Ďaľšia pravda vyjde na povrch. Stretnú nového priateľa alebo nepriateľa?!
28.05.2013 (16:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 489×
15. kapitola
Prázdne. Tak som sa cítila. Mala som v sebe prázdnotu a nevedela som sa ani nadýchnuť či otvoriť oči. Bála som sa. Bála som sa toho čo ucítim a toho čo uvidím. Či biele nebo alebo čierne peklo. Netušila som či som mŕtva alebo či žijem. Nevedela som nič. Cítila som sa len prázdna, bez duše, cítenia. Ako bábika bez rozumu a hýbajúceho tela. Rozhodne som bola mŕtva. Bolo to už tak. Začula som však kroky a pomaly sa približovali. Otvorila som oči a nebola som ani v pekle ani v nebi, ani na zemi ani v mori. Bola som na nejakom pustom mieste, kde bolo veľa hôr. Pomaly som sa postavila a poobzerala som sa. Okolo bolo veľa oblakov a špicatých hôr. Prechádzala som okolo a nechápala kde som. Akoby som bola na úplne inej planéte, ďaleko vzdialenej od tej mojej.
„Vitaj Cora, potomok Avalona,“ ozval sa hromový hlas a ja som sa rýchlo obrátila. Oproti sebe som mala osem veľkých obrov. Nemali tvár, ale boli stavaní ako ľudia. Chytila som sa kameňa vedľa seba a šokovane pozerala na obrov. „My sme Stvoritelia, my sme ťa sem priviedli,“ prehovoril ženský hlas a ja som prekvapene otvorila ústa.
„Prečo som tu? Som mŕtva?“ spýtala som sa, no môj hlas neznel tak blažene a hromovo ako ich.
„Nie, nie si mŕtva, no ak sa nepoponáhľaš, tak budeš,“ ozval sa ďalší z nich a ja som sa prekvapila ešte viac.
„Drahokam sa prebúdza pomaly k životu potomok a len vašou úlohou je, zabrániť skaze,“ ozvalo sa znovu.
„Vráť sa na svet a zabráň zničeniu tvojho sveta.“
„Vieme, že len ty to dokážeš,“ povedali a ja som sa nestačila čudovať.
„Ja? Myslela som, že nás má byť osem,“ spýtala som sa.
„Aj vás toľko je, no len ten jeden dokáže poraziť samotný drahokam.“
„Ako to myslíte?“
„Kusy drahokamov lákajú svojich potomkov, aby rýchlo podišli k ostatným. Ovládnu telo potomka a snažia sa spojiť. Keď sa už raz drahokam spojí, už ho nikto nikdy nerozdelí.“
„Musíš sa poponáhľať Cora. Iní potomkovia už začínajú podliehať sile drahokamu.“
„Nezabúdaj, drahokam sa spojiť nikdy nesmie. Vezme životy vás všetkých.“
„Čo preto môžem urobiť?“
„Bež a nájdi ostatných. Spojte sa a spolu kusy zničte. Nesmie sa spojiť a následne dostať do nesprávnych rúk. Bež a naplň svoj osud,“ povedal jeden z nich a pritom vystrel ruky. Slovami a činmi sa mi zdal povedomý. Uvedomila som si, že to je Avalon. Vystrel ruky a mňa obklopilo biele svetlo. Znova som sa cítila prázdna. Zrazu som však začula niečí plač. Akoby plač dieťaťa. No toto dieťa nebolo. Zamrvila som sa a pomaly stisla oči. Začala som ich pomaly otvárať a uvidela som stromy a konáre vysoko nado mnou. Obrátila som hlavou a pozrela sa. Niel mi ležal na bruchu a plakal.
„Niel?“ zašepkala som a on sa na mňa hneď pozrel. Keď si uvedomil, že som hore, vrhol sa na mňa a silno ma objímal.
„Myslel som si, že si mŕtva. Necítil som ti biť srdce,“ plakal mi pri hlave a ja som sa spokojne usmiala. Bola som späť vo svojom svete. Pomaly som sa posadila a poobzerala sa. Asi meter odo mňa bola Brama a ja celá mokrá.
„Ty si ma vytiahol?“ spýtala som sa ho. Utrel si oči od sĺz a prikývol. Chytila som sa za hlavu a spomenula si na rozhovor so Stvoriteľmi. „Veštkyňa nám nepovedala všetko Niel,“ povedala som a s jeho pomocou som vstala.
„O čom to hovoríš?“ nechápal a zadržal ma, aby som nespadla.
„Ak sa kusy drahokamov spoja, všetkých potomkov to zabije,“ povedala som a on na mňa vypleštil oči.
Netušili sme ani jeden kde sa nachádzame. Postavila som sa na kraj rieky a pozrela na jej prúd. Nemohla som vidieť most, ani našich priateľov. Boli sme veľmi ďaleko. Brama nás zaniesla ďalej ako sme čakali. Neboli sme ani zďaleka tam kde sme chceli byť. Prúd bol veľmi rýchli a ktovie kam nás až zaniesol. Niel ma vzal pod pazuchu a spolu sme pomaly prešli lesom. Museli sme nájsť nejakú dedinu alebo niekoho kto by nám povedal kde sme. Nevedela som ani ako dlho sme boli v rieke. Ako dlho som bola v bezvedomí a ako dlho sme vôbec od ostatných. Nevedeli sme nič, len to, že žijeme. A to bolo najdôležitejšie. Nemohli sme sa vrátiť k mostu, pretože Eiden s ostatnými tam určite nebudú. Určite sa poberú na miesto kde je možno potomok. Ja by som to tak určite spravila. Nevedela by som či ten dotyčný žije, no myslela by som si, že pôjde tam kde ísť má. A pokiaľ to tak urobili aj oni, tak sú už na ceste do tej dediny. No ja nemám ani potuchy kde sme. Či sme k tej dedine blízko alebo až priveľmi ďaleko. To už by bol dosť veľký problém.
„Cora pozri,“ povedal Niel a ukázal pred seba. Stáli sme na kraji lesa a pod nami sme uvideli malú dedinku. Usmiala som sa na Niela a hneď sme tam šli. Mňa však noha bolela viac ako som čakala. Nemohla som chodiť, ani skákať. Padla som preto na zem a zmučene sa za nohu chytila. „Ako si si to mohla až tak udrieť?“ nechápal Niel a snažil sa mi to svojím oblečením nejako upevniť.
„Neviem Niel, ale ak to neprestane bolieť, asi niekoho zabijem,“ stonala som od bolesti a vrieskala, keď mi to uväzoval. Takto som ďalej pokračovať nemohla. Nie v takýchto bolestiach. Potrebovala som niečo na upokojenie. Alkohol by som teda zobrala hneď.
„Potrebujete pomoc?“ ozval sa niekto a ja som sa vystrašene pozrela na vinníka. Uvidela som nad nami chlapca a pri pohľade na neho som prestala skoro aj dýchať. Bol to vysoký, svalnatý chalan s krátkymi vlasmi a hnedými očami. Keď sa k nám priblížil a usmial sa, skoro som odpadla. Bol veľmi pekný a milý. Niel sa pozrel na mňa a na moju nohu.
„Má vyvrtnutý členok,“ povedal a ja som sa spamätala z tranzu. Chalan si ku mne kľakol a pozrel na nohu.
„Vyzerá to vážne,“ povedal, „Poďte so mnou do dediny, moja mama je liečiteľka,“ povedal a Niel neváhal a prikývol. Pomohol mi vstať a vzal ma pod pazuchu. Pozrela som sa lepšie na chalana a trochu sa zamračila. Niel ma niesol aj s tým chalanom do dediny. Keď sme vošli do nej, zaujali sme pohľady všetkých. Pozerali na nás takým zvláštnym pohľadom, až som sa celá červenala. Chalan nás zaviedol do jedného útulného domu, kde sa objavila nejaká žena, asi jeho mama.
„Uložte ju sem, hneď sa na ňu pozriem,“ povedala a Niel ma posadil na starý gauč. Nohu som si položila na nejaký stolček a tá žena sa ňu hneď pozrela. „Počkajte prosím vonku, nech sa na to môžem pozrieť,“ Niel aj chalan prikývli a odišli von. Žena mi dala dole obväz a pozrela na fialový členok.
„Čo s tým mám?“ spýtala som sa s bolesťami a ona sa na mňa usmiala.
„Neboj sa, nie je to nič vážne, ale je to zlomené.“
„Zlomené?“ zhrozila som sa a ona sa zasmiala.
„Neboj sa dáme to dokopy. Chytím ťa tu a tu,“ položila ruky na nohu. „Musím ti kosť vrátiť späť na miesto a potom sa to už rýchlejšie dolieči.“
„Čože idete urobiť?“ spanikárila som, no ona v tom trhla nohou. Počula som zapraskanie a vlastný výkrik. Prudko som dýchala a pozrela na nohu, ako mi ju obväzuje.
„Budeš v poriadku, neboj sa,“ usmiala sa na mňa a ja som si vzdychla. To bola preukrutná bolesť. Keď mi to už obviazala a dala na to niečo, Niel vošiel a objal ma.
„Ďakujem vám,“ povedal a usmial sa na ženu.
„Nie je začo a kde ste sa tu vzali? Nikdy predtým som vás tu nevidela,“ hovorila a my sme sa na seba pozreli a zasmiali sa. Medzitým vošiel aj ten chalan.
„Našiel som ich pri lese,“ povedal a ja som prikývla.
„Vy ste boli v rieke?“ spýtala sa a ja som sa na seba pozrela. Obaja sme boli stále mokrí a to nás prezrádzalo. Povedali sme im len toľko, že sme padli do vody a tá nás od mostu zaviedla až sem.
„Kde to sme?“ spýtala som sa, keď sme sa vonku prechádzali.
„V malej dedinke, blízko pri hranici do Sodoru,“ povedal a ja som na neho vypleštila oči.
„My sme pri hranici?“ spýtala som sa a pozrela na Niela. „To sme došli ďalej ako som čakala.“
„To bude problém,“ zastavili sme sa a obzerali. Môj pohľad však skončil na tom chalanovi. „A kto si ty?“ spýtal sa ho Niel a on sa zasmial.
„Volám sa Keyn. A vy?“ podal Nielovi ruku.
„Ja som Niel a toto je Cora,“ usmial sa a Keyn sa pozrel na mňa.
„Takže Cora,“ usmial sa a ja som sa začervenala. „Rád vás spoznávam,“ usmial sa a venoval mi úsmev. Neviem čo to bolo, ale už od chvíle ako som ho uvidela mi na ňom niečo nesedelo. Nie jeho krása, ale niečo čo má hlboko v srdci. Akoby mi niekoho veľmi pripomínal a ja som nemohla prísť na to na koho. „A skade teda ste?“ pýtal sa nás.
„Z Avalonu,“ povedal mu Niel. Sadli sme si neďaleko dediny na lúku a spoločne sa rozprávali.
„To vážne? Vždy som sa tam chcel ísť pozrieť,“ usmieval sa.
„Je to tam krásne. Neviem síce aké to je tu,“ povedala som a ľahla si na trávu.
„Hneď prídem, musím sa ísť o niečom porozprávať s tvojou mamou,“ postavil sa Niel a odišiel. Chvíľu som sa na neho pozerala ako odchádza a preklínala ho. Zostala som sama s Keynom a to som nechcela.
„Nechala si niekoho tam doma Cora? Myslím rodinu,“ spýtal sa a ja som sa pozrela do neba.
„Mamu, otca a dvoch protivných bratov,“ zamyslela som sa a začala na nich smiať. Spomenula som si ako sme sa každé ráno doťahovali a robili si naprieky. Spomínam si aj ako som s Axelom neskoro ráno šla k Nathanielovi do izby a dali sme mu na tvár blato. Bola to naozaj sranda keď sa zobudil. Boli to nezabudnuteľné rána.
„Vedia kde si?“ spýtal sa a ľahol si vedľa mňa.
„Nie, odišla som bez rozlúčky,“ povedala som a hneď sa na mňa pozrel.
„Čo donúti pekné dievča opustiť rodinu bez rozlúčky?“ pozrela som na neho, lebo som zachytila len to slovo pekné. Myslí si nebodaj, že som pekná?
„Osobné dôvody,“ usmiala som sa a znova posadila. Ťažko sa vysvetľuje prečo som odišla z domu cudziemu chalanovi. Pochybujem, že vôbec pochopí o čo v týchto krajinách ide. „Si dobrý v boji?“ spýtala som sa ho, aby som odvrátila tému.
„Veľmi dobrý,“ povedal a posadil sa tiež. Vyzývavo som sa na neho pozrela a on sa hneď postavil.
„Dáme si súťaž,“ povedal a ja som sa hneď postavila. „Kto bude prvý pri mojom dome, víťazí,“ povedal a ja som dala ruky v bok.
„Uvedomuješ si, že takéto súťaže mávam každé ráno?“ nadvihla som obočie a on sa zasmial.
„Uvidíme ako dobrá v tom si,“ povedal a stúpol si akoby na štart. Len som sa zasmiala a poťapkala ho po ramene.
„Možno neskôr Keyn. Momentálne ma bolí noha,“ žmurkla som na neho a krívajúco šla do dediny.
„Neminie ťa to,“ zakričal za mnou a ja som ešte viac rozosmiala. Prišla som do dediny a obzerala sa. Dedina bola menšia ako tá moja a veľmi útulná. Určite sa tu každý s každým pozná a to je veľmi dobre. Rozmýšľala som však ako dlho tu ostaneme. Nevedeli sme s Nielom kde sú ostatní a oni ani nevedeli, že sme nažive. To nám veľmi poškodí. Čo keď sa rozhodnú ísť inou cestou? Čo keď sa vrátia domov? Čo keď? Toľko sa toho môže stať, že to ani povedať neviem. Prišla som k domu kde býva Keyn a uvidela ako z neho vychádza Niel. Hlavou mi naznačil, aby som šla za ním a ja som šla. Sadli sme si niekoľko metrov od dediny na zem a on predo mňa dal mapu.
„Povedzme, že niekde sem sme mali prísť. A povedzme aj, že tam šli,“ začal hovoriť.
„Ako chcú nájsť potomka bezo mňa?“ spýtala som sa a on pomykal plecami.
„Neviem, ale ak nič nenájdu tak musia ísť týmto smerom,“ povedal.
„Prečo si to myslíš?“
„Lebo presne tam,“ ukázal za seba rukou. „Je Brama a tam je aj jediný most, ktorý vedie do Sodoru. Ak pôjdu aj bez nás tam, tak rozhodne musia ísť týmto mostom.“
„Iný tu nie je?“
„Nie, len tento jeden. Takže sa nemáme čoho báť,“ žmurkol na mňa, ale mne sa skôr zdalo, že si poriadne vydýchol. Ako ho poznám, tak to je len chlapec, ktorý všetko vie. Vie povedať odpoveď skoro na všetko. Je to chlapec, ktorý sa skôr hodí na sedenie doma a tak pomáhať. Do terénu sa nehodí. Nie je to bojový typ a nie vždy sa dokáže brániť. Vždy keď má nejaký problém, Alan mu pomôže. Sú to najlepší priatelia a ani sa nečudujem. Alan je sila a Niel zase rozum. Obaja majú to čo ten druhý nie. Je pekné sa pozerať na ich priateľstvo. Síce Alan sa k nemu nespráva najlepšie, dokazuje mu tak, že ho má rád. Nedá sa to však povedať aj o Eidenovi. Alan a Eiden sú proste chalani veľmi silní. Sú obaja rovnakí a sú aj priatelia. V tom prišiel Niel a ja a hneď neboli len dvaja. Proste je to tak. Zatiaľ som s Nielom nikde sama nebola, takže neviem ako sa k nemu mám správať, čo smiem povedať čo nie. No budem sa k nemu správať najmä normálne. V tomto momente som Alan ja.
„Myslia si, že sme mŕtvi?“ spýtal sa Niel a sklonil hlavu. Položila som mu ruku na rameno a usmiala sa.
„Rozhodne veria, že niekde sme. Ak nás budú niekde čakať, tak práve tu. Pri moste. A my ich tu počkáme, okej?“ usmiala som sa. So slzami v očiach prikývol a ja som ho za to tuho objala. Neviem síce dokedy im bude trvať kým prídu, no budeme ich tu obaja čakať. Už teraz si predstavujem ako Eiden prechádza cez dedinu a zbadá ma. Už teraz mi veľmi chýba. Neviem si ani len predstaviť ako sa momentálne cíti. Neviem si to ani len predstaviť.
„Podľa môjho názoru tu budú za také dva dni,“ povedal večer Niel, keď sme si sadli na terasu pri Keynov dom.
„Až? To je trochu veľa nie?“ namietala som a pritom jedla jedlo, ktoré nám pripravila Keynova mama.
„Áno, ale kým to mesto prejdú a kým sa spamätajú z nášho úteku,“ zasmial sa pri tom slove. „Tak im dávam aj viac. Ako poznám Alana a Eidena, sú zničení z toho, že sme preč,“ povedal a ja som prikývla. Takže v tejto dedine zostaneme dva dni.
„Takže ste šli na výlet ako skupinka čo?“ prisadol si k nám Keyn a s ním aj nejaký chalan. „Toto je Liam,“ povedal na chlapca, ktorý sa na nás usmial.
„Áno sme skupinka,“ povedal Niel a odložil mapu.
„Koľko vás je?“ spýtal sa Liam.
„Tri baby a štyria chalani,“ povedala som mu a napila sa vody.
„No a ste všetky bojovníčky?“ spýtal sa Keyn a zasmial sa.
„Myslíš, že baby nemôžu byť bojovníčky?“ spýtala som sa a založila ruky na hrudi.
„Ak mám byť úprimný, žiadnu som doposiaľ nevidel bojovať. Každá sa schováva za chrbát pravého muža,“ žmurkol na mňa a ja som prskla.
„Tak to je jasné, že si v Avalone nebol. Tam sa chlapi skrývajú za baby,“ žmurkla som na neho a Niel do mňa nenávistne drgol.
„Keď sa ti noha zotaví, ten zápas si dáme,“ povedal a ja som prikývla. Jeho mama nám povedala, že môžeme prespať u nich v hosťovskej izbe a my sme s nadšením prikývli. Urobili sme čo trebalo a spoločne sme si ľahli do postele. Pozerali sme sa na strop a ja som a pozrela na Niela. Bol na pokraji zrútenia. Nebolo to z toho, že mu všetci chýbali, ale z toho, že sa veľmi bojí sám. Sľúbila som mu, že sa o neho postarám a to aj dodržím. Chytila som ho za ruku a preplietla som si s ním prsty. S úsmevom sa na mňa pozrel a obaja sme zaľahli, aby sme mohli zajtra byť čulí.
« Předchozí díl
Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction
Diskuse pro článek Kúzlo Modrého mesiaca - 15. kapitola:
Přidat komentář:
- Budu tam
- English Gentleman - 1. kapitola
- Smrťák 3 (1. část)
- Setkání v lese
- The Killing Past (Prolog)
- Smrťák 2 - Kylův život za tajnými dveřmi 1/2
- Zdrávas Maria
- Smrťák 2 (1. část)
- Smrťák 1/2
- Who He Really Is
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!