OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Kúzlo Modrého mesiaca - 10. kapitola

18.05.2013 (11:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 445×

10. kapitola

Nasledujúci deň prešiel strašne rýchlo. Od rána sme nerobili nič iné, len sme kontrolovali plán. Či je dobrý a či netreba niečo doladiť. Nakoniec netrebalo vôbec nič. Kira nám so Silenou pomohla sa prezliecť do šiat a aj chalani sa už šli prezliecť. Niel bol zatiaľ na výzvedách a povedal, že do hradu idú ľudia normálne peši a my tak pôjdeme tiež. Ja som si kúpila fialové dlhé šaty, ktoré boli na mne ako uliate. Vlasy som si natočila a upravila tak, aby mi nebehali do tváre. Nezabudla som však na náhrdelník od Eidena. Ten som si musela rozhodne vziať. Na nohy som si dala čierne črievičky a okolo rúk aj malý svetrík. Pozrela som sa na baby a tie nemali slov.

„Ako som si nemohla za tie roky všimnúť aká si krásna?“ povedala Kira a obchádzala ma. Len som sa zasmiala a pomohla aj Silene. Tá sa tiež pekne vyparádila a následne sme obe zišli za chalanmi. Stáli v hale a čakali na nás. Vstúpili sme do nej a obe sa na seba usmiali. Chalani sa otočili a musím povedať, že sánka im padla naozaj až po zem. Obe sme sa zasmiali a kráčali k nášmu sprievodu. Niel a Arl mali tiež otvorené ústa. Podišla som k Eidenovi a slušne sa poklonila. On mi vzal ruku a pobozkal ju. Žiarivo som sa usmiala a aj on na mňa. Chvíľu sme sa na seba len pozerali a mne sa oči rozžarovali pri každom jeho úsmeve. Mal na sebe krásne spoločenské šaty, ktoré mu veľmi slušali. Podal mi ruku a ja som sa ho chytila pod pazuchou. Spolu sme sa všetci štyria pobrali do ulíc a do hradu. Pripojili sme sa k ostatným a všetci sme šli po ceste až na miesto určenia. Ja a Eiden sme mali byť tí, ktorí sa vlámu do knižnice, zatiaľ čo Alan a Silena nás budú kryť. Po jediné po čo sme prišli, je tá mapa a nič iné. Kráčali sme cestou, až sme sa dostali do hradu. Z takejto blízkosti je hrad omnoho väčší ako z diaľky. Je krásne murovaný a sú na ňom vyryté všelijaké znaky. Nad vchodom je vystavený erb Avalonu. Prešli sme cez vchod a omámilo nás svetlo. Svetlá svietili tak žiarivo, že osvietili celý hrad. Majordómus nás vzal a viedol medzi ostatných hostí. Prišli sme do obrovskej haly, kde už bolo plno ľudí. Majordómus nám povedal, že medzi hosťami sú aj členovia šľachty a tak sa máme správať slušne. Súhlasili sme a už sme boli v centre diania. Všade bolo plno slušne vyzerajúcich ľudí a nikto sa nesprával ako dedinčan. Niektorí už aj tancovať začali a tam aj viedla Silena Alana. Ten však vyzeral zmučene ako šťastne. Smiala som sa na tom s Eidenom a išli sme sa trochu prejsť a najesť. Na bokoch sály bolo plno jedla, ktoré čakalo kým ho niekto nezje. A my dvaja sme boli dosť hladní. O niekoľko minút niekto zadupal palicou po zemi a všetci stíchli. Do sály totiž prichádzala kráľovská rodina. Ako prví vstúpili kráľ a kráľovná. Boli elegantne oblečení a žiarili spokojnosťou. Kráľ vyzeral veľmi mlado a bol to veľmi šarmantný muž. Za ním vošli do sály jeho dvaja synovia. Princ Samuel a Princ Alexander. Keď som ich uvidela, roztriasli sa mi kolená. O týchto princoch som počula. Boli to krásni mládenci, ktorí sú hlavou aj srdcom po svojom otcovi. Aj výzorom. Boli totiž vskutku nádherný. Keď som sa pozrela na Silenu, priam žiarila od ich krásy. Pozrela som sa na Eidena, no ten sa skôr mračil rovnako ako aj Alan. Neboli jediní. Všetci chalani v sále sa mračili, lebo videli ako ich doprovod prahne po kráse princov. Musela som však uznať, že aj keď sú krásni nepatrili medzi mojich favoritov. Za nimi už len prišli štyri malé princezničky, ktoré mohli mať tak pod štrnásť rokov. Všetci spolu prišli pred nás na ich stoličky a sadli si okrem kráľa.

„Vítam vás medzi nami. Mesačný ples sa týmto môže začať,“ povedal a hudba zase začala hrať. Stred sály sa zmenil na tanečný parket a tancovali úplne všetci. Všímala som si hlavne dievčatá. Vkuse sa pozerali na usmievavých princoch a čakali, že jednu z nich pozvú do tanca. Podľa mňa sa však tešili zbytočne. Pochybujem, že by sa zaplietli s dedinskou dievčinou.

„Smiem prosiť?“ spýtal sa s úsmevom Eiden a mňa tým zaskočil. Neváhala som a prikývla. Vošli sme medzi ostatných, zaujali postoj a začali tancovať. Keď sme boli malí, tak sme pri lese vždy na nejakú pieseň tancovali. Takmer zakaždým sme si stúpali po nohách, až som si myslela, že si ich raz polámeme. Roky však plynuli a my sme sa to naučili aj bez stúpania. Teraz keď som stála pred ním a tancovala, necítila som sa ako to malé dievča, ktoré všetko okolo seba ničilo. Necítila som sa ako bojovníčka či ako dievča z chudobnej dediny. Cítila som sa ako žena, ktorá je šťastná a má všetko po čom túži a čo chce. Keď som sa pozerala do Eidenových očí a ten do mojich, cítila som príjemný pocit pri srdci. Bolo mi s ním veľmi dobre a to ani neviem dosť ukázať. Tieto posledné dni sme si čím ďalej tým viac bližší a ja ani neviem či o to chcem prísť, keď sa vrátime domov. Je toho toľko koľko by som chcela s ním zažiť. No tu keď som sa pozerala do jeho očí, cítila jeho dych a telo, triasli sa mi nielen nohy, ale aj celé telo. Bola som nervózna, ale ostala som v kľude. Nechala som sa viezť. Nechala som to na všetkom. Jeho úsmev mi však vôbec nepomáhal. Jeho nádherný úsmev a aj nádherné oči, od ktorých som nemohla odtrhnúť oči. Bola som ako v siedmom nebi. Keď som však na neho tak hľadela, vyzeral byť na tom rovnako. Aj on akoby sa triasol a s prestávkami aj prestal dýchať. Usmiala som sa, ale zrazu sa niečo stalo. Zastali sme a jeho oči klesli na môj krk. Pozrela som sa tiež a oči mi ožiarila modrá žiara na náhrdelníku. Eiden ma schmatol za ruku a rýchlo vliekol niekam preč. Náhrdelník žiaril ešte viac. Ťahal ma ďalej od ostatných a snažil sa náhrdelník zakryť. Vliezli sme do nejakej izby a zabuchol za nami dvere. Pozrela som na neho, no jeho pohľad smeroval na náhrdelník. Žiaril ako nebo a stále viac to silnelo. Odopla som si ho a položila na dlaň. Kameň žiaril a tým osvietil celú miestnosť. Zrazu z neho začali šľahať lúče a omotávali sa mi okolo rúk až na telo. Omotali ma úplne celú a najväčšia žiara sa odrážala tam kde mám srdce. V tom to už začalo pomaly ustávať a lúče sa znova vrátili do kameňa. Ten však svietiť neprestal. Zatočila sa mi však hlava a padala na zem, no Eiden ma zachytil. Ako som tak sedela na zemi podopretá Eidenom, nemohla som všetkému uveriť. Eiden rovnako. Civel na mňa a na kameň ako na zjavenie. Keď už mi bolo lepšie vstali sme a Eiden zasvietil. Miestnosť sa rozjasnila a ja som skoro zase odpadla. Stáli sme totiž v miestnosti plnej kníh. Našli sme tú knižnicu a ani sme sa jej veľa nenahľadali.

„Tá mapa,“ pozreli sme sa na seba a hneď začali hľadať. Tých kníh však bolo strašne veľa a mne sa do nich veľmi púšťať nechcelo. No musela som. S Eidenom som si rozdelila strany a začali sme listovať. Listovala som všetky knihy, ktoré sa mi zdali podozrivé. Hľadala som najmä staré, ktoré by mohli byť tou pravou. No hľadali sme dosť dlho na to, aby sme vedeli, že tu tá kniha nie je.

„Tá veštkyňa nás podrazila,“ hneval sa Eiden a hodil knihu čo mal v ruke na zem.

„Nemyslím si. Prečo by nás sem inak posielala?“ nechápala som a postavila sa k nemu.

„Asi aby sme zistili niečo nové,“ povedal a pozrel na kameň. Len som sa odvrátila a tvárila sa, že sa nič nestalo. Eiden pristúpil ku mne, no ako náhle sa chytil môjho ramena, počuli sme kroky. Hneď sme sa pozreli na dvere a videli ako sa kľučka otáča. Ihneď sme sa rozbehli k závesu a skryli sa zaň. Dvere sa otvorili a cez malú dieru sme pozorovali kto to je. Boli to obaja princovia a mali veľmi dobrú náladu. Opretá o stenu som takmer prestala dýchať. Eiden bol hneď blízko pri mne, pretože priestor, v ktorom sme stáli bol veľmi tesný. Cítila som na tvári jeho dych a on musel určite počuť ako mi srdce silno bije. Veľmi som sa červenala a to som ani nevedela prečo.

„Ples sa naozaj vydaril,“ povedal princ Samuel.

„To teda áno, tieto mesačné plesy milujem,“ povedal Alexander, sadol si na stoličku a Samuel oproti nemu.

„A to už prečo?“ spýtal sa Samuel so smiechom.

„Pretože zakaždým sa teším, že uvidím krásne dievča. Dnes sa mi to konečne splnilo,“ povedal záhadne a vyložil si nohy na stôl. Samuel sa oprel o kolená a zaškeril sa.

„Ktorá ťa tak zaujala?“ spýtal sa a Alexander začal rozmýšľať. Určite by sa každá baba v jeho blízkosti cítila ako kráľovná, škoda že tu nie je Silena, padla by mu k nohám.

„Neviem jej meno. Nikdy predtým som ju tu nevidel. Ale mala na sebe dlhé fialové šaty s takými rukavicami a na krku krásny náhrdelník,“ keď to povedal doširoka som otvorila oči a Eiden sa hneď na mňa pozrel. Odtiahol sa odo mňa a pozrel si ma od hlavy až po päty. Potom len zúrivo treskol do steny a zanadával.

„Myslíš tú najkrajšiu spomedzi všetkých? Tak tú som si všimol tiež. Nemohla utiecť nijakým očiam, hlavne mužským. Všimol som si ako si na ňu brúsia aj iní zuby,“ povedal Samuel a Eiden sa už poriadne naštval. Musela som ho chytiť za hruď aby nás nevyzradil. Bezmocne sa na mňa pozrel a pokúsil sa to zvládnuť.

„Chcel by som ju len pre seba. O také dievča sa predsa musí bojovať,“ povedal Alexander a znova sa zasmial.

„Tak sa tam vráťme a pozvi ju do tanca,“ povedal Samuel a Alexander len tak letel z miestnosti. Zavreli za sebou dvere a Eiden vyletel spoza závesu. Vyšla som z neho tiež a zastavila sa pri jednej polici. Pozrela som na ňu a oči mi zablúdili na určitú knihu.

„Hovorili o tebe akoby si bola nejaká bábika na hranie. Princ – neprinc toto mu nedarujem,“ nadával.

„Eiden?“

„Nesnaž sa ma zastaviť Cora! Prisahám, že ho zabijem!“

„Eiden!“

„Ako to, že tebe to neprekáža? Už sa tam nevrátime!“

„Eiden!“

„Čo je?“ s krikom sa otočil a ja som na neho spokojne hľadela. V ruke som totiž držala knihu Krajín. Eiden hneď pristúpil ku mne a spolu sme ju začali listovať. Na čítanie sme však čas nemali. Listovali sme až dovtedy dokým zo strán nespadol na zem nejaký papier. Eiden ho vzal do ruky a rozprestrel. Bola na ňom mapa ostrova a všetkých krajín, no potomkovia a ich miesto narodenia tam vyznačené nebolo. Ešte viac nahnevaný ju šmaril na zem a kopol do stoličky, ktorá sa rozletela. Vzala som aj ja bezmocne a sklamaná mapu do ruky a pozerala na ňu. Zrazu mi však z rúk vychádzala modrá žiara a obkolesovala mapu.

„Eiden?“ zavolala som na neho a on sa prišiel pozrieť. Mapou chodili lúče a označili tak všetky miesta na mape. Potom lúče zmizli a na nás vykúkalo osem čiernych krížikov na mape.

„Tak to už máme. Poďme už preč,“ povedal, mapu zložil a dal si ju dozadu do nohavíc. Potom pozrel na mňa a nastavil ruku. Usmiala som sa a chytila ju. Spolu sme nenápadne vyšli z knižnice a vrátili sa ruka v ruke do sály. Tam sa vôbec nič nezmenilo. Ľudia a aj šľachta sa skvelo zabávali. Tancovali v strede sály, jedli jedlo alebo sa rozprávali. Očami sme hľadali Silenu a Alana a našli sme ich ako sa rozprávajú pri jedle. Eiden za nimi hneď šiel a ja som mala počkať pri vchode.

„Tak tu si,“ ozvalo sa spoza mňa. Rýchlo som sa otočila a zbadala princa Alexandra. Nevedela som či mám ísť preč alebo nie. Keby som však odišla, urazila by som ho a mala by som tak problém. „Hľadal som ťa,“ usmial sa a ja som si až teraz všimla, že nie je ani taký krásny ako som si myslela. Bol príťažlivý, ale nie najkrajší.

„Hľadali ste ma? A čo pre vás môžem urobiť?“ spýtala som sa normálny tónom ako vždy. Možno ho to trošku zaskočilo, že som sa tak ozvala, lebo sa zamračil.

„Myslel som si, že dievča ako ty by mi rado robilo spoločnosť,“ poklonil sa trochu, no mnou to ani tak nepomohlo.

„Vašu výsosť musím sklamať. Mám v pláne už odísť.“

„Ples sa ti nepáči?“ pýtal sa ďalej.

„Ale kdeže, je to tu úžasné, ale je už čas ísť. Ples a takéto šaty nie sú moje,“ povedala som a trochu sa zasmiala.

„Svedčia ti veľmi dobre. Si nádherná, najkrajšia v sále,“ snažil sa ma ďalej na niečo zlákať, no nedala som sa. Už som len videla ako k nám kráča Eiden, Alan a Silena. Ale keď som videla tých dvoch, v očiach mali vražedné úmysly. „Poď si zatancovať,“ podával mi ruku, no ja som tú moju stiahla.

„Asi ste mi nerozumeli,“ povedala som a trochu sa usmiala. „Mám v pláne odísť.“

„A na čo potom čakáš?“ spýtal sa záhadne. Bol si takmer istý, že sa snažím len vyhnúť jeho pozvaniu.

„Na nás,“ zjavili sa za mnou Alan a Eiden a nie veľmi dobre sa na princa pozerali.

„Ale čo,“ zasmial sa princ a pozrel šokovane na mňa, ale potom znova na chlapcov.

„Radi sme prišli na váš ples vaša výsosť, ale bohužiaľ musíme už ísť,“ povedal Alan, ale skôr radostným tónom ako smutným. Silena sa však za ním červenala pred princom.

„Tak skoro?“ nechápal princ a nespustil zo mňa oči. Cítila som sa nesvoja v jeho prítomnosti.

„Presne tak. Dovidenia,“ povedal Eiden drsne, chytil ma za ruku a viedol preč. Alan nás nasledoval, no musel sa vrátiť pre Silenu, ktorá z princa nespúšťala oči. Obzrela som sa na princa a ten priam žiaril závisťou. Pozrela som sa na Eidena a ten žiaril skôr zlosťou. Alan na tom bol rovnako. Skvele načasované. Vyšli sme z hradu a išli do hostinca. Mňa však Eiden ani za tú cestu nepustil. Nepýtala som sa prečo, ani som sa neodtrhla. Bolo mi to aj príjemné. Cítila som sa bezpečne. O niekoľko minút sme prišli do hostinca a zamierili sme si to rovno do našej izby. Otvorili sme dvere a hneď sa na nás vrhla Kira a Niel a mali plno otázok.

„Potom vám všetko povieme, teraz sa chcem len prezliecť,“ povedala Silena a obe sme sa stratili v kúpeľni. Po prezliekaní sme sa všetci zišli v izbe a začali sme rozprávať.

„Prišli sme tam a tam plno ľudí a tí chalani, to si mala vidieť,“ rozplývala sa Silena a ja som sa smiala.

„To nie je dôležité,“ umlčal ju Alan, „Keď sa všetci hostia a dedinčania zišli v sále, začalo sa tancovať a neskôr sa objavila aj kráľovská rodina,“ povedal a Silena zajačala.

„Princovia Samuel a Alexander boli nádherní ako každý hovorí. Nemohla som z nich spustiť oči,“ Alan prevrátil očami a Silena sa len kolísala od šťastia.

„Potom títo dvaja zmizli,“ povedal Alan a všetci na nás pozreli.

„To je pravda, kam ste zmizli?“ pozrela som sa na Eidena a ten na mňa. Nemohla som povedať, že sa mi rozžiaril kameň na krku a museli sme ho ukryť. Rýchlo som začala niečo vymýšľať, no nedarilo sa mi.

„Core sa prihodilo zle, tak sme šli nájsť kúpeľňu, no miesto nej sme našli knižnicu,“ hneď všetci spozorneli.

„A potom to čo si mi hovoril ešte tam?“ spýtal sa Alan a Eiden prikývol.

„Čo ti hovoril?“ nechápala som.

„To ako tam o tebe hovoril ten princ Alexander. Fakt som mu potom pri ňom mal chuť vraziť. Čo si nejaká bábika?“ rozčuľoval sa a Eidenovi sa napla sánka.

„Čo hovoril?“ zaujímala sa dosť prekvapená Kira.

„Ale o tom, že je nádherná a chce ju len pre seba. Mal pravdu, fakt je veľmi pekná. Všimla som si ako po nej všetci v miestnosti pokukujú,“ povedala to záhadne a to hneď schytala Eidenov vražedný pohľad. „Prepáč,“ usmiala sa previnilo, no mne všetko utekalo.

„Zatiaľ čo oni boli preč, my dvaja sme zisťovali. Ja som zistila, že bratia princovia sú záletníci a priahnu po nádhernej dievčine. Nikdy však žiadnu nenašli a keď raz jednu nájdu, pôjdu za ňou kamkoľvek, takže máme problém čo sa volá princ Alexander,“ povedala Silena a vzdychla si.

„Ja som zas zistil, že celá kráľovská rodina je veľmi dobrá ku každému, a preto konajú tieto plesy. Sú medzi nimi nezhody no aj tak vládnu dobre. Majú veľkú rytiersku armádu a veľa špiónov,“ povedal Alan a Arl prikývol.

„To znamená, že keď zistia, že v knižnici boli Eiden a Cora, tam máme problém čo sa volá rytieri?“ spýtal sa a Alan prikývol. Zberá sa to do iného uhlu ako som čakala. Najprv bol problém ísť vôbec tam a teraz stade odchádzame z rovno dvoma problémami. Ak pôjde ten princ Alexander za nami ako hovorí Silena, je to dosť veľký a podstatný problém. Nepotrebujem mať za chrbtom nejakého chlapa, ktorý si zo mňa chce spraviť bábiku. To teda nie. Postavila som sa a šla od ostatných preč. Mala som dojem, že už netreba nič rozoberať, ani riešiť. Na mapu sa pozrieme zajtra na odľahlejšom mieste, pretože nikdy človek nevie kto ho pozoruje. Vyšla som von na čerstvý vzduch a pozrela sa nahor. Hviezdy už žiarili na oblohe a obkolesovali krásny mesiac. Rozmýšľala som aký asi môže byť modrý mesiac. Či naozaj rozžiari celú oblohu modrou farbou alebo je to len tak povedané. Nech už to bude akokoľvek, stane sa to. Neviem však či chcem byť toho súčasťou. Vzala som do ruky náhrdelník a pozrela naň. Žiaril krásnou modrou farbou a cítila som z neho pri srdci teplo. Ako môže takýto malý kus kameňa spôsobiť toľké zlo? Ako mohol vôbec niekto toto stvoriť? Čo chcel urobiť pre svet?! Nikdy sa to nikto nedozvie. Dala by som čokoľvek za to, aby som toho človeka nakopala do zadku. Asi si neuvedomoval čo to spôsobí v budúcnosti. A ja mám ísť a nájsť ostatok? Najhoršia úloha na svete. Avšak zneistená budem dlho. Prečo sa ten kameň rozžiaril až na plese? Prečo nie už dávno? Nedala som ho z krku a mohol kedykoľvek začať svietiť. Asi je to niečo čo sa nikdy nedozviem. Budem musieť len dúfať, že sú to len vybité baterky a svieti to ako chce.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Kúzlo Modrého mesiaca - 10. kapitola: