Kúzlo Modrého mesiaca - 7. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Dlhá a namáhavá cesta má aj veľké plus.

30.04.2013 (11:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 499×

7. kapitola

„Nájsť potomka. To sa mu ľahko povie,“ sťažovala sa na druhý deň Silena.

„Keby povedal nájdite mapu, tak dobre, ale človeka? Mohol byť aspoň trochu konkrétny,“ pridal sa k nej Arl.

„Vieme, že jedine potomkovi sa zjaví ten kus drahokamu v tej krajine. Ako sakra máme nájsť tú osobu a ešte k tomu aj drahokam?“ sťažovali sa jedna radosť. Ale mali v niečom pravdu. Gadus nám povedal, že máme nájsť potomkov a aj drahokamy, aby sme tak predišli skaze. Nepovedal nám však kde ich hľadať. Krajiny samo o sebe sú obrovské a žije v nich veľa ľudí. Ako máme v toľkých dedinách nájsť toho určitého?

„Gadus mi povedal, že sa potomkovia navzájom dajú spoznať,“ povedala som a upútala ich pozornosť. „Podľa vnútornej modrej žiary.“

„A to si nám kedy chcela povedať?“ vyštekol na mňa Alan.

„Zabudla som na to a večer by vám to aj tak nepomohlo. Hlavné je, že to vieme, no nie?“ usmiala som sa a zatvárila nevinne. Áno, to bolo hlavné.

„Dobre to by stačilo,“ zavelil Eiden, „Mali by sme už vypadnúť z tohto lesa, lebo si nevidím pod nohy. Musíme nájsť nejakú čistinku alebo niečo podobné.“ Vykročili sme krížom cez les a šli za svetlom. Dúfali sme, že niekde nájdeme čistinku, lebo tá by nám veru pomohla. Z nej by sme prešli na hlavnú cestu a ďalej by sme už vedeli ísť. Už som bola od domova veľmi ďaleko a za daných okolností som to už nemohla ľutovať. Za hodinu sme vyšli z lesa a dostali sa tak na čistinku. Prišli sme na rozľahlú lúku, z ktorej žiarili farby kvetov a zelene. Neďaleko sme videli aj hory, za ktorými sa nachádza Kadath. Vkročili sme na čistinku čo najďalej od lesa, aby sme sa nemuseli báť zvierat. „Oddýchnime si už, nevládzem,“ padla na zem Kira a ja so Silenou pri ňu.

„Sme síce bojovníčky, no stále krehké bytosti. Oddýchnime si už,“ poprosila som a zadychčane ľahla na chrbát.

„Padavky,“ vyhlásil Alan a Niel s Arlom sa zasmiali.

„Tak dobre,“ povedal Eiden a zložil si tašku. So Silenou sme zhlboka dýchali a hladili si lýtka. Naozaj sme išli od rána vkuse a nikde sme sa nezastavovali. A to ani nevieme kam ideme.

„Vodu, potrebujem sa vykúpať,“ sťažovala sa Silena a ja som sa na ňu skepticky pozrela. „No čo!“ len som prevrátila očami a udrela si čelo dlaňou. Chalani tiež prevrátili očami a vzdychli.

„Som baba, dobre? Potrebujem byť čistá a toto,“ ukázala na tričko, „Nie je čisté,“ začala som sa smiať až som sa prevalila na brucho.

„Nájdite jej nejaký vodopád, lebo zomriem od smiechu,“ požiadala som ich cez slzy a oni sa tiež so smiechom pobrali preč.

„Čo je na tom také smiešne?! Uvidíš, že keď nájdu vodu, pôjdete sa tiež okúpať,“ povedala a my sme sa na seba s úšklebom pozreli. Niečo na tom pravdy bolo, ale nemali sme takú odvahu povedať to nahlas. O chvíľu sa vrátili chlapci a ukázali nám v lese vodopád. Hneď sme ich poslali preč a nahé vliezli do vody. Bola síce studená, no v tom teple nám to vôbec neprekážalo.

„To je príjemné,“ usmiala sa spokojná Silena a umývala sa. S Kirou vyšli z vody o pol hodinu, no ja som v nej ešte ostala a plávala si kade tade. Preplávala som aj pod vodopád a nechala vodu, aby mi stekala po tvári. Vo vode mi už začínalo byť teplejšie a príjemnejšie. Oprela som sa rukou o kameň a do druhej vzala kameň na náhrdelníku. Bol taký krásny a pekne žiaril. Usmiala som sa naň a už odplávala ku brehu. Obliekala som sa, ale začula som za sebou kroky.

„Vykúpaná?“ otočila som sa a uvidela Eidena opretého o strom blízko mňa. Usmiala som sa na neho a zdvihla topánky, ktoré som si obula.

„Áno, pôjdete sa aj vy?“ spýtala som sa a rukami pomrvila vlasmi, aby som z nich dala aspoň trochu vody dole.

„Pokiaľ tu budeš tak nie,“ žmurkol na mňa.

„Veď už idem,“ usmiala som sa a obišla ho. Cestou ma skoro zrazili aj Alan, Niel a Arl a hneď vliezli do vody. Eiden sa tiež vyzliekol a skočil za nimi. Schovala som sa za strom a tajne ich pozorovala. Eiden mal nádherne vyšportovanú postavu a tehličky na hrudi. Pri predstave dotknúť sa ich rukou som sa začervenala a radšej odišla za babami na čistinku. Ako ma môžu takéto veci napadať? Máme iné ciele na tejto výprave. Po vykúpaní a aj naplnení energie sme sa všetci pobrali po hlavnej ceste ďalej. Dohodli sme sa, že pôjdeme do Kadathu, aby sme sa stretli s istou pani.

„A ako viete, že nám pomôže?“ spýtala sa Kira.

„Hovorí sa o nej, že každému s radosťou pomôže. Ale len tomu kto má dobré úmysly a nie zlé,“ vysvetlil Niel.

„A ako vie aké má kto úmysly?“ nechápala Silena.

„Je to veštkyňa. Zistiť to je to najmenej,“ žmurkol na ňu Niel a ona sa urazene otočila. Niel sa naopak víťazne pozrel vpred. Išla som s Eidenom vzadu a len sme sa na nich smiali.

„Kedy jej to už povie?“ spýtala som sa ho.

„To že ju tajne miluje? Pritom ako sa k nemu správa by som mu to neradil,“ usmial sa.

„Ale raz sa jej musí vysloviť,“ pokračovala som.

„A prečo by to mal akože robiť?“ spozornel a zvedavo založil ruky na hrudi.

„Pretože by si mohla nájsť iného a potom by už bolo neskoro. Musí sa jej vysloviť, kým vie, že ho nikto neohrozí,“ žmurkla som na neho a usmiala sa. Eiden naopak skamenel a nepovedal na to radšej nič. Nenaliehala som, lebo by sa to obrátilo ešte aj proti mne. Od tej chvíle pri vodopáde som bola v jeho blízkosti veľmi nervózna. Neviem prečo sa to dialo, ale bolo to tak. Akoby som sa už cítila inak ako predtým. Nechápala som samú seba. Osemnásť rokov mi jeho prítomnosť na nervozite nepridávala. Teraz som s ním jeden deň vkuse a idem priam od nervozity vybuchnúť. Musím sa však z toho spamätať, pretože máme pred sebou ešte veľa ťažkých dní.

Kráčali sme po hlavnej ceste niekoľko hodín a stále sme nenachádzali niečo alebo niekoho kto by nám ukázal cestu. Arl však neďaleko hlavnej cesty zbadal dym a dovtípili sme sa, že je tam dole dedina. Hneď sme zišli z cesty a šli tým smerom. Prišli sme až k bráne no to čo sme videli, sme ani vidieť nechceli. Stáli sme vedľa seba vo vchode do dediny a pozerali sa na zhorené domy, porozbíjané stánky, vozíky, pustené zvieratá a stále horiace seno. Vykročili sme vpred a osobitne sa pozerali na tú spúšť. Prechádzala som popri samom dreve a oblečenia porozhadzovanom po dvore. Všade bola krv alebo aspoň zakrvavené zbrane. Bolo mi do plaču. Pozrela som sa na zronených a smutných ľudí ako zbierajú svoj zničený majetok. Deti so ženami plakali a muži na tom tiež neboli najlepšie.

„Čo sa tu stalo?!“ spýtal sa pri mne Eiden jednej uplakanej ženy, ktorá však nebola schopná mu na niečo odpovedať.

„Napadli nás,“ odpovedalo mu malé dievčatko, ktoré k nám pribehlo. Postavila som sa vedľa Eidena a pozrela na dievča. „Prišli náhle a všetkých napadli. Zabíjali a my sme sa bránili,“ hovorilo a mne bolo ešte viac do plaču.

„Čo chceli?“ spýtal sa jej Eiden.

„Hovorili, aby sme do plachty vložili všetky šperky, ktoré máme. Keď sme odmietli nemali s nami zľutovanie,“ povedalo, rozplakalo sa a rozutekalo sa preč. Eiden sa na mňa pozrel a mal na tvári zneistený výraz.

„Prečo idú po šperkoch?“ zjavil sa pri nás Alan a ja som pomykala plecami. „Hľadajú kameň, načo sú im potom šperky?!“ Eiden sa začal prechádzať hore dole a rozmýšľal. Alan ma objal okolo ramien, pretože bolo viditeľné, že sa onedlho zrútim. Toľko smútiacich ľudí a detí v malej dedinke. Zbojníci im zobrali všetko cenné čo mali. Teraz už nemajú nič, len smútok, plač a beznádej. Nezostalo im ani jedlo, ktoré mali. Sú tam kde pred mnohými rokmi začali. Odtrhla som sa od Alana a šla som od nich nabok. Slzy mi stekali po tvári, lebo som si predstavila aké by to bolo, keby Gadus so svojimi zbojníkmi vtedy z dediny neodišiel. Ako dlho by sme sa dokázali brániť a ako dlho by sme potom straty oplakávali. Nezažila som ešte stratiť niečo, na čom som dlho pracovala. Ani čo som si za toľké roky obľubovala. Vždy sme si ako dedina ubránili svoje a nikdy neustali v obrane. Nedá sa to však povedať o tejto dedine. Vidno, že boj vzdali a zbojníci im ako posmech ešte aj podpálili domy. Keby sa to stalo nám, neprežila by som to. Začala som ľutovať, že sme sem neprišli skôr. Mohli sme zabrániť tejto hrôze. Kam títo ľudia pôjdu? Začo si budú kupovať jedlo a všetok majetok? Budú musieť začať žiť odznova. A to nie je ktoviečo. Zacítila som na ramene niečiu ruku. Pozrela som sa a zbadala Eidena.

„Nemysli na to, dobre?“ povedal a upokojujúco sa usmial. Nevydržala som to a silno som ho objala. Potrebovala som silno objať, aby som sa už ďalej nepozerala na tú hrôzu, ktorú mám pred nosom. Zostali sme v tejto zničenej dedine natoľko, aby sme tunajším dedinčanom pomohli aspoň trochu opraviť zničené. Potom sme sa však už museli pobrať ďalej, aby sme sa do Kadathu dostali ešte do večera. Celú cestu sme kráčali v tichosti. Nikto z nás nemal chuť sa zabávať alebo sa smiať. To čo sme videli nás dostatočne poznačilo. Ani jeden z nás totiž nevidel zničenú dedinu. Nikdy sme neopustili brány tej našej. Keby som bola vedela, že takéto niečo uvidím, aj ja by som si rýchlo rozmyslela túto celú výpravu. Nechcem si ani len predstaviť, čo by sa stalo keby sa vrátime domov a nájdeme ju rovnako zničenú. Asi by som to neprežila.

„Chcelo by to koňa,“ povedal Arl keď sme sa zastavili, aby sme dočerpali energiu.

„Kde chceš zobrať koňa?!“ spýtal sa ho Niel, „A za čo?!“

„Peňazí máme dosť. Mohli by sme ho aj vymeniť. Štyri kone za nejakú prácu,“ hovoril ďalej.

„A načo ti sú kone?“ spýtala sa ho Kira.

„Mohli by sme mať omnoho rýchlejšiu cestu. Porozmýšľajte nad tým, lebo za tým kopcom je jedno veľké mesto. Tam by sme si mohli nejakých kúpiť,“ ako to aj povedal, začala som nad tým rozmýšľať. Malo to logiku. Nemuseli by sme ísť pešo. A keby sme mali kone, nezastavovali by sme tak často a v Kadathe by sme boli rýchlejšie. Po oddychu sme sa pobrali ďalej a ja s babami sme sa modlili, aby sme tie kone vybavili. Sme už tak unavené, že by sme ďalší deň kráčania asi neprežili. Poobede sme dorazili do mesta, ktoré spomínal Arl a Eiden s Alanom si to hneď namierili tam, kde by nám kone predali. Dohodli sme sa, že nám štyri kone stačia. Ja pôjdem s Eidenom, Silena s Alanom, Kira s Arlom a Niel bude mať sám spolu s batožinou.

„Dobrý deň milý pán,“ pozdravila Silena cestou starého pána, ktorý sa na ňu usmial. „Poznáte miesto kde by sme si mohli kúpiť lacno kone? Alebo za nejakú činnosť či výmenu?“ spýtala sa ho a starý pán sa otočil a ukázal prstom.

„Slečny, pôjdete týmto smerom stále rovno, na konci zabočíte doľava a uvidíte starý hostinec. Za prácu vám dajú majitelia toľko koňov koľko potrebujete,“ usmial sa.

„Ďakujeme veľmi pekne,“ usmiala sa aj Silena a spolu sme sa vydali tým smerom. Cestou sme so sebou vzali aj Eidena a Alana a všetci sme šli do toho hostinca. Prišli sme tam a začali hľadať majiteľa. Jedna dospelá pani nás poslala za hostinec kde sedel starší pán na stoličke s fajkou v ústach.

„Dobrý deň,“ pozdravili sme sa a on sa na nás usmial.

„Dobrý, čo pre vás môžem urobiť?“ spýtal sa milo a aj nám popodával ruky.

„Chceli by sme sa opýtať či by ste tu nemali na predaj pár koní,“ povedal Arl a pán sa usmial a dal ruky na hruď.

„Na predaj zrovna nie, ale za dobrú prácu áno. O koľkých koňoch hovoríme?“

„Štyri by nám stačili,“ povedal Alan a pán sa usmial.

„Áno, toľko koní by som vám dať mohol,“ usmial sa a tým nás potešil. „Ale len za dobrú prácu. Nemám rád flákačov.“

„Pracujeme od narodenia, urobíme čokoľvek,“ povedala nadšene Silena až ju musela Kira trochu drgnúť. Starší pán sa pozrel na nás tri a obzrel si nás od hlavy až po päty.

„Dve z vás by mohli upratovať izby a jedna by pomohla manželke,“ povedal a potom pozrel na chlapcov, „Chlapi mi tu chýbajú, takže by ste mohli nasekať drevo do krbu, upratať stajne a aj nanosiť seno na povalu,“ hovoril stále s úsmevom a my sme s radosťou prijali. Zaviedol nás do spoločnej izby, kde budeme môcť prespať a zajtra až do večera budeme u neho pracovať. Ak sa nám bude dariť a on bude spokojný, dá nám štyri kone a spokojní budeme všetci. Ja s Kirou budeme upratovať izby a nadšená Silena bude pomáhať manželke majiteľa. Chalani urobia tie drsnejšie práce. Pred večerom som sa šla s Alanom pozrieť čo budú zajtra robiť a skoro mi zabehlo keď som uvidela drevo, ktoré budú musieť posekať. Dreva bolo strašne veľa, až som sa začala smiať.

„No asi tu zostaneme pár dní. Toto do zajtra večera neposekáte,“ smiala som sa a Alan šokovane pozeral na niekoľko kilo dreva.

„Keď začnem s Eidenom hneď od rána, tak to možno stihneme.“

„A čo budú robiť Arl a Niel?“

„Keďže je Niel poleno, tak najlepšie spraví ak bude nosiť to seno na povalu a Arl sa postará o stajne. Potom sa k nám ešte pred večerom pridajú a pomôžu nám,“ povedal, ale pochybujem, že tomu veril. Ja som mala naopak s Kirou upratať všetky izby a aj tie po ktorých ľudia práve odišli. Silena bude buď v kuchyni alebo niekde inde. Som zvedavá. S Alanom sme sa pobrali dovnútra, našej spoločnej izby a snažili sa ísť spať. Od rána budeme pracovať na plný úväzok, ale za tie kone to stojí. Arl mal pravdu, aby sme sa dostali do Kadathu potrebujeme tam byť čím skôr. Ani len nevieme kedy ten Modrý mesiac vlastne bude. Musíme sa preto čo najrýchlejšie dostať k veštkyni a tá nám, dúfam, na všetko odpovie. Stále v tom však vidím nejaký háčik, sama si však na to neviem odpovedať. Uvidíme ako sa to vyvinie. Teraz však musíme zvládnuť veľmi namáhavý deň, ktorý zajtra bude.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction