Kúzlo Modrého mesiaca - 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Zoznámenie sa s prostredím a náhle nebezpečenstvo.

20.03.2013 (12:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 536×

1. kapitola

Slnko vychádzalo a tým osvietilo celú krajinu okolo seba. Zvieratá sa začali prebúdzať a následne si hľadali aj potravu. Všetko živé aj neživé sa pomaly prebúdzalo k životu. Dedinčania zo všetkých dedín v krajine sa pomaly púšťali do práce, aby sa pripravili na jeden z ďalších namáhavých dní. Dobytok a iné zvieratá sa nakŕmili a pustili na pašu, aby sa mohli trochu pozberať a zobudiť. Podľa slnka sa ukázalo, že je len okolo osem hodín ráno. Čas vstávať. Posadila som sa a porozhliadala po svojej izbe. Nikoho nikde, všade kľud. Postavila som sa a šla preč z izby. Čakala som, že mama a otec budú už dávno hore pripravovať raňajky. No ani oni, ani moji bratia nevyzerali na to, že by mali tak skoro vstávať. Prezliekla som sa do denného oblečenia a šla von. Nakŕmila som náš dobytok a pozerala sa na ne ako jedia. Sliepky, ktoré by mali merať niekoľko centimetrov sú omnoho väčšie. Takisto aj husi, kozy a ovce. Všetko je väčšie ako obyčajne. Takisto aj kone, ktoré sú väčšie. Pozerala som sa ešte dlho kým sa nenajedli až potom som sa pozrela na svoju dedinu. Nie je taká veľká ako iné, ale aj tak stačí. Nachádza sa tu pár domov s niekoľkými ľuďmi. Je tu aj malý trh, na ktorom dedinčania predávajú výrobky, potraviny a všeličo iné, aby si zarobili. Je tu aj kostol, v ktorom sa každý modlí, aby sa nám nič hrozné za deň nestalo. A keďže to je dedina, nemôže tu chýbať ani krčma, v ktorej sú vždy samí chlapi. Dokonca aj môj otec tam chodí, aby zabudol na denné problémy nielen u nás doma, ale aj tam vonku. Nečudujem sa mu. Keby aj ja môžem piť alkohol, tiež by som chcela na všetko tam vonku zabudnúť. Toho sa však len tak rýchlo nedočkám.

V tejto dedine, keďže je malá, máme svoje vlastné pravidlá, na ktorých sa náš starosta s každým zhodol. Trikrát týždenne sa konajú schôdzky v úkryte, kde musí ísť každý dospelí a už aj ich deti, ktorí majú nad dvadsaťjeden rokov. Ostatní musia počkať vonku. Deti do osem rokov, nemôžu chodiť bez dozoru dospelého alebo staršieho dieťaťa. Detí je tu tak maximálne pätnásť a z toho sedem nad šestnásť rokov. Ostatných osem detí má menej rokov, najčastejšie pod jedenásť. Sme typická dedina s malými deťmi.

Ďalším pravidlom je, že nemôžeme piť alkohol a to je pochopiteľné. Nechceli by mať problémy ešte aj s opitými deťmi. Najhlavnejším a tým najdôležitejším pravidlom, ktorým sa musíme riadiť všetci je, že nikto z dediny nemôže ísť do lesa sám. Vždy len vo dvojici. My deti tam dokonca nemôžeme ísť vôbec. Dôvod je jednoduchý. Tam vonku za bránami našej dediny je to omnoho nebezpečnejšie než kdekoľvek inde. My deti to síce chápeme, ale nie vždy nás natoľko ustrážili, aby sme sa predsa len nepokúsili do lesa vojsť. Ja a ešte niektoré baby z dediny, sme sa raz odvážili tam vstúpiť, no neprešli sme ani dva metre a naši kamaráti nás odtiaľ hneď odvliekli preč. Nebolo potrebné viac to skúšať, lebo by nás tam ani nevpustili.

My siedmi, čo sme z detí najstarší, sme aj veľká parta, ktorá robí takmer všetko spolu. Keď nás napádajú zbojníci, ktorí nám chcú vziať cennosti, táto naša parta pomáha vždy dospelým odohnať ich. Tí chudáci ani len netušia, že ich porazili deti. Nie je ani potrebné aby to niekedy zistili. Zbytočne by sa potom chodili pomstiť. Poobzerala som sa a uvidela dedinčanky ako idú v skupinkách do lesa po vodu. Tá je našťastie len niekoľko metrov od dediny. Chodia po vodu do malého potôčika, ktorý sa vlieva do hlavnej rieky. Tá rieka sa volá Brama a je to veľmi nebezpečná voda. Má silný prúd a všetko čo jej ide do cesty zmetie. Veľa ľudí takto prišlo o život alebo aspoň o majetok. Je cezeň urobený aj most, pre prípad, že by sa niekto chcel pozrieť do iných krajín. Postavila som sa a pozrela na ďaleké hory za dedinou. Za tými horami je hlavné mesto Avalonu, Kadath. Nikdy som v ňom nebola a možno sa tam ani nedostanem. Sú to štyri dni cesty a aj to veľmi nebezpečnej. Kadath však stojí za ten risk. Je to veľké mesto, kde žijú aj iní dedinčania, no hlavne je centrom kráľa a rytierov. Pod Kadathom sú tajné chodby, ktoré slúžia na ukrytie. Hlavne pred zbojníkmi. Tých je v našom svete veľmi veľa a rovnajú sa počtom rytierov v Avalone. Nechcela by som si ani len predstaviť čo by sa stalo, keby sa spoja všetci zbojníci zo všetkých krajín. Bola by to hotová katastrofa. Na sever od Avalonu sú Caholda a Salvinia, na východ Zendia a Meteoron, na západ Kovona a na juh Negavian a Sodor.

mapa

Okrem Zendii všetkými krajinami prechádza rieka Brama. Každá krajina má svojho kráľa, ktorý vládne najlepšie ako vie. Doteraz som nepočula o žiadnom kráľovi hovoriť zle. Hlavne o tom našom. Je to ten najlepší kráľ pod slnkom a taktiež aj jeho deti, ktorí raz zastúpia jeho miesto. To je však ešte ďaleko. Zívla som si a znova sadla na pník vedľa nášho domu. Je len osem hodín ráno a ja som hore. To sa nestáva často. Vlastne sa to nestáva nikdy. To bude asi tým snom, ktorý ma ráno zobudil. Bol taký živý, že by som si myslela, že je to pravda. Ja však na také neverím. Nevadí. Začula som za sebou ako sa otvárajú dvere. Otočila som sa a pozrela na môjho najstaršieho brata.

„Ty si už hore?“ spýtal sa celý ospalý a ja som sa zasmiala.

„Aj ja sa čudujem,“ usmial sa a sadol si vedľa mňa.

„Dnes je ten deň, Cora,“ povedal a mne úsmev hneď zmizol. Moji dvaja bratia dnes totiž odchádzajú do Kadathu, lebo včera prišli nejaké správy o tom, že ich tam potrebujú. Nathaniel – najstarší – patrí totiž medzi rytierov spolu s mojím otcom. Axel – mladší – s ním vždy chodí ako poistka, lebo otec niekedy s ním ísť nemôže. Nathaniel má už dvadsaťpäť a Axel dvadsaťštyri rokov, a preto rodičia niekedy nenamietajú, lebo už takto von šli viackrát. A ako kedy sa vrátili bez zranení. To je priam sviatočný deň. Raz som ich aj prosila, aby ma vzali so sebou, ale nechceli. Že by sa potom museli starať aj o mladšiu sestru. Niekedy totiž robím problémy.

„A musíte ísť?“ spýtala som sa s nádejou v hlase.

„Axel nemusí, ale ja áno. Povinnosti vieš,“ usmial sa a pritiahol si ma k sebe. Objala som ho. „Nebodaj sa o nás bojíš,“ usmial sa a ja som sa zasmiala.

„To vždy,“ silnejšie som ho stisla a on ma pobozkal na čelo. Spolu sme sedeli a rozprávali sa ešte dlho, až dokým nevstal aj zvyšok rodiny a aj dediny. Konečne začal ten slávny dedinský hluk a všetko šlo tak ako malo. Nathaniel sa vrátil do domu a začal sa zhovárať s rodičmi. Ja som vstala a tiež za nimi šla, no keď som pri dverách začula krik, veľmi rýchlo som si to rozmyslela.

„Cora!“ zvolal niekto a ja som sa otočila „Poď mi prosím ťa pomôcť!“ volala Melissa, naša akoby učiteľka, ktorá nás učí ako sa brániť proti zvieratám a iným nebezpečným príhodám. Usmiala som sa a bežala za ňou. Vzala som jej vozík a šla s ním k nej domov.

„Ako bolo v meste?“ spýtala som sa. Bola totiž neďaleko v meste nakúpiť zásoby.

„Veľmi dobre. Včera mali karneval alebo čo to bolo. Ešte skoro ráno sa zabávali,“ usmiala sa a ja som prikývla. Pomohla som jej k domu a položila vozík. „Ďakujem ti, Cora, a prosím ťa, odkáž mame, že s ňou chcem poobede hovoriť,“ prikývla som a šla naspäť.

S veľkým nádychom som otvorila dvere a to práve vtedy, keď letela váza. Včas som sa zohla a váza dopadla na cestu. S inými ľuďmi som sa tiež šokovane pozerala na vázu a potom do domu. Uvidela som mamu s varechou a otca s vidličkou. Chudák Nathaniel stál pri stene s rukami vpredu na obranu. Vzdychla som si a vošla dnu.

„Čo to tu robíte?! Chcete niekoho zabiť?“ ukázala som za seba na vázu a mama si vzdychla.

„To bola váza od starkej,“ zahryzla si do pery „Nevadí,“ znova napla svaly s varechou a pozrela na syna. Postavila som sa pri nich a založila ruky na hrudi.

„Poviete mi, čo robíte?“

„Tvoj brat je tvrdohlavý a nechce zostať doma,“ povedal otec. Nadvihla som obočie a pozrela na Nathaniela. Prevrátil očami, no bojovú pozíciu neopustil.

„Včera ste mu to dovolili,“ bránila som ho.

„Dnes je dnes!“ povedala mama a rozbehla sa k synovi. Ten sa rozbehol tiež, no z druhej strany mal otca. Obrátil sa teda k dverám a vybehol nimi. Mama s otcom šli za ním, až mi zmizli z dohľadu. Počula som len rozbíjajúce sa veci.

Zasmiala som sa a nechala ich nech sa hrajú. Vzala som si chlieb s medom a šla znovu von. Zastavila som sa pri bráne a sledovala moju rodinku ako sa naháňa po celej dedine. Bolo to dosť vtipné a musela som sa na nich len smiať. Dokonca aj keď som dojedla som sa na nich veľmi dobre bavila. Iní ľudia v dedine sa aj smiali so mnou aj chytali za hlavy, že sa zase naháňajú. No, sme zvláštna rodina. Počula som za sebou beh a následne ma niekto zozadu objal a nadvihol. Pozrela som sa na vinníka a usmiala sa. Pozerala som sa na môjho najlepšieho kamaráta na celom svete.

„Ahoj,“ pozdravil sa Eiden a pobozkal na líce.

„Ahoj,“ usmiala som sa a pozrela na námestie.

„Znova sa hádajú?“ Prikývla som „Kvôli čomu tentoraz?“

„Nechcú ich pustiť do Kadathu,“ povedala som kľudne a Eiden hneď pochopil.

„Tak nech sa hrajú. Poď, niečo ti ukážem,“ vzal ma za ruku a šli sme za náš dom a potajomky až k bráne a za ňu. Tam ma pustil a šiel do lesa. Vrátil sa o niekoľko sekúnd a v ruke niečo držal. Pristúpila som k nemu a pozrela mu do ruky. Otvoril ju a ukázal kamienok. Bol nádherný. Mal modrú farbu a mne sa aj zdalo, že niekedy sa trblietal.

„Je krásny. Kde si ho našiel?“ spýtala som sa.

„Nenaľakáš sa, však?“ Pozrela som na neho „V Brame,“ otvorila som ústa a strčila do neho.

„Zase si v nej bol? Preskočilo ti? Raz sa ti to lano pretrhne a potom čo!“ kričala som a on ma rukou rýchlo utíšil. „Nekrič veď som tu a okrem toho je to len slabý prúd. Nie je to Brama samotná,“ odtiahla som ruku.

„To je jedno, je to Brama. Čo si ty extrémista či čo!“ hnevala som sa. Eiden je totiž veľmi dobrodružný chalan a vždy veľmi riskuje. Kvôli čomu tentoraz? Kvôli malému šutru.

„Minule som sa do vody pozeral a uvidel modrú žiaru. Chcel som vedieť čo to je a keď som to neskôr zistil, chcel som ti to dať,“ zbystrela som zrak „Máš rada záhady a týmto som ťa chcel potešiť!“ založil ruky na hrudi, otočil sa a tváril veľmi urazene. Usmiala som sa a stisla kameň v ruke. Podišla som k nemu a pobozkala ho na líce.

„Ďakujem,“ usmiala som sa a on ma hneď objal.

Niekto by bol povedal, že my dvaja spolu chodíme alebo prinajmenšom spolu niečo máme, no nie je to tak. Sme najlepší kamaráti od narodenia. Síce je o rok starší, no aj tak sa máme veľmi radi. Sme každý deň spolu a spolu aj trénujeme. Učili sme sa spolu a vlastne všetko robíme spoločne. Nie je deň kedy by sme nezápasili alebo niečo nerozbili. Sme taká super dvojka nielen v zábave, ale aj v boji, kde si navzájom kryjeme chrbát. Silno ma stískal a kolísal mnou. V tom sa však zastavil a akoby onemel. Odtiahla som sa a pozrela na neho. On sa však pozeral na les a nespustil z neho oči.

„Eiden?“ drgla som do neho, ale nehýbal sa. Zrazu ma chytil za ruku a bežal naspäť do dediny. Bežali sme ďalej, ale ja som sa musela otočiť. V lese sa hýbali stromy a kry a z nich následne vyleteli hrozné príšery.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction