OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Kúzlo Modrého mesiaca - 4. kapitola

11.04.2013 (14:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 524×

4. kapitola

Ráno bolo pokojnejšie ako zvyčajne. Všade bol pokoj, ticho a nikto sa s nikým nehádal. Akoby celú dedinu v noci vymenili mimozemšťania. Mama s otcom sa v kuchyni smiali a vonku sa deti pekne hrali. Žeby zabudli na to, že pár metrov od dediny sú zbojníci? Prezliekla som sa a vlasy som si učesala. Zišla som do kuchyne a pozrela na rodičov. „Čo je také vtipné?“ nič nepovedali, len mi podali list od bratov. Keď som ho prečítala tiež som sa začala smiať. Takže nič divné sa nestalo. Vonku je teplo a pokoj. Najedla som sa a šla von. Hľadala som Eidena, no ten je asi ešte v posteli. Namiesto neho som našla Silenu.

„Včera som sa rozprávala s mamou a otcom o ten schôdzi,“ povedala mi potichu a sadli sme si na námestie. „Spýtala som sa ich na zbojníkov a pri veľkom nátlaku sa mi prezradili.“

„A čo ti povedali?“ zaujímala som sa.

„Že sú blízko a je dosť možné, že nás navštívia. Oznámil im to včerajší posol. Myslíš, že nás naozaj napadnú?“ spýtala sa ma a ja som jej nevedela odpovedať. Nemohla som jej povedať o tom kde som včera večer s Eidenom bola a čo sme počuli, veľmi rýchlo by sa zľakla. A to ja nechcem. Pravdou je, že ja sama neviem či nás napadnú alebo nie. „Buď pripravená,“ povedala som jej s úsmevom a priateľsky som ju potľapkala po ramene. Usmiala sa.

„Čo tu robíte?“ dobehol k nám Alan a jemu v pätách bol Niel. Ten keď dobehol a Silena sa na neho pozrela, veľmi sa začervenal. Je do nej totiž zbláznený dobre dlho. Síce o tom nevie, ale nevie to vôbec skrývať. Pre nás ostatných je to naozaj vtipné. On a Alan sú na tom tak ako som ja s Eidenom. Priatelia naveky. Alan je síce väčší chlap ako Niel, ale to mu nebráni v tom mať v ňom najlepšieho kamaráta. On je sila a Niel zas mozog. Vždy to tak bolo. My siedmi sme si dokonale padli do oka. Nie kvôli nášmu veku, ale kvôli tomu, že takmer vo všetkom sa zhodneme a dopĺňame. To je na tom to najlepšie. Ja som si sadla viac s Eidenom a Alan s Nielom. Nikto to už nezmení. A pochybujem, že aspoň jeden z nás by to chcel meniť. Spolu sme všetci sedeli na námestí a rozprávali sa, keď tu zrazu spred brány bežali dvaja strážcovia rovno k starostovi a niečo mu horlivo hovorili. Starosta nemal z toľkých správ čas meniť udivené ksichty.

„Asi sa niečo stalo,“ pošepkal Niel a nespustil z nich oči. Zamračila som sa na nich a snažila sa zistiť čo sa stalo. To som však ani nemusela, pretože som to dobre vedela. Pozrela som sa k bráne a uvidela ostatných strážcov ako si berú zbrane.

„Sú tu!“ povedala som a všetci traja zbystreli zrak. Alanovi som ani nemusela hovoriť a tiež sa pozrel k bráne a pochopil rovnako ako aj ja. Niel to vedel tiež, len Silene to trochu trvalo, kým na to prišla. Zrakom som naznačila aj Kire a Arlovi, aby k nám prišli, aby sme boli pripravený spolu na boj. Očami som hľadala aj Eidena, ale nevedela som ho nikde nájsť. Strážcovia sa dohovorili so starostom a pobrali sa znova v bráne. Pozrela som na starostu a ten bol veľmi šokovaný. Ostatný dedinčania si tiež všimli, že sa niečo deje a vychádzali z domov. Starosta so sklesnutou hlavou predstúpil a my sme všetci vstali. Nakoniec však zdvihol hlavu a pozrel sa nám do očí. Nemusel ani hovoriť a my šiesti sme sa hneď rozbehli domov po zbrane. Ostatní však nechápali.

„Zbojníci nás napádajú,“ povedal smutne a v tom sa to dialo. Deti začali jačať, ženy nevedeli čo robiť a muži si bežali po zbrane. Vbehla som do domu a vzala si dva nože za opasok a ešte jeden do každej topánky. Na zápästia som si dala čiernu látku, aby som ľahšie udierala. Vždy mi to pomáhalo. Pozrela som sa do zrkadla a oči mi sklesli na náhrdelník. Nechcela som si ho dávať dole, tak som si ho zastrčila do výstrihu a upevnila, aby sa mi stade nestratil. Našťastie som si obliekla to v čom sa mi dobre bojuje. Vybehla som von a uvidela ako cez bránu leteli veľké kamene a aj oheň. Ženy brali vodu a všetko čo mohli hasili. Deti sa skryli v kostole s farárom a spoločne sa modlili. Ja s mojimi priateľmi a inými, sme boli pripravení na boj. Pri bráne bolo tiež niekoľko mužov a zadržiavali ich tak. V tom však cez bránu niekto niečo hodil a to dopadlo pred nás na zem. Starosta všetkých zastavil a spoločne sme sa pozerali na bielu zástavu, ktorá je znakom mieru. Na pokyn starostu odvolal od brány mužov a nechal ju tak nestráženú. Zbojníci ju prerazili a pomaly vchádzali do našej dediny. Ja s ostatnými sme sa schovali, aby sme boli ako poistka. Dedina sa však ďalej plnila zbojníkmi, až ich bolo niekoľko už vnútri. V tom sa zastavili a vyškierali. „Prepáčte, že sme sem tak vtrhli, ale viete ako to chodí,“ ozval sa jeden z nich, asi ich vodca. My sme však zbraňami nepovolili. Starosta pristúpil bližšie.

„Nech už chcete čokoľvek, odíďte!“ vyzval ich, lenže oni sa začali strašne smiať. Ich vodca pristúpil bližšie a ukázal prstom na dedinčanov.

„Myslíte si, že sa proti nám ubránite? Ste na veľkom omyle,“ zasmial sa. „Určite ste nás už čakali, keď ste posielali špehov k nám do tábora,“ zbystrela som zrak a aj uši. Nemohli nás včera s Eidenom vidieť. Alebo áno?

„Musíme byť vždy na pozore,“ odpovedal starosta.

„To je už však jedno,“ hodil mu pred nohy plachtu. „Sem hodíte všetky šperky, ktoré v domoch máte. Aj tie čo máte na sebe,“ zasmial sa a zbojníci za ním súhlasne kričali. Starosta sa pozrel na plachtu a potom na zbojníka.

„A keď nie?“ zbojníkovi zmizol úsmev z tváre a už sa nesprával tak pobavene ako doteraz. Naopak, zvážnel a podľa toho ako sa ksichtil tak aj nahnevane vrčal. Rukou kývol za seba.

„Prídete o niekoho, koho určite milujete,“ povedal a ukázal za seba. Spomedzi zbojníkov prechádzali niektorý a vláčili niekoho pod ramenami. Keď prišli k ich vodcovi, pozreli na nás. Neváhala som ani sekundu a vybehla z úkrytu. „Cora!“ zakričala Silena a rozbehla sa za mnou. Nezastavil ma však nikto, len starosta, ktorý ma obklopil svojimi mocnými ramenami. Držal mi ruky a nech som sa vzpierala akokoľvek, nepohla som ním.

„Čo to má znamenať?!“ zakričal starosta a zbojníci sa začali smiať.

„Nespoznávate vášho špeha?“ zasmial sa. „No to je teda smola. Ale keďže je to tak, tak zbohom,“ zdvihol meč a priložil ho chlapcovi ku krku.

„Nie!“ skričala som a z očí mi vyšli slzy. Zbojník sa na mňa pozrel a zaškeril sa.

„Takže predsa.“ Odložil meč, ale zrak zo mňa nespustil. Stála som tam celá bezmocná a nemohla nič spraviť. Chcela som sa vrhnúť na toho vyškierajúceho sa zbojníka a vraziť mu meč do hrude. „Tak čo bude s tými šperkmi,“ povedal znova, ale stále sa na mňa pozeral. Akoby chcel niečo povedať. Ja som tomu však nevenovala pozornosť. Trápil ma len fakt, že pod jeho nohami kľačí evidentne zbitý Eiden. Ako sa tam večer mohol vrátiť a nechať sa chytiť. To je ten najväčší blbec akého som kedy stretla.

„Ani sa nepohni,“ pošepkal mi starosta do ucha a pustil ma. Mala som chuť vrhnúť sa vpred, no radšej som poslúchla. Vzal tú plachtu a šiel k dedinčanom. S veľkou nenávisťou som hľadela na zbojníka a ten na mňa. Jeden mu niečo šepkal a on prikyvoval. Čo asi tak plánujú? Starosta sa po chvíli vrátil a v ruke držal uviazanú plachtu. Položil si ju k nohám a čakal.

„Výborne,“ povedal zbojník a poslal jedného pre plachtu. Vydal sa k nám, no ja som sa postavila pred plachtu. „Ale, ale, ale...“ zasmial sa zbojník a ten ktorý k nám kráčal sa zastavil. „Choď po tú plachtu,“ vyzval ho hlavný zbojník. Ten druhý sa len na neho otočil a potom sa znova pohol vpred. Neváhala som a do obidvoch rúk som vzala nožíky, skryté za opaskom. Starosta sa udivene na mňa pozrel a pre istotu si tiež pripravil zbraň. Vedela som, že tým, že sa mu postavím do cesty riskujem. No ako náhle by vzal ten zbojník tú plachtu do ruky a vzal ju k ostatným, všetko cenné je už navždy stratené. Je to to jediné čo každý z nás má a nemohla som dopustiť, aby nám to zmizlo pred očami. Kráčajúci zbojník stále kráčal vpred a tiež si pripravil zbraň. Rozbehol sa ku mne a ja som sa usmiala. Čupla som si a nohou som ho potkla tak, že spadol na zem. Vzala som mu nôž a hodila ho za seba, kde ho starosta vo vzduchu chytil.

„Zabime ju!“ zakričali niektorý zo zbojníkov a rozbehli sa ku mne. Ten hlavný ich však veľmi rýchlo zastavil a pristúpil ku mne. Chvíľu si ma premeriaval a potom sa usmial.

„Len dievča a vie takto bojovať? Od koľkých rokov si sa učila,“ spýtal sa milo, no mne to pripadalo dosť slizky.

„Od pätnástich,“ odpovedala som a on zbystrel zrak.

„Od pätnástich? To je vskutku pozoruhodné. A mala si takého ako ja ako protivníka?“ neodpovedala som, len som na neho zazerala. Čo má v pláne? Kedy ma udrie? „Deti by sa so zbraňami hrať nemali!“ ani som to nezaregistrovala a vzal mi z rúk nože. Starosta o krok ustúpil a všetci vyzistili, že bude boj. Len Alan sa zatváril čudne. Nikdy som totiž nikomu nedovolila, aby mi vzal z rúk zbrane. A zbojníkovi už vôbec nie. Pristúpil ku mne a pohladil ma po líci. „Nedotýkajte sa jej!“ skričal Eiden a jeden zbojník mu za to vrazil, až spadol na kolená. Hlavný zbojník sa na neho pozrel a to som využila. Schytila som ho za ruku, vykrútila mu ju za chrbát a kopla ho, až sa zatackal a padol medzi svojich na zem. Eiden to využil tiež a vymanil sa zo zbojníkovho zovretia a vrhol sa vpred. Bol však slabý a spadol na zem. Rozbehla som sa k nemu a chytila ho.

„Ty si taký somár!“ pošepkala som mu a z očí mi vyšli ďalšie slzy. Starosta s ostatnými dedinčanmi sa pripravili na boj a vzali plachtu preč. Hlavný zbojník sa postavil zo zeme a vražedne na mňa pozrel. Ja som si ho však nevšímala a bola rada, že Eiden je nažive. Už mi bolo jasné, že som ho ráno nemohla nájsť a teraz keď ho už mám v rukách, ho už len tak ľahko nepustím.

„Zabite ju!“ skričal zbojník a ukázal na mňa. Nezmohla som sa však na žiadny boj. Vydesilo ma to čo som doteraz videla. Zbojníci sa však na mňa vrhli a bolo takmer isté, že ma chytia a zabijú ma.

„Cora!“ skričali Alan a Niel a rozbehli sa k nám. Za nimi nasledovali aj ostatný dedinčania a stretli sa so zbojníkmi v boji. Lietali meče, nože a všade sa bilo. Nemohla som však zdvihnúť hlavu a pozrieť sa. Musela som chrániť Eidena. „Cora, čo to robíš!“ pošepkal Eiden a ja som sa na neho pozrela. „To ja mám chrániť teba a nie ty mňa,“ usmial sa a ja som ho pustila. Pomaličky sa zdvíhal, až predo mnou stál starý dobrý Eiden. Usmiala som sa na neho a prijala ruku, ktorú mi podával. „Poďme nakopať pár zbojníckych zadkov!“ navrhol a ja som prikývla. Vzala som si nože a obaja sme sa vrhli do boja. My siedmi sme sa našli a spoločne sme bojovali. Celá dedina bojovala za to čo miluje a za to čo nechce stratiť. Bol to takmer vyrovnaný boj, keby do mňa niekto nehodil vedro a ja sa nezvalila k nohám hlavnému zbojníkovi. Kým som sa spamätala a pomaly sa nadvihla, zistila som, že by bolo lepšie keby robím mŕtvu. Tak som sa teda postavila bokom k zbojníkovi a s povzdychom na neho pozrela.

„Takže sa voláš Cora však?“ prikývla som a sledovala ako sa za neho postavili ďalší zbojníci. Bolo ich na mňa priveľa. „Doposiaľ som nevidel krajšie dievča ako si ty,“ začal okolo mňa krúžiť a tým aj upútal pozornosť Eidena a Alana. Eiden sa strašne rozzúril, ale Alan ho zachytil. „Nemáš príbuzných na hrade v Kadathe? Alebo niekde inde?“ pozrela som na neho a môj výraz bol viac menej ako odpoveď nie. „Nehovorím to preto, aby som ti lichotil. To veru nie, ale naozaj si veľmi nádherná,“ neviem čím to bolo, ale na tvári už nemal vražedný výraz, ani nijaký iný. Len sa na mňa pozeral a nespustil zo mňa oči. Vystrel ruky a vzal mi tvár do dlaní. „Tie tvoje oči. Sú tak prenikavo modré až sa v nich vidím. Ako je to vôbec možné?!“ nechápala som o čo tu ide. Mala by som sa brániť, mala by som sa pobrať preč alebo aspoň odtrhnúť. Namiesto toho som tam tak stála a nechala ho nech sa ma dotýka. Žeby ma omámil niečím? Alebo mi očami niečo naznačuje? Zbojníci za ním sa čudovali tiež. O čo tu ide? Zrazu spustil oči a ja som sa otočila a uvidela zápasiaceho Eidena. Pozrela som znova na hlavného zbojníka a ten zapískal. Všetci jeho ľudia prestali bojovať a pozreli na svojho šéfa. Ten sa pozrel na mňa a jednu ruku mi znova položil na líce. „Tvoja krása zachránila tvoju dedinu. Ber to ako darček,“ povedal a pozeral sa mi hlboko do očí. „Zájdi ma niekedy pozrieť. Nájdeš ma pod menom Gadus,“ pošepkal mi a ja som stratila reč. Kývol rukou a všetci zbojníci sa pobrali bránou preč. Gadus – ich veliteľ – stál stále pri mne a až potom sa tiež pobral preč. Alan už Eidena pustil a ten sa vrhol ku mne. Nemo som sa pozerala ako naši nepriatelia idú preč len tak.

„Si v poriadku? Čo chcel?!“ spýtal sa Eiden a ja som sa na neho otočila. Chvíľu som sa len tak na neho pozerala, no potom som dala ruku v päsť a celou silou mu vrazila, až spadol na zem. Alan sa hneď zastavil a spolu s ostatnými na mňa šokovane pozerali. Eiden zdvihol zrak a zbadal ako mi z očí tečú slzy. Pokrútila som hlavou a následne sa otočila a šla od neho preč. Preč od všetkých, preč tam kde ma nikto neuvidí. Ako mi to mohol spraviť. Ako mohol, aj keď prisahal, znova vstúpiť do lesa za zbojníkmi? Nikdy mu to neodpustím. Ja som ako poslušné zvieratko šla domov, ako som mu sľúbila a on si tam v pohode naklusá a ešte sa nechá aj chytiť. Ale to, že ja tu idem umrieť od strachu ho vôbec nezaujíma. To mám za moju dobrotu. Viac ma ale šokoval postoj toho zbojníka. Ja, že s kráľovskej rodiny? Že mám krásne oči a že ja som nádherná? Je pravda, že mi to už osemnásť rokov každý hovorí, ale ja tomu veľkú pozornosť nedávam. Určite som si však nemyslela, že to bude moja zbraň v boji. A okrem toho bol to prvý zbojník, ktorý mi neublížil kvôli tomu ako vyzerám. Prečo? Nemôžem byť až taká krásna, aby som ich odohnala preč. Aj Silena je pekná a jej toto nikto ešte nepovedal. Čo to malo sakra znamenať?!

Sedela som na zemi pod stromom a rozmýšľala nad tým ešte dlho. Ako som videla v dedine sa znova všetko prebralo a upratovali všetko zničené. Ja som si pokojne plakala na zemi a rozmýšľala. O hodinu som počula ako ku mne niekto kráčal. Zdvihla som hlavu, no nepotrebovala som zisťovať kto to je. Veľmi dobre som to vedela.

„Mrzí ma to, Cora,“ povedal smutne Eiden. Pozrela som na neho a on si vzdychol. Oči som mala mokré od sĺz a už aj červené.

„Vieš čo je to sľub, Eiden?“ povedala som smutne. „Lebo ak áno, vieš, že sa nemá porušovať.“

„Ja viem, Cora.“

„Keď to vieš, prečo si tam chodil,“ povedala som plačúcim hlasom. „Čo si si chcel dokázať? Že to dokážeš aj bezo mňa?“ pokrútil hlavou. „Tak čo?“ pozrel sa mi do očí a mne začali ešte viac tiecť slzy. „Kašli na to,“ postavila som sa a chcela odísť, no chytil ma za ruku a zabránil mi v tom.

„Chcel som vedieť čo hľadajú. Chcel som to len vedieť!“

„A preto si tam musel chodiť a nechať sa chytiť?“ vytrhla som si ruku. „Nezaujímalo ťa, že som ti mohla pomôcť?“ „Nechcel som aby sa ti niečo stalo!“ povedal hlasnejšie.

„Nič by sa mi nestalo Eiden! Ja si viem dávať pozor!“ povedala som hlasno aj ja.

„To som si tiež myslel a tak ma aj chytili. Mrzí ma to naozaj, ale nechcel som ťa tam!“

„A chceš ma vôbec niekde?!“ skričala som a chytila sa za tvár a viac plakala. Eiden podišiel ku mne a vzal si ma do náručia.

„Prepáč mi Cora, prepáč mi,“ pošepkal a ja som nakoniec povolila. Rozprestrela som ruky a silno ho objala. Pobozkal ma na vrch hlavy a silno ma stískal. Hlavné bolo, že sme obaja v poriadku a nič vážne sa nám nestalo. Sadli sme si potom pri kmeň stromu a ja som mu povedala to čo mi povedal ten Gadus. Eiden nestíhal udivene otvárať ústa a nechápal tomu rovnako ako aj ja. Prečo by chcel, aby som ho navštevovala?

„Tak, zvláštne na vodcu,“ povedal a ja som na neho pozrela. „Keď ma chytili, nesprával sa ku mne vôbec zle. Naopak sa ma aj spýtal či mi niečo nespravili.“

„To vážne?“ Prikývol a ja som si zahryzla do pery.

„Neviem či to je predtucha, ale určite sa s ním ešte stretneme.“ Povedal a niečo pravdy na tom bolo. Určite sa s ním niekedy stretnem. Kedy a kde, to naozaj neviem. Zaujímalo by ma skôr v akej situácii. Spolu sme tam sedeli ešte dlho, no potom sme sa dohodli, že pôjdeme radšej pomôcť s upratovaním. Keď som prišla k starostovi povedal mi, že som bola odvážna a keď otvoril plachtu, bolo v nej len drevo a iné haraburdie. Vedela som, že by sa šperkov len tak ľahko nevzdali, ale žeby tam dali práve drevo, tak to som nepochopila. Nedávala som tomu až tak veľkú pozornosť, hlavné bolo, že nedostali to po čo sem prišli. Išla som k rodičom a uvidela mamu ako leží na gauči a otec ju ošetruje. Podišla som bližšie a videla, že má nepekný škrabanec od noža na boku.

„Neboj sa, prežije to a nebude mať žiadnu jazvu,“ upokojil ma otec a poslal po vodu. Otec je nie len dobrý bojovník a rytier, ale aj dobrý lekár. Vie si poradiť so všetkým čo zranil meč alebo nôž. Neraz ošetroval aj mňa, Nathaniela a Axela. Nesťažujeme si no aj tak si toho vypočujeme keď nás ošetruje. Aj keď vie, že sa o seba vieme postarať, aj tak sa o nás bojí. Hlavne o mňa, lebo ja som tá čo všetko ničí a neposlúcha. Len som si vzdychla a vyšla hore do izby. Zavrela som sa v izbe a ľahla na posteľ. Teším sa na večer. Eiden totiž chce, aby sme sa o deviatej stretli v našej klubovni. Neviem čo mi chce povedať, a preto to chcem zistiť. Ľahla som si a zobudila som sa o pol deviatej. Prezliekla som sa do niečoho teplejšieho a pomaly vyšla oknom von. Vonku bolo chladno a aj tma. Veľa ľudí vonku nebolo, tak som mohla pokojne prejsť k starému domu. Tam som si vzala sviečku a s tou šla do pivnice. Tam sa už svietilo a uvidela som Eidena ako sedí na zemi opretý o stenu.

„Ahoj,“ pozdravila som ho a on sa na mňa usmial. Sadla som si oproti nemu do tureckého sedu a čakala.

„Takže, vieme, že zbojníci niečo hľadajú a preto sa posúvajú, je tak?“ prikývla som. „Od vtedy ako to vieme som nad tým rozmýšľal a hľadal dôvod alebo niečo prečo by niečo hľadali a..“ zalovil v taške a oproti mne položil knihu. Pozrela som na ňu a videla starú hnedú knihu, ktorá je dosť hrubá. Pozrela som na Eidena a čakala čo ďalej. „Toto je história nášho kraja. Vlastne všetkých krajín na ostrove,“ vyvalila som na neho oči. Vzal si knihu a otvoril ju. Vstala som a sadla si vedľa neho, aby som aj ja videla čo sa v nej píše. „Je to naozaj skvelá história. Počúvaj,“ otvoril prvú stranu a na nej bola nakreslená celá mapa nášho ostrova. „Pred mnohými rokmi keď bolo ešte všetko v poriadku, stroskotalo osem ľudí na odľahlom ostrove ďaleko od civilizácie,“ začal mi hovoriť v skratke. „Niekoľko rokov hľadali spôsoby ako sa z ostrova dostať a pri hľadaní tak aj ostrov spoznávali. Strávili takto celých desať rokov. Pomaly si začali zvykať na tento svet a zamilovali si ho. Avšak po nich na ostrov prichádzali ďalší ľudia, až na ostrove nebolo pre toľkých ľudí miesto. Títo ôsmy boli nie len objavitelia ostrova, ale mali aj dobré srdcia a chceli pre tých ľudí stvoriť krásny a nenahraditeľný svet. Domov. Vedeli, že potrebujú nejako zväčšiť ostrov, ale ako vieš teraz, nedá sa to tak ľahko,“ zasmial sa. „Za tie roky zistili, že na ostrove sa skrýva modrý drahokam, ktorý takú silu zväčšiť ostrov má. Našli ho a použili. Ostrov sa zväčšil a bol mnohonásobne väčší ako predtým. Keďže ich bolo osem, ostrov si rozdelili na osem krajín, ktoré po sebe pomenovali. Caholda, Salvinia, Zendia, Meteoron, Negavian, Kovona, Sodor a Avalon. Avalon dostal najväčšiu časť lebo bol ten najsilnejší, najmúdrejší, a preto si zaslúžil najväčšiu časť. Ako dni plynuli, vytvorili si svoje kráľovstvá vo svojej krajine a vládli. Časom však zistili, že prirýchlo starnú a slabnú. Dovtípili sa, že je to trest za použitie drahokamu. Okamžite sa preto všetci stretli a rozhodovali čo s ním spravia. Taká veľká sila nemôže ostať pokope a nikdy ju nikto nesmie dostať do rúk,“ pozrel sa na mňa či počúvam a ja som sa usmiala a čakala čo bude hovoriť ďalej. „Rozhodli sa, že drahokam zničia. No nech sa snažili akokoľvek nepodarilo sa im to. Tak ho rozdelili na osem častí a úlohou každého kráľa bolo ukryť kus drahokamu na miesto kde ho nikto nikdy nenájde. Po vykonaní tejto úlohy posadili za hlavu svojej krajiny dediča, ktorý mal pokračovať v ich práci. Neskôr sa stretli na najvyššom vrchu ostrova v Avalone a ako spoločne na ostrov prišli, spoločne z neho aj odišli. Dediči ich pochovali do zeme vedľa seba, aby už navždy boli pokope. Ľudia ich od toho dňa poznajú ako Stvoriteľov. O niekoľko rokov na to sa však prejavovali ďalšie zvláštne veci. Matka príroda sa im asi chcela pomstiť a tak ostrov zakliala. Všetko veľmi malé sa zväčšilo a naopak všetko veľké sa zmenšilo,“ dopovedal a ja som sa usmiala.

„To je celá história ostrova?“ Prikývol.

„Je tu ešte veľa vecí o nich samotných. Čo dokázali za život a tak. Každý dedič od toho hlavného bol vždy dobrým kráľom a vládol spravodlivo,“ dopovedal a zavrel knihu. Odtiahla som sa a pozrela na neho. „To je to čo som ti chcel povedať.“

„Históriu našej krajiny?“

„Nie, o drahokame,“ povedal a zvážnel. „Podľa mňa je to to čo zbojníci hľadajú. Predstav si akí sú silní teraz a akí by boli, keby sa dostal do ich rúk,“ povedal a knihu znova dal do tašky.

„Čo tým chceš povedať? Možno to ani pravda nie je,“ povedala som. Chvíľu na mňa len hľadel a potom sa nadýchol

. „Chcel by som ísť za Gadusom a spýtať sa ho na to. Určite mal dôvod povedať ti aby si ho navštívila. Neprezradil by sa len tak. Na každého zbojníka v kraji je vypísaná odmena, to vieš.“ Povedal vážne a ja som asi pochopila o čo mu ide.

„Ty chceš ísť za ním? A spýtať sa ho na drahokam?“ Nepovedal nič a tým mi aj odpovedal. „Zbláznil si sa?“

„Cora, on nie je ten zlý. On je len vodcom tejto skupinky. Nad ním je omnoho mocnejší chlap než je on sám. Táto skupinka a všetky ostatné v Avalone majú nájsť časť drahokamu, ktorý schoval Avalon pred veľa rokmi. Chcú drahokam spojiť a to by bol koniec všetkých krajín!“ povedal úplne presvedčivo a mne to do seba zapadalo. Drahokam nie je až tak skrytý ako by mal. Je napísaný v dejinách a šéf všetkých zbojníkov o ňom vie a chce ho. Preto sa zbojníci sťahujú z úkrytov. Dostali pokyn na nájdenie drahokamu.

„Hľadajú ich aj v iných krajinách?“ Prikývol a vzdychol si.

„Nemôže to byť viac než jasné Cora. Chcú drahokam pre seba. My to nesmieme dovoliť. No aspoň ja,“ povedal a postavil sa. Postavila som sa tiež a rukou ho zastavila.

„Čo tým myslíš ja. Vždy sme boli my a nie len ja. Čo chceš robiť?“

„Nájdem Gadusa a on mi možno potvrdí túto teóriu. Chcel som ti len povedať čo mám v pláne. Ale nepôjdeš so mnou,“ dala som ruky v bok a nadvihla obočie. Vzdychol si, lebo vedel čo príde. 

„Naozaj si hlúpy keď si myslíš, že ťa pustím za ním samého. A pokiaľ viem, pozval mňa na návštevu, nie teba,“ žmurkla som na neho a on sa usmial. „Či chceš alebo nie, ale na túto výpravu pôjdem s tebou. Všetko sme robili spolu a sám dobre vieš, že dvojicu potrebuješ. Kto iný by s tebou šiel?“ spýtala som sa.

„Alan,“ povedal a ja som sa urazene na neho pozrela až sa začal smiať. „Ale nie, len nechcem aby sa ti niečo stalo,“ obišla som ho a obrátila sa pri dverách.

„Čo by sa mi mohlo s tebou stať?“ Žmurkla som na neho a vyšla z pivnice do temnoty. Zajtra o takomto čase pôjdeme s Eidenom preč z dediny za Gadusom. Ako náhle som vyšla zo starého domu, modlila som sa, aby Gadus neklamal a je naozaj ten dobrý. Dúfala som v to.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Kúzlo Modrého mesiaca - 4. kapitola: