť. No, náš vzťah sa presunul z povedz-mi-kto-si-lebo-ťa-zabijem už len na chcem-ťa-zabiť. To je pokrok, nemyslíte?

„A teraz mi spresni, v čom je to moja chyba.”

„Ja za to nemôžem. Asi som to o ten strom schytala aj hlavou. A to by sa nestalo, ak by si ma o ten strom nehodil. Ale teoreticky zato môže ten strom, takže ak by vám z tohto lesa ostala už len čistinka, nedivte sa. Neviem presne, ktorý strom to bol,” doplnila som, keď som videla jeho výraz.

„Takže si vlastne len nechceš priznať, že si ma pobozkala.”

„Nepripadalo mi, že si sa nejako bránil.” 

„Nie, ja som sa nebránil, ale aspoň si to priznám!” To mu až tak záleží na tom, aby som sa priznala? Fajn, má to mať!

„A čo si mám priznať?! Že som pobozkala vraha mojej najlepšej kamarátky, ktorému som, mimochodom, prisahala pomstu a smrť!? Tak, potom fajn, priznávam! Pobozkala som ťa! Pobozkala som človeka, ktorý zabil jediného človeka, ktorému na mne záležalo! Pobozkala som človeka, ktorý ma niekoľkokrát skoro zabil! Spokojný?!” Pretože ja áno. Potrebovala som sa len vykričať a cítim sa o trochu lepšie. Síce len o trochu, ale aj to je pokrok!

Ale Damon ostal ticho stáť. Asi ho to zarazilo. Prečo z každého nášho rozhovoru vznikne hádka?

„Fajn pokec, ale myslím, že už pôjdem.”

Prečo som to, dopekla, spravila? Zamierila som si to domov, ale len pre kľúče od auta. Idem do rodného mestečka. Presnejšie na našu chatu.

Došla som domov a na chladničke bol nápis:

Povinnosti v NO. 

Klaus

No, aspoň bude pokoj. Vzala som kľúče od auta, peňaženku a vyrazila som na cestu. Nemyslela som si, že je to až tak ďaleko. Keď sme sem chodili s mamou, zdalo sa mi to ako desať minút, ale ja už idem dve hodiny. Konečne som zastavila pri našej letnej chatke. Oproti bolo veľkú jazero s vodopádom. 

Vošla som do chatky a usmiala som sa. Táto chata je plná krásnych spomienok. Do krbu som dala drevo, uvarila som si čaj a vošla do maminej izby. Vzala som rodinné albumy a ľahla som si na posteľ. Nič sa tu nezmenilo. Všade cítim jej vôňu. Otvorila som prvý album. Je asi najstarší, pretože tu mám štyri roky. Na fotkách sme s mamou v jazere a hádžeme si nafukovaciu loptu. Bolo to na moje narodeniny. Vtedy som si myslela, že osemnástku oslávim v kruhu rodiny a večer sa poriadne opijem s priateľmi. Nemyslela som si, že vtedy už žiadnu rodinu mať nebudem a jediná kamarátka na moje narodeniny zomrie, mojou vinou. 

Cítila som, ako mi po líci steká prvá slza. V poslednom čase plačem nejako často, nezdá sa vám? Asi je toho na mňa veľa. V ďalšom albume som s Tinou. Sú to letné prázdniny a my sa v plavkách učíme korčuľovať. Podotýkam, že bez chráničov! Boli sme proste talentovaná dvojka. Potom sme mali modriny po celom tele. Ale stálo to za to!

Chcela by som sa poďakovať MarryAnn, pretože ak by mi s tým nepomohla, asi doteraz by som rozmýšľala nad dejom tejto časti! Takže, ďakujem, MarryAnn. Si proste zlatíčko! :*

Autor: Alexis8301, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Kto som? 13. časť: